Zlatý fond > Diela > State o svetovej literatúre 2


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
State o svetovej literatúre 2

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová, Lucia Jedla, Stanislav Sojka, Marek Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 42 čitateľov

Puškin a jeho „Kapitánova dcéra“

[130]

V 6. čísle „Národných novín“ oznámili sme, že Kníhkupecko-nakladateľský spolok v Martine vydal v slovenskom preklade Puškinovu „Kapitánovu dcéru“. V krátkom oznámení podotkli sme i to, že teraz v máji bude sa svätiť storočná pamiatka narodenia Alexandra S. Puškina, najväčšieho ruského a slovanského básnika.

„Puškin,“ vykladal kritik Belinskij[131] skoro po smrti básnikovej, „zjavil sa v tej dobe, keď práve bolo sa stalo možným v Rusku zjavenie poézie ako umenia. Rok 1812 bol veľkou epochou v živote Ruska. Podľa svojich následkov rok ten bol veľkou udalosťou v histórii Ruska po panovaní Petra Veľkého. Napnutá borba na smrť s Napoleonom prebudila driemavšie sily Ruska a prinútila ho uvidieť v sebe sily a prostriedky, ktorých ono dotiaľ v sebe netušilo. Pocit spoločného nebezpečenstva zblížil medzi sebou vrstvy národa, prebudil ducha spolupatričnosti… V tom čase Francia, následkom udalostí ňou samou vyzvaných, tak dlho borivšia sa s celou Európou a oboznámená v tej borbe so svojimi susedmi, už začala odriekať sa svojich literárnych predsudkov… Romantizmus vtrhol i do Francie, vytískajúc a vyháňajúc jej pseudoklasický kitaizmus, založený na pyšnej myšlienke, že len samým Francúzom dal Boh i um, i vkus a odoprel tieto dary všetkým ostatným národom… Pádom vojenského terorizmu Napoleonovho rozviazali sa Francii ruky nielen v politických veciach, lež i vo veciach náuky a literatúry: Napoleonom nenávidení a prenasledovaní ,ideológovia‘ slobodne a horlivo oddali sa svojmu dielu; literatúra a poézia ožili. To malo priamy a silný vliv na našu literatúru.“

V dobe tak pripravenej zjavil sa Puškin. Už roku 1832 veľkolepo ocenil značenie Puškinovo mladý Gogoľ, vtedy len dvadsaťtriročný. „Pri mene Puškina,“ písal pozdejší pôvodca „Mŕtvych duší“,[132] „hneď zasvieti myšlienka o ruskom národnom básnikovi… V ňom, akoby v slovníku, zakľúčilo sa všetko bohatstvo, sila a hybkosť nášho jazyka. On… rozšíril mu hranice a ukázal celé jeho priestranstvo. Puškin je zjav neobyčajný a možno jediný zjav ruského ducha: to je ruský človek v svojom rozvití, v akom možno zjaví sa o nejakých dvesto rokov. V ňom ruská príroda, ruská duša, ruský jazyk, ruský charakter vyrazil sa v tej čistote, v takej očistenej kráse, v akej odráža sa obraz krajiny na vypuklom povrchu optického skla.“ Tu je i často spomínaný a často krivo rozumený výrok Gogoľa o národnosti a sarafane. „On (Puškin) hneď ako začínal, už bol národný, lebo opravdivá národnosť pozostáva nie v opísaní sarafanu, ale v samom duchu národa. Básnik môže byť ešte i vtedy národným, keď opisuje postranný svet, ale hľadí naň očami svojho národného elementu, očami celého národa, keď cíti i hovorí tak, že rodákom jeho zdá sa, akoby to cítili a hovorili oni sami.“ I pri čítaní „Kapitánovej dcéry“ prisviedčame Gogoľovi, ktorý obdivoval veľké umenie Puškina, že „niekoľkými črtami označí celý predmet. Jeho epiteton je tak trefné a smelé, že neraz samé nahradí celý opis… Tu niet rečníckosti, tu je len poézia: nijakého vonkajšieho blesku, všetko je prosté, všetko slušné, všetko plné vnútorného blesku, ktorý poznáva sa nie hneď; všetko je lakonizmus, akým vždy býva čistá poézia. Slov nie mnoho, ale sú také akurátne, že znamenajú všetko. V každom slove je nesmierne priestranstvo; každé slovo je nesmierne ako básnik.“

V decembri 1877 Dostojevskij v svojom „Dnevniku pisateľa“ spomínal Puškina: „Veľkosť Puškinova, ako vodiaceho génia, pozostávala menovite v tom, že tak skoro a okrúžený temer úplne nechápajúcimi jeho ľuďmi, našiel bezpečnú cestu, našiel veľký a žiadúcny východ pre nás Rusov a ukázal ho. Tento východ bol — národnosť, poklonenie pred pravdou národa ruského. Puškin bol ,nielen ruský človek, ale i prvým ruským človekom‘. Nechápať Rusovi Puškina znamená nemať práva nazývať sa Rusom. On pochopil ruský národ a vystihol jeho určenie v takej hlbine a v takej obšírnosti, ako nikdy a nikto. Nehovorím už o tom, že on, všeľudskosťou svojho génia a spôsobnosťou ozvať sa na všetky rozmanité duchovné stránky európskeho človečenstva a temer prevteliť sa v genij cudzích národov a národností, vydal svedectvo o všeľudskosti a nesmiernosti ruského ducha a tým akoby zvestoval i o budúcom určení ruského génia v celom človečenstve, ako princípu v ňom všetko zjednocujúceho, všetko zmierujúceho a všetko znovuzrodzujúceho. Nejdem hovoriť ani o tom, že Puškin prvý u nás, v bolestnej tuhe svojej a v prorockom predvídaní, zvolal:

Uvižu-li narod osvoboždennyj I rabstvo pavšeje po maniju Carija!

[133]

Spomeniem len lásku Puškina k ľudu ruskému. Bola to láska, akú nikto nevyjadroval pred ním. ,Nemiluj ty mňa, ale miluj ty moje,‘ povie vám ľud vždycky, keď chce sa presvedčiť o úprimnosti vašej lásky k nemu. Milovať, t. j. ľutovať ľud pre jeho núdzu, biedu, utrpenia, môže i každý pán, najmä spomedzi humánnych a európsky osvietených. No ľudu treba, aby ho milovali nie pre samé utrpenie jeho, ale aby milovali jeho samého.“

Túto svoju mienku o Puškinovi Dostojevskij dôkladne vyložil r. 1880 v Moskve, keď tam bol odhaľovaný básnikovi pomník. Na slávnosť do Moskvy Dostojevskij prišiel ako vyslanec Slovanského spolku petrohradského; po jeho reči o Puškinovi mal prednášať I. S. Aksakov, ale na poslucháčov Dostojevskij urobil taký hlboký dojem, že po ňom hovoriť netrúfal si ani Aksakov. Vstal a povedal: „Ja nemôžem hovoriť po reči Fiodora Michajloviča (Dostojevského); všetko, čo som ja napísal, je len slabá variácia na niektoré témy tejto geniálnej reči“ — a nazval reč Dostojevského „udalosťou“.

„Kapitánova dcéra“ je obrazom pugačovského buntu. Donský prostý kozák Pugačov vydával sa za nebohého cára Petra III. a zbieral národ do zbrane, že ho povedie na Moskvu. Históriu buntu Puškin študoval ako štátny historiograf, ktorým bol po smrti Karamzina, a tak povstala „Kapitánova dcéra“. V opísaní umeleckom ale čitateľ vidí všetky strašné stránky buntu. Sám básnik zdesený povie, že ruský bunt je nezmyselný a nemilosrdný. Ale zato Puškin, pri všetkej svojej objektívnosti spisovateľskej, Puškin úradný historiograf je v „Kapitánovej dcére“ so svojimi sympatiami na strane Pugačova, predstaviteľa potlačeného ľudu.

Ešte na počiatku štyridsiatych rokov Belinskij bol napísal o našej povesti:

„,Kapitánova dcéra‘ je akoby ,Onegin‘ v próze.[134] Básnik zobrazuje v nej mravy ruskej spoločnosti za panovania Kataríny II. Mnohé obrazy svojou vernosťou, pravdivosťou obsahu a majstrovstvom predstavenia sú ozajstný div dokonalosti. Také sú portréty otca i matky Griňova (hrdinu), jeho vychovateľa Francúza a najmä jeho pestúna, prvej psiara, Saveľjiča, tohoto ruského Kaleba — Zurina, Mironova a jeho ženy, ich kmotra Ivana Ignaťjeviča, konečne samého Pugačova s jeho ,pánmi jenerálmi‘; také sú mnohé scény, ktorých, pre ich množstvo, vypočítať nepokladám za potrebné. Chatrný, bezfarebný charakter hrdinu povesti a jeho milej, Márie Ivanovny, a melodramatický charakter Švabrina, hoci prináležia k nápadným nedostatkom povesti, pri tom všetkom neprekážajú jej byť jedným z pozoruhodných diel ruskej literatúry.“



[130] „Národnie noviny“ 1899, č. 9.

[131] „Puškin“, vykladal kritik Belinskij… — citát z obsiahlej štúdie Belinského o Puškinovi (1843), štvrtá časť

[132] „Pri mene Puškina,“ písal pozdejší pôvodca „Mŕtvych duší“ — citát z Gogoľovej state „Niekoľko slov o Puškinovi“. Z roku 1832 pochádzajú prvé náčrty state. V definitívnej podobe bola napísaná roku 1834 a vytlačená v prvej časti „Arabesiek“.

[133] Uvižu-li narod osvoboždennyj… — (rus.) Doslovný preklad:

Či uvidím oslobodený národ a otroctvo, ktoré padlo na pokyn cára!

[134] „ ,Kapitánova dcéra‘ je akoby ,Onegin‘ v próze…“ — citát z obsiahlej štúdie Belinského o Puškinovi (1846), jedenásta a posledná stať o Puškinovi





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator RP Online
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2014 Petit Press, a.s.