ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[93]

I

Pokus charakteristiky jeho ako básnika^[94]

História Norvéžska zaniká v hmle bájí a jeho osudy, menej hlasné ako Švédska, budia v nás silnú sympatiu. Normani, praotcovia dnešných Nórov, boli v stredoveku prvými mornármi, vynachádzali nové zeme (Faröe, Island), zakladali dynastie (v Rusku, Normandii, Nižnej Itálii). Kresťanmi stali sa pod Olafom Svätým (1017 — 1033). Norvéžsko raz bolo samostatné, raz odvislé od Dánska a Švédska. Roku 1397 spojené bolo kalmárskou úniou^[95] so Švédskom a Dánskom a ostalo až do novších čias spojené s dánskou korunou. V mieri kielskom^[96] roku 1814 dánsky kráľ odstúpil Norvégiu Švédsku; Švédsko muselo za to ustúpiť Rusku Fínsko. Dňa 4. novembra 1814 norvéžsky snem, storthing^[97] zvaný, prijal personálnu úniu so Švédskom, trvavšiu až do našich dní. Zrušená bola nekrvavou, pokojnou revolúciou, ktorá dala Norvégom vlastného kráľa, Hakona.

Norvégovia patria spolu so Švédmi a Dánmi ku škandinávskej vetve germánskeho plemena. Oni sú silní, svieži, so znamenitými mravnými a duševnými vlastnosťami. Chváli sa ich priamota, statočnosť, vernosť, chrabrosť, ambícia a láska k slobode. Sú pohostinní, mierni a pracovití, pritom veselej letory. K menej chválitebným vlastnostiam patrí ich náchylnosť k bitkám, svárom, zvlášte so Švédmi, ktorých po bratsky neľúbia. Súci k mechanickým prácam, praví, keď i ďalekí následníci Wikingov, morami lietajúcich, patria k prvým námorníkom sveta. V tomto ohľade rovnajú sa naším Dalmatíncom. Ich jazyk je zrodný s dánskym a švédskym; dánsky jazyk bol do najnovších čias ich literárnym jazykom a je ním i dodnes, lenže nórskymi spisovateľmi rozmnožený domácimi nárečiami. Vierou sú skoro výlučne evanjelici augs. vyznania, lenže podržali episkopálne cirkevné zriadenie. Majú šesť biskupstiev: Christiania, Hamar, Christianssand, Bergen, Drontheim a Trömsö. Cirkví je 342. Ostatné náboženstvá sú: 6100 disidentov,^[98] 502 katolíkov, 542 mormonov a 34 židov.

Synom, horúcim patriotom, učiteľom a poetom tohoto nordického sympatického národa je Björnstjerne Björnson, ktorého meno už dávno je slávne vo svetovej literatúre, ktorého divadelné kusy („Fallisement“, „Nad naše sily“) prešli cez všetky javiská Európy a Ameriky, a ktoré v poslednom čase dostalo u nás zvláštny, nadmieru sympatický zvuk.

Björnstjerne Björnson narodil sa 8. decembra 1832 v Kvikne, kde bol jeho otec ev. luteránskym farárom. V pustom, neúhľadnom, skalistom kraji tomto prežil šesť rokov; odtiaľto bol jeho otec presadený do Naessetu v Romsdale: z fádnej severnej púšte do nordického kraja, ktorého krásy sú svetochýrne. Z oboch strán Romsdalskej doliny vežia sa malebné skaly a hory, až konečne potápajú svoje úpätia do vôd morského zálivu, do fjordu. Ľud je tam majetnejší, obrába dosť úrodné polia a lieta svetom na hrdých lodiach. Premena miesta silno vlívala na fantáziu chlapca. V učenej škole v meste Molde Björnson bol už vodcom mladíkov, čítal im básne a báje a vžíval sa do ich ducha. Sedemnásťročný prešiel do Christianie na univerzitu, študoval dánsku literatúru, chodil pilne do divadla, ktoré ho veľmi priťahovalo. Keď roku 1852 vrátil sa do svojho rodného kraja, študoval ľud, jeho piesne a podania a počal v duchu národných piesní básniť.

Neďaleké cesty do Upsaly, Kopenhagenu utvrdili v ňom náklonnosť k poézii a literatúre. Prvá práca jeho bola „Medzi bitkami“, malá divadelná hra, ktorú dávali v Christianii.

No skoro vrátil sa k sedliackym rozprávkam. Skúsenosti mladosti ho ta ťahali, no lektúra a báje prešlosti nedali mu upadnúť do jednostranného schválneho realizmu. On videl, ako vyslovuje sa Georg Brandes, „sedliakov v svetle bájí a v svetle sedliakov“. V povestiach „Synnöve Solbakken“, „Otec“ a „Orlino hniezdo“ držal sa na formu starých rozprávok, plných vrážd, bitiek, drancovaní, ale obsah ich bol idylický, niekedy až sentimentálny, no všade jemný a jasný.

O „Synnöve Salbakken“ hovorí horecitovaný literárny kritik, že táto najstaršia Björnsonova novela je už bezchybná, plastická, ako z jedného kusa razom uliata. No vzdor tomu Björnson nezaostával, ale vyvinoval sa, obohacoval, vnikal do duší ľudských.

Naraz ho nevyzdvihli. Bol prinový a prioriginálny. Pomohla mu vtedajšia záľuba národných liberálov v Dánsku a Škandinávii v sedliackom bytí a žití. Videli v sedliactve potomstvo staronordických obrov, neskrušiteľných mornárov a hérosov.

Björnsonove sedliacke povesti dýchajú prírodou a silnou, pozitívnou vierou kresťanskou, ktorá neskôr i u samého autora bola oslabená. Iskrennosť sedliackych povestí ide stade, že básnik stojí na tom samom duchovnom základe ako jeho figúry. „Synnöve“ stalo sa norvéžskym národným dielom a jeho hrdina Torbjörn typom tvrdého mládenca, ktorému život musí hrany ohladiť, aby sa rozvinul.

Skoro za „Synnöve“ prišli drámy a básne „Sigurd Slembe“ a „Arnljos Gelline“, zo života starých Norvégov. Nimi išiel Björnson dvíhať svoj národ, naprávať chyby, zveličovať dobré vlastnosti. Všade javí sa horúca láska k otčine a pravý národný duch. Björnson nezháňa sa za módou, nelepí sa ku každému „smeru“, ale je vždy svoj, a čo je hlavné, vzdor národnej tendencii vždy celý umelec. Otčina, príroda jej, jej krásy morské i suchozemské dýchajú ešte i z jeho drám, kde nebýva miesta na opisy.

Björnson bol dva razy direktorom divadla, najprv v Bergene, potom i v Christianii. Na týchto divadlách slávil triumfy s dvoma drámami: „Mária Stuartová“ a „Novomanželia“. „Mária Stuartová“ je bohatá a mohutná práca, „Novomanželia“ zase pojednáva o tom, ako mladá dcéra opúšťa rodičovský dom kvôli mužovi, málo milovanému. Vnútorný boj mladej ženy je tam majstrovsky zobrazený.

Čisto národný je Björnson ako lyrik. Mnohé jeho piesne spievajú sa i medzi prostým ľudom. Slávna je balada „Nils Finn“. Jednoduchá historka chlapca, ktorý stratí svoje lyže (ski), a hľadajúc ich, stane sa v hlbokom snehu obeťou tajomných síl. Porovnávajú túto baladu s Goetheho „Erlkönigom“.^[99]

Jedna z najznámejších patriotických jeho piesní počína sa:

Veľká lyrická kompozícia je „Bergliot“. Žena pohlavára želie nad zavraždeným manželom Ejnarom Tambarskelvom. Vozárovi, ktorý vezie mŕtvolu jej manžela Ejnara, privoláva svieža vdova:

V týchto slovách je hĺbka zúfania, spojená s majestátom heroíny, strativšej všetko.

V básni „Na môjho otca“ teší sa, že žije v plnosti viery, v detinnom pomere k Bohu, na postati detinnej viery žiada rovnosť a slobodu pre svoj národ.

Nasledovali novely „Železnica“, „Cintorín“, „Pieseň nevesty“, „Hádka životná“ a dráma „Sigurd Jorsalfar“, kde akoby ustávala jeho tvorivá fantázia. Bola to nejaká vnútorná kríza, Björnson po dlhšom mlčaní vystúpil s drámou „Fallisement“ — to bol skok z wikingovskej a historickej stariny do súčasného života, pravda, tiež nórskeho, národného. Zdalo by sa, skok do peňažnej prózy života, ale okolo prozaického majetkového krachu vanie duch velikej, hlbkej poézie. Ernst Wildenbruch hovorí, že „Fallisement“ pobilo celú súčasnú nemeckú dramaturgiu. „Také dielo je ako iskra z neviditeľného praohňa, ono nás privádza k praživlu všetkého života a bytia. Áno, Björnson je oplodniteľ ľudskej duše, jej živiteľ, jej dobrodinca. Takých duchov bolo vždy poskrovnu. K takým duchom pričítam tohoto muža, tohoto Norvéga, tohoto veľkého básnika, Björnstjerna Björnsona.“

Vo „Fallisement“ Björnson zostúpil do jednoduchého občianskeho kruhu s požiadavkou pravdy a statočnosti — menovite, ako ďaleko môže sa kupec pustiť vzhľadom na groš iných ľudí. On ukázal punkt, kde špekulácia prestáva byť dovolenou. Ženské osoby v tomto kuse nesú celú ťarchu ideálu a obetí zaň obetovaných.

Dráma „Redaktor“ pojednáva sociálnu otázku, dráma „Kráľ“ politickú, no v oboch sú problémy čisto duševné, do hĺbky idúce.

V „Magnhilde“ a „Leonarde“ rieši Björnson nové problémy: rozdiel medzi mravnosťou ako zákonnou inštitúciou a medzi požiadavkami ľudského srdca.

V dvoch veľkých románoch, „Vyvesili flaggu“ a „Na božích cestách“, Björnson ukazuje celú svoju bytnosť, veliký talent poviedkára a hĺbku mysliteľa.

„Nové rozprávky“ a „Vlasy Absolóna“ sú psychologicky prehĺbené, zaujímavé novelistické práce.

Roku 1883 uverejnil dve drámy: „Rukavička“ a „Nad našu silu“. Obe narobili mnoho šumu v celom vzdelanom svete. Zvlášte „Nad našu silu“ v dvoch dieloch stojí na vrchole jeho tvorivej sily. Je to celkom nový, originálny, geniálny pokus rozprestrieť sa po svete náboženskom, vzhľadom na vieru a praktické kresťanstvo. Mnoho poézie, mnoho nordického letného vzduchu vonia z týchto hlbokých scén, odohrávajúcich sa na skromnej norvéžskej fare. Druhý diel drámy je harmonický doplnok dielu prvého.

No Björnson bol i politicky činný od svojej mladosti. Ako redaktor „Bergenských novín“ roku 1858 bojoval za autonómiu Norvégie voči Švédsku; roku 1866 — 1867 ako redaktor „Norvéžskeho národného denníka“ bol tuhým protivníkom reálnej únie so Švédskom. No najväčší úspech mával ako rečník. Jeho mohutná, obrovská postava, jeho zvučný, silný hlas panovali nad citmi národa, a keď zamĺkol, ozvali sa búrlivé hromy potlesku a volania na slávu. Keď otvoril ústa, stal sa pánom ľudu.

Mravne i umovo pozdvihnúť svoj národ, bojovať proti jeho vrodeným slabostiam, chrániť a idealizovať čistotu manželstva, a síce nielen vzhľadom na ženy, ale i na mužov, zastávať bitých a unížených, boriť sa s mocnými a utlačovateľmi, dvíhať slávu norvéžskeho mena, dielami nesmrteľnými urobiť malý, slabý národ známym a chýrnym v celom vzdelanom svete: to sú úlohy a ideály Björnsona, a on ich vyplnil, on ich dosiahol, a delí sa o to len s dvoma velikými Norvégmi: Ibsenom ako dramaturgom a Griegom ako hudobníkom.

V šľachetnom zmysle nikto viac nemôže urobiť za svoj národ. Pred zásluhou literárneho oslávenia národa blednú zásluhy politikov, ktoré môžu byť veliké, blednú zásluhy národohospodárov, ktoré môžu byť blýskavé a blahonosné, ale majú dosah časný: Björnson oslávil svoj národ „sub specie aeternitatis“, pod zorným uhlom večnosti. Medzi Homérov, Goethov, Puškinov postaví ho i vlastný národ, i celé vzdelané veškerenstvo. Sláva nesmrteľnému mužovi, hérosovi a učiteľovi národov!