Zlatý fond > Diela > Život Štefana Moysesa


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Život Štefana Moysesa

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Erik Bartoš, Mária Hulvejová, Lenka Andrášová, Slavomír Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

Život Štefana Moysesa

Náš slovenský národ patrí iste k národom obdarovaným, duchovnými silami hojne nadeleným. Všetka zášť, veková intriga, utlačovanie zhora, záujem z unižovania nášho slovenského ľudu koristiť, snaha vyhášaním jeho svetla svoje svetlo robiť vidným, umele skonštruované pauperizovanie,[1] schválne zanedbávanie a bohzná aké ešte nástrahy nemohli zahlušiť chýr o jeho telesných i duchovných daroch. Ľud náš z nezmiešaného, čisto slavianskeho plemena, autochtón a držiteľ pôdy,[2] obyvateľ krajov hornatých a vŕškovatých, náklonný k premýšľaniu i fantazovaniu, od vekov produkoval talenty vo všetkých odboroch ľudského vedenia a zamestnania.

Dôkazov tohto skytá prehojne naša literatúra, žurnalistika i každodenný život a reálna skúsenosť. No pri tomto všeobecne uznanom, potešiteľnom fakte, natíska sa druhý, veľmi smutný, ba priamo osudný… Z tých talentov a darov sám národ a ľud náš berie najmenej osohu. V dvoch smeroch vylieva sa voda živá z nášho slovenského plesa — nečudovať sa, že pleso nezveličuje sa, čudovať sa prichodí, že neúži sa, ba že celkom neobracia sa v hnilú kaluž, alebo vôbec že nevysychá. Len božia milosť je tu udržovateľom a spásou!

Jedným splavom národ náš tratí obdarených synov svojich tak, že hrnú sa slúžiť iným, zabúdajúc na vlastný národ, druhým žľabom uchádzajú, aby po boku najhorších nepriateľov pracovali na vyhubení slovenského národa. Možno predstaviť si hroznejší osud? A k týmto dvom hriešnym prúdom prichádza ešte tretí arcinevinnejší, ale tiež boľavý a smutný.

Myslíme na tú stratu, ktorá rezultuje z dobrovoľného alebo i menej dobrovoľného odchádzania hotových už ľudí z lona národa slovenského. Porodila synka slovenská mať, slovenský otec potil sa za pluhom, aby mu dal výchovu, a keď už mal slúžiť svojim, odvial ho vietor ďaleko, ďaleko! Takíto nevoľní vyhnanci, pravda, nerobia zle národu pozitívne, ba naopak, robia mu tam ďaleko česť a slávu — no veľmi platonickú. Pravda, srdce naše vrelo zabúcha, keď spomínajú nášho človeka ako svetlo vedy, ako dvíhateľa myšlienky, pracovníka vo svete duchovnom, bádateľa prírody, matematika, kriesiteľa súplemenného národa. Táto radosť je peknoduchá, nezištná, ale predsa spojená s trápnym vzdychom: kde by sme už mohli byť, keby ste doma zostali, najlepší synovia národa nášho!! Či už súdeno je národu nášmu, uspokojiť sa s nami, ľuďmi strednými, a všetko, čo vyrástlo vyše lokťa prostrednosti, musí zúriť proti nemu, alebo zanechať ho a slúžiť cudzím, alebo aspoň pokrvným síce, ale ďalekým?

Táto, konečne, už neraz jasno vyslovená myšlienka ponúka sa do pera môjho, keď mám podať príležitostný, slabý nástin veľkej postavy prvého, čisto slovenského preláta, biskupa Štefana Moysesa. Po tieto dni minie sa stoletie od požehnaného okamihu, v ktorom uzrel svetlo sveta…[3] V našej novej histórii je to veľké obdobie! Jemu dostalo sa údelom doháňať zameškania premnohých periód a století… Ono videlo počiatky národnej i kultúrnej renesancie národa, pochovaného v rozvalinách stredoveku, nám tak strašne neprajného. Keď iné národy, v ňom kryštalizovali sa, my ostali sme konglomerátom,[4] masou bez organických členov, udržovanou istou kohéziou…[5] Posledné stoletie až zatriaslo nehybnou, zdravou ináč matériou, a umné oči videli, že to predsa nenie tak bezživotná „pigra massa“,[6] ako zdalo by sa a že možno z nej vzkriesiť oheň životný, ako z kremeňa iskru… Ale nie bez ocele! Nie bez duchovných síl jednotlivcov, bez žertvy[7] a práce jednotlivých mužov…

Moyses patrí k najväčším zjavom slovenského znovuzrodenia, trebárs osudom hore vyššie spomínaným zachytený, päťdesiattri roky vzdialený od národa svojho, na slavianskom juhu pracoval, myslel i trpel uprostred pobratimského národa chorvátskeho. Až na sklonku života svojho, už starec, prácami presilený, navrátil sa k nám. Otvorená, silná činnosť jeho za slovenský národ počala sa vlastne, až keď mu bolo už 63 roky! Premnohí vtedy už zakľučujú svoju činnú kariéru, a túžiac za mierom, oddávajú sa retrospektívnym[8] dumám staroby.

Sviežosť ducha, mladý oheň, blesky veľkého umu, radosť v činnosti, neúnavnosť ruky, oduševnenie, spojené s rozvahou mužnou a silnou — venoval Moyses Chorvátom práve v časy ich preporodenia a najbritkejšej borby s násilníckym maďarizmom. A on bol najjasnejšou hlavou slovenskou, on mal erudíciu[9] umovú i životnú takú veľkú, že ostatní naši znamenití činitelia bez odporu poddávali sa pod jeho krotké, ale určité velenie. Koľko zameškal a nevoľno utiahol ľudu svojmu tento boží vybraník, čo zostal dlžen u nás, u svojho národa, tak súrno potrebujúceho práve hlavu takú jasnú, diplomatickú, postavu takú reprezentatívnu a kvalifikáciu takú autoritatívnu?! Veď ohňa bolo dosť u nás, i idey boli, i činnosť bola, bola hotovosť k obetiam, boli i talenty spisovateľské, politické, rečnícke, básnické, vedecké, bol entuziazmus i vozvýšenosť citov, vzlet umu i obrazotvornosti, túžba po činnosti; ale takej vysokej, len veľkým talentom a príležitosťou obcovať vo sférach nám neprístupných dosiahnuť sa dajúcej erudície nebolo u nikoho z našich ľudí… Jemný formou, hebký ako aksamiet, bol a zostal čírym, čistým Slovákom bez podmienky, bez oslabujúceho odtienku alebo nejakého oportúnneho[10] prifarbenia! Ani najradikálnejší Slovák nebol viac Slovákom ako on. On bol celou, zakončenou, vykryštalizovanou, jednoliatou osobnosťou, a tá bola slovenská do posledného nervu. Nič ho nehatilo v slovenstve: ani biskupstvo, ani tajné radcovstvo, ani konfesia, ani svet, ani výhľad na vyššie hodnosti, ani láska, ani nenávisť, ani neprajnosť osudov; nehatil ho v slovenstve úbohý stav ľudu, bezvýhľadnosť okázalej slávy, konečne ani dlhý čas prežitý pod južným nebom! Vrátil sa takým intímnym, čujným i vrelým Slovákom, akoby nikdy nebola noha jeho opustila drahú, slzami a potom, a neskôr i mučeníckou krvou zmáčanú zem slovenskú. Moyses vedel vo svojej ideálne zostavenej osobnosti spojiť dve vlastnosti, ktoré vedno jestvujú len u ľudí najrozvitejších: olympickú dôstojnosť, arcikňazskú distingvovanosť[11] s pravou, vrelou, povedome demokratickou láskou k ľudu a národu nevzračnému,[12] potlačenému, pohanenému. Pocítili to ľudia vždy a všade. Ja pamätám sa z dôb chlapčenských, ako zmrazený, omámený, sladkým lipnutím chvel som sa v stoličnej dvorane svätomartinskej, keď Moyses z predsedníckeho stolca krotko, ale s vysokou dôstojnosťou povedal slová „môj drahý národ slovenský“. Vo mne vzbudila sa i hrdosť, i láska a neohraničená oddanosť k tomuto mužovi neobyčajnému (dňa 3. augusta 1864).

Postrádali sme ho v časoch veľmi dôležitých, keď koncom rokov dvadsiatych a počiatkom tridsiatych zem slovenská žíznila po talentoch a jasných hlavách… On bol už vtedy zrelý muž: ako mnoho dôležitých diel bolo by sa mohlo zarodiť vtedy? Starší boli ustali, rozhostila sa duchovná púšť… Len jedného muža bolo treba obživiť bernolákovskú zaspávajúcu éru… Boh nám ho dal — ale oddialil…

Krátky pobyt jeho doma, na slovenskej pôde, preplnený je intenzívnou prácou a starosťou o slovenský národ. Ako muž vysokého, pozitívneho umu, nezapodieval sa nevyplniteľnými plánmi, nestaval veterné, čo i krásne zámky, ale počal stavať od samej zeme, znášať kvádre k základom pre nádejnú budovu, solídnu a pevnú, vypočítanú na stoletia. Prirodzene, že musel myslieť o školstve ako o základe národnej vzdelanosti. Muž pedagóg, videl prázdnotu v tomto ohľade, i oddal sa do ťažkej práce, školy zakladať, už založené reformovať, aby mohli byť nazvané školami slovenskými a nie fabrikami zrady, bezcharakternosti a odrodilstva. „Na mládeži svet stojí“, citoval chorvátsku poslovicu[13] v liste na Kuzmányho od 8. mája 1865. (Slovenské pohľady 1897, č. 3, str. 185.)

Bystrým zrakom prehliadol hrdzavý stroj nášho celého života a prišiel k presvedčeniu, že národ nemôže čakať na rezultáty nových, alebo preobrazovaných[14] škôl, ale musí sa mu podať vyššia aréna práce čím skôr, trebárs nebol ešte náležite pripravený. Národ musí mať ohnište musí mať istú reprezentáciu. Moyses z týchto ohľadov namáhal sa čím skôr utvoriť široko založený spolok literárny. Tento spolok mal okrem čisto vzdelanostných cieľov vozvýšiť, upevniť, do povedomia inteligentných kruhov vštepiť národnú spolupatričnosť a tú životodarnú myšlienku, že národ náš zákonne smie siahať po najvyššom ovocí kultúry a vzdelanosti. Len holá existencia ľudových más, trebárs verne chrániaca prvú podmienku žitia, jazyk, ešte nenie národom. Treba tej mase dať vysoký cieľ, centrum, predstaviteľstvo. Podarilo sa! Založená bola Matica slovenská. Prvý raz od vekov Slovák videl úspech! To bolo niečo priamo omamujúceho. Čistý slovenský úspech bez kompromisov, dosiahnutý slovenskými ľuďmi, na ktorých čele stála vysoká, svetlá postava vysokého cirkevného hodnostára!

Nie div, že Moyses zjavil sa nám všetkým ako Ján Krstiteľ,[15] ako predchodca a zvestovateľ konečnej, už blízkej spásy. Všetko na ňom jasalo mocným apoštolstvom. Vysoká hodnosť a zriedkavá náklonnosť monarchu mohla len oprávňovať smelé výhľady a očakávaniam našim dodávať reálnosti, nádejam temer apodikticky[16] istú postať.

Radosť bola nesmierna, i ona zvádzala k prepínaniu: ale tu zase cítime nežnú, avšak pevnú ruku Moysesovu, ako zaťahuje kantár prismelej fantázii a nedovolí národnému oduševneniu vybočiť z dráhy. Jasnota umu jeho nebola ani minútu zakalená úspechom, radosťou a oduševnením, ačkoľvek ducha neuhášal, oduševnenie nehatil. Z každého jeho slova pri zhromaždeniach veje určité, silné slovenské presvedčenie, no jeho výraz a prispôsobenie k praktickému životu má pečať triezvosti, premyslenosti a životnej praktiky. Slováci po prvý raz mohli pozerať hodne do výšky a vidieť tam svojho rodáka, nielen po tele a krvi, ale svojho duchom, srdcom i umom. Pre ubitý a utlačený národ taký pohľad má niečo unášajúceho.

Bez predchodcu, žiaľ, aj bez následníka preletel behom krátkych 19 rokov ponad národ náš tento veľký, krásny, ideálny zjav! Ľudia hovoria, a či už len básnia, že občas zjavujú sa na oblohe veľké hviezdy, nik nevie, skadiaľ vynorili sa, svietia tuhým svetlom, zahanbujúc susedky, a potom zmiznú a stratia sa do svetov nevidomých a nevedomých…

Čas slovenského znovuzrodenia nebol chudobný na veľké talenty, na mužov teórie, myšlienky a na systematických pracovníkov i praktických činiteľov. No praktika, objímajúceho celý národ, organizátora celej národnej práce, stojaceho nad všetkými prenikajúcim umom, integerným[17] charakterom, samostatným, vysokým postavením, spoločenskými stykmi — takého nebolo; lebo, ako každá veľká, pravdivá idea spočiatku volí si rybárov a colníkov za učeníkov,[18] tak i veľká a pravdivá myšlienka oživotvorenia polomŕtveho národa slovenského vyšla z nížin a skromných príbytkov farských, učiteľských, alebo z komôrky úbohého študenta.

V Moysesovi našla si slovenská myšlienka už muža mocného, jasného, vplyvného, ktorý mal za sebou školu ilýrskeho preporodenia[19] a tuhých bojov za národnosť, ktorý jej mohol pomôcť na krídla k vyšším letom. Bez predchodcu chytil sa do práce, veľkým a mocným pred oči postaviť tri milióny slovenského národa: ajhľa, tu jestvuje národ, o ktorý dosiaľ nestaral sa nikto, ale vy musíte sa starať, ak nechcete hrešiť proti Bohu a ľuďom! Opravdivý Mojžiš, šiel viesť národ svoj z poroby, ale klesol, prv než by bol z výšiny uzrel zem zasľúbenú. Naopak, videl hromadiť sa čierne mrákavy.

Sto liet minulo, čo narodil sa nám Štefan Moyses, a my v časoch súženia a odstrkovania, pod bremenom ťažkého prenasledovania, rozpomíname sa touto knižočkou na neho a jeho diela. Po sto rokoch takým mužom stavajú národy bronzové, nie papierové pomníky! Duch jeho spasený odpustí nám, že to urobiť nemôžeme. On vie, že ani len lokeť zeme nejestvuje teraz na slovenskom kraji, ktorý by smel niesť ťarchu jeho mramorovej hermy,[20] že niet mesta a dediny, ktorá by surovou premocou nebola hatená postaviť v chotári svojom pamätník Slovákovi, slovenskému mužovi, ba skoro smelosť patrí k tomu, aby i takáto bledá rozpomienka, ako je prítomná, uzrela svetlo bieleho sveta.

No duch nezná hraníc a zákazov! Národe náš, postav veľkému Štefanovi svojmu nerukodielny[21] pomník v duši svojej vyšší než Kriváň, trvácnejší než oceľ a bronz! Nezabúdaj na proroka svojho, aby oči tvoje videli spasenie. Tma a dusno okolo nás! Nech osvieti a osvieži nás rozpomienka na prvého priameho následníka apoštolských učiteľov Cyrila a Metoda! Pomodli sa, národe, aby zhliadol Hospodin z výšin na tvoje uníženie, a poslal ti vodcov a otcov, kráčajúcich v stopách veľkého slovenského biskupa Štefana Moysesa!



[1] pauperizovanie (lat.) — ochudobňovanie

[2] Ľud náš z nezmiešaného, čisto slavianskeho plemena, autochtón a držiteľ pôdy — (autochtón, z gr. = pôvodný obyvateľ, praobyvateľ). Vajanský prízvukovaním autochtónnosti slovenského, resp. slovanského obyvateľstva v Uhorsku vyvracia nesprávne tvrdenia oficiálnej maďarskej historiografie, ktorá v službách vládnúcej maďarizátorskej politiky tvrdila, že pôvodnými obyvateľmi Uhorska boli Maďari, a preto „privandrovaní“ Slováci nemôžu mať s nimi rovnaké práva. Spor o historické právo Slovákov na vlastné územie a národnú suverenitu má svoje začiatky už v prvej fáze slovenského národného obrodenia na sklonku 18. storočia a bol súčasťou národnoobranných, národnoemancipačných a národnozjednocovacích snáh Slovákov už od začiatku 18. storočia.

[3] Po tieto dni minie sa stoletie od požehnaného okamihu, v ktorom uzrel svetlo sveta — Vajanského „Život Štefana Moysesa“ bol napísaný a uverejnený v roku 1897 z príležitosti 100. výročia Moysesovho narodenia. Knižne vyšiel v zborníku „Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa… 1797 — 1897“ (pozri fotografiu titulného listu na str. 6). V zborníku okrem Vajanskeho štúdie sú práce: Ján Francisci: Črty z doby Moysesovskej; Dokumenty (Matičné reči biskupa a predsedu Štefana Moysesa, ukážky z úradnej a súkromnej korešpondencie); Doslov — báseň od Hviezdoslava. Zborník má 191 strán.

[4] konglomerát (lat.) — zlepenina, zhluk

[5] kohézia (lat.) — súdržnosť

[6] „pigra massa“ (lat.) — lenivá, neschopná masa, dav

[7] žertevník (rus.) — obetište, oltár

[8] retrospektívny (lat.) — do minulosti obrátený

[9] erudícia (lat.) — učenosť

[10] oportúnny (lat.) — prospechársky, prispôsobujúci sa pomerom

[11] distingvovanosť (lat.) — ušľachtilosť, jemnosť

[12] nevzračný (rus.) — nevzhľadný, nerozhľadený

[13] poslovica (rus.) — porekadlo

[14] preobrazovaný (rus.) — pretvorený

[15] Moyses zjavil sa nám všetkým ako Ján Krstiteľ — novozákonná postava Jána Krstiteľa, ktorú Vajanský priliehavo prirovnáva k Moysesovi, symbolizovala v slovenskom národnom hnutí čas očakávania príchodu národnej spásy, akýsi národný advent, po ktorom by malo nasledovať národné znovuzrodenie a vzkriesenie. Symbolika Jána Krstiteľa, predchodcu a zvestovateľa spásy, ktorý sa sám nazýval „hlasom volajúceho na púšti“ (Mk 1, 3n) má v našom prípade aj iný zmysel. Moyses, ktorý je pre Vajanského reprezentantom vyšších spoločenských vrstiev národa, bol v tomto ohľade na Slovensku ozajstným „hlasom volajúceho na púšti“.

[16] apodikticky (gr.) — nezvratne

[17] integerný (lat.) — čistý, neporušený, celistvý

[18] veľká, pravdivá idea spočiatku robí si rybárov a colníkov za učeníkov — Vajanského paralela medzi prvopočiatkami kresťanstva, ktoré vzhľadom na jednoduchý pôvod jeho prvých šíriteľov — Kristových učeníkov (napr. učeníci Ondrej, Šimon-Peter, Jakub a Ján boli rybári, Matúš bol mýtnikom), bolo ideológiou chudobných a ubiedených, a medzi slovenským národným hnutím, ktoré reprezentovala majetkovo chudobná inteligencia a stredné vrstvy obyvateľstva, je výstižná v slovenskej spisbe tých čias a vyskytuje sa dosť často.

[19] mal za sebou školu ilýrskeho preporodenia — Moyses prišiel na Slovensko z Chorvátska, kde sa aktívne zapájal do národnozjednocovacieho hnutia južných Slovanov, nazývaného ilyrizmus podľa mena Ilýrov, starovekého slovanského kmeňa sídliaceho na Balkáne. V dobách rímskej nadvlády sa západná časť balkánskeho polostrova volala Ilýriou (Illyricum). Pojem „Ilýri“, popri našom „Juhoslovania“ sa v našej staršej spisbe používa ako spoločný názov pre južných Slovanov vôbec.

[20] herma (gr.) — busta, poprsie (vo výtvarníctve)

[21] nerukodielny (rus.) — nesmrteľný, nevytvorený ľudskou rukou





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.