ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S Bohom, rodný domček, s Bohom, rodná vieska, kto vie, či naposled nevidím ťa dneská. Kto vie, či vás kedy uzrú moje oči a či moja noha ešte do vás vkročí. Tu som biedne strávil svoje mladé letá a dnes musím odísť do šíreho sveta. Do ďalekej krajny, za to šíre more, ta, kde zapadajú tie večerné zore. Medzi cudzích ľudí — za kúštičkom chleba… Neopusť ma, Bože, z vysokého neba! A neopusť ani moju domovinu… žehnaj, Pane Bože, slovenskú rodinu! 1900

Už som za tým morom, Bože Hospodine, ale vidím, cítim, že som tu v cudzine. Mám sa síce dobre; nežijem tu v núdzi, ale s kým sa stretnem, každý mi je cudzí. Mám hojnosť všetkého; neviem, čo je bieda, ale kraj tento sa s mojím srovnať nedá. Nemám nedostatku, mám dosť všetkých vecí. ale chybí mi zvuk mojej rodnej reči. Chybí mi tu moja rodná dedinôčka i môj domček, čo sa díva do potôčka. A hoc mám tu stále chleba do sýtosti, radšej v mojom rodnom kraji složím kosti.

Dedinôčka moja, blížim sa zas k tebe, aby si ma mohla zas pritúliť k sebe. Matka moja drahá, otecko môj milý, takto dlho sme my rozdvojení žili… Vy ste žili doma, tu medzi svojimi, ale ja v cudzine medzi neznámymi. Šírošíre more stálo medzi nami a ja ustavične túžil som za vami. No ďakovať Bohu, už sme zase spolu: zas budeme sedať k spoločnému stolu. Už som zase doma, Bože Hospodine, v svojej rodnej vieske, pri svojej rodine. Tu mi už zas milo, znie reč moja sladká, ktorú ma učila moja drahá matka. Tu počujem tú reč, bez ktorej žiť neviem; mal bych ináč vraveť, nech radšej onemiem!