ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Cára niet! a Peter Druhý mne do moci daný je, nad ohromným svetom Ruska moja ruka panuje. A stane sa, stať sa musí cárevnou moja dcéra!“ Takýmto hľa sa Menčikov úmyslom zaoberá. A v tom dvere sa otvoria a dnu k nemu vkročí stráž: „Aj! Máme od vlády rozkaz, a Menčikov väzeň náš!“ Súd zasadne, — pýta sa ho: „Velikého Petra dar, devättisíc dukátový povedz, jak prišiel na zmar? Trest sa ti odpúšťa, ale hodnosti odnímajú, odstráň sa na svoje panstvá, tie sa ti nechávajú!“ A Menčikov to počujúc hrdou ľahostajnosťou, na panstvá sa odoberie s velikou nádhernosťou. Stane knieža Dolgoruký, povie rovno od kraja: „Čo to? Z nášho dobrodenia ešte posmech vystrája? Granatieri! Stúpajte poň!“ I hneď dovedú ho zpät, „Menčikov!“ riekne mu knieža: „Mám ti dačo povedať: Nesmierne statky, bohatstvá, čo z milosti cára máš, teraz sa ti odberajú, — bo jich potupne mrháš! — Dolu panské! — a sedliacke oblečiete mu šaty, bo ako sedliacky chlapec, bol ku dvoru prijatý! A pôjde do Sibirie, a jeho domáci s ním!“ káravo naňho pohliadnúc, svoju reč zakončil tým! Odišiel — ach! Jeho dcéra, za cárovnu určená, v hrob upadla v tom vyhnanstve, zármutkom premožená. A on v ťažkomyselnosti, každého jedla sa vzdal, mlčiac žil na samej vode, dokým smutno neskonal.