ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mrtvá ležíš ako mramor na zemi; už ťa nemám, už ťa nemám, už ťa nemám anjel môj potešený! Tvoje oči, čo dve okná do neba, už vyhasly, už vyhasly, už vyhasly, ach jaj, beda prebeda! Zblädly líca ako oheň tej zory, keď zapadá, keď zapadá, keď zapadá to slniečko za hory. Tvoje ústka samá sladkosť, dobrota, studené sú, studené sú, studené sú, už viac niet v nich života! A tá tvoja pekná duša vznešená, odletela ta do neba, ta do neba, zem jej bola privšedná. A to telo, pusté bydlo duše tej, ako palác, pustý palác, pustý palác, keď niet doma kráľovnej. Načo mi je ten široký, veľký svet, keď už teba, keď už teba, keď už teba duša moja, na ňom niet.