ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rodinná rada, aby sa klin klinom a láska láskou vybíjala, bola dobrá, len sa nevydarila. Klin sa nalomil a nová láska bola veľmi slabá, že sa tak ľahko zabila pri prekotení bričky.

Dr.Landík sa vrátil do Starého Mesta, aby „nastúpil úrad“. Za ten čas, kým bol preč, stalo sa na okresnom úrade to, čo sa obyčajne stáva v každom úrade, totiž, že keď sa úradník vráti z „dovolenky na zotavenie“, nájde na stolíku hŕbu nevybavených aktov. V lete je najviac dovoleniek, teda i najviac nevybavených vecí. Preto je „chod administrácie“ v lete taký, ako čo by si sa sánkoval v auguste, napríklad na ceste z Rožňavy do Kobeliarova. Vďaka disciplinovanosti, čiže „kázni“ a ohľaduplnosti spoluúradujúcich, ktorí sú takí taktní, že nechcú siahať do „právomoci“ svojho kolegu a nechávajú jeho prácu stáť. Nech sa zotaví i tá. Ináč by sa úradník zotavoval i po dovolenke, čo nie je dovolené.

Nemrzeli ho nakopené úradné písma. Mal nevybavenú záležitosť s Hanou. Tá ho mrzela. Raz hľadal čosi v skrini a naďabil na balík s červenými črievičkami. Balík bol previazaný ešte pôvodnou farbistou tkaničkou s drievkom medzi prsty. I na tkaničke, i na drievku, i na vrchnáku a po bokoch bielej škatule medzi metálmi a ženskými nohami povestná firma: „Jozef Zeleň, obuvnícka výroba v Starom Meste.“

Črievičky bude treba odovzdať. Prešiel mesiac, čo ich kúpil pre Hanu, a dosiaľ neodovzdal. Teda črievičky ešte odovzdá, a potom všetko nechá tak. Pozhovára sa s ňou naposledy. Uvidí, aká je. Dozvie sa, čo je s Tolkošom, jeho súperom, či ju už vypýtal a či nie. Potom všetko nechá tak.

Uvidí, odovzdá, nechá tak.

S láskou je tak, ako keď máš svrbľavý výsyp na tele. Doktor ti povie: „Neškobli sa, lebo sa ti výsyp rozlezie po celom tele.“ Ale teba svrbí a žiada sa ti poškrabať. „Poškrabem sa len trošku,“ myslíš si, „to uľaví a nepoškodí“. I pri láske ťa vše niečo svrbí. Poškrabeš sa, a láska sa ti rozlezie po celom srdci.

Landík nebol výnimka. „Odovzdá, a nechá tak.“ To bolo práve to svrbenie a poškrabanie sa. Uľaví si a bude. Nič sa nestane. Pán komisár by to tak chcel, ale či bude chcieť láska?

Nehľadel, kam mal. Miesto toho, aby pozrel do vnútra svojho srdca, hľadel do kníh. Rozmýšľal o tom, že keď bolo previnením proti stavovskej vážnosti a zľahčením úcty proti úradnému postaveniu, že chodil za kuchárkou Hanou, ešte väčším hriechom bude, keď jej dá dar. Prezrel služobnú pragmatiku. Tam bolo len, že nesmie dary prijímať ani prostredne a bezprostredne, ani v peniazoch, ani v peňažitej hodnote, ani v nejakej výhode. Teda dary dávať môže. Preštudoval i zákon o úplatkárstve číslo 178 Zb. z. a n. z roku 1924. Tu bol na chvíľu v pochybnostiach, či je Hana nie bankovým zamestnancom, keď slúži u bankového direktora. Bankoví zamestnanci sú verejným zamestnancom postavení na roveň, ak je banka pod štátnym dozorom. Dnes sú skoro všetky banky pod štátnym dozorom. Hana, môže byť — Brigantík nespí — prináša a odnáša korešpondenciu od svojho pána alebo svojmu pánovi do banky alebo z banky, z pošty alebo na poštu. Je to úradný výkon. Hana teda môže byť verejným zamestnancom. Takýmto dary dávať je zákonom zakázané a tuhým väzením trestané… To by nebolo dobre… Človek sa celkom popletie, keď číta zákony… V banke má päťstokorunovú pôžičku a chcel by si ešte pripožičať… Dal verejnému činiteľovi červené črievičky, aby ho podplatil… Hana síce pôžičky nedáva, ale môže darom blahodarne vplývať na direktora, ktorý pôžičky dáva. Úplatkárstvo je dovŕšené… Keby to súdil Brigantík, jeho šéf, iste.

Mráz ho preskočil. Pozrel ešte do rakúskeho zákona z roku 1852, potom do uhorského zákona z roku 1878, porovnal ich zo zvedavosti s vojenským trestným zákonom z roku 1855. Hrôza ho schytila. Keď sa spamätal, vrátil sa z predošlého storočia zasa do dneška a poľutoval seba i celý úradnícky zbor.

„Odovzdať, neodovzdať?… Odovzdám… Ked som ich už kúpil, odovzdám. Nech ma hoci obesia, i tak už visím …“

Vzal škatuľu za drievko medzi prsty a šiel na roh ulice, kde čakával Hanu, keď chodievala s mäsom od Tolkoša. Bolo už osem hodín, štvrť na deväť, a Hany kde nič, tu nič. Po krátkom rozmýšľaní sa odhodlal, že pôjde rovno do domu, kde Hana slúži. Zazvoní. Čo sa môže stať? Otvorí mu Milka alebo i sama kuchárka. Črievičky odovzdá a odíde. Bolo by síce dobre i trošku sa pozhovárať, nuž ale, ak nebude môcť, dozvie sa o všetkom, keď nie dnes, tak zajtra. Hlavná vec je nevyzváňať týmto balíkom po uliciach.

Šťastie mu žičilo. V obloku u Rozvalidov na prvom poschodí čistila bosonohá Milka. V druhom obloku, opretá o lakte, dívala sa na ulicu sama Hana v bielej šatôčke, uviazanej na hlave „na babu“ a v bielej zásterke. Hneď ho zbadala. Usmiala sa mu. Pokývala hlavou na pozdrav. Ale bolo tu ešte niečo okrem pozdravu. Hana trhla hlavou napravo, dohora a mihla prižmúreným okom. To bolo, ako čo by ho volala hore. V nedorozumení hľadel na ňu. Ešte raz skrútila hlavou napravo, dohora. Toto bolo už isté znamenie. Vošiel do brány a potom na schodište. Hana ho už čakala vo dverách. Zďaleka vystrela ruku oproti nemu.

— Poďte, poďte, pán doktor, páni sú preč.

Bolo vidieť, ako ju teší Landíkov príchod. I Landík bol rozradostený. Málo chýbalo, že ju nepritiahol k sebe a nebozkal, ako pred dvoma týždňami Želku v Brezniciach. Keby Hana bola zošpúlila ústa a povedala: „No!“, ako Želka urobila, svätosväte ju hneď tam vo dverách vyobjíma a vybozkáva. Ale Hana ho len ťahala za ruku dnu.

Vošli do kuchyne.

— Tak, toto je vaše kráľovstvo, — poznamenal Landík a poobzeral sa po veľkej, svetlej panskej kuchyni, ktorá svedčila o požadovačných žalúdkoch bankárových a jeho paničky, ako i o veľkom Haninom umení.

Tu bolo riadu na všetky recepty kuchárskej knihy spisovateľky Terézie Vansovej, Živeny, Slovenky, Hviezdy, Vesny, Evy a ostatných rozličných ženských časopisov. Biely veľký kredenc moderného slohu s mažiarikmi, mlynčekom na kávu, mašinkou na mletie mäsa, panvicou na šľahanie snehu starej podoby. Za sklom maľované hrnčeky, tiež ešte starého tvaru, s obrázkami z Luhačovíc, Trenčianskych Teplíc, Piešťan, Tatier, Sliača, Karlových Varov. Za nimi väčšie alumíniové a belasé hrnce. Na bielej stene pestré slovenské tanieriky, krčiažky, pokrievky a habarky, strúhadlá na kapustu, chren, syr, zemiaky, sito na osievanie múky, sitká na polievku, na čaj, na pasírovanie. Polička s porcelánovými nádobami na soľ, papriku, majorán, múku, cukor a neďaleko od nej v kúte, pozdĺž steny, vydrhnutá lavica, na nej z módy vyšlé drevené krhly, obité mosadznými obrúčkami, starobylý šufan zavesený za uško.

Landík si všimol najmä podlhovastú tekvicu a fúzaté šúľky kukurice, ktoré ležali na stole, za ktorý si sadli.

— Nuž, ako sa máte, Anička? Dávno som vás nevidel, — začal Landík, sadnúc si.

„Anička“, bez „slečny“. To bolo také milé a dôverné. Jej ušiam lahodilo ako príjemná hudba.

— A ja som vás čakal na rohu, keď pôjdete s mäsom od Tolkoša.

— U Tolkoša už neberieme.

— Prečo?

— Pre vás.

— Pre mňa? — čudoval sa.

— Pre tie listy, čo napísal vašej pani matke o mne a mne o vás. Veď som vám poslala list. Od tých čias nechodím ta po mäso. Nezaslúži si taký ošemetník. Bol sa i u pána ponosovať. Pán sa ma spytoval. Povedala som mu rovno, že radšej zo služby vystúpim, ako by som mala tam kupovať.

Toto zasa jemu lahodilo. „Dievča je charakter,“ myslel si. Stavia sa na jeho stranu a exponuje sa za neho. Radšej by službu opustila. Ako vysoko stojí nad Želkou, ktorá sa pridala vtedy k Dubcovi. Cítil v srdci vďačnosť. Vstal zo stoličky. Pristúpil k Hane a položil jej ruku na plece.

— Anička, dajte sa mi bozkať, — vyhŕklo z neho nenazdajky.

Zvesila hlavu. Figliarsky úsmev preletel jej lícami. Chytila ho za ruku. Nepovedala nič, nenapísala nič, a jednako vydala dokument zo seba s písmom čitateľným, rovnomerne okrúhlym, nie takým, akým bol písaný jej list, v ktorom poslala kedysi list Tolkošov. Toto písmo bolo v úsmeve, v sklonení hlavy a chytení ruky. Jej ústa videli sa mu teplým, mäkkým, rozliatym červeným pečatným voskom. Len pritisnúť naň pečiatku lásky — bozk.

Landík pritisol a tým spečatil nemé vyznanie.

Po chvíli povedal:

— Tu som vám doniesol, Anička, čosi z prázdnin.

Nebolo ťažko uhádnuť, čo to môže byť. Podľa ženských nôh, metálov a firmy mohla to byť len nejaká obuv.

— Ale načo? Nebolo treba…

— Prijmite s láskou.

Vzala balík a otvorila ho. Vyňala červenú remennú črievičku s nízkymi podpätkami. Sňala svoju zelenú, súkennú, bez podpätkov, a vyložiac si pravú nohu na koleno, sprobovala, či bude dobrá.

Landík sa díval na Haninu nohu v žltých pančuchách. Bola úzka, malá, tenká v členkoch a nie tučná, ani hrubá v priehlavku. Panská, ušľachtilá noha, ktorá sotva chodila dlho bosá a nerozšliapala sa naširoko.

„Celkom panské stvorenie,“ rozjímal v duchu, dívajúc sa na ňu. „Kde sa len vzala?“

Črievičky si ľahko obula. Hana vstala, poskackala, a vykračujúc hrdo po kuchyni, vravela ešte červená v tvári:

— Celkom dobré. Budem v nich hrdá. Pekne ďakujem. Naklonila sa pred ním; stiahnuc bočné poly bielej zástery nazad a hľadiac mu do očí, spýtala sa: — Čím sa vám len odmením?

„Celkom panské dievča,“ ustálil Landík. „Už sa chce odmienať, aby to nebolo zadarmo. Kde sa len vzala? Kde sa len vzala?“

— Božechráň! Ničím, — odpovedal, — taká maličkosť.

— Ale čo je v tej maličkosti?

— Srdce.

— Srdce v papučkách! — zasmiala sa.

Škoda, že musel ísť do úradu. Mohol by si tu posedieť i do večera. Dievčatá sú samy. Dali by mu na obed i z tej tekvice a zo šúľkov kukurice, čo tu čakajú. Teľací „šniclík“ by bol raz—dva upečený. Aká by to bola zabáva! Ale okresný náčelník iste stojí za múrikom svätého Jána Nepomuckého a pozoruje svojich úradníkov, ako idú do práce. Treba sa mu ponáhľať. I tak má mnoho na rováši. Škoda.

— Ďakujem vám ešte raz a príďte, — lúčila sa Hana.

— Prídem, — sľúbil Landík.

Dolu na schodišti sa obrátil a ešte raz sa jej pozdravil. Stála vo dverách. Z brány ešte raz. Stála pri schodišti. Na ulici ešte raz a ešte raz. Anička stála v bráne a dívala sa za ním. Už nebola v nich rozpačitosť ako pri prvých prechádzkach. Landík sa nestaral, či ho niekto vidí. Nehanbil sa za ňu a za seba. Nemyslel viac, že je Hana len kuchárka, a on vzdelaný, juris doktor, komisár policajnej správy, štátny úradník.

Za svätým Jánom Nepomuckým videl koniec farbistého slnečníka. Náčelník bol ešte za múrikom. Nie je ešte deväť — posledný termín. Ináč by sedel vo svojom foteli… Dobre je…

Keď už sedel v úrade nad aktami, zasmial sa sám nad sebou.

„Uvidel som, odovzdal som, a — nič nenechám tak.“

Ten doktor mal pravdu, čo radil: „Neškobli sa, lebo sa ti výsyp rozlezie po celom tele.“ Nepočúvol ho. Poškrabal sa, aby si uľavil, a výsyp sa rozliezol. Svrbelo ho ísť k Hane. Šiel a vrátil sa s Aničkou v myšlienkach a v srdci. Láska sa mu rozliala po celom srdci.

Haninu dôveru si získal. Hrádzu spoločenských rozdielov prekročil. Lásku jej vyznal a spečatil významným bozkom. A teraz čo? Nasledovalo by zasnúbenie a potom ženba. Rodina bude proti tomu. To by ho mrzelo, ale neprekážalo mu. Konečne, on sa žení, on bude s ňou žiť a nie matka, sestra, bratia, švagriné. Prekáža dvoje. Po prvé: neisté postavenie. Náčelník sa hnevá a pani náčelníčka tiež. Teda je isté, že ho v najlepšom prípade preložia… Keby bol aspoň organizovaný v niektorej politickej strane. Politický tajomník by ho do neba vychválil a našiel by sa hneď minister, ktorý by sa ho zaujal. Ešte lepšie by bolo,keby tak ako jeho šéf mal legitimácie všetkých strán, potom by zakročila celá vláda. Človek by sa stal nepremožiteľný. Táto chyba sa azda ešte dá napraviť za cenu niekoľkých krokov a niekoľkých korún. Bolo by treba prejsť do sekretariátov a zložiť členské. To všetko by ho stálo, povedzme, sto korún. I to je mnoho rátané. Možno, že úradníci majú lacnejšiu cenu… ale je tu druhá, vážnejšia prekážka. Prekážka existenčná. Ako by mohli jestvovať dvaja žobráci, ktorí ani nežobrú, ani nekradnú?

Landík začal rátať. Koľko má hrubého príjmu? Koľko z toho stiahnu na penziu, na riadnu daň, na menovanú prechodnou, ale zato stálu daň, na daňové nedoplatky, na zníženie platu, na liečebný fond, na zálohy, na pôžičku práce?… Ostávala rýdza čiastka, a to bola taká malá suma, že na túto sa ženiť by bola veľká ľahkomyseľnosť.

Chytil sa za hlavu… Všetko vraví o pokroku, o tom, ako ľudstvo napreduje a rozvíja sa. Áno, všetko, len úradník nie. I raky idú kedy—tedy napred, ale úradník nedajbože. To sú azda jediné tvory na svete, čo rastú nadol. Sú síce akési triedy a stupne nahor, ale to je sypanie prachu do očí. I keď sa škriabeš, pridajú ti toľko tiarch, že je skoro lepšie zostať dolu. Väčší titul — väčšie ťarchy a zrážky. Musíš byť čistý, kradnúť nesmieš, a ešte ťa i zamestnávateľ gentlemansky očistí. Každý mesiac je neskoršie prvého najprv o deň, potom o dva, o desať, o tridsať, možno, že nakoniec budú úradníci ešte platiť za to, že sú v službe. Nobile officium… Dobre by bolo pripraviť sa na žobranie. To je výnosnejšie. Milosrdenstvo sa ešte nájde u obyčajných ľudí… Nie, nečuduje sa už, že jeho šéf Brigantík obedúva v kuchyni a sám utiera riad, že po úradoch sú títo proletári takí nevrlí, hašteriví, zamračení, studení, nezdvorilí, neúctiví. Sú to robotníci, ktorí nepozdravia ani domáceho pána, u ktorého robia, nezaďakujú za pozdrav, keď prídeš k nim, neodvrknú, keď sa od nich odporúčaš. A ešte úsmev požadovať od nich!

Budúcnosť sa mu zdala hrobová jama. Do tej jamy by mal strhnúť Aničku, toto dobré, charakterné, krásne dievča. Popanštiť ho a žiť tak, ako kedysi on s matkou, keď spával, jedol, učil sa v jednej izbičke, kde sa i varilo, i pieklo, i umývalo, i pralo! Strašné!

Prerátal ešte raz výdavky.

„Bývanie pre dvoch s kuchyňou dvesto korún, možno i viac. Musím sa zaujímať. Strava, raňajky, obed, olovrant, večera, kedy—tedy s pivom, minimo kalkulo denne dvadsať korún, to je mesačne už osemsto korún. Láska síce hreje, ale v zime bude treba prikurovať. Spáli sa i tristo korún, prerátajúc to na mesiac, dvadsaťpäť korún. To je spolu osemsto dvadsaťpäť. Zamilovaní najradšej sedia potme. Ale na „lucida intervalla“ titulom dosvetľovania musíme rátať mesačne tridsať korún. To je osemsto päťdesiatpäť. Potom, okrem riadneho piva osobitné pivo. Nič. Nemusíme piť, ako matka vravievala. Lenže po šťavnatých párkoch, údenine, oškvarkoch akože si nevypiť? To by človek dostal pípeť. Radšej ku krčmárovi, ako k lekárovi. Rátam jeden veľký pohár na deň po dve koruny. Hí! Šesťdesiat korún. To je deväťsto pätnásť. Fajčenie. Matka vravela: „Nefajčiť.“ Nefajčiť, nefajčiť! Čo máš zo života, keď si nedožičíš ani najmenšiu radosť. Rátam desať zoriek na deň. To je bagateľ. Mesačne tridsať korún. Spolu deväťsto štyridsaťpäť. Holenie každý druhý deň po tri koruny i s prepitným, päťdesiatštyri korún. Pre kristapána! To je deväťsto deväťdesiat! A čo by som nebol taký medveď ako Dubec. Želke nijako neprekážali tie chlpy na tvári, v nose, ušiach a na prstoch. Radšej išla s ním ako so mnou.“

Po Želke mu prišlo na um, že Anička nenosí krátke vlasy. To je úspora. Nebude sa jej treba ani holiť, ani strihať, ani kučeriť. Má svoje obrvy, svoje ústa, svoju pleť. Farby, vodičky, krémy odpadnú. Po farbení mu prešla myseľ na umývanie a pranie. No, koľko? Vezmeme štyridsať korún. Tisíc tridsať. Z prania preskočil na bielizeň. Nič. Veď nepríde bez košele. Zásteriek a rozličných tých šatôčok má iste dosť. Potom šaty. Anička vie šiť a ušije si, čo jej treba. Ale vezmime na šaty pre obidvoch ročne dvetisíc korún, to je na mesiac sto šesťdesiatšesť korún šesťdesiatšesť halierov. Klobúky, kravaty, topánky sú už zarátané v šatách.

No, čo ešte?

Pravda, výdavkov je toľko, ako trávy zelenej, nekosenej. Akej farby je tráva? Zelenej. Práve takej, akej sú tie podlhovasté papieriky. Skoro zabudol na splátky za knihy. Počkaj! To je tridsať korún mesačne. Za sošku Nedáme sa! mesačne desať korún. Za sošku Ani piaď z nášho! tiež desať korún. Za Čachtickú paniu s Móricom Beňovským zasa desať. Onyxové ťažidlo pre múzeum sedem korún. Za žreby Matice slovenskej je dlžen dvadsať korún. Na podiely Živeny má platiť päťdesiat korún štvrťročne…

Nuž a to všelijaké členské: do Matice slovenskej, do Muzeálnej spoločnosti, do Slovenskej ligy, do Sokola, do Združenia štátnych zamestnancov? Na Rovnosť, založenú s Tolkošom, ani nepomyslel. Potom noviny. Bez novín sa nedá žiť, ako bez vzduchu, čo len Polední list a Slovenskú politiku… Potom, potom, potom… Cirkevná daň…

I so svadbou budú mimoriadne výdavky. Najmä so zaopatrením dokumentov… Akože to bolo s tým rakúskym zajacom, čo prebehol k nám a ponosoval sa svojmu kolegovi, že je v Rakúsku pohon na zajace, chcú ich vyhubiť, i jemu už prestrelili ucho i labu, tam je nie v istote, v Československu bude mať azda pokojnejší život. „To sa mýliš,“ vraví mu kolega, československý zajac. „U nás je pohon na somáre.“ „Čo ja mám so somármi, ja som predsa zajac.“ „Veď áno, ale kým dokážeš, že si zajac a nie somár — sto ráz ťa chytia…“ Pre seba i Aničku domovský list, rodný list, krstný list. Treba dokázať, že si sa narodil, že ťa pokrstili, že si mal rodičov, že sa i tí narodili, pokrstili, zosobášili, že si mal starých rodičov, dedov, že mali meno a aké. Ináč nedostaneš vysvedčenie o štátnom občianstve, ktorého teraz i k smrti treba, lebo bez neho zostaneš bezprávnym subjektom, večne živým, nijaká matrika sa ti neotvorí, hrob ťa neprijme a zem vyhodí. Pod zemou si môžeš odpočinúť a ležať hore bradou len vtedy, ak máš vysvedčenie o štátnom občianstve… Duplované ohlášky. Duplovaná svadba, aby bola vernosť „na betóne“. U notára preto, aby sa notár nenahneval, u farára preto, aby sa ti nepomstil. Večná škoda, že sú štátne matričné úrady nie tak rozdelené ako kostoly, na katolícke a evanjelické, tak by bola vernosť zo železa. „Ozaj! Ešte i o nenarodených deťoch budú potrebné listiny, ak je Anička evanjelička, lebo bez reverzov ma náš farár nezosobáši.“ Kto to všetko bude financovať?

Plat je preč. Kto dá na dokumenty, notárovi, farárovi, ohlášky, svadbu, hostinu? Landík ani nevedel vyrátať, čo to všetko bude stáť. Pomyslel si na bratov, na tetku Miklovú, či by mu nepožičali. Sotva. Tí sa budú usilovať, aby svadbu prekazili, nie že by mu pomohli a uľahčili trudnosti. Povedali by: „A mne kto dal, keď som sa ženil?“ Števko by hneď vytiahol notes a vyrátal, že sa mu to nevyplatí, keď už dávať, tak radšej do nejakých pevných cenných papierov. Ďurko by sa zmrštil a vyhodil by mu na oči: „Nepodporujem ľahkomyseľné chúťky. Čo sa ja musím napracovať, kým zarobím sto korún.“ Tetka by sa vyhovorila na dane a sociálne ťarchy. Nie, to by nestrpel. Povadil by sa s celou rodinou na celý život… Azda by bolo najlepšie, keby si v banke pripožičal k tým päťsto korunám ešte aspoň tisícku. Bez žíranta nedajú. Kto by mu i žíroval? Novotný? Sakulík? Tí majú plat sekvestrovaný na desať rokov. Matka? Neraz ju už chcel získať na podpis, vždy povedala: „Nie. Máme príklad u otca, čo robia zmenky. Prikrývaj sa perinou, pokiaľ ti stačí. Ja ti, Janíčko, ani zmenku, ani zmenôčku nepodpíšem.“ Bojí sa bánk ako čerta. „Ďatelina na Ostrme taký požičaný groš. Chytro sa vysuší, a ostaneš holý ako ostrm.“ Staré náhľady ľahko nezrútiš… Keby aj bol žírant, banky dnes ani na žíranta nedajú. Načo sú? Sám pánboh vie. Len nedávno sa mu ktosi ponosoval, že potreboval súrne maličkosť, päťtisíc korún. Čo sa vraj nabehal. Na lombard cenných papierov nedali, že vraj neisté časy, pridal k nim pätnásťtisíc kusov účastín banky Kriváň. Smiali sa, že tá žije iba z nového bankového zákona, ktorý dovoľuje, aby banka pýtala naspäť od svojich direktorov, úradníkov všetky tantiémy, odmeny a platy, čo im vyplatila len—len že nie od samého založenia štátu. Vyberá si po kamarátsky takých, čo boli solidní, svedomití a nasporili si niečo, lebo to boli tí, čo zavinili, že sa banka našla v tiesni, mala straty a musela si pýtať podporu z takzvaného Všeobecného fondu, čiže od štátu… V nedostatku iných obchodov prepúšťajú starých, zaslúžilých úradníkov, a aby mohla platiť tisnúcich sa na ich miesto nových generálnych a negenerálnych, obchodných a neobchodných direktorov, dirigentov a správcov, nechce platiť ani prichodiacu penziu, lebo, pravda, každý, kto chce penziu, zavinil, že banka mala straty, nech teda penzista platí stratu, a nie my penziu. A chudák penzista miesto penzie má hneď dva procesy. Jeden on vedie proti banke pre penziu, druhý banka proti nemu pre vrátenie platu, odmien a tantiém, a do výhľadu stavia tretí proces pre vrátenie zavinených strát. Je tu i štvrtý proces, ktorý ide o nervy. Tento je hlavný. Ak penzista vydrží s nervami, vyhrá. Ak nevydrží, prehrá. Obyčajne banka má i dlhší život i tuhšie nervy. Drancuje, otravuje, ničí zdravie svojich bývalých statočných pracovníkov. Vyhráva a z toho žije… Nie, pán Ypsilon! Najlepšie urobíte, keď si týmito pätnásťtisícimi účastinami vytapacírujete klozet… Doniesol im na zmenke žíranta milionára, no keď nie milionára, iste polmilionára, a v banke mu predsa nepožičali. Vraj pre hospodársku krízu. Aby prišiel, keď pominie. To skorej ľudstvo pominie ako hospodárska kríza. Nikdy hospodár nepovie: „Mám toho dosť. Dobre mi je.“ Chudoba je večná ako nebo. Boh mocný a bohatý, ale ani tomu pre každého nestačí… „Zálohu na služné.“ Treba udať príčinu. Udá, že sa chce ženiť. „Tebe sa treba žeňiť,“ povedia. Budú žiadať správu od šéfa. Krásna to bude správa. „Disciplinárku mu,“ odpíše, „nie ženu a zálohu na svadbu.“

Odhodil ceruzku a vstal od písacieho stolíka. Zašomral:

— Bolo mi treba tie črievičky nosiť! Mohol som ešte počkať.

Kopol do stoličky a začal sa prechádzať po kancelárii. Zastal pred jedným obrazom, ktorý visel v izbe, a zahľadel sa naň. Ako čo by sa modlil k svätému obrázku, zašeptal:

— No, pomôž mi, pán prezident!

Obraz sa nepohol, ale čosi akoby bolo zoskočilo z neho rovno do komisárovej hlavy. Bola to myšlienka, ktorá hovorila: „Energia nepozná beznádejný stav. Beznádejný stav je len smrť a hrob. Odtiaľ niet východiska. Ty si živý a mladý. Východisko nájdeš. Len sa pričiň, konaj, neustupuj!“

Od obrázka prešiel k obloku. Bol ešte väčšmi prachom zapadnutý ako pred dvoma týždňami. Kedysi do jeho prachu vpísal meno „Hana“.

Túto Hanu Maťko alebo zotrel, alebo, čo je omnoho pravdepodobnejšie, zapadla novým prachom. Napísal doň „Anička“ a jeho prvým činom bolo, že zastal prostred kancelárie číslo 7, zdvihol päsť dovysoka a zarečnil začiatok tretieho verša z Hej, Slováci:

A premeniac sa v nehybné bralo na obstrapkanom a vyšliapanom koberčeku, dokončil slohu: