ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Landík prišiel do Bratislavy, bolo práve po Dunajskom veľtrhu. Viali, ako obyčajne, zástavy. Trojaké. Československé: bielo—červené s belasým jazykom, české: bielo—červené: a mestské: červeno—biele. Nebolo ich hodno snímať, lebo boli hneď po veľtrhu zasa všenárodné oslavy. Tisíc sedemdesiatjeden rokov minulo, čo po prvý raz boli na Morave vierozvestovia sv. Cyril a Metod a podľa niektorých najnovších historikov zastavili sa i na terajšom Slovensku. Za týmito oslavami, ktoré boli projektované na sedem dní, malo byť tristoročné jubileum, ako sa založila v Trnave prvá „slovenská“ univerzita a mal sa oslavovať i jej zakladateľ, znamenitý „Slovák“ Peter Pázmán. Potom sa malo sláviť stopäťdesiatročné jubileum narodenia básnika Jána Hollého, storočné jubileum vzniku hymny Hej, Slováci, šesť i polročné trvanie Slovenskej krajiny ako administratívneho celku a vo výhľade bol celoštátny zjazd hydrológov. Zástavy teda neschodili zo stĺpov a domov už vari pätnásty deň. Bola radostná nádej, že budú ševeliť ešte aspoň mesiac.

Také oslavy sú ako elixír. Lenivá, každodenná krv sa rozprúdi, človek je sviatočnejší, čerstvejší, pohyblivejší, veselší. Chce sa blysnúť čím najveľkolepejšie, vykonať čím viacej a čím krajšie. Čo má kto proti tomu? A predsa sa nájdu protielixíristi, čo i takéto slávnosti ohundrú a povedia: „Dobre, dobre, keď je to elixír, ale ho netreba každý deň vstrekovať, lebo sa príroda naučí na jed a nebude účinkovať v ozajstnej chorobe. Elixír nech je zriedkavý. Len tak účinkuje… Len včera sme počuli krásne slová pri otváraní Dunajského veľtrhu, o obchode ako koncentrickom kolobehu, ktorý letí a vznáša sa na perutiach nedočkavosti… a organickou, nie rapsodickou prácou fixuje slovanskú rapsódiu… Otvoril sa ventil veľkej myšlienky konštruktivity a z kaleidoskopu teórií vznikali fabuly rasy… A zasa sa ide do hmlistých minulostí miesto pozitívnej práce…“

Dobre, že rozličné korporácie, spolky, jednoty, ligy, zväzy a iné telesá nedali nič na takýchto pracovitých hundrošov a oslavovali všetko.

Tohomesačné oslavy boli skvelé. V Bratislave bolo všetko ako pri zemetrasení. Domy síce nepadali, ale sa krčili pod ťarchou zástav. Hlavnými ulicami rozprestierali sa zástavové aleje a pod nimi húfy a húfy obecenstva. Všetko sa usilovalo uctiť tieto jubileá. Spolky koncertmi, prednáškami, besedami, verejnými cvičeniami, lampiónovými pochodmi, manifestáciami. Slovenské národné divadlo dávalo Libušu, Dalibora, Hubičku, Predanú nevestu a tomu podobné slávnostné opery. Mesto bolo každý druhý deň osvetľované. („Na to, pravda, stačí,“ hundrali protielixíristi.) Mestská posádka defilovala. K vojenskému defilovaniu sa pridružili nielen četníci („Tí musia byť všade“), ale i financi („No, pravda“), policajti („Kde by tí nechýbali“), sokoli, orli, skauti, hasiči, študenti, študentky („Nie, že by sa to učilo“), deti („Ešte i deti!“), ba po prvý raz, čo bolo veľmi zaujímavé, i štátni úradníci v úradných rovnošatách, a na ich čele viceprezidenti krajinského úradu v generálskych čákovoch, so zlatými goliermi ozdobenými zlatom vyšitými lipovými listami, so šabľami a zlatými kystkami na nich („Všade zlato, len vo vreckách nič“). Prezidenti, a medzi nimi i krajský prezident, sedeli na pódiu, kým vojsko šlo, len keď sa začal pochod civilov, prezident i so starostom mesta zostupovali z výšky na trávnik, aby prijali hold pochodujúcich. Pred každou zástavou a štandardou obnažovali sa hlavy… A večer nové osvetlenie Dunaja. Z Bratislavského hradu púšťali rakety, na jeho štyroch vežičkách horel bengál, pod ním duneli kanóny, nad ním krúžili poveterné eskadrily („A nám vypínajú elektriku, čo nemáme čím platiť!“).

V chrámoch sa odbavovali bohoslužby. V úradoch vydávali obežníky s programom slávností. Šéfovia „vyslovovali želanie a očakávanie, že sa na týchto nevšedných oslavách každý zamestnanec zúčastní“. Najmä do kostolov treba ísť.

Kostolov bolo veľa, a tak ich medzi úradníkov rozdelili. Prvá deľba okrem deľby práce. Najväčší kostol — Dóm, si prosto vzal prednosta úradu, sem sa išlo „pod jeho vedením“, druhý katolícky kostol — zostaneme pri krajinskom úrade — dostal viceprezident dr. Kyjak, jeden luteránsky obsadil viceprezident Zimák, druhý vládny radca dr. Slivka, do nemeckého evanjelického viedol rad vládny radca Chotárovič, do maďarského šiel vládny radca Mravec, do ortodoxnej synagógy židovskej obce hlavný radca Hrnčiarik, do synagógy kongr. izr. náboženskej hlavný radca Ring, československú modlitebňu zaujal vodca hlavný komisár Mäsitý atď.

Z Prahy prišli a poctili slávnosti i najvyšší páni. Medzi nimi napríklad predsedovia a podpredsedovia poslaneckej snemovne a senátu, ministerský predseda, všetci ministri, okrem ministra financií, ktorý sa vyhovoril, že na slávnosti nemôže prísť, lebo hľadá rozpočtovú rovnováhu, a ministra unifikácie, ktorý nestačil prísť pre nával inej úradnej práce.

Na stanici bývali v tie dni akoby osobitné slávnosti. Predsedom snemovne a senátu, ministerskému predsedovi a ministrovi národnej obrany patrila vojenská pocta. Každý prichádzal osobitne, v iný deň a iným vlakom. Možno, že sa v tie časy hnevali jeden na druhého. Ktovie? Ale čestnej rote i s hudbou bolo ťažko prichádzať, vykonávať svoju povinnosť a zas odchádzať, o tri hodiny znova prichádzať a vykonávať tú istú povinnosť. Preto sa veliteľ rozhodol, že bude s čestnou rotou táboriť na stanici i s hudbou už alebo na peróne, alebo v čakárni druhej triedy, respektíve v reštaurácii, okrem tých slávnostných chvíľ, keď bola hudba potrebná inde.

Na krajinskom úrade, na policajnom riaditeľstve, pri vrchnom súde všetky pre úsporné opatrenia na brucho položené autá vstali z mŕtvych, ako rozvážali rozličných reprezentantov. Zástupcovia automobilových firiem požičiavali svoje vozy za mierny poplatok s nádejami na kúpu a pre reklamu. Prišiel rad ešte i na taxíky, ak len na skapanie nesmrdeli benzínom a olejom a ak sa konská srsť ich sedadiel príliš viditeľne nežiadala naspäť na koňa. Slovom, všetky „vozidlá“ boli v permanencii a lietali, ako čo by miesto benzínu boli napojené šaraticou, tu na stanicu, zo stanice do hotelov, z hotelov na parádu, z parády na parádu, na obed, od obeda na prednášku, z prednášky do divadla, z divadla na večeru.

Hostinskí sa prestali ponosovať na viechárov a viechári na hostinských. Vinohradníci s ríbezľovým vínom v Devíne a s obyčajným vínom v Modre, Pezinku, Grinave atď. si chválili slávnosti, že sa im pivnice ako—tak vyprázdnili, lebo i cudzí, i domáci, nadchnutí pri úradných slávnostiach, plnili i neúradné miesta, kde sa mohli po chuti zabaviť a vôľu si rozšíriť.

Toto neplatilo, pravda, o úradných literátoch v krajinskom úrade. Tí študovali dejiny a lexikony a písali reči, toasty, prívety, ktoré mali odznieť raz pri príchode veľkých ľudí, raz pred divadelným predstavením, na akadémiách, manifestáciách, obedoch, večeriach a polnočných scénach.

Starosta mesta si kúpil ešte jedny okuliare, ak by si zabudol jedny doma, aby neprišiel do zmätku pri čítaní rečí a toastov. Na slávnostných čiernych šatách mal deväť vrecák ako každý poriadny človek, a to na nohaviciach štyri: dve predné, dve zadné, na kabáte štyri: dve zdnuka a dve v šósoch, na veste okrem malých jedno veľké zdnuka. V každom prichystaná reč. Bolo si treba len zapamätať:

vítanie na stanici — vrecko pravé hore,

prívet na akadémii — vrecko pravé dolu,

toast pri obede — pravý šós,

manifestácia — vesta,

Libuša — vrecko ľavé hore,

toast pri večeri — vrecko ľavé dolu,

eventualita — ľavý šós.

Dve predné vrecká na nohaviciach ešte zvyšovali. Tieto boli pre ruky alebo aby si aspoň palec raz pravej, raz ľavej ruky mal o čo zavesiť. Vonkajšie bočné vrecko na kabáte sa nerátalo, tam bola parádna hodvábna vreckovka. Prečítané reči, toasty dával hneď redaktorovi Slovenského denníka na uverejnenie. Tento systém bol dôvtipnejší ako Brigantíkove farebné ceruzky. Že to bol systém ťažký pre pamäť, to sa len zdá, lebo nevieme kľúč, ale keď prezradíme, že vrecká šli podľa ustáleného programu zhora nadol a že oslavné reči, toasty a prívety, ktoré sa mali povedať vo dne, boli v pravých vreckách, a tie, ktoré sa čítali večer alebo v noci, v ľavých, hneď zbadáme jednoduchosť a ľahkosť systému.

Tento zdatný pán starosta mal za tých dvadsať—tridsať dní, čo trvali slávnosti, ešte viac rečí, ale vrecká, slávabohu, na jeden deň stačili.

Prednosta krajinského úradu bol šťastnejší, mal na starosti denne priemerne len dve reči, jeden prívet a dva toasty.

Keď teda Landík prišiel do Bratislavy, odznelo práve tridsaťsedem rečí, a kým prišiel na krajinský úrad, aby sa ohlásil, že začína úradovať, štyridsaťjeden.

V prezídiu, kde sa mal ohlásiť, našiel len zástupcu námestníka šéfa prezídia, hlavného radcu Škvrnitého, tučného mladého vyholeného človeka tmavej pleti, s veľkými čiernymi okuliarmi.

Dlho sa nemohol dostať dnu, lebo telefonoval s Prahou, a len čo vstúpil, zasa zazvonil telefón.

— V neobyčajne zlom čase ste prišli, — podotkol Škvrnitý, siahajúc za telefónom.

Landík poznal predpisy, že keď prezídium telefonuje, neslobodno počúvať.

Vyšiel von.

O pol hodiny ho zavolali.

— Vo veľmi zlom čase, — začal zasa Škvrnitý. — Máme slávnosti na desiatich miestach. Práve telefonovali z Prahy, že o polnoci príde vojenský minister.

— Podľa dekrétu, pán radca.

— Vrchný.

— Pán hlavný radca.

— Vrchný… Správne je „vrchný“ a nie „hlavný“.

— Pán vrchný radca.

— Tak, ako je správne „zemský“, a nie „krajinský“.

— Pán zemský vrchný radca.

— „Zemský“ netreba, len vrchný radca politickej správy na rozdiel od lesných, technických, finančných, zemedelsko—technických, policajných a iných vrchných a jednoduchých radcov…

Telefón zasa zazvonil. Landík vyšiel. Keď sa vrátil, Škvrnitý hundral:

— Ten nám tu ešte chýbal, ten Bramaputra.

— Aký Bramaputra? Ja som dr. Landík. Bramaputra je rieka v Indii.

— Ale veď nie vy. Vy ste skôr bramarbas, — zavrčal Škvrnitý troška mrzuto. — Indický kráľ Bramaputra… Ani nie Bramaputra, inakšie…

Zdvihol papierik a čítal:

— Jeho výsosť indický kráľ Haji Nawab Hamidulla Khan Sikander Saulat Iftikhar—Ul—Mulk—Bahadur… nie Bramaputra, Bahadur.

— Bahadur?

— Bahadur… Peštianske vyslanectvo telefonovalo, že sa už odplavil z Budapešti a večer je tu: ministerstvo vnútra vraví, že ho máme prijať ako samostatného kráľa. Nijaké pasy, prezeranie batožiny, ale hudba, panej kytku, dámy v krojoch, obecenstvo, reč… Ten si vybral deň, aby ho čerti vzali! Úrad je ako vymetený. Všetci sú preč. Prezident s vládou, ostatní po kostoloch a parádach. Ja sa nesmiem hnúť. Som priviazaný k telefónu. Každú chvíľu mi brnčí, počuli ste. Kto mi povie reč?

— Som vám k službám, pán vrchný radca, — ponúkol sa Landík. — Ak nemáte po ruke nikoho, ja toho kráľa Bahadura privítam, kytku zadovážim i Cigána… Len s krojmi neviem…

Zaváhal a po krátkej pomlčke doložil:

— Ale i to by som dal do poriadku.

Prišla mu na um zasa Želka, o ktorej cestou do Bratislavy premýšľal. Advokát Petrovič je Landíkovcom ďaleká rodina, ako sa vraví, dotkla sa plota žihľava. So Želkou je i známy. Patrilo by sa i tak urobiť im návštevu, keď je už tu v Bratislave. Je to síce nepríjemné. Boháči a chudobná rodina. Hneď si budú myslieť, že bohvie čo chce od nich a že sa azda natíska. Hocijako nerád, bude musieť ta ísť. Čo sa patrí, to sa patrí. Povedali by, že nevie, čo je slušnosť, že je vlk… A čo len na desať minút, pôjde. Tu je príležitosť s krojmi. Možno že by Želka mohla pomôcť. Iste má i sama kroj, i jej priateľky.

— Mám tu známych, Petrovičovcov, — povedal smelo, — pani by mi mohla poradiť.

— To nie je také jednoduché, — vysvetlil Škvrnitý, škrabúc sa rúčkou vo vlasoch. — Bahadur je jeho výsosť indický kráľ, a vy ste primalý pán… Veď by mi dal pán prezident.

— Ale keď nemáte nikoho. A potom, veď ma kráľ nepozná.

— Ale novinári!

— Ani tí.

— Keby ste boli aspoň vrchným radcom.

— Nuž poviem, že som vrchným radcom. Ktože to vie?

— Úradnícrvo.

— Ak to bude v novinách, povieme, že je to omyl.

— Vy ste len naivný čeľadník. Veľmi prosto si to predstavujete. Vidieť, že ste prišli z vidieka. My tu máme na všetko rozličné oddelenia. Tie nesmieme obísť, ináč by to bolo tak, ako keby ste si chceli dať topánky spraviť u krajčíra alebo frak u šustra. V tomto prípade prichádza do republiky cudzinec. Je to teda cudzinecký ruch. Na cudzinecký ruch máme osobitné oddelenie, znalcov, ktorí sa len cudzineckým ruchom zapodievajú. Čo vy viete, čo všetko k takému ruchu treba vedieť? Tu každý významný cudzinec musí v prvom rade prejsť cez toto oddelenie, potom cez Cudzinecký zväz, odbočku v Bratislave, a len tak môže ísť ďalej napríklad do Vajnor obzrieť si výšivky alebo na Devín… Každá turistická chata má v tomto oddelení svoje základy, každý dub alebo smrek, čo nosí turistickú značku, má v tomto oddelení koreň, každý hôrny chodník vedie k tomuto oddeleniu… Nie, to nejde s obídením oddelenia cudzineckého ruchu a pododdelenia turistického pohybu… No, nejde to… Potom, veď prichádza kráľ a má byť pritom malá slávnosť. Na slávnosti máme „slávnostné“ oddelenie. To vymýšľa a usporadúva s tunajším Osvetovým zväzom všetky slávnosti. Tak napríklad i dnešné tisícsedemdesiatjedenročné jubileum Cyrila a Metoda. Môžete ho obísť, keď prichádza indický kráľ? Božechráň!… Ďalej je tu úsporné oddelenie. S takým vítaním sú vždy výdavky. Tu máte hneď kytku a hudbu. Úsporné oddelenie musí povedať, či je na to zaokrytie v kapitole IV. pod titulom 8a a položkou 7c… A ak povie, že niet? Vy kúpite tú kytku z vlastného vrecka a zahráte na vlastných husliach? Však nie?… Poďme ďalej. Ide indický kráľ, ide, a ide s ním i bezpečnosť kráľovskej hlavy Indie a nášho štátu. Či nepomúti nielen vlny Dunaja, ale eventuálne i politickú hladinu? Viete vy, či je to kráľ štátne bezpečný, či nebezpečný, či bezpečne štátny? Na to sú zasa odborníci v „štátobezpečnostnom“ oddelení. Čo by povedalo toto oddelenie, keby ste ho o príchode kráľovskej osoby neuvedomili? Narušili by ste európsku rovnováhu…

„To je žartovný pán,“ myslel si Landík.

Škvrnitý celkom vážne pokračoval:

— A poriadok? Poriadok musí byť. Načo by sme mali svoje vlastné krajinské, lepšie rečeno, zemské policajné oddelenie, policajné riaditeľstvo, policajnú stráž, respektíve četníctvo. Pán môj! Nie je to také jednoduché. Tu sa musí zvolať porada.

— Ale veď na to nemáte čas, pán vrchný rada.

— Radca, po slovensky radca.

— Pán radca.

— Vrchný.

— Pardon, vrchný… Ono sa ten kráľ plaví hore Dunajom a čo minúta je bližšie k vrchnému mestu Slovenska…

— Hlavnému! Hlavný je len jeden a vrchných môže byť sto. A to ani v Matici slovenskej nechápu. Celý spis máme o tejto otázke.

— Celkom som popletený, ráčte odpustiť. Ja som myslel, že je to od hlavy, a nie od vrchu… Čo hlava, to rozum, a čo rozum, to hlava. Mýlil som sa… Ale ten kráľ je už iste pri Vacove, — upozornil Landík Škvrnitého.

— Loď ide pomaly hore Dunajom a sekundy rozhodujú.

Vzal telefón a Landík sa už zasa poberal na chodbu, aby nerušil tajomstvá prezídia.

— Počkajte, — zavolal za ním Škvrnitý, — to môžete počuť. Sadnite si… Pána radcu Gazdíka… To je cudzinecký ruch, — vysvetlil Landíkovi. — Nehlási sa?… Tak prosím Podgazdíka… No, jeho zástupcu vrchného komisára Nebohého… Ani ten sa nehlási?… Robia cudzinecký ruch? He, he… Tak teda… Kto je pod Nebohým?… Solnička?… Tak Solničku… Tu prezídium. Škvrnitý… Pán kolega, o pol jedenástej porada u mňa. Príďte!… Ďakujem.

Škvrnitý zložil trúbku a hneď ju zdvihol.

— Slečna, dajte mi doktora Zajaca… To je slávnostné oddelenie, — žmurkol na Landíka. — Nehlási sa?… Odskočil na slávnosti?… Jeho zástupca Odskočil?… Kto odskočil? Doktor Zajac odskočil, či Odskočil?… Či obidvaja?… Odskočil pri telefóne… Sláva bohu… O pol jedenástej porada u mňa…

Tak to šlo i s úsporným, so štátobezpečnostným, i s policajným oddelením, i s policajným riaditeľstvom, i s mestskou radnicou. V úradoch boli iba nižší. Ostatní oslavovali.

Bolo už štvrť na jedenásť, keď sa telefonovanie skončilo. Škvrnitý, sediac na stoličke, búchal nohou od nervozity.

— Vy nastupujete úrad? — spýtal sa Landíka.

— Ano. Tu je prípis.

— A chcete zadelenie?

— Prosím.

— Prosíte? To je pekné od vás.

Škvrnitého čierne okuliare sa zastavili na Landíkovom nose:

— Lenže je to nie také jednoduché, — hýbali sa ústa hlavno—vrchného radcu—radu. — Myslíte si, že je to tu tak ako pri Okresnom úrade v Starom Meste? Tam povie šéf a ukáže rukou: „Choďte ta!“ a idete. Vec je vybavená. Toto tu, — ukázal veľkým okrúhlym gestom, — je ohromný úrad s obrovským aparátom, a ešte chýbajú kolieska. Veľkých kolies máme dosť. Šéfov plno, ktorí by len podpisovali, ale skutočných pracovníkov, ktorí by šéfov zamestnávali, je málo. Všetci šéfovia budú žiadať, aby vás im pridelili. Vás, pravda, rozkúskovať nemožno, ako driapeme zlé koncepty, vy ste predbežne výborný koncept, ktorý by si chcel každý osvojiť…

Landík, poctený týmto porovnaním, sa uklonil.

— Vravím predbežne. Neukláňajte sa, kolega; len výborne písaný koncept. Keď vás preštudujeme, uvidíme, čo trčí vo vás… Slovom, nastane otázka, kam s vami. Musíme vypočuť osobného referenta právnych úradníkov. On vypočuje šéfov jednotlivých skupín, tí zasa šéfov jednotlivých oddelení, tí jednotlivých referentov… Jedni z nich budú tvrdiť, že majú najviac čísel a najmenej referentov; druhí budú odôvodňovať, že čísla nič neznamenajú, ale kvalita práce; tretí budú dokazovať, že nemá rozhodovať ani počet čísel, ani kvalita práce, ale výška denných exkurzií. V tom a tom oddelení sú stále na cestách, a mal by niekto i doma zostať. „Veď to je tá nespravodlivosť,“ povedia šéfovia ,sediacich' oddelení, „že niekde sa robia ustavične vychádzky, a my aby sme vždy sedeli doma.“ „Treba veci správne rozdeliť, aby sa každému niečo ušlo.“ „My nemáme ani halier vedľajšieho zárobku.“ Šéfovia ,cestujúcich' oddelení na tieto námietky sa len usmejú: „Zárobky? Na každú exkurziu doplácame. Vďačne vám prepustíme všetky úradné cesty.“ A tak ďalej. Bude škriepka. Nakoniec sa zostaví štatistika „zábehu aktov“ v jednotlivých skupinách, oddeleniach, u referentov, na rok, na mesiac, na deň, na minútu, potom štatistika prídelov, a to najprv bez ohľadu na kvalitu práce a počet exkurzií, potom i s ohľadom na kvalitu práce, ale bez ohľadu na počet exkurzií, potom i s ohľadom na kvalitu práce i s ohľadom na počet exkurzií. Vyrátajú sa percentá. Koľko percent práce padne na jednu skupinu, potom na jedno oddelenie, potom na hlavu. Koľko percent úradníctva je zamestnaných v jednotlivých skupinách a oddeleniach a za koľko minút, hodín, dní, mesiacov a rokov možno spraviť takú alebo takú prácu. Len takto sa dozvieme, kde by ste boli potrebný najväčšmi… Vidíte, že je to nie také jednoduché. Keby bola správa jednoduchá, neboli by sme vôbec potrební. Preto ju treba skomplikovať, aby sme zasa boli potrební, keď ju treba zjednodušiť.

— A do tých čias čo bude, kým ma zadelia? — zháčil sa Landík.

— Budete pendlovať a budú vás naťahovať.

— Pendlovať? Ako?

— Ako hodiny medzi dvermi, od dverí do dverí.

Landík nevedel, či Škvrnitý hovorí vážne a či sa posmieva. Videlo sa mu, že ho chce iba obúšiť ozrutnosťou zemsko—krajinského úradu, komplikovanosťou agendy, svojou skúsenosťou a vedomosťami.

Nech vidí komisárske decko, že je tu nie Okresný úrad v Starom Meste, a nech má pred nami rešpekt.

— Azda by som prišiel zajtra, pán vrchný radca, ak nemôžem ničím poslúžiť. Dnes ste veľmi zaujatý.

— V tejto púšti sa nám zídete. Možno, že dostanete nejakú úlohu.

Začali prichádzať na poradu. Prvý prišiel komisár Solnička v zastúpení šéfa cudzineckého ruchu. Za ním koncipient dr. Svetlý za slávnostné oddelenie. Vysvitlo, že i radca Odskočil musel odísť na parádu. Policajné oddelenie zastupoval koncipient dr. Nebohý. Štátna bezpečnosť bola stelesnená komisárom Vrabcom. Policajné riaditeľstvo vyslalo komisára Serváca.

Bolo ich sedem. Všetko mladí úradníci s veľkými a ešte plnými účesmi a lícami, dobrými zubmi, oholení, bez fúzov, s plochými bruchami. Jedinému Nebohému sa blýskal v ústach zlatý zub, Svetlý mal koziu briadku a komisár Vrabec si začesával plešinu vlasmi sponad uší. Svetlý a Vrabec boli najvážnejší, okrem Škvrnitého, ktorého vážnym robili čierne okuliare.

Škvrnitého trošku mrzelo, že on, „vrchný“ radca, musí rokovať s takými chlapcami, ktorí sú na začiatku svojej administratívnej kariéry. Cítil sa medzi nimi starý a poradu chcel čím skôr zakončiť.

Všetko šlo hladko. Mladí ľudia počúvali bez námietok. Landík písal zápisnicu a značil, komu aká úloha sa dostala, kto zaopatrí kytku, kto hudbu, kto kroje. Landíkovi sa dostali kroje. Väčšia debata sa strhla pri otázke, kto má povedať privítaciu reč. Škvrnitý ukázal na dr. Svetlého.

— Vy máte briadku a podobáte sa viceprezidentovi.

Svetlý zaprotestoval.

— Komisár Vrabec je plešivý, je ešte vážnejší.

Vrabec sa ohradil:

— Ja by som vďačne, keby som mohol zostať v klobúku. Ale klobúk treba sňať, zafúkne vietor a celý môj účes je fuč. Stratím účes — stratím reč. Už sa mi to stalo, že pri najvážnejších vlasteneckých slovách som si držal kečku v hrsti a ľudia sa smiali.

— Namastiť, — radil Servác.

— To je vážny dôvod. Poznám to, — rozhodol Škvrnitý. — Azda dr. Nebohý?

Nebohý sa začervenal. Pohniezdil sa na stoličke a so sklonenou hlavou ticho povedal:

— Nemám dlhý kabát.

— Tiež dôvod, — podotko1 Škvrnitý. — Kto má z vás dlhý kabát? Môj by mu nebol dobrý. Som širší a vyšší.

Nik sa nehlásil.

— Nech reční Servác, — navrhol dr. Svetlý.

— Ja som nie krajinský úrad, ale policajné riaditeľstvo. Neprichádzam do úvahy… Ale pán komisár Solnička akosi mlčí!

— Ja, ja, ja sa za—ja—ja—kám, — odpovedal Solnička.

— Odkedy? — posmieval sa Servác.

Nikomu sa nechcelo rečniť. Rečníctvo potrebuje rutinu. Kto ju nemá, radšej počúva reči, ako reční. Landík cítil sústrasť so svojimi kolegami. „Akí úbohí sú,“ myslel si. Vstal od protokolu a opätovne ponúkol svoje služby:

— Ja zarečním.

— Vy máte kroje na starosti, — upozornil ho Škvrnitý.

Nevidelo sa mu akosi, že by Landík, len čo prišiel odkiaľsi zo Starého Mesta, mal zastupovať krajinský úrad a zamestnaného pána prezidenta, a to ešte pri vítaní jeho výsosti kráľa. Keby to ešte nejaký sekčný šéf, ale hneď kráľ. A ak to zbabre?

— Obstarám i kroje a zarečním, — ubezpečoval Landík.

— Vy ste trúfalý mládenec, — hodil mu Škvrnitý. „A bezočivý,“ myslel si pritom. — Ale dobre, — povedal nahlas, — ak to pokazíte, beda vám!… Ďakujem, páni, — obrátil sa k prísediacim, — o jednej hodine mi každý z vás zreferuje, že je všetko v poriadku… Ďakujem, — poklonil sa ešte raz a rozpustil poradu.

„Každý pošiel svojou stranou“ vyplniť svoju úlohu.

Landík sa ponáhľal k Petrovičovcom. Nešiel do kancelárie, ale rovno na súkromný byt. Nie s pánom advokátom ako skôr s milostivou paňou a najradšej so Želkou chcelo sa mu hovoriť. Len aby ich našiel doma. Bol smelý a sebavedomý. Nie tak ako ráno, keď prišiel do Bratislavy. Vtedy cítil nepokoj. Nebol si istý, ako ho prijmú, či mu hneď nenadajú, kam ho zadelia, či ho neuponížia. A hľa! Hlavný a či vrchný radca politickej správy, námestník zástupcu prezidiálneho šéfa sa pustil s ním do dlhých rečí, vysvetľoval, žartoval, zasväcoval ho do tajností, usadil ho, nie tak ako ten vôl Brigantík, čo sa skoro rozdrapil od nafúkanosti. Zdá sa, že sú tu predsa len slušnejší ľudia… Ešte ho i pochválil. Povedal mu, že je „predbežne výborným konceptom“, budú sa oň pretekať; povolal ho na poradu, na ktorej písal zápisnicu, a má vítať kráľa… Ledva prišiel, už bude vítať kráľa. On — komisár! Odrazu i Petrovičovci sa mu zdali malinkí, skoro nič alebo veľmi málo značiaci obyvatelia, ktorí sú vlastne povinní ho prijať, nota bene, dobre prijať, a nielen splniť všetko, čo si zažiada, ale cítiť sa poctení, že sa k nim obracia funkcionár najvyššieho a najväčšieho úradu v mene pána prezidenta, v kráľovskej veci. Teraz nech by sa mu opovážil niečo povedať taký okresný náčelník zo Starého Mesta! Nesiaha mu ani po kolená. Chumaj! Kedy on vítal kráľa? A kedy bude?