ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jaroslav Brigantík, radca politickej správy a okresný náčelník v staromestskom okrese so sídlom v Starom Meste, bol vraj „výborne kvalifikovaný“ úradník. Ale sám pánboh vie. Na otázku: „Aký je to úradník?“ u kompetentných činiteľov odpoveď závisela vždy od toho, koho ste sa spytovali. Ak ste sa spytovali nadriadeného úradu, odpovedali:

— Nie ste legitimovaný, a to je úradná tajnosť.

To znamenalo, že na také otázky nemáte právo, a keby ste i mali, nemôžu vám nič povedať, lebo je to úradná tajnosť. V úradoch totižto je všetko úradnou tajnosťou ešte i dva týždne potom, keď to už bolo vo všetkých novinách.

Ale ak by ste sa spýtali, povedzme, politického sekretára lidovej strany, iste by vstal z miesta, zagestikuloval rukami a ochotne povedal:

— Veľmi dobrý, usilovný, presný úradník. Drží okres v hrsti. Je to náš človek.

Ak ste sa spýtali sekretára strany ľudovej, on s uspokojením potvrdil:

— My sme s ním spokojní. Nespustil sa boha, drží sa rímskokatolíckej cirkvi, chodí do kostola, číta „Slováka“… Keby len všetci úradníci boli takí, dobre by bolo na Slovensku.

Pravda, to je podozrivé, keď úradníka chváli opozičná strana a vy by ste sa chceli informovať u zaručene štátotvornej strany. Nech sa vám páči, zájdite do sekretariátu strany sociálnodemokratickej. Tam vám sekretár iste povie:

— Ale ujde. Nerobí pána. Jeho žena je bývalá robotníčka z tabakovej fabriky. Obedúva v kuchyni a po obede sám utiera taniere. Neutláča robotnícku triedu a ctí si nového boha: nezamestnaných.

I agrárny sekretár ho bude chváliť:

— Sedliacky synček. Prívrženec našej strany. Je členom Roľníckej osvety. Keby nie on, nebol by náš staromestský jarok dosiaľ regulovaný. To je jeho zásluha.

Z toho vidieť „diplomatickosť“ výborného okresného náčelníka. Čiže: dobre tancoval medzi vajcami. O ňom platilo slovenské porekadlo: „Akého ma chceš, takého ma máš.“ Poznal nôty, ktorými ľudské duše hrajú, a jeho ústa vždy uhádli zodpovednú kontru. Vychádzala melódia, až sa srdcia tešili.

Ale keď si sa spýtal jeho úradníkov, aký človek je ich šéf, mlčali, alebo len toľko:

— My nič proti svojmu predstavenému…

Museli ste ich niečím rozohriať. Vzbudiť ich dôveru, lebo úradnícka duša je chladná a opatrná. Tak pri treťom litríku, keď sa i úradnícka duša otvára ako ruža na šípe a napĺňa sa nielen vínom, ale i smelosťou, vtedy by ste počuli všeličo.

Rozumie sa, čo povie podriadený o svojom predstavenom, je často pochybnej hodnoty a tovar treba brať s istou rezervou, lebo to je tak, akoby ste sa vrabcov spytovali, čo si myslia o strašiakovi v poli: budú na neho čvirikať, i keď im strašiak nič zlé neurobil. Ale jednako, ak bolo len desať percent pravdy, čo o ňom úradníctvo hovorilo, i toho bolo dosť.

— Taký puntičkár?… Rozumie sa, len voči druhým, voči sebe nie. Druhým neodpustí ani najmenšie previnenie. Sebe dovolí všetko… My nechceme ohovárať svojho šéfa, ale či sa patrí na vysokého štátneho úradníka, aby stával pred bránou úradu s hodinkami v ruke už o ôsmej ráno a pozeral, ako ideme do úradu, najnižší o siedmej, vyšší o ôsmej a ešte vyšší o deviatej, a zapisoval tých, čo sa oneskoria o päť minút… Alebo stojí za múrikom svätého Jána Nepomuckého, aby ho nik nevidel… My vieme, že je tam, raz pod dáždnikom, raz pod slnečníkom, raz v šube a galošniach, raz vo zvrchníčku, raz letne oblečený, a vie na punkt, o ktorej ste šli do úradu… Tak robia staré baby—klebetnice, ale pre radcu je to predsa len nedôstojné… Keď sa blíži k deviatej, vychádza spoza múrika, ide do svojej kancelárie, chytí sa operadla na foteli a čaká, kým odbije deväť na jeho veľkých stojacích hodinách, ktoré má v úrade. Pri deviatom údere si sadne do fotela a začne úradovať.

— Ale to je anekdota, — zapochybuje niekto.

— Cum grano salis, — povie vám Sakulík, oficiál v prezídiu, ktorý rád latinské príslovia a učí sa ich z knižky Petra Tvrdého: Latinské citáty a heslové výrazy. — Ak neveríte, spýtajte sa komisára Novotného. On vám povie, na akého somára môže narásť byrokratický kôň.

Komisár Novotný nepije a nefajčí. Nezvedie ho ani litrík ani dva, ani škatuľka cigariet. Musíte natrafiť, keď sa hnevá na svojho šéfa. Vtedy sa rozkrákorí, že ho ani nezastavíte. Podoprie si bradu rukou a tlmiac ukazovákom hučanie prúdu svojich rečí, rozpovie vám históriu, ktorá najlepšie charakterizuje „starého“.

— Náš starý vám je strašná figúra. Iný nosí vo vrecku hodinky, on pragmatiku, aby vám mohol roztrepať hlavu paragrafom hneď a zaraz, ak ste sa čo len v niečom previnili.

— Štando pede, — opraví ho Sakulík.

— Štando pede, — pokračuje Novotný. — Však sme hriešni, božemôj!… Keď som sem prišiel, bol som po žalúdkovom katare. Mal som veľmi citlivý žalúdok. Doktor mi zakázal ťažké jedlá: fazuľu, hrach, šošovicu, kapustu, údeniny. A ja som neobyčajne obľuboval akurát šošovicu s údeným mäsom. Čo robiť? Nielen žalúdok, ale i charakter som mal slabý. Nemohol som sa zdržať. Napukal som sa vše, a potom ma hlava bolievala do prasknutia… To je, viete, tak, ako so zákazom nebrať dary. Pošle ti také kupčisko vianočný košík… Nemal by som to povedať, ale poviem. Pre nás menších ostali už len vianočné košíčky, pre väčších sú rozličné „trinkgeldy“ v podobe členstva v správnych radách po bankách, sporiteľniach, asekuračných spoločnostiach, elektrárňach, družstvách a všelijakých tých „znacionalizovaných“ podnikoch… Nuž príde taký košíček s hroznom, datľami, figami, niekedy i s fľaštičkou koňaku. Nájdu sa ešte takí somári, čo posielajú… Obežník číslo 2000 ex 1933 prez. výslovne zakazuje takéto košíčky prijímať. Ale nevezmeš? Vezmeš. Nemôžeš uraziť ochotného a zdvorilého kupca.

Tak to bolo so mnou a so zakázaným jedlom. Predložia mi hladnému zamilované jedlo. Nenaberiem si zo zakázaného ovocia?… To robila naša pramať Eva, po nej to robil náš praotec Adam, a tí boli v raji, mali všetkého nadostač. Vyhnali ich z raja. No, a nerobí to za nimi celý svet? Len úradníci by mali byť výnimkou, o ktorých predsa len nemožno povedať, že sú v raji. Skôr v pekle… Nabral som si teda šošovice s údeným mäsom, a na druhý deň, rozumie sa, aby doktor mal pravdu, rozbolela ma hlava. Proti boleniu hlavy od žalúdka je najlepšie a najlacnejšie lekárstvo prechádzka na čerstvom povetrí. Nepotrebuješ chodiť za blanketami a lekármi, do lekární za prachom… Šiel som rovno na čerstvé a bezprašné povetrie za mesto na lúky k riečke — v úradných hodinách!… Nikomu som nič nepovedal, len som sa vytratil ako smrad z nohavíc. Uznávam, mal som to oznámiť nášmu starému, lebo poriadok je duša vecí, ale, myslel som si, pokrčí nosom, ako obyčajne, a nedovolí. Čo budem chodiť? Veď sa vrátim. Nuž riskoval som…

Bolo krásne júlové ráno. Na lúkach ani človiečika… Stačilo sa už poumývať i nebo, i zem, i tráva, i popukaný od suchoty chodníček. Slnko ich už vyutieralo do sucha. Lúky sa napustili voňavkami. Všetko sa jagalo. Stromy, kvety, listy, kry, strieborná retiazka rieky… Príroda, páni moji, to je salón s tepichmi, fotelmi, rastlinami, kvetinami, obrazmi, špliechajúcou vodou, vtákmi, svetlom i tôňou, útulnými kútikmi. To nie je moja kancelária číslo sedem… Idem popukaným chodníkom s mravcami, štuchám paličkou do krtích dier a mravčích kopcov, pozerám, ako mi skáču do cesty kobylky, vidím stĺpiky sysľov, ako sa dvíhajú a miznú pred mojimi krokmi, a tu odrazu šibnú mi do očí v zelených krovinách dve čierne čiapočky a dve červené triká… To sa tam dve dámičky kúpali… Človeka nikdy nebolí tak veľmi hlava, aby sa na kúpajúce dámy nepodíval… Zastal som a hľadel. Hľadel som a išiel — za čiapočkami. Jedna práve vykvitla na obvale ako divý mak a hodila sa do vody. Druhá sedela na brehu a mala spustené nohy nad riekou.

„Práve na najnebezpečnejšom mieste sa kúpu,“ myslel som si a pridal som do dĺžky krokov, aby som ich upozornil, že je tam voda veľmi hlboká s krútňavami a starými neviditeľnými koreňmi vo vode. Tu vidím, že i druhá dáma vstala a nahla sa nad vodu. Vypuklé čelo, veľký hrbatý nos, silné boky. Veď je to okresná náčelníčka!… Upozorniť, neupozorniť? Rozmýšľam. Nestačil som domyslieť, už skočila do vody. Breh bol vysoký. Nedalo sa vidieť, čo sa v rieke robí… A tu o chvíľu krik a volanie o pomoc. Rozbehol som sa a hľadím z brehu. Pani náčelníčka čliapka do sveta rukami ako mladé šteňa, drgá nohami, čosi ju drží, hádže sa, prevracia ako ryba na suchu, raz bruchom hore, raz dolu, raz na jeden bok, raz na druhý a kričí so skrivenou tvárou od úžasu. Zaputnali sa jej akiste nohy v kroví vo vode a stratila duchaprítomnosť. Druhá dámička beží z náprotivného brehu a pláva k nej… Zhodil som kabát, vyhodil hodinky, zobul poltopánky, a čľups! Skočil som do vody. Horko—ťažko som ju vytiahol, poloomdletú usadil, bozkal jej mokrú ruku, vzal kabát na plece, hodinky a topánky do ruky a odišiel v pančuchách ako pravý rytier, ktorý nečaká na poďakovanie…

A viete, čo sa stalo?

Na druhý, či na tretí deň náš starý si vzal čistú bielu košeľu, čerstvý golierik, obliekol sa do dlhého čierneho kabáta, natiahol pásikované nohavice a lakírky, ako čo by šiel na nejakú národnú oslavu, a poslal mi navštívenku po Maťkovi. Maťko mi ju bez slova podal. Žuval slivku. Čítam: Jaroslav Brigantík, radca p. s., okresný náčelník. Div, že som z nôh nespadol.

— Čo je to? — pýtam sa Maťka.

Maťko, potisnúc jazykom slivku, ktorú žuval, pod líce, ukázal nosom na dvere a pošušky povedal:

— Čakajú.

— Kde?

— Tam.

— V pitvore?

— Mhm.

Aby ste vedeli: chcel mi urobiť návštevu a kartičkou oznamoval svoj príchod, či smie vstúpiť. Šéf — svojmu podriadenému? To znamenalo, že neprichádza ako šéf, ale ako stránka, ako oddaný priateľ, u ktorého som sa do srdca zapísal a u ktorého i ako u šéfa budem dobre zapísaný a budem môcť robiť v budúcnosti neporiadky bez toho, že by mi to bolo písané na účet.

Sám som išiel otvoriť dvere dokorán… Vstupuje slávnostne a zastane prostred izby. Čierny tvrdý klobúk a biela rukavička z pravej ruky v ľavej, neobnaženej. Rečnícka póza. Pravá noha trošku vpredu. Poklona: nosom niže pliec. Vysokoctený sem, veľavážený tam, dobre, že som sa nestal hneď slovutným…

— Dovolil som si prísť, — hovorí, — sem k vám, vysokoctený pane… Zachránili ste moju paniu pred istou smrťou… Vaša obetavosť, veľactený, vaša osobná smelosť, zvláštna udatnosť (tu sa zasa znížil nos niže pliec) zaväzuje ma vďačnosťou na celý život, na celý život mojej manželky, mojich detí a celého môjho pokolenia. Dovoľte, vysokoctený pane, aby som vám tlmočil v mene svojom i v mene mojej panej naše vrúcne, srdečné, nikdy nehynúce, doživotné a večné poďakovanie… Dovoľte, veľactený pane, aby som vám potriasol ruku…

Potriasli sme si vzájomne ruky, až sa nám hlavy triasli.

— To bola moja povinnosť, — vravím skromne, — teším sa, že sa milostivej panej nič nestalo.

Ukazujem na stoličku, aby si sadol a poctil ma svojou významnou prítomnosťou ešte na minútku. Škoda, že nefajčím, bol by som ho ponúkol i cigaretou… Odmietol s láskavým úsmevom a o chvíľu vznešene odišiel… O pol hodiny ma dal volať. Šiel som veselo, bezstarostne. Mal som svedomie čisté a nebol som mu ja dlžen, ale on mne. Myslel som si, že mi chce dať nejaký darček na pamiatku… Vidím, sedí za stolom, už nie v čiernom, ale v sivom. Kostené okuliare na očiach. Na chvíľku ich zdvihol a pozrel prísne, či som to ja… Teraz som ja zastal prostred izby.

— Pán komisár, — zafufnal už nie úctivým a milým hlasom, ale akýmsi prestydnutným, zachrípnutým, ako čo by mal nádchu, — povinný som vám vyčítať nedbanlivosť v úrade. Vy ste sa medzi desiatou a jedenástou predpoludním, teda v úradných hodinách, prechádzali za mestom na lúkách.

Vytiahol z vrecka žltú knižtičku a spytuje sa ma, či je to pravda.

— Pravda, — poviem.

— Paragraf dvadsiaty ôsmy… Úradník je povinný presne dodržiavať predpísané úradné hodiny.

A udelil mi „výstrahu“. Nuž tak. Taký je náš starý.