ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chmúrna noc, v kláštore u stolíka sedí samojediný, pred ním kniha veliká, číta sveta dejiny. Hrobová tichosť — na stene vlačlivo, utrápene, štrkocú staré hodiny. Svieca mu horí zle a tmavo, obzerá sa v pravo, v ľavo, na otupné vôkol steny, každý kút je hluchý, nemý. Zadumená jeho duša, silou mysle v ňom sa rúša. Trvá sťa ohlas v horách, v pustých, prázdnych jaskyňach, tam je v tajnosti zapretý, nevidno ho a odvetí. Nežije a neumiera, preto sa mu oko kalí; čo mu nedá zhynúť v žiali, je jediná bohoviera. „Čo to? Voľačo popri mne šuchlo, von na schodách temne buchlo!“ Počúva — nič — ticho je, len víchor píska v nočných tmách, kĺže sa po plytkých dachách, okenicou drbancuje; lieta, fundží sťa šialený, dážde pliaska o steny a šmára do boka kropaje na sklo obloka. Blisne sa — vrstvy chmár krížny pretne blesk, šľahne mu v oči žiar, zemou strasie hromotresk. „Je to zlého ducha moc, ach, jaká to strašná noc?!“ Víchor zabil sa, — a tá strela kamsi do pekla letela; a zas taká tichosť je, že až v ušiach sypí, špie; ustrnutý sedí, na blk sviece dumno hľadí, strach odháňa mu sen, chce ísť spať a čaká len. Pomaly zastane hodín klepanie; pozre ta, punkt jedenásta, to čas na spanie už; počuje kroky, — čo chvíľa dvere vrzgnú, sa odchýľa a dnu vkročí jeden muž. K nemu sa sbližuje úlisným úsmechom, škatuľku ukazuje: „Prichádzam so šachom, budeš hrať? Ešte dosť času spať!“ Na tento dotaz, pozre mu do očí, odporný blesk v nich sa točí, prejde ho hrôza a mráz. „Viem,“ ďalej k nemu hovorí, „za čím tvoje srdce horí, čo ťa bolí, čo ťa tlačí a na čom ti záleží. Nuž sa ti ozaj nepáči, že tento svet tak beží? Haha, bratku, múdrosť sveta ponad tvoju hlavu lieta. Ale vieš — jak len chceš, môžeš šťastným byť, v rozkošach hlučne žiť. Vidíš, ja som pán, poklady sveta mám, hraj so mnou, ti jich dám, báť sa nemáš; hraj, vyhráš.“ „Ale — jak prehrám, čo ti dám?“ Prehra nemá žiadnej ceny, povie ušklebený. „Ej, čoby ťa gula vzala, moc by ma tá prehra stála!“ Figúrky vyberá, schytrale prezerá, svieca hádže temnú žiar na škaredú jeho tvár, a ten hľadí naň bokom, zkúmavým okom a tak myslí si: „satan byť musí.“ „Figúrky čo majú hrať, chcem ti na vedomie dať, jaký význam majú, jako sa volajú: Šťastie, sláva, hriech, trest, zkaza, posmech, to sú moje. Chudoba, žiaľ, boj, viera, česť, pokoj, to sú tvoje!“ „Dobre, povie, sadnime si, tie figúrky postavme si!“ Sadnú si hrajú, pomaly sa zamýšlajú. Hlboké ticho, stolík puká, jastrabím okom kuká, sliedi, škrní sa, mihá, opatrne ruku dvíha, potiahne raz, dva razy, pokoj mu vyrazí. Ďalej bojuje, vieru mu stopuje, lež to nedáva znať, že mu ju chce odňať, blíska ohnivým okom, ženie hrozným útokom, a ku nej sa prediera, ale toho viera baštou ohradená, stojí pojistená, nedá si ju za celý svet odňať mu ju, tej sily niet. Zaslepený v tuhom boji, rúca satan všetky strany, nevie, že mu sláva stojí v pustom poli bez obrany. Ten ju vidí osamelú, napne myseľ bystrú, smelú a len k nej sa domáha, za ňou všetka jeho snaha, napred, napred vždy sa má a už, už za ňou sahá, len len ešte jedon krok, premožený jeho sok: „Matt, moja je!“ — zavolá. Satan v tomto okamžení, vidiac že je porazený, hurtom vstane, stolík zvráti: „Nehrám ďalej!“ vtom sa ztratí.