ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeden pán v chyži pokojne číta noviny o vojne, ale veľmi mnoho jich, málo čo prečíta z nich; keď pomaly každú hádku, prečituje po poriadku, kým dočíta každú stranu, novinami byť prestanú; vždy mu viac a viac ostáva, už mu plná s nimi hlava. Tra, tra! Čo to? pošta zas donáša nové zprávy! A v tom posol svoje veci dnu donesie a postaví tri paky novín ku peci. Stojí, obzerá sa. „Čo čakáš? — pýta sa — môžeš odísť teraz, diškreciu dostaneš naraz!“ Posol zdudre v nevoli, von dvermi sa vytmolí a on písma poprezerá a pustí sa do čítania a vážneho rozmýšľania, čo z bojišťa za dejiny donášajú tie noviny. Ako bijú sa, bojujú, víťazia a ustupujú. Ako tak povoľne číta, príde paní: „Mužíčku môj!“ na mäso a sviece, pýta; „Ej, daj že mi teraz pokoj!“ „Ale treba nám i na soľ“ a hneď zatým prídu k tomu supplikanti dnu do domu s knižkou, žobrajúc na kostol. Pohorelci hneď za nimi prosia, slovmi pokornými, a mnohí tak bez prestania, vytrhujú ho z čítania, deti vrázďa sa a kriky robia, hrmot, buch veliký. A on skočí nahnevaný naháňa jich s novinami: „Kde si žena? jasná strela! ber tie deti, to je veľa!“ Trepne dvermi, sa utiahne a na pohovku si sadne, okuliare si napráva, začne čítať, vonku vrava sa ozýva: „či pán doma? doniesli sme mu noviny, o vojne slávnej krajiny!“ „Už sú zase tu, do hroma!“ zavolá: „No poďte sem! položte jich ta na zem! a teraz už choďte preč!“ I odídu na tú reč; lež za dvermi postoja, a hneď sa znepokoja: „Prosíme diškréciu!“ „Takú impertinenciu nikdy ešte som nevídal! tu máte!“ Šesták jim dal. „A teraz choďte, ta, ta, ta! zavrite za sebou vráta!“ Ticho je, číta, — utiera si z čela pot, príde jeho milá choť, na ocot pýta. „Hrom a peklo! Či dakedy bude koniec tejto biedy! Na a choď! a viac hľaďže nech sa mi nik neukáže!“ Povoľne sa ponapraví, čiapku vtisne na bok hlavy, oči pretre si a mihne a odpľuje od protivne. A tak začíta sa rúče z fajky púšťajúc kotúče. Zrazu počuť krik a lom, vykukne von oblokom, vidí, ako sa trhajú, dačo z rúk si vykrúcajú: „Čo to? do sto hromov! ale ho idete domov, hneď na skutku sa pakujte!“ „Pán veľmožný, nože čujte! však ste nám len šesták dali a títo tuto šibali nechcú veriť a mňa bijú, prosím väčšiu diškréciu!“ „Nate! A skapte mi z očí!“ strmo rukou zatočí, tresk oblok — sklo sa rozletí, jaj, jaj, jaj, jaj! zvreštia deti, pani príde k nemu, rekne: „Obloky biť, veru pekne, tak sa budeme dobre mať! ty chceš sklárov napomáhať? Nože mi ty povedz tedy: tovaryšom si odkedy? ba ešte i to zvedieť chcem: čo ti ozaj platia na deň?“ „Ani slova!“ tuho zkríkne a tá pospolu von mykne. A zas dvere otvoria sa, nový pak dnu vtrieska sa, a tak ide to deň po deň, donášajú vždy paky len, až ho s nimi zakladú, že výnsť nemá výhľadu. V týchto jeho omrzlosťach, nakopených písebnosťach, najdu ho zamdleného; ale už k sebe prichodí, von z pod tých pakov vychodí, a pýta sa: „Čo nového?“