ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto to reční v dvorane? celý húf mu po strane hlučnú slávu privoláva. Má hlavu múdrosti plnú, pol dňa už o tom rozpráva, či koza má srsť či vlnu? Predmety sa miešajú, otázky sa zadajú, i vykriknú do prosta: „Či pes visí od chvosta a či chvost od psa visí? tiež sa dokázať musí.“ Lebo to vidíme všetci že je to podstata veci, to je tá vec najhlavnejšia a pre nás najpotrebnejšia, bo od rozlúštenia toho, záleží velice mnoho. „Páni moji,“ prvý rekne, „ja som za srsť, prosím pekne!“ „A ja za chvost, druhý na to, nech je na vedomie vzato!“ Tretí: „Presvedčenie moje: hlasujem za obidvoje!“ Najprednejšia múdra hlava zvolá: „Vstaňte, kričte Sláva!“ V tom sa strhne borba strmá, krik a vada, trma-vrma, blízko si ku prsom prídu potrasú sa — a rozídu. Na preddomí sa prechodia, tú otázku si predhodia: „Z čoho strhla sa tá vada, prečo sme sa tak trhali?“ „Ja ver’ neviem!“ „No ani ja, ale predsa sme vyhrali.“