ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol raz jeden sedliak, pomyslel si tak: pri všetkej mojej robote, vždy som len vo psote, kebych mohol sbohatnúť dák! Ale ako? niet spôsobu, odstrániť tú chudobu. Darmo je, inak byť nemôže, odpusť Bože! Keď chcem bohatstvo mať, musím sa čertovi dať. Keby sa sem dostavil, hneď bych písmo s ním spravil. Čerta netreba spomínať, dostaví sa naskutku, má jazyk lživý, vie zohýnať a hľadá svoju chúťku. Kde sa vzal, tu sa vzal, pred ním sa ukázal, na piaď malý čertík, menom Pikulík. „Tu som, Maťko, čo chceš?“ A náš Matej sa poškrabe: „Veď už vieš, v akej som chudobe, daj mi čo žiadam od teba, vytvorím sa z neba, dušu ti podpíšem; ale z tej príčiny, budeš mi povinný všetko vykonať, čo chcem!“ „Dobre!“ — povie Pikulík — tľapnime si na dlane, čo chceš, všetko sa stane, smluvu nepodvráti nik.“ „Tu máš!“ Matej doloží: „Už som tvoj a nie boží.“ „Už je zariadená vec teraz čo žiadaš, povedz!“ „Ja si žiadam kone, voly, ovce, plné stodoly, takú hŕbu peňazí, čo mi bude po väzy. Chcem jiesť a piť, dobre, veselo žiť, vždy hostinu velikú, pri hostine muziku, A dievčatá ku tomu pekné, krásne do domu!“ „Dobre, dobre, má sa stať všetko, všetko budeš mať!“ Náš Maťko je veselý ako mucha v kyseli, jie a pije čo stačí a čo sa mu len páči Pikulík mu nastolí, všetko mu je po vôli. Dobre, dobre, lebo nebars, Chytro sa pominul čas, prišla i tá hodina, nechutila hostina. Povie čertík, na piaď muž: „Len si ty pi, Maťko moj!“ „Daj mi pokoj, nechcem už!“ Maťko náš fajčí pri peci, považuje zemské veci, na piaď mužík pri ňom sedí, posmešne naň bokom hľadí: „Braček Maťko! čo si taký, zamyslený voľáky? Nič si nerob z toho, že už dníčkov niet mnoho, požiješ ešte trošičku, potom oddáš mi dušičku!“ Ale smysel tejto reči, nášho Maťka neteší, rozmýšľa o tom, akým spôsobom mohol by ho odstrániť, svoju dušu obrániť? Ide sa preísť a ten za ním, cupká krôčkom bežkavým. Maťko obzre sa: „Sto hromov! Čože chodíš všade za mnou?“ „Maťko, tomu, čo záleží, nie len chodí, lež i beží!“ „Zle sa nám bude vodiť, ak ty so mnou budeš chodiť, ja som veľký, ty si malý, všade by nás vysmievali.“ „Za to nič, len keď sú sväzky medzi nami vrúcnej lásky.“ Matej naň sa podíva, posmešne hlavou pokýva: „No hej, my sa milujeme, od ľúbosti sa pojieme!“ „Maťko, že ťa ľúbim veľmi, na môj dušu! vidíš ver mi. Veď dobre vieš, že ja a ty, sme si dobrí kamaráti, a že ni v lete, ni v zime, sa nikdy neopustíme. Ba i potom vo večnosti budeme si žiť v svornosti!“ Maťko zmŕšti sa a zívne a v nevolí rukou kývne. Bohdaj sme sa, myslí v žiali, nikdy nebolí poznali! No bárs mu je trudno v duši, poškriabe sa poza uši, špatne pozre mu do očí, vstane, von dvermi vykročí. Idú cez jeden mostík. „Poďže sem ty, Pikulík!“ V tom ho chmatne a do vody, pľask — znezrady zahodí, chytrým krokom poberá, za ním sa neobzerá, a myslí si tie veci: „Zbavil som sa ho preci.“ Zrazu za ním skričí: „Hej! počkaj, braček môj, Matej, nemusíš sa tak náhliť, mali sme sa utopiť!“ Matej obozre sa, nevoľne zasmeje sa. „Už si tu? Veď som sa naúfal, chytro si sa okúpal!“ „Nuž vieš, čertík poznamená, voda bola pristudená; a keď máš takú nevoľu, chcel som, by sme boli spolu, bo ja viem, ďalej povie mu, že sa cnie ísť samotnému.“ „Sto striel!“ Matej hlavou zkrúti, no nie je mu to po chuti, nechá cestu, tá nevoľa, vedie ho vrškom do poľa, ide krokom rozohnaným; pidimužík všade za ním, vidí tam oheň, čo si kládli pastiera, v tú stranu poberá: „Poď, Pikulík, sem!“ Bola pahreba veliká, schytí čerta Pikulíka a ta do nej ho šmarí. „Hop!“ tento z nej vyskočí, Matejovi pred oči: „Popáliť sme sa mali!“ „Ba, ty,“ namrzený rekne Matej náš: „tú obyčaj máš, do ohňa skáčeš, sťa šialený.“ A Pikulík povie z schytralosti: „Hádžeme sa od ľúbosti.“ Matej sa poškriabe, ide ďalej, a po chviľke malej príde domov. Pomyslí si: „Do sto hromov, ako bych si pomohol? toho čerta jazerného, na kolese vybitého sprostiť sa mohol? Voda ho nezaleje, v ohni sa len smeje, to je hrozná robota, pre mňa veľká klopota!“ Odkašle, dač mu napadne, kožuch vezme do ruky a sadne, chrbát rozpára na ňom a jedným okamihom šmik dnu čerta, chytro skryje, a zašije. „Už je dobre, už si tam, teraz ten kožuch predám, zašitý v kožuchu tom, nevyjdeš ho viacej von!“ Ide preč z domu, nepovie nikomu, chlapa hľadá, kožuch predá, doma sa z chuti smeje, že už všetko dobre je. Chlap sa teší novému, kožušku lacnému, veľkú radosť z neho má: ani nezvieš, vraj, kde ťa pán Boh požehná! Oblečie si ho, a nosí, lež keď opre sa o čosi, hneď v nom skričí: „Jaj, jaj! netiskaj!“ „Bodaj ťa porantalo, čo? — Kde sa to ozvalo?“ Probuje zas, opre sa a v ňom zas, jaj, ozve sa: ako divý skočí, vylezú mu oči: „Prisahám na svedomie moje, v tom kožuchu dáky čert je!“ I preč ho odšmarí v hneve: „Nech ťa besná mať oreve!“ Hej! čo robí náš Matej? čože by ten, sem ta chodí, všade sa mu dobre vodí, popíja si, pohvizduje, na tom veľmi sa raduje, že sa sprostil čertíka, toho Pikulíka. Lež čo chvíľa, dvere sa odchýľa, nevidno nikoho vôjsť dnu, hlas sa ozve: „Už som tu!“ Vojde do chyžky, čertík na piaď maličký: „Dobrý deň, Maťko, jak sa máš? a ma znáš? prišiel som ťa toť navštíviť, nemáš sa tomu čo diviť, v tom kožušku zašitému, cnelo sa mi samotnému. Matej od veľkej protivne zmrští sa a rukou kývne, tajno dusí hnev u seba: „Sem prísť nebolo ti treba, veru bol si vinovatý, zanechať zimušné šaty, teraz hľa, zima už tu, zmrzneš na psiu smiechotu.“ „Maťko, vieš, v zime si zakúrime!“ Matej veľmi je zmenený, chodí sem ta utrápený, nespí, nepije, nejie, už teraz naozaj zle je. V tomto svojom nepokoji, na prostred izbe postojí, už musí zas dačo mať, čujme, čo bude pýtať! „Pikulík! to písmo kde máš, nože mi ho ukáž?“ „Vďačne bych ti ho ukázal, keby som ho tu mal.“ „Len trochu doň kuknúť chcem, bojíš sa, že ho podriapem?“ „Ach, čo by som sa bál! Veď ja viem, keď sa zpytuješ, že si takú vec šanuješ; to je dobre všetko tam, veď som ho písal sám.“ Matejovi hore chrbtovinou idú mravce sťa dolinou, rozum mu v tej úzkosti zastal, už nemá úfnosti. Lež čím väčšie trápenie, tým bližšie spomoženie, vzdychne hlboko, zablisne sa mu oko, radostne zkríkne: „Už viem, ale ticho! — Pikulík, poď sem! Jednu jabloň mať chcem, jablká utešené, ako tá krv červené. Ten strom má tú vlastnosť mať, kto z neho bude trhať, ten, keď naň zavolám, má sa hneď prirásť tam.“ Kamsi, tamsi už bol strom, krásne jablká na ňom a tak tichotíšky míňaly sa dníčky, prišiel i ten čas, naposledy, kde sa ozval hlas: „Matej sber sa, poď už tedy!“ Matej povie: „Darmo je, zarmútené srdce moje, už ma diablove ruky, hodia v pekelné muky, teraz už ty, Pikulíku, máš zo mňa radosť velikú, ja som už v tvojom bydle, mojej duše mučidle; deň už tu, pôjdeme ta do tej tvojej zeme; ale vieš, kým sa soberiem, tu do tejto kapsy sem pár jabĺk otrhneš, by sme mohli idúci, smäd si zhášať horúci.“ Keď čert na jabloni bol, Matej zvolá: „Už ťa mám, bodaj by si tam prirástol! Haha, čerte, už si tam, už nie si viac mojím pánom, dínom, dánom, s tebou do pekla neidem, písmo sem, ináč odtiaľ nepôjdeš ho, až do dňa súdneho!“ Čert sa trepe, namáha, daromná je jeho snaha, volá, prosí utrápený. Ak sa neprepadnul, tam je, kde si sadnul ešte podnes prirastený.