ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štyria hudci, ako buci, hrajú veselo, z chuti a smelo. Sú chýreční, veľmi smiešni, na svadbe hrajú, komu? — oni znajú. Prosím uctive jich mená poctivé: Včelka primista, svrček cimbalista, húčel basista, žabka pri včelke kŕka na trúbelke: hore sa, hopsasa! tančí celá chasa, ach, krásna to muzika až k srdiečku preniká. Komu svadba? Komárkovi, švárnemu to šuhajkovi; driečny je a taký štihlý, má nôžky tenšie od ihly a uhorské nohavice, cifrované velice; kto jich zostrihol, veľký majster bol a ten čo jich šil, toho prevýšil; pri tom má i čižmičky, na nich ostrôžtičky. Čo jich spravil, — ach, ten už je tam, kde kopú chren! A kto sa to vydáva? Muška ligotavá. Má sukničku vybíjanú, zlaté čipky v každú stranu a pod vňadoplným pásom, stiahnutá je zlatým vlasom, štepkované rukavičky, malulinké črievičky. Hudci hudú, hudci hrajú, plný súdok vína majú, ale v tom plnom súdočku, vínečka iba kvapočku, čo daroval mravec, starý mládenec. A tam stolík maličký, na ňom s vínom poháričky, ovad, keď na trhu bol, kúpil, v kapse doniesol. Ten ako mak koláčik, daroval trúd sváčik a tam na stolíku, čo sa to tie tanieriky, pri nich tie nožíky, darovala tetka osa. Motýl, z kvetastého krielka donáša do domu perká, letí, letí, na ceste oddáva jich neveste a tá zvolá bars hlasne: „Jaj aké sú prekrásne!“ Čo sú za dámy a páni na tú svadbu povolaní? Tamten, čo tak ticho sedí, okom žmúri, bokom hľadí, je myší kazár Buzáno. Buzáno? Áno! A ten čo robí tie kriky, je gavalier kykyriký. A tam tá madáma, čo v kútiku sedí sama, ktorej sa Buzáno líška, je z Dierovic Donna mýška. Ale tá bočí od neho, nechce ho mať za milého, lebo od veľkej ľúbosti, sjiel by ju hneďky v náhlosti. Starejšia opodiaľ nej, straka v sukni zelenej; za stolom najprednejší, havranovič starejší, štebotavé lastovičky, sú výslužné družičky, lampy zapalujú lienky, na ten párik pozerajú, usmievavo si šeptajú: „Pozrite, aký je tenký!“ I donesú chleba, mäsa, na stolík postavia, Buzánovi kýchne sa: „Vinšujeme na zdravia!“ a on na to rúče rekne: „Ďakujem uctive pekne.“ Pufindo psík nahnevaný, píše hrubiansky velice: že nie žiadostivý síce, na svadbu je nie volaný. A v tom liste pripomína, že on tiež ožení syna a dá potom zabiť vola a že tiež jich nezavolá. Z predo dverí sa čuduje, velice apprehenduje. Stolíček je prikrytý, vrabec pri ňom opitý, s králikom štrngá si a takto spieva si: „Keď komára ženili, holbu vína vypili, tak sa oni popili, že komára zabili, salo z neho vybrali, za sto zlatých predali, a kožtičku za meru veru je to tak veru.“ „Nie tak, sused, králik zvolá, vaša nôta táto bola: „Sedí vrabec na kostole, ako mládenec, priletela k nemu sova, dala mu veniec; a ja teba sova nechcem, veľké oči máš, a ja teba vrabec nechcem, rád sa v karty hráš! Čo ja prehrám dva tri zlaté, to je nie veľa, a ty si sa nečesala, siedma nedeľa.“ „Hrajte hudci, hrajte našu, už ideme ku sobášu!“ Pán mladý zať vystupuje, celý svet sa naň čuduje, poklony milo odpráva, ostrôžkami poštrngáva a ten svet sa na ňom smeje: „Nevidno ho, kde je, kde je?“ Aj, už stoja pri oltári, krt kňaz hľadí jim do tvári, v plášti čiernom zamatovom, viaže jich vernosti slovom: „Milujte sa! lásky plameň, nech vás večne hreje. Amen!“ Hudci hudú, hudci hrajú, Rezko smiško prepletajú, jedia, pijú, veselia sa, tančia, hybčia, hopsasa! Ale družba pavúčisko, ako precibrený psisko, svoju sieť vyťahuje, o zlých vecach rozmyšluje. Keď už sieť vytiahnul, mladuchu ukradnul, tam kde ho nevidel nik, zadrhnul ju ten zbojník. Ach, komárik mladý zať, nemôže od žiaľu spať, vyčituje po dvore plače za ňou v komore. Večer po tme horekuje, kol postielky obletuje, píska, volá, hľadá: „Kdeže si mi žienka mladá?“ Lež tá mu vyšla na zmar, preto od veľkej ľútosti, žiadostivý ľúbosti, sadáva na ľudskú tvár.