E-mail (povinné):

Jakub Grajchman:
Humoresky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov

Prepustenci

Dvaja prepustenci v krčme sedia, Puška, Šabľa sa menujú, slivovicu pijú a čo vedia o vojne si vypravujú, ako tuho sa držali, keď v Talianskej bojovali. „Vieš, kamarát, Puška povie, keď sme táborom ležali, pri tom moste, čert vie, jak sa zovie, ohne kládli, celú noc nespali, keď si tie zemiaky piekol, ja som ti bol takto riekol: Šabla bratku, pi tú slivovicu! Vieš, tá čo ju predávala, Kunigunda, či ako sa zvala, na nose čo mala bradovicu a na hlave krátke, ryšé vlasy; ej, boly to za časy! Keď si sa jej dušal, že ju máš rád, ona sa z teba vysmiala a frčku ti ukázala, že ťa nechce, máš vraj starý kabát; ale ty si nedbal na tú hanu, ľúbezne sa díval na ňu, sťa čeľadník milujúci, bajúz si vykrúcajúci; ej boly to za časy, teraz takých nemáš! Ja pamätám — ale či ty pamätáš?“ * „Vieš, tam pri tom moste, kde sme toho nepriateľa boli tak klbčili? Povedal si, že si jiel primnoho, aby sme ťa s vojnou netrápili. Že si chorý, že ťa hlava bolí, dívať budeš sa na šanci, kým sa my budeme sekať v poli, „uvidím, vraj, čo ste za šarvanci“. Oj, bola to za bitka! ukrutečná, špatná, britká; ja som iba šichtom lomil, lebo sa mi z kohútika kremenčok bol vylomil; moja šabla zkrvavená, v tri kusy bola zlomená a môj čákov dostrielaný, no — ani tá riečica, na kríž väže rozkmáchaný zavesila víchrica. Potom sme sa v krčme sišli, a boli sme dobrej mysli, hostinský nám brindze dal, takej horkej ako blen a potom hostinský ten, vieš i zaucho ti dal; ej, boly to za časy, teraz takých nemáš! Ja pamätám, — ale či ty pamätáš?“ * „V tej dedine, kde sme nocovali, keď nás nepriatelia naháňali, keď si ma bol nahováral, aby som sa chorým robil, čert by sa vraj s vojnou táral, ktoby to tam vraj ľudí bil. Keď nás taká sila bola, že sme nič jiesť nedostali z hola, ba ani sme len nemali, ustatí kde sa uložiť, mne tam pod lavicu postlali, a ty si šiel na šop sa položiť Nuž, vieš, v tej dedine neustále ráno si bohoval čertovsky, žes’ prepadnul do maštale, tam ťa bujo pritisnul hromovsky. Ale ty vraj, čo víťaz hotový, vytruštil si rohy tomu bujkovi; potom tej gazdinke, vieš, ukradnul si kohútika tiež, a za to ťa do áreštu dali. Keď si plakal v árešte, ja som ti povedal ešte: „neplač, bratku, bodaj jich čerti vzali!“ Ej, boly to za časy, teraz takých nemáš! Ja pamätám — ale či ty pamätáš?“ * Šabľa na to pohne sa, búz vykrúti, ozve sa: „Teraz ja budem rozprávať, až ti budú vlasy dupkom stávať. Tie tvoje rozprávky všetky, to sú iba také pletky. Tedy ticho, mňa počúvať máš, nerád cigánim, ako ma znáš. Ale najprv napime sa, štŕngnime si, potúžme sa! Ja, Juro Šabľa, tak ti ma menujú, regimenty ešte dnes ma vychvalujú. Ja, Juro Šabľa, na svete chyrečný, nejeden sa pletie o mne chýrik smiešny. Ja, Juro Šabľa, tak na svete ctený, ani ten tulipán na truhle farbený, čo mladá nevesta do vena dostáva, keď dom rodičovský s plačom zanecháva. Čo prvší na svete husár, čertovsky tuho som bojoval, špatne som mal dosekanú tvár, každý moje vráže obdivoval; vtedy som mal bajúziská, nie ako teraz — ale metliská, pozor škaredý a špatný lebo som bol bárs udatný. Mal som sivka takého, čo mu v sedemdesiatich krajinách, po dolinách, pustatinách, nech tu skapem — nebolo rovného! Na tomto mojom sivkovi, ako som ho raz zaťal, tak tuho som sa rozohnal, sťa na ohnivom čertovi, že som nepriateľský tábor preskočil, — aj hŕby hôr; a len sedemdesiat míl vzdialený, našiel som sa vťatý — až hen po pás v zemi, v tom výskoku k slncu tak blízko sme boli, nech môj sivko ešte na piaď podvihne ma, britko pretnem slnce na dve poly a na zemi viac nebude dňa. Strašný zmätok by sa bol stal. Že sa ľudia môžu dosiaľ, ešte na slnce čudovať, tejto ruke majú čo ďakovať. Popri samom raji leteli sme, sťa jazorná strela a v tom letku počuli sme pískať v raji anjela. Nerád cigánim, ako ma znáš! Keď bola tá patália, neslýchaná rebellia, ja pamätám — ak ty pamätáš? * „Bola ti ale potom noc a nechcelo svitať. Ja som sa generála hneď bežal opýtať. „Jasná strela! — zkričím — svitať musí, či budeme vo tme ako myši?“ Ale náš generál, ten sa veľmi bál, nerád sa prisahám, ale bohuprisám, sťa to prázdne vrece tak ti stál. „Sem sa chlapci!“ zvolám tuhými slovami vysekajme tú tmu ostrými šablami!“ Razom sa do nej hodíme, rozsekáme ju na haky baky a jej mrákavy, oblaky v štyri sveta strany rozhodíme. Zrazu vyskočilo slnce ako lopár hore a červené sťa krv vystúpily zore, pásy ohnivé strielaly okolo. Sňahy sťa bundy padaly na hory, dažde sťa žŕde na nás po tábori, nemáš pochopu, to tak nóbl bolo. Nerád cigánim, ako ma znáš. Keď bola tá patália, neslýchaná rebellia, ja pamätám — ak ty pamätáš?“ * „Ale čo sa ti nestane za búrka, stokráť tisíc diel zadurká, strach a hrôza, ľudia nikdy nevídali, obloha sa ztriasla, hviezdy na zem popadaly. Zem sa pukla do široka, vrchy sťa Tatry prepadly sa do hlboka, hrozným čľapom vyrútilo sa more a rybiská sťa väže vyšmarilo hore; ako som veľrybu zbáčil, bol som hneď na pohotove, k nej som bežal čo som stačil a lapil sa hned nožíka, čo som kúpil za tri nové, v Majlonde od šefraníka. Táto ruka ju preklala, ihneď krv jej vyrevala, potom videli sme, jaj Bože, čo sa ani vysloviť nemôže, videli sme zástupy skaličené, jaté a pobitých bez konca, sťa tie hory sťaté; no, — kamarát, vtedy, vtedy, od strachu som bol až blädý; a to mi nik neverí. Z môjho kožucha potom, voviaznutých guliek v ňom, vytriasol som štyri miery, zem razila od tých mŕtvol do roka, potom narástla tam tráva vysoká. Čriedy volov, čo sa ta pásť išli, z tých vysočizných tráv nikdy viac nevyšli. Nerád cigánim, ako ma znáš. Keď bola tá patália, neslýchaná rebellia, ja pamätám, — ak ty pamätáš?“ „Kýho čerta!“ puška sa ohlási, „žeby boly také časy, taká patália, ja nepamätám!“ — „Tedy ani ja!“




Jakub Grajchman

— dramatik, básnik, učiteľ, revolucionár, člen slovenskej deputácie vo Viedni v r. 1849 Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.