Zlatý fond > Diela > Svadobné šaty


E-mail (povinné):

Stiahnite si Svadobné šaty ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Svetozár Hurban Vajanský:
Svadobné šaty

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Martina Turanská, Kristián Leško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov


 

Svadobné šaty

Mestečko Burianovo bolo silne vzbúrené. Azda sa rozsrdili poctivé cechy proti magistrátu? Azda mestská kasa utrpela stratu defraudáciou?[1] Azda sa blíži Prušiak, alebo zemetrasenie pohlo okolité vŕšky? Oj, nie — veď pán Čaranský sa žení. Úžas!

Pán Čaranský sa konečne mohol oženiť bez potrasenia verejnej mienky burianovskej, keby si bol bral svojmu veku primeranú osobu — tak napríklad vdovicu Žablačku alebo pannu Knotkovú, alebo konečne i masívnu Králikovú. No on si berie kvitnúcu, chudobnú, zabudnutú ševkyňu, sirotu po človeku skaderuka-skadenoha, on, Čaranský, bohatý penzionovaný mestský pán radca! Úžas!

Ba čo to môže byť? Pani Kužeľka tvrdí, že sú čary vo veci, jej susedka zlostne poznamenala, že sa pán Joachim na starosť zbláznil. Jeho ešte tu i tu predsa mohli pochopiť — inu, mladé dievča, a špatná nie je — no na chuderu sypal sa dážď dôkladných kritík!

„Veď je to nesvedomitosť ulakomiť sa na peniaze a ísť za starca.“

„Zdalo sa, že je skromná — a tužibuď, koketka!“

„Už zabudla na svojho študenta, čo na ňu verše skladal.“

„Ktovie, či zabudla? — Starého berie, mladého ľúbi. ,Oženil sa starý pán‘ atď.“

„Eh, či sa bude pýšiť v čaranskovskej stolici proti kancľu.“

„Potmehúdol akýsi! Čo v tom ničibydle trčalo! No ja som vždy hovorila, že tiché vody brehy podmývajú.“

„Čo len povie jeho sestra?“

„Veru, veru! Dve gazdiné na jednom dvore. Mier domu preč!“

„Už kupovala u Grünbauma atlas na šaty! Povážte, z najdrahšieho brala! A kvety! Mašamódka[2] sama žasne nad nimi. Rovno z Viedne!“

„Mohla si veru šaty i sama ušiť! Dosť sa našila pre ľudí za peniaze.“

„Hja — pani — pani!“

„Nevídali takého panstva! Čaranský bude Čaranským, ale Mariša zostane Marišou.“

„A keď zdedí všetko po ňom? Veď Čaranský nemá potomkov, a taký mudrlant svetský, ako je ona, nepodá mu ruky ináč, až uvidí testament!“[3]

„Ah, ah! teda testament!“

„Ba aj intabuláciu[4] na polovičku majetku za živa, a po smrti všetko.“

„Úbohá Magdola! Čo sa natrápila pri bratovi!“

Medzitým, čo takéto zvesti leteli mestom, pán Čaranský čítal svedomite Neue freie Presse, ktorú bral za tretinu ceny z kasína,[5] a preštudujúc od začiatku do konca, navečer poberal sa do vínnej krčmy, sadol na svoje obyčajné miesto do kúta za okrúhly, čistý, no ničím nepokrytý stôl. Hostinský podniesol mu veľký hlatený pohár, v ňom „kotúľku“ vína, tak asi dve deci. Joachim doplnil pohár čistou vodou. Užijúc svoje tri „kotúľky“ anticky rozriedené,[6] bral palicu a klobúk a uberal sa o pol desiatej domov.

Aká flegma! Ženiť sa, a nevynechať ani jediného večera pre tri kotúľky.

Marienka Vítovská sedela pri svojom stolíku a šila, šila úsilne. Celé sklady beloskvúcej bielizne ležali na postieľke. Ach, aké jemné košieľky, len pomyslieť, a hlava sa zakrúti.

Ráno o desiatej prichádzal Čaranský a prezrel prácu.

„Len tá miera ma mrzí, pán radca,“ hovorila Marienka, „ak ste sa predsa mýlili!“

„Nie, nie! Celkom váš vzrast, vaša výška. Ja som zodpovedný.“

Marienka nahla sa nad šitie. Jej srdiečko strepotalo tajnou túžbou. V prázdninách zdržiaval sa u Čaranského mladý jurista[7] Branko Klasný, jeho príbuzný, šuhaj svieži, plný života. Často zastal pri jej oblôčku a rozprával svoje žarty, chválil jej pilnosť a útlu rúčku, hoci jej ukazováčik bol dopichaný, formálne tetovaný ihlou. Keď odchádzal, Marienka sa rozsmútila. Keď počula, že sa osadil ako advokát v Klátove, zamrelo v nej jej tiché, skromné srdce.

„Nuž, poviem vám tajnosť, ale ma nevyzraďte!“ začal starý pán. „Tieto pekné veci chystám pre nevestu môjho Branka. Ona je milé, no nebohaté dievča, chcem ju prekvapiť. Branka som od jeho detinstva rád videl, je živý, súci a poriadny človek. Celkom z iného dreva ako tunajší synkovia bohatých mešťanov. I Magdalienka je celkom uzrozumená s jeho voľbou.“

Marienka sa zas nahla nad šitie, no tvár jej zblčala rumencom.

Starý Čaranský potľapkal devu po červenom líčku.

„Len pilne, Marienka, Klasný súri so svadbou.“ Vyšiel.

Marienka odhodila z lona bielizeň a sadla do kútika. Teda ona šije svadobné rúcho pre jeho nevestu!

To on — on, po ktorom zatúžilo neraz srdce, nesmelá hlávka však neopovážila sa pomyslieť. Bláznivé srdce — čože tak nepokojne biješ v hrudi úbohej mladej devy?

Strašno pomyslieť, ako sa chytiť do ďalšej práce.

„Ach, pilná, pilná mademoiselle,“ počula razom vo dverách. Pani Žablačka zjavila sa na prahu.

„Ustala som, oddychujem,“ odpovedala Marienka a schytila zas bielizeň na lono.

„Aké šťastie, Marienka! Isto ja ti ho prajem z celého srdca. Ja nie som to, čo Knotková alebo Králiková. Bože môj, inu, závisť — nenechajú na človeku dobrej nitky. Klebety sem, klebety tam! A ja vždy hovorím, že skúsenosť a usadlosť je hlavnou cnosťou muža. A najmä v terajších časoch. Tí mladí žijú často s vetrom. Raz tak, zasa ináč.“ V očiach Žablačkiných zaskveli sa dobroprajné slzy. Ona bola vôbec osoba citu. Za nebohým Žablakom, pánboh mu daj slávu večnú, nosila celých päť rokov čierne šaty.

Marienkina myseľ lietala široko-ďaleko. Počula slová, zmyslu nechápala.

„Ak potrebuješ rady — ó, ja som ti milerada na pomoci. Nebohá tvoja mamička nezabudla na mňa ani na smrteľnej posteli. Nuž, len sa zver, duša moja.“

„Ah, vy ste vždy boli dobrá,“ povedala Marienka a začala pilne šiť. Ruky sa jej potriasali nad plátnom, boli skoro také biele ako ono.

Citný hlas Žablačkin, inokedy nepríjemný, lahodil deve. Predsa nestojí sama vo svete, bez súcitu, bez priateľstva.

No po týchto slovách Žablačka nemala už pokoja v Markinom kabinete. Stratila sa, bozkávajúc Marku na ľavú sluchu.

Ledva vyšla — už prifučala Králiková.

„Uf! Aká horúčosť!“ začala, „budeme mať búrku! A vy taká pilná. Teda zrok[8] už blízky?“

„Blízky,“ povedala Marienka a zahľadela sa do obloka.

„Už i deň je určený?“

„Možno, neviem.“

„Teda nevie, luhárka,“ pomyslela si Králiková a sadla si na stoličku, „veď ja to z nej vyšteklím.“

„Azda na Annu? Azda s dišpenzáciou?“[9]

Marienka pozrela na tučnú matrónu[10] v nedorozumení. Jej tvár bola pokojná. Ticho svietili jej veľké sivé oči.

„No veď sa nerada vtískam do cudzích vecí! To len tak z priateľstva. Ah, keby ste len vedeli, aký je svet zlý! Ako by každý človek nemal dosť na svojej starosti! O seba sa nestarajú, zato o iných. Vo svojom oku nevidia brvna, no smietočku v cudzom, oh, to už hej! No ja nie som zlostná Žablačka, ja vždy dobre mienim.“

Nuž, či už tieto dve dámy akosi nazreli, že v jej útrobe nieto niekdajšieho mieru? Čo ich tak zaujíma Klasného svadba? Čo ich zaujíma, či sa ide ženiť s dišpenzáciou, či bez nej? dumala Marienka a hľadela veľkými očami na Králikovú.

I Králiková mala už dosť. Kto mlčí, ten svedčí.

Za pol hodiny bolo po celom meste stvrdené a navlas dokázané, že sa starý Čaranský žení, a starý blázon berie si mladuškú Marienku Vítovskú.

Čaranský prišiel s pokojným duchom do svojej krčmy. Hostinský podával mu prvú kotúľku so zvláštnym prívetivým úsmevom, hoci sa v duchu bál o stáleho hosťa. Pán mestský notár zamĺkol v horlivom hovore, keď vstúpil Joachim. Vôbec v celej chyži nastala neobyčajná tichosť.

„Nuž teda, gratulujeme, pán radca, k svadbe! Ej, ej, kto by to bol myslel?“

Čaranský sa zadivil. Veď on nikomu nepovedal o svojom pláne, a hľa, už je v krčme. „Strašné hniezdo, toto Burianovo,“ myslel si a nalial do vína vody.

Posmešné tváre hostí sa mu nepáčili. Už po druhej kotúľke sa zdvihol.

„Aha! Už sa pripravuje doma sedávať,“ pomyslel si nadlesný, „kút pri okrúhlom stole bude prázdny.“

Čaranský prišiel namrzený domov. Mal podozrenie, že Marienka sama vyklebetila jeho plány.

Na stolíku našiel list od Branka.

„Drahý ujček! S ťažkým srdcom odhodlal som sa vzoprieť Vašej vôli. Darmo je, moje srdce rozhodlo. Nuž i bez Vašej pomoci musím založiť svoj dom. O niekoľko dní prídem si sám k nej po odpoveď. Bozkávam Vaše dobré ruky! Váš Branko.“

„Pozrime sa!“ dudral starý pán. „Ako ľahko ma obchádza, ako skoro poslúchol svoje srdce. Próby[11] neprestál. No počkaj, ty veterný, ľahký vtáčik.“

Tvár Čaranského bola pri tomto rozjímaní jasná, dobrá. On odjakživa miloval prekvapenia. Už za mladi nikdy neohlásil svoj príchod do rodičovského domu alebo k rodine. Vtiahol sa humnom, tam zložil kepeň, oprášil sa a vošiel do chyže v ľahkom kabátiku, akoby iba z prednej izby, — tešil sa potom z prekvapenia a výkrikov.

Konečne prekvapila ho láska. Prvá krása mesta, mladá, koketná, preberačná, zapáčila sa mu veľmi. Prekvapil ju nezručným vyznaním lásky a ona jeho navzájom zápornou odpoveďou. A tak zostal mládencom. Mal dobré srdce, ľudia ho mali radi, hoci časom trónili nad ním vtipmi. Nebol taký zaslepený, že by nebadal ich snahy urobiť ho predmetom zábavy — no znášal to z dobroty — pravda, po istú hranicu. Ak hranicu prekročili — beda bolo posmešníkom. Joachim očervenel ako moriak, jeho šedivé krátke fúzy sa zježili a prísnym kovovým hlasom znosil vtipkára dokonale. Na druhý deň mu ho bolo už ľúto. Poslal mu fľašku starého vína a lístok; „Nichts für ungut“[12] stálo na ňom napísané trasľavým písmom.

I teraz prichystal prekvapenie pre svojho sestrenca. Branko visel dušou na starom pánovi; takých pomerov niet veľa na tomto svete. Od mala-malička býval u ujca — lebo ho rodičia odumreli, keď mal asi desať rokov — mal mnoho dobrého od neho, no najviac dobrodušného odpustenia za maličké šialenstvá. Dedičstvo Brankovo vyšlo na štúdiá — ba ani nedostačovalo, dodávať musel ujec. Zato bol mladý Klasný vďačný, vždy hotový hrať sa s ujcom v šachy a v dišpute[13] poddať sa i vtedy, keď ujček tvrdil bizarnú nemožnosť. Sestra Čaranského, Magdaléna, bola telesne biedne stvorenie: veľmi hrbatá, s ostrými črtami v nepeknej tvári. Bola o niečo mladšia ako brat a zostala pre skúposť matky-prírody starou pannou. Iba jej svetlé oči prezradzovali, že má ducha, a naozaj vyznamenávala sa ostrotou rozumu. Na prvý pohľad odstrkovala človeka od seba. Žiaľno bolo počuť jej neobyčajne čujné dýchanie, hľadieť na nepekné vrásky chudej tváre, posiatej ešte i drobnými rapinami. Po dlhšej známosti zabudol človek na veľké telesné chyby: jej kaustický vtip, smelé úsudky, rozhľadenosť a dosť široké známosti prekvapovali; vídal si už iba umné, svetlé oči, pod ktorých tichým lúčom mizli rapiny — zduchovnela nepekná tvár.

Nuž v čom pozostávalo Čaranského prekvapenie? Magda vylúdila z Branka, že veru miluje skromnú ševkyňu v Tkáčskej ulici, čo býva u krajčíra vo dvore, oblokmi do sadu.

„Zahrám sa na prísneho ujca,“ podumal Joachim, „a potom bude nasledovať prekvapenie.“ Nič nemal proti voľbe sestrencovej, ba práve ho chválil v duchu, že má dobrý vkus. Nuž ale predsa písal Brankovi list, v ktorom ho karhá pre ľahkomyselné hračky s poctivou, poriadnou dievčinou, ktorá nikdy jeho manželkou byť nemôže. Branko odpovedal, že mu je to celkom vážnou životnou otázkou, že on Marienku rád vidí — že — a tak ďalej. „Nikdy som s ňou o tom slova nepreriekol, ujček, len raz som jej pohladil rúčku, a ona ju neodtiahla; prosím vás, privoľte, ak ona privolí! Hurah, ujček nemrštite sa! Čakám odpoveď.“

Starý radca sa srdečne potešil nad tým. Jeho sestra, ktorej úsudok si vážil, bola celkom uzrozumená. Svojím ostrým, svetlým okom hlboko pozerala do ľudí, a na Marienke nenašla úhony. Jednako z Burianova do Klátova išlo ohromné ujcovo veto! Vydedenie, hrozby, prosby a konečne urputný, prísny rozkaz, aby si také veci vybil z hlavy.

Radca zas navštívil Marišku. Krajčír zvedavo vykukol z obloka, keď videl kráčať starého pána k ševkyni. Návštevy sa opakovali… mesto zašumelo. Mlunný prúd nešibe tak rezko drôtom ako zvesť o ženbe Čaranského. Pani pudmistrová,[14] v celom meste závažné orákulum,[15] nechcela uveriť, no jej nevera neprekážala, aby sa zvesť ďalej neniesla, hoci s klauzulou: „Ah, pletky, ľudia mnoho nahovoria; kto zná, čo vo veci?“ Všetky pochybnosti rozptýlili Žablačka a Králiková.

Prvá bežala k pudmisterke. Tam našla Kúžeľku, pannu Knotkovú a ešte niekoľko dám. To bol dôverný krúžok.

„Už je tak, a nie ináč,“ povedala Žablačka, „schöne gschicht![16] Idem ta k mazlene! Ona taká smutná, oči ani anjel, čo na organe dúcha do zlatej trúby.“

„Teda nie uradovaná? Ako by nie?“

„Ach, horký, horký! — Raz sa červená, raz bledne!“

„Hm, hm,“ hlbokomyseľne pokrútili dámy hlavami, „mladá nevesta — a rozpaky! Chápeme.“

Panna Knotková hlboko vzdychla naklonila hlavu šikmo. „To je strach, čo sa v terajšom svete robí! Len nedávno bola pri spovedi — a už myslí na vydaj!“

„Stará hrachovina!“ pomyslela si Králiková, „i ty by si skočila, keby ťa niekto chcel!“

„Teda smutná, hovoria?“ ticho preriekla pani pudmistrová a oprela sa vážne do fotela. Bola vysoká ženská, mierne tučná, s umnými čiernymi očami. Pekné jej rameno bolo stiahnuté v úzkom brnavom rukáve, a ona iste vedela, že je pekné.

„Veľmi čudno sa chovala,“ dotvrdila Králiková, „musím sa priznať, že som i ja u nej bola. Mne sa zdalo, že bola veľmi bledá.“

„Stavím sa u krajčíra, ktorý napredku býva,“ pokračovala Žablačka. „Veru tak,“ hovorí krajčír, „každé ráno po deviatej prichádza pán Čaranský; keď som ho chcel dopaľovať, tak milo sa usmieval.“

„Ba či i večer chodieva?“ opýtala sa nevdojak panna Knotková a potom sa zapýrila.

„Celkom sa premenila. Bože, uchovaj nás od ohovárania, no nedobré veci šípim!“

„Teda i krajčír to tvrdí! Matka božia, aké sú to zvláštne histórie!“

„Ešte netreba veriť; ktovie, čo je vo veci,“ prehovorila pani pudmistrová a vypila svoju kávu. No sotva sa odobrali jej dôverné priateľky — vzala ručník a šuchla záhumním k pani notárke.

„Len si pomyslite, aké novinky!“ povedala, sadnúc na diván, postavený vkusne v kútiku. Nad hlavou jej visela tmavozelená zimozeleň z poličky.

„O starom Čaranskom! — Veru divné veci,“ dosvedčovala pani notárka, chudorľavá osôbka v kvetnatých bielobelasých šatách, akoby si ju vykrojil zo starého módneho žurnálu.

„I pomyslieť je hanba! Ja síce neverím, čo ľudia hovoria, lebo mrcha jazyky prekrútia pravdu. No ale isté je, že panna Mária Vítovská je celkom premenená. Starý blázon trčí tam celý deň! Teší ju, teší! No ju potešiť môže iba štóla!“[17]

„Oh, oh, čo nehovoria? Teda by…“

„Inu, ako hovorím, ľudia majú zlé jazyky, neradno veriť. Bola by to hanba pre naše mesto. Veď také niečo sa ešte nestalo.“

„Preto sa teda tak ponáhľajú so svadbou! Niečo bude vo veci.“

„A ešte myrtový veniec! A aký? Videla som ho u čepiarky. Hroznové a myrtové lístky, pomiešané s oranžovými kvetmi. Taký posmech!“

Pani notárka hneď po odchode pudmistrovej prehodila ručník cez chudé plecia a šuchla záhumním k pani radcovej. Tam úbohá Marienka bola už celkom zničená. Večer tohto dňa nebolo väčšej hriešnice na tomto zlom svete ako pobehajka Vítovská; zmätenie a mravné zhrozenie len tak potriasalo dušami krásneho pohlavia. Žiaľbohu, musíme doložiť, že i silné pohlavie celým zápalom kolportovalo[18] zvesti — hoci neverilo, azda i pochybovalo. No Joachim Čaranský neprišiel večer na svoje tri kotúľky. Jeho miesto za okrúhlym stolom bolo pusté. Fľaška s vodou nedotknutá. Item[19] — strašné veci — zvesti sa potvrdili do posledného puntíčka.

A Marienka šije pilno na výstroji šťastnej nevesty. Časom zakvitne v jej oku tichá slza — ona nemá toľko sily, aby vyskočila a stiekla dolu sviežim lícom — rozšíri sa po oku, zdvojí jeho blesk a pomaly vyschne.

Panie susedky celkom vystali. Ba keď stretla, idúc od čepiarky, pani notárku, odvrátila sa na jej pozdrav. Ani ju do domu nevolajú, ani jej práce neposielajú.

Klátov je iba tri hodiny vzdialený od Burianova a máva živé trhy. Nie div, že sa našiel súcitný človek, ktorý Klasnému doniesol zvesti o ujcovi. Oj, niet potŕžky o takéto nežné duše! Dobrú zvesť dlho čakaj, zlú ti bez meškania prinesú.

Branko vrazil do brány svojho domu. V preddomí stáli stránky — baba s podviazanou bradou a Žid. Klasný ich nevidel! Nevidel ani pisára v kancelárii, nepočul jeho „tenš úr“[20] a prešiel do svojej chyže.

„Už je jasné, prečo mi ujec tak úsilne bráni, prečo hrozí! Bože môj, ja som zničený!“

Jarý, živý človek klesol na diván. Raz vystupovali pochybnosti, raz sa mu zjavila v duši strašná čierna istota! „Oh, ja blázon, ja šialenec! Nemohol som s farbou von! Nemohol som k deve preriecť otvorené slovo! Ujec, ujec!“ Táto myšlienka mu bola priamo úžasná! No tón ujcových listov potvrdzoval zvesti. Branko bol niečo veternej letory,[21] ľahkoverný, otvorený viac, ako to kázala opatrnosť. Prežil veselé, nezávislé mládenecké letá, neznal, čo je starosť, trampota, a najmenej, čo je bôľ. Takéto zmaznané prírody veľmi zroní náhly úder.

Čo robiť? Letieť do Burianova, zúriť pred ujcom — či mu písať? Či utiecť na kraj sveta? Hej, to posledné!

„Babka!“ zavolal na svoju posluhu.[22]

Do chyže šuchla stará babka, na ľavú nohu trochu napadala. „Dajte mi do kufra bielizeň a šaty! Choďte po príležitosť!“

Babka pozrela na svojho pána a odišla.

„Pôjdem, kam ma oči povedú! Na stanicu a prvým vlakom, ktorý zachytím, na juh alebo sever, mne je jedno. Zaplačeš, ujec, keď dostaneš od svojho Branka zďaleka rozlučný list!“ A v duchu sa vmyslel, aký horký, citný, bolestný bude jeho rozlučný list. A potom sa loď — ta cez more, hoci do Trantárie, kde nebude nijakých zaľúbených ujcov!“

„On — mladoženích! Svadobné šaty už skoro budú hotové, a v nich Marienka pôjde do kostola na ramene ujcovom! Rozmarín pripätý na jeho kabáte!“ hovoril nahlas.

Ani nezbadal, keď vošiel do chyže jeho priateľ Jozef Koreň.

„Gratulujem k mladej ujčinke, Branko!“ so smiechom prehovoril Koreň a zapálil si cigaru.

„Mlč!“ zareval Klasný a sotva zdržal slzy v očiach, sršiacich hnevom.

„Hľa, hľa! Pušný prach — ba dynamit! Od hrknutia sa zapáli! Nuž, ty strapatý Branko, ty veríš týmto zvestiam?“

Klasný sa zarazil. Babka prišla s kufrom. Predstavil si živo, ako smiešno by bolo, keby celá história bola lžou!

„Vyneste kufor von!“ povedal a akási nádej v ňom skrsla. Veď sú i falošné zvesti — na to ani nepomyslel. Sú klebety, sú ohovárania. Bože, azda i toto iba prázdna reč! —

„Nuž, ty tomu neveríš?“ spýtal sa hlasom, v ktorom zunela nádej, ba očakávanie, že priateľ povie: nie. Koreňovi čertík sedel za uchom.

„Hm — verím, neverím — všeličo môže sa stať pod slnkom. Prečo by sa nemohol starý Čaranský zblázniť? Jeho vôľa! Vari sa bojíš o dedičstvo? Neboj sa, z toho oblaku nebude pršať!“ — Koreň sa usmieval figliarsky.

„Fuj, Jožo, fuj! takéto ohavné myšlienky!“ Tu mu zas prišli na um ujcove listy. Srdce sa v ňom stislo divým bôľom. Veď reči má zo spoľahlivého prameňa a listy potvrdzujú všetko!

„Babka, kufrík dnu!“

A posluha zas krivkala s príručným kufríkom do chyže.

„Kam sa poberáš proti noci?“

„Do Laplandu, Sibírie, Patagónie! Zem mi horí pod nohami! Jožo, nebadáš, že milujem Marienku Vítovskú? Nebadáš to na mojej tvári?“

Flegmaticky[23] povedal Koreň: „I tetku sa patrí milovať.“

„Barbar, zlostník!“ zareval Braňo a odvrátil sa od priateľa.

„Voz už čaká,“ zavolala babka vo dverách.

„Maj rozum, Branko! Či ujdeš sám pred sebou, čo by si i balónom, a nie rýchlovlakom letel? Poradím ti. Sadni na voz a rovno do Burianova. Presvedč sa, a potom už jachaj hoci na Franz Josefsland! Tam iste ochladneš. Len si nezabudni rukavice a futrál na nos! Ostatne, ak odštikneš ujcovi nevestu, som tvojím družbom!“

Koreň ušiel. Klasný bol rád, že sa stratil, no jeho rada sa mu zaľúbila.

Už slnko zapadalo, keď Branko opustil prašnú ulicu Klátova. Cez sedem malých návrší viedla hradská; oj, ako pomaly išli kone hore kopcami! Ďaleké, nevysoké pohorie belaselo sa vo večernom šere. Z pasienkov okolo hradskej ozýval sa spev koniarov: „Hej, kone moje vrané, ostro kované.“

Bilo dvanásť hodín zo starej chrámovej veže, keď Branko vhrboľcoval po babulicovom dláždení na burianovský rínok.[24] Ulice boli pusté. Kam teraz?

K ujcovi — ani za svet! Kázal zájsť do hostinca.

Ospatý Žid vyšiel na mnohé búchanie.

„Niet izby — páni vojenskí všetky zaujali,“ hovoril krčmár.

„Na ulici len neostanem! Otvorte izbu!“ Hostinský v pantofliach a chaláte[25] zaviedol Branka do hosťovskej izby. Úzke kožené divánčeky ťahali sa popri stenách; stolce boli vyložené na stoloch ani barikády, naprostred izby stál biliard.

„Pekný nocľah!“ zamumlal Klasný a poslal hostinského preč. Ticho vyšiel na ulicu. Neodolateľná túžba ťahala ho do Tkáčskej ulice. Domová brána príťažlivého domu bola zatvorená — krajčírove obloky temné. Išiel na záhumnie. Hop, cez plot — prešiel záhradou, odoprel háčik na záhradných dvierkach — už bol na dvore.

Záclona na Merienkinom obloku neprilieha celkom. Či má pozrieť? Či to čestné, či to mužské? Nie, veru nie! No veď je stratená pre neho naveky! Tíško prikročí bližšie. Ajhľa! — Marienka svieti! Hlávku, milú, detinskú hlávku, zhýba nad šitím. Na postieľke rozostreté sú svadobné šaty, bielunký atlas len tak svieti — skvejú sa oranžové kvety medzi zelenými, potemnými myrtovými lístkami! Iba veniec ešte chýba — len ísť pred oltár.

Brankovi sa zakrútila hlava. Či udrieť päsťou do obloka, či zarevať, zavýsknuť? Či zapáliť dom, zúriť, jedovať sa? Bože — veď tu istota — strašná istota, dôkazy, strašné dôkazy!

Aké má právo násilne búriť a zúriť? Nijaké. Či niekedy prehovoril s Marienkou citné,[26] vážne slovo? Nikdy. Či všetky jeho fantázie sa nezakladajú sa na klame, namyslenosti? Čo jeho do toho, keby sa Marienka Vítovská vydala hoci za samého Matuzalema?

A predsa, predsa — aká hrozná myšlienka! Túto šumnú, tichú, ľúbenú bytosť berie mu — vlastný ujec! —

Nemohol hľadieť — odvrátil tvár a slzy mu tiekli po lícach. Keď sa ešte raz obrátil k oknu — už bolo temné.

V záhrade bolo tma. Sotva našiel plot. Ťažko sa driapal cezeň.

„Čo teraz?“ pomyslel si, stojac na ulici. Začal blúdiť ulicami bez cieľa, časom zabrechali na neho psi — stretol ho hlásnik a podozrive pozrel za ním. Stretol i vysokého človeka so širokým klobúkom. Tackal sa a máchal okolo seba palicou. Ba i ženská postava zjavila sa. Tvár mala zamotanú v ručníku, vyhla mu zďaleka a zrýchlila chod. Všakovak býva.

Naraz sa našiel biedny Branko pred ujcovým domom. „Teda tu spí šťastný mladoženích!“ podumal. „Aký príjemný bol pre mňa tento malomestský dom. Príjemnosť zhorkla! Pekelná brána nemôže byť otupnejšou pre stratenú dušu!“

Konečne sa vrátil do hostinca, lebo letné ráno skoro vstáva; už bolo poslalo svoje prvé predtuchy svetla.

V hosťovskej izbe horela ešte lampa, no knôt kadil — cylinder lampy bol čierny. V izbe páchlo surovou kožou. Branko zhasil lampu — obloky sa zašereli. Čo tu počať? Ľahol na úzky divánček. Vlhká stena ho chladila na chrbát. Vyliezol na biliard a pohrúžil sa v beznádejné, horké dumy.

Boh zná, ako sa to stalo — ráno pri káve už každá naslovovzatá žienka vedela svojmu manželovi rozprávať, že v noci prišiel advokát Klasný, že nezosadol u svojho ujca, že nocoval na biliarde, pravdaže, z hnevu na ujcovu bláznivú svadbu, že ktovie, či ju neprekazí, či si neutrie ľahkomyseľná treperenda[27] ústa bez obeda — ba citná Žablačka, nemajúc manžela, zbehla napochytre k pekárovi a tam tvrdila celkom istotne, že už je nič zo svadby, že ľahtikárku pošlú na istý čas niekam! „Kiežby sa nevrátila!“ doložila v mravnom rozsrdení nad dnešnou skazenosťou mravov.

Asi do desiatej hodiny utvorili sa v meste dva protivné prúdy: jedna stránka tvrdila, že je svadba starého Čaranského predo dvermi, veď už i Klasný prišiel, — druhá zas, čerpajúc z prameňov Žablačkiných, prisahala, že je už z toho nič, že Marienka darmo neplače, že sa všetko rozbúchalo — a to so strašnými následkami!

Prúdy sa zišli! Vlny zašumeli, povstali zvady, nedorozumenia, nadávky, injurie,[28] nepriateľstvá! Pudmisterka zanevrela na notárku.

„Trlica suchá!“ šomrala, „za blázna má človeka, toto staromódne strašidlo do konopí!“

Notár sa dopočul, že pani pudmisterka nazvala jeho polovičku „suchou trlicou“! Prišiel celý nadurený na mestský dom, neodpovedal na otázky veľactenej hlavy mesta. Pudmister očervenel od zlosti: prísne upomenul notára, že je on hlavou, notár iba perom tohto slávneho mesta! Notár zas nedá sebou vymetať kanceláriu! Veď sa on podíva! Čo sa stalo s peniazmi za trávu? Kam sa podeli lanské pokuty za horské priestupky? Prečo oddal pudmister osvetlenie mestských ulíc Jonášovi Ehrlichovi bez minuendo-licitácie?[29]

Pudmister zatíchol — no o chvíľku sa pozbieral a postavil do pozície. Nech si pán notár nemyslí, že je tajnosťou jeho machlanica pri regrutačke! Dobre vieme, kto predviedol Šmuľa Perelesa, ktorý má nohy na X, pred asentačnú komisiu,[30] a kto tvrdil, že je to Herrmann Kaufmann, ktorý je zdravý ako buk a má nožiská rovné ani kancelárske lineále! Kto vyberá za pasy od statkov namiesto 15 krajciarov 50? Há?

Panna Knotková, dopočujúc sa, že zo svadby nebude nič, pozrela do zrkadla a presvedčila sa, že je veru ešte driečna a súca pred oltár.

A náš biedny Branko Klasný ako chodí, tak chodí po hosťovskej izbe — v hostinci trčí chudák v klepci! Prekliaty Koreň! Načo ho sem poslal? Už mohol byť na polceste do Trantárie! Čo robiť? Ujec sa dozvie, že je tu, čo sa len na ulici ukáže.

„Priahaj!“ rozkázal konečne kočišovi.

Pôjde rovno domov! Preč z tohto mesta! Nikdy viac nevkročí jeho noha na burianovskú ulicu!

Joachim Čaranský vošiel k svojej sestre. Magdola robí utrápenú tvár — zdá sa, že sa ešte väčšmi zhrbatila. Čaranský badá, že sa sestra nad čímsi trápi, a to mu je veľmi nepríjemné.

„Nuž, čože je, sestra? Vari fňukáš — oči červené. Čo sa stalo?“

„Veru si narobil so svojimi komédiami! Bola som u Marienky. Trasie sa, bledne a núti sa do práce. „Čo vám je, dieťa moje?“ pýtam sa. Ona sa pýri, z očú lejú sa slzy, dusí v sebe hlasný plač. Sadnem k nej. Ona mi položí hlávku na lono a spustí taký plač, len sa tak ozýva. Teším ju — hovorím, že veď pre seba šije svadobné šaty, že Branko pýtal u teba dovolenie — ona nič nepočúva, ničomu nerozumie. Ona je pohanená v meste, jej meno ide z úst do úst! Ach, a ona sa k tebe chovala ako dcéra. A teraz Králiková vypľula pred ňou a Žablačka doniesla jej mestské zvesti, že je pohanená… pohanená! Nuž, tu máš svoje prekvapenie!“

Pán Joachim Čaranský urobil naozaj prekvapenú tvár. Zmraštil sa, nafúkol, drobčil po izbe krátkymi krokmi.

„To nie je všetko! Branko prišiel včera,“ tu začala fňukať, „dieťa mojej nebohej sestry, jedináčik náš, holúbok! Hanba, posmech: v hostinci sa zložil, na biliarde sa povaľoval, a u nás celé pohorie mäkkých páperných perín, u nás štyri vystrojené postele pre hostí! I o ňom idú hlúpe zvesti, i o tebe!“

Pán Joachim sa začervenal. Nevedel, či napravo, či naľavo, ako vrabec, keď si do pazderia nohy zamotá. Chytal sa palice a klobúka, zas ich kládol na posteľ. Zatratená história! A on tak všetko dobre mienil, on s takým šľachetným srdcom očakával sladkú minútu, v ktorej urobí šťastným svojho Branka! Čo robiť?

Bežal rovno do hostinca. Branko Klasný práve liezol na vozík pod bránou hostinca. Keď videl ujca, sponáhľal sa. „Pohni!“ zavolal na kočiša; kočiš praskol do koní, kone zdupkali osmorakým dupotom o hrbľovatú dlážku pod bránou a trhali voz z brány.

Čaranský trepol klobúkom i palicou. „Branko! Branko!“ volá a beží za vozom. Branko sa neohliadne. Vozík rachotí, skáče po babulicovej dlažbe, kláti sa po jarčekoch ako koráb.

Čaranský stojí prostovlasý na ulici. Má sa hnevať, má zúriť? Voz zahol do Potočnej ulice — tam ten!

Obloky námestia ožili. V každom niekoľko hláv a ešte raz toľko očí, a každé z nich videlo uličnú scénu medzi ujcom a sestrencom. Radosť veľká bola v ženskom svete! Ako by každá z nich bola dostala neočakávaný skvostný dar, akoby každej padlo do lona sto metrov bielunkého plátna a dva viedenské klobúky s pštrosím perím! Veľká radosť nad nehodou pári sa s poľutovaním:

„Úbohý Branko! Takto obišiel. Už je po dedičstve!“

„Chudák starý Čaranský, na starosť takýto nepokoj! Bolo mu nemlsiť, bolo mu neblázniť sa. No predsa ho ľutujem. Taký poriadny, statočný pán!“

„Oj, oj! No, veru si vyslúžila! Pekná maska — kam to dovedie!“ ostrým hlasom poznamenala pani Kužeľka, ktorá mala prezretú a eminentne[31] nepeknú dcéru Aranku. „Zakladala si na kráse! Oj, krása je ako poľný kvet, dnes sa blyští v celej sláve, a zajtra býva na oheň vrhnutý.“

Dobrodušná Žablačka všetko uvaľovala na Marienku. „Veď vôbec také tiché, utiahnuté, skromné, to sú najhoršie.“ A to celkom správne povedala: lebo ona sama nebola ani tichá, ani utiahnutá, ani skromná.

Čaranský letel rovno do Tkáčskej ulice. Za ním šibali pohľady, otvárali sa obloky, vyťahovali hrdlá bieleho pokolenia. Zaklopal na oblok. Tam ticho, nik neotvára dvierka. Krajčír vybehol z predného bytu, na kabáte viseli mu nite a v rukách držal veľké nožnice, ktorých veľké oko bolo okrútené pásikom čierneho súkna.

„Panna Marienka nikoho neprijíma,“ povedal, „je veľmi nezdravá, poslal som učňa po doktora.“

Joachimovi vystúpil pot na tvár. Nepočúval na krajčíra a klopal mocne na dvierka.

„Otvorte, Marienka! Nesiem vám dobrú zvesť.“

No ticho. Nuž pochodil si, dobrý starý mládenec, so svojím prekvapením! Ľudia, ktorým si dobre chcel, sú v smútku a biede pre teba! Azda len neochorela vážne?

Celý umučený vyšiel na ulicu. Kam sa vrhnúť? Doma fňuká sestra, Marienka ho nechce pustiť, — Branko ušiel. Poslať za ním! Azda ho dohoní rýchly posol. I šiel starý pán domov. Ľahol na diván a zavrel oči. Začal sa hnevať.

Branko vyletel z mesta — no už za mýtom stretol Jožka Koreňa na vrchovom koni.

„Teda zle?“ pýtal sa Koreň, zastaviac svojho rujného sivka[32] pri voze Brankovom.

„Ani sa nepýtaj!“ pohodil Branko rukou.

„Hovoril si s ujcom?“

„Nehovoril.“

„Kehrt euch!“[33] zakričal Koreň a pustil sa do hlasného smiechu. „V Ríme byť, a pápeža nevidieť! Ty ľahkoverný človeče! Vari si sa u Králikovej spytoval na stav vecí?“

Koreň mu prakticky rozložil, že je pochabosť odbehnúť z Burianova bez náležitého preskúmania vecí. „Po tvojom odchode vrčalo mi v hlave, či reku sangvinický[34] Branko nevyvedie nejakú hlúposť! A ajhľa! nemýlil som sa: Nazad, hovorím.“ Kočiš poslúchol, skoro prevrátil voz i pána do jarku. Samému Braňovi začalo byť ľúto ujca, keď si spomenul, ako za ním trepal klobúkom, akú ustrašenú tvár robil, ako bežal za vozom na svojich starých nohách. Koreň sa niesol popri voze. Jeho tvár bola celkom vážna.

„Kam teraz?“ pýtal sa Klasný svojho priateľa, keď už prešli cez mýto.

„K ujcovi!“ velil Koreň tak určite, tak prísne, že sa Branko neodvážil protestovať.

Do dvora Čaranského vhrmel voz. Magdola vyšla hosťom v ústrety. So slzami objala Branka.

„Vediem dezertéra,“ povedal s tichým úsmevom Koreň a potriasol starej panne ruku. „Aké to strašné zmätky máte!“ Magdola rozpovedala celú vec. Branko hľadel na ňu ako zo sna. Oči sa mu otvorili, prsia prestali na moment dýchať. Potom sa zapýril, objal tetku, zakrútil sa s ňou, neborkou, ako vrtielka — ona slabá, nezručná, zavýskla od bolesti. „Kdeže je môj dobrý, predobrý ujec, nech ho boh živí tisíc liet!“ a už bežal do jeho chyže. Dvere boli zdnuka zamknuté.

„Kto to?“ ozval sa Čaranského hlas.

„Tvoj nepodarený sestrenec, tvoj hlúpy Branko!“ povedal Klasný trasľavým, zvlneným hlasom.

„Môj sestrenec odišiel dnes preč! Iného nepoznám!“

„Vrátil sa, ujček môj, vrátil!“

V izbe ticho. Tu máš! Zasa zle! Brankova radosť trochu chladla. No, veď sa on udobrí! Bežal k Marienke. Prv než došiel k dverám, vybehol za ním krajčír. Na kabáte mal ešte viac nití. Veľké nožnice držal ako zbraň proti votrelcom.

„Panna Marienka nikoho neprijíma, je nezdravá!“ recitoval krajčír svoju úlohu.

No Branka by nebol udržal celý krajčírsky cech Burianova. Zabúchal mocne na dvere.

A dvere sa otvorili. Hja — nie každý buchot je rovnaký.

V malunkej predsieni stali sa divy. Divy lásky — vrelého citu — Branko zdvihol devušku ako malé dievčatko a túlil na prsia. Ako horeli jej svieže, mladé, slzami zarosené líca!

„Teraz som ja prekvapený!“ bolo počuť hlas starého Čaranského. Vstúpil do malej izbušky. Rozmyslel si, že vlastne on zavinil celý zmätok, a poslúchol Koreňa i sestru, ktorí ho posielali za Brankom.

„To sú tvoje šatočky, dcéra moja,“ povedal, „i bielizeň i veno, ktoré som ti naskladal,“ a s tým vytiahol sporiteľničnú knižku z kabáta a položil na stolík. „Neznám tvoj vkus, ostatné si sama dokúp! Ty si bola pilná, príkladná a pracovala si na cudzom výstroji oddane! To bola moja próba, ty si ju prestála.“ V očiach starého zjavili sa slzy, „Narobil som vám bôľov, no veď vy mi to odpustíte.“

Marienka priľnula tvárou k jeho ruke. Branko chytil ho za obe líca a hľadel mu dlho do očú. „Ty si anjel! Anjel!“ povedal a bozkal ho na líce.

„Iste sa tam bijú,“ povedala Žablačka Králikovej, keď obe zbadali starého i mladého ísť k Marienke.

„Jaj, aký to škandál!“ hovorila Kužeľka. „Dvaja frajeri v devinej izbe! Ach, šťastné sme my, že sa také niečo nedá u nás ani myslieť! Moja Aurélia — aký to anjel!“

Asi o hodinu nastalo veľké prekvapenie! Mestom rozletela sa zvesť, a to dokonale pravdivá, že sa Marienka Vítovská, chudobná ševkyňa, vydáva za advokáta Branislava Klasného, svadbu im ide robiť Čaranský, družbom bude Koreň, a to všetko veľmi skoro, s dišpenzáciou! V dušiach krajšej polovičky burianovského obyvateľstva povstal tajný duševný žiaľ — a taký žiaľ je veľmi nepríjemný, lebo ho človek nesmie vysloviť. Darmo je — mrzelo ich šťastie blížnych, ako to vždy býva. Nuž ale to nebránilo Žablačke pribehnúť k Marienke s gratuláciou — Králiková jej poslala bukrétu[35] a panna Knotková zhotovila pre nevestu pekný samorobený vankúšik na diván s nápisom „Nur ein viertel Stündchen.“[36]

Pán Joachim sa zaprisahal, že už nikoho viac neprekvapí, a odvtedy požíva zas pri tichosti svoje každovečerné tri kotúľky za okrúhlym stolom v kútiku. Ticho a veselo trávi svoje staré dni a číta Neue freie Presse od konca do konca. Rozumie sa, mladý párik nezameškal po roku prekvapiť starého pána istým radostným rodinným prekvapením, nota bene[37] bez všetkých nepríjemných následkov.

(1883)



[1] defraudácia — spreneverenie

[2] mašamódka — modistka

[3] testament — závet

[4] intabulácia — zaťaženie nehnuteľného majetku

[5] kasíno — zariadenie na spoločenské zábavy

[6] anticky rozriedené — triezvo, striedmo

[7] jurista — právnik

[8] zrok — termín, dátum

[9] dišpenzácia — oslobodenie od zákonného predpisu

[10] matróna — staršia dáma

[11] próba — skúška

[12] nichts fűr ungut! — (nem.) nič vo zlom

[13] dišputa — učený rozhovor

[14] pudmistrová — starostová

[15] orákulum — veštiareň

[16] schone gschicht — skom. pekná tvár

[17] štóla — časť obradového kňazského rúcha

[18] kolportovať — šíriť, roznášať

[19] item — (lat.) teda

[20] tenš úr — (maď.) veľkomožný pán

[21] letora — povaha

[22] posluha — služobná

[23] flegma — nevšímavosť, ľahostajnosť

[24] rínok — námestie

[25] chalát — domáci odev

[26] citné slovo — úprimné, citlivé

[27] treperenda — jazyčnica, klebetnica

[28] injurie — urážky

[29] minuendo — licitácia

[30] asentačná komisia — odvodová

[31] eminentne — výnimočne, mimoriadne

[32] rujný sivko — bujný, bujarý

[33] kehrt euch! — (nem.) vráťte sa!

[34] sangvinický — zápalistý, prudký

[35] bukréta — kytica

[36] nur ein viertel Stündchen - (nem.) aspoň štvrťhodinku

[37] nota bene — okrem toho





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.