ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Proti Krmannovi zasadnul mimoriadny súd. — Predostrené žaloby, — obrana. Ukrutný súdny výrok, ktorý kráľ uľavuje.

Zkaženosť tehdajšieho prisluhovania spravedlnosti ukazuje tá okolnosť, že záležitosť Krmannova a spoločníkov jeho len o pol druha roka bola horevzatá. Dotedy tam medzi oplesnutými múry musel čakať okamženie, v ktorom pred sudcu predvedený bude!

Kto by bol v stave vylíčiť ten stav duševný, v ktorom sa Krmannova citlivá duša za tak dlhý čas trápila? Strážcovia väzenia hovorili, že ho často počuli nábožné pesničky spievať. Vtedy preložil do slovenčiny uhorskej kráľovnej Marie „Mag ich Unglück nicht widerstehn“ sa počínajúcu pesničku.^[35] Toto ho potešovalo a posilňovalo u prostred ťažkých dňov.

Konečne bola r. 1731 mimoriadna súdna stolica — delegata commissio — sostavená, pred ktorou Anton Grassalkovics dejstvoval ako žalobník. Za obrancu obžalovaného bol Gabriel Gotsecz vymenovaný.

Obžaloby boly nasledujúce:

1. Že Vencla Mlynárika a jeho manželku, ktorí z obce moravskej, Senínka zvanej, ako zlodeji a zbojníci utiekli, z katolíckej viery na evanjelickú prevrátil; Vencla ako zlým duchom posadlého človeka viackráť exorcisoval (duchov vymietal), pri ktorej príležitosti, hovoril, viac ta všantročených myší utieklo od neho, ktoré domnelého zlého ducha predstavovaly;

2. že keď stolicou cieľom lapenia Mlynárika vyslané poslanstvo na Myjavu k tamejšiemu strážmajstrovi sa uhospodilo a Mlynárika bez odporu lapilo, Krmann večer okolo desiatej hodine vydanie väzňa požadoval, lebo že ináče dá na zvon uderiť. Odpovede nedočkajúc, to aj urobil, čo za štvrť hodiny trvalo. Následkom toho ľud puškami, sekerami, vidlami ozbrojený sa sbehol. Z tadeto k príbytku strážmajstrovmu tiahnuc oblok vybil; dnu hodenými skalami prísažného do pŕs, jednoho vojaka ale po hlave ranil; a v páde nevydania Vencla zapálením domu sa hrozil. Strážcovia zúrivej tlupe odolať nemohúc, väzňa vydali, ktorého ľud ku Krmannovi zaviedol. Poneváč ale na zvon biť on rozkázal, tedy celého zbúrenia pôvodcom on je. Druhého dňa stoličný prísažný a pokladník idúc k nemu, popri preukázaní nariadenia miestodržiteľstva žiadali, aby vydal Mlynárika, čo on neurobiac, cisárskemu rozkazu sa zprotivil;

3. že si bez všetkého právneho základu názov biskupský privlastňujúc, keď ešte r. 1725 stoličné vyslanstvo šlo k nemu, za to na otázku ho berúc, ľud myjavský sa hneď počal hromadiť, tak že tenže len ťažko bolo utíšiť. Krmann ale preukázaný mu v tejto záležitosti kráľovský list ani videť, ani čitať nechcel. I tejto zbury neomylne on bol pôvodcom;

4. že už r. 1672 ako kňaz na Turolúke sudcu Jána Bársonya zastreliť dal, keď tohože starší brat, Juraj Bársony, biskup tam vizitáciu držať chcel. Práve vtedy aj iných údov vyslanstva nabili. Poneváč ale Krmann trestu vyhnul, tým smelším sa stal k vyvolaniu takýchto pohybov;

5. že rímskokatolícku cirkev viacnásobne potupoval, menovite: sv. Štefana, prvého kráľa hrešil, sv. Jána Nepomuckého za smilníka vyhlašoval, to tvrdiac o ňom, že manželky Vencla IV., českého kráľa milencom bol, a preto ho urazený manžel vo Vltave utopiť dal; ten jazyk pak, ktorý ako predmet úcty zvykly ukazovať, nenie jazyk Jána Nepomuka, ale jednoho psa; že r.-kat. kňazi oblátky so psím mliekom pečú. Takýmito prostriedky obžalovaný viac Moravanov od katolíckej cirkve odviedol. Následkom všetkého tohoto kráľ. právny zástupca obžalovaného ako buriča, vraha, urážajúceho kráľa a bohoruhača k smrti odsúdiť žiada.

Naproti týmto obžalobám obranca Krmannov dôvodil:

1. že Krmann Mlynárika ani na Myjavu, ani ku sebe nikdy nesvádzal, ale ten sám od seba prišiel, niektorými priateľmi svojimi, ako do choromysle upadlý jednotlivec, k nemu privedený súc, aby ho slovom Božím potešoval. Krmann ho z počiatku ani videť nechcel; po velikých prosbách, len po 14 dňoch ho k sebe pripustil; vtedy sa s nim modlil, a slovom Božím ho vzdelával a potešoval. Nie u neho, ale u jednoho žobráka bývajúceho Mlynárika exorcizovať (ducha z neho vymietať) nemohol, poneváč je toto u evanjelikov nie v obyčaji. Ale práve tak ani ho neobrátil, ba práve len po pol roku ku večeri Pána pripustil; toto však ináče je záležitosť Mlynárikova, ohľadom ktorej nech vydá počeť on pred Bohom a pred svojím svedomím; ač poznamenáva, že viedeňský pokoj svobodné vykonávanie náboženstva zabezpečuje;

2. že r. 1729 na Myjave povstalý zmätok Krmann nevyvolal, ale s jednej strany vyslaný Ján Hodossy, s druhej strany strážmajster. Ján Hodossy na toľko, že to, čím poverený bol, ako je vo zvyku, nie vo dne, ale v noci chcel konať, takýmto spôsobom pokoj obce rušiac; ďalej že aj vtedy, keď už v tom, čím bol poverený, pokračoval, Mlynárik poviazaný bol, aj obecných rychtárov bez všetkej príčiny lapiť dal, cieľom dania vysvetlenia von ich nepustil, ani k nim nikoho nepripustil. Strážmajster ale natoľko, že spolusbehnutý, ale ticho sa držiaci ľud dráždil; von vyndúc, kostolníkovi pod oblokom stojacemu zastrelením sa vyhrážal; potom vyvolajúc vojakov, proti ľudu už sa rozchodivšiemu ich huckal. A v skutku vojaci boli prvými napádateľmi; domov sa poberajúci ľud len potom sa zpät obrátil a niekoľko skál, poťažne hrud za nimi hodil. Hodossy pak s kráľovským nariadením už ani tam nebol, ale bez všetkého bantovania na hospodu svoju bol odišiel, z ktorej príčiny pohyb ten ani nemohol byť nápad proti kráľovskému nariadeniu. Ale Krmann ani neposlal k domu nikoho; ani kostolníka, aby sa vypytoval ohľadom Mlynárika, ani ľud, aby tohože vysvobodil. Že sa ale oproti kráľ. nariadeniu s hlbokou úctou choval, to aj tým dokázal, že takové do rúk vezmúc pobozkal a poznamenal, že keby mu ho prv boli ukázali, zbura by nebola vypukla. Hodossy nielen že nežiadal vydanie Mlynárikovo, ale ani potom, keď mu dobrovoľne predvedeným bol, sebou ho nepojal. Aj to vysvitlo, že vyhrážka ohľadom podpálenia domu, začo Krmann ani ináče zodpovedným byť nemôže, je púha vymyslenina. A tak celá chyba obžalovaného ohľadom tohoto bodu nenie iná, ako tá, že na zvon biť dal. Ale toto nenie prečinou, lebo pri nenadalých a náhodných nebezpečenstvách, zvlášť pri nočných nápadoch, je toto obyčajným zjavením;

3. že stoličného vyslanca Nemšovayho nikdy ani len slovom neurazil, ako sa obžalovaný ani nepamätá, žeby k nemu niekdy ohľadom biskupského titulu prísažní boli prišli. Ale s druhej strany z výpovedi svedkov vysvitlo, že keď zpomínaný Nemšovay v otáznej záležitosti na Myjavu — ale nie ku Krmannovi — prišiel, ľud, ktorý cieľ príchodu jeho znať nemohol, nesbehol sa, ale len niektorí došli, buď zvedavosťou vedení súc, buď k pozdraveniu príchodzích, ale bez zbroja. Tu síce Nemšovay Krmannovi raz ohľadom titulu biskupského otázku zavdal, ktorú tento ihneď zodpovedal, a tázajúci sa s touto odpoveďou uspokojil a tak o tomto až po jeho uväznenie mlčal;

4. že obžalovaný r. 1672 vraždu spáchať nemohol, poneváč vtedy deväťročným dieťatom súc, ani na Turej Lúke kňazom byť nemohol. Za takého len r. 1687 vysväteným bol;

5. že proti jemu privlastňovaným neslušným výpovediam obžalovaný prísne sa ohradzuje. Jestli ako vzdelaný človek pred vzdelanými tieto a týmto podobné reči nehovoril, prečo by ich bol mal hovoriť pred nevzdelanými pomocníky murárskymi, ktorí ich od neho jednotlive v rozličných časodobách pred viac rokami slyšať chceli. Pravda, že počas pohybov Rákóczovských od katolíckych sa líšiace náhľady theologické prejavoval; ale rim.-katolícke náboženstvo nikdy nepotupoval. Ale ani tieto prejavy ho viac obťažovať nemôžu, poneváč na povstalecké skutky, tým viac na slová všeobecná amnestia nasledovala. Akou úctou pak chová sa ku svätému Štefanovi, prvému uhorskému kráľovi, o tom svedčí jeho r. 1704 na deň svätého Štefana držaná a preukázaná reč, v ktorej o „trojnásobnej korune Štefanovej“ hovoril. Jána Nepomuckého ako svätého r. 1724 už aj preto uraziť nemohol, poneváč tenže len r. 1729 bol kanonizovaný, atď.^[36]

Zo svedkov behom pravoty nasháňaných ani jednoho jedinného nebolo, ktorýby positívne bol svedčiť mohol. Všetci len dľa počutia hovorili. Najošklivejšie bolo to, že medzi týmito aj dvaja evanjelickí kňazia zástoj hrali, totiž Ján Rádix turolúcky a Matej Boléti, vrbovskí kňazi, ktorých Krmann raz pre nemravný jich život dľa svojho úradného postavenia potrestať povinný bol. Teraz z nízkej pomsty z nepokojnej nátury obviňovali svojho bývalého biskupa.

Kým žalujúci a obhajujúci provátori pokračovali v replike medzi sebou, dotedy Krmann medzi nádejou a obavou očakával svoj výrok. Poneváč nenávisť katolíckeho kňazstva a jeho vliv pri vláde viedeňskej dobre poznal, vôbec neveril, žeby v jeho záležitosti skoro výrok vynesený bol.

Avšak sklamal sa. Výrok súdu kroz vymenovanú súdnu stolicu vynesený bol a cieľom potvrdzenia ešte v mesiaci mája 1731 roku Jeho Jasnosti predostrený. Navrhované bolo, aby obžalovaný za privlastňovanie mu niektoré prečiny samovoľným trestom, za iné prutami, a zase za iné palicovaním pokutovaný bol; konečne navrhovano, že aby v páde svojho vysvobodenia, pri svojej nepokojnej náture, zase zbury nezapríčinil, ohľadom jeho velice pokročilého veku k doživotnému žaláru odsúdený bol.

Kráľ Karol navrhovaný výrok súdu s vynechaním prútov a palicovania potvrdil; následkom čoho Krmann v doživotnom žalári v prešporskom zámku mal byť držaný.^[37] A kráľ. námestná rada svojím ustanovením od 12. júna naložila, aby na Myjave cirkev evanjelická na skutku bola sotrená, kňaz — jestli je — a učiteľ boli odohnaní; chrám, fara, škola rímsko-katolíkom odovzdaná. Poneváč ale — tak hovorí — vo vzbure celá obec podiel brala, naložilo sa zemským pánom, aby panskú stolicu držiac, tam nad vinníkmi prísny súdny výrok sa vyniesol.^[38]