ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prípad J. Bársonya, v.-váradského biskupa na Turolúke — mal na malého Krmanna veliký účinok.

Sotva bol deväťročný, keď sa na fare otca jeho veľký význam majúci pohoršeniaplný prípad zavdal, ktorý nehynúcu pamiatku v duši jeho pozostavil, a ktorý pozdejšie, už v jeho mužskom veku, po čas chýrnej pravoty, zlostne proti nemu použitý bol, ako by on bol býval príčinou zbury náboženskej.

Známo je totiž, že po odpravení účastníkov Wesselényovského sprisahania vláda viedeňská neslýchaným spôsobom vydierala krajinu Uhorskú. Proti tomuto ešte i katolícki biskupi pozdvihli slovo. Lobkovicz a spoločníci ministerstva jeho toto za velice nepríležité pokladali a aby pozornosť kňazstva inam obrátiť mohli, dovolili jim, aby proti evanjelikom týchže vykoreniť majúcu vojnu započali. Taká sa i začala po celej krajine. Juraj Bársony, veľkováradský biskup katolícky vo svojom tlačou vydanom diele^[6] dokázal, že je kráľ zákony a smluvy pokoja, ktoré v prospech evanjelikov donesené boly, nie povinný zadržať, lebo a) smluva viedeňského pokoja len bez ukrivdenia náboženskej viery dovolila svobodný výkon náboženský, poneváč ale evanjelici vieru katolícku obrazili, tedy je celá smluva pokoja neplatnou; b) kráľ nenie povinný zadržať tie zákony, ktorým prvý stav krajiny (vyššie kňazstvo) protirečil; c) lebo sa evanjelici augšpurgského a helvetského vyznania odchýlili od toho svojho vierovyznania, pre ktoré jim kráľovia svobodu boli dovolili.

Čo Bársony v tomto svojom smutnej povesti diele teoreticky vyvinul, to on sám, ako aj iní biskupi pri pomoci cisárskych generálov i prakticky hneď prevádzali. Započalo sa dielo násilného na vieru katolícku obracania.

Arcibiskupi ostrihomský a kaločský, Szelepcsényi a Széchenyi, ďalej Kollonics, németujheľský, Bársony, veľko-váradský, Fraňo Szegedi jágerský, Juraj Pongrácz, vacovský a iní biskupi v sprievode jezuitov a horvatských žoldnierov napadli obce evanjelické, chrámy jim odobrali, kňazov odohnali. Vtedy odobrali medzi inými košický, bardiovský, trnavský, prešporský, trenčiansky, štiavnický, baňsko-bystrický a iné evanj. chrámy; potom prešovské kollegium, prešporské, šopronské, kysecké, šárošpatacké a iné výtečnejšie školy. Z chrámov a škôl svojich vyhnatí evanjelici v menšie väčšie tlupy spolčení, pokúsili sa o odpor, ale s malým výsledkom.

Medzi všetkými na vieru obracajúcimi najhorlivejším a najbezohľadnejším bol Juraj Bársony, ktorý keď už z deväť spišských fár bol vyhnal kňazov evanjelických, do Nitry šiel, aby aj tam kvitnúcej cirkvi turolúckej chrám odobral, kňaza Krmanna pomocou žoldnierov odohnal.

Hrušovský a bzinský ev. kňaz Martin Zehener zavčasu upovedomil otca Krmannovho, že Bársony 14. júla (1672) na deň Bonaventury^[7] príde na Turolúku; spolu dôverne ho upozornil, aby sa o svoju bezpečnosť postaral. Krmann upovedomil svojich veriacich o hroziacom nebezpečenstve, zvlášt Bukovčanov, v jichž vernosti bezvýnimečne dôveroval. Títo na slyšanie tejto zvesti, dohovorili sa s evanjelickými obyvateľmi súsedných obcí a uzavreli, že chrám svoj a kňaza svojho obránia. Niektorí sa vopred do chrámu zavreli, iní sa za plot farský ukryli a tak očakávali v čas ráno dňa dosť skoro napred určeného prichádzajúceho biskupa.

Bársony v skvostnom hintove sediac v sprievode horvatských žoldnierov a svojho mladšieho brata Jána sudcu, skutočne došiel. Pri vtiahnutí do obce sa kone žoldnierov akoby zlé tušiac, zdurili a zaťato napred ísť sa spierali. To pôverčiví vojaci za zlé znamenie považovali. Biskup zatiahol rovno ku fare, kde kostolník menom Tobiáš čakal naňho, ktorý keď koč jeho zastal, vľúdne sa ho opýtal: čo by chcel?

— Vynes chrámový kľúč, — riekol Bársony — chcem ísť do chrámu omšu slúžiť.

Kostolník sa zarazil nad žiadosťou biskupovou a odoprel vyplniť žiadosť jeho: ba bol i dosť zaslepený, mandát kráľovský si žiadať. Biskup vyňal z vrecka písmo nejaké a z toho čítal čosi latinsky. Kostolník sa s tým neuspokojil, ale pýtal písmo, aby ho svojmu kňazovi prečítať dať mohol.

Na to sa biskup rozvzteklil; vyskočil zo svojho sediska a bijúc sa v prse riekol: ja som kráľovským mandátom, kto sa mi smie zprotiviť? I vytiahol pištol z vrecka a strelil do kostolníka. Guľa síce netrafila: ale na počutie výstrelu vyskočili sedliaci z úkrytu a oborili sa na biskupa a sprievod jeho. Behom niekoľko minút u prostred velikého kriku nastal krvavý boj, v ktorom palice, cepy a balty boly hlavnou zbrojou. Jeden roľník zastrelil biskupovho brata; toto vidiac horvatskí žoldnieri, dali sa na útek a tak sa vztek ľudu celkom na biskupa oboril, ktorý pod úďermi už už povedomie tratil, keď v okamžení najväčšieho nebezpečenstva prišiel mu na pomoc obrovskej sily evanjelický kňaz, vytrhnul ho z rúk sedliakov a do fary vniesol. Len veľmi ťažko mohol upokojiť rozvzteklené množstvo, ktoré za každú cenu chcelo ubiť lupiča chrámu. Ale Krmann ratoval život tomu, ktorý zrovna tým úmyslom prišiel, aby ho vyhnal z jeho vlastnej fary. Prišla aj na smrť naľakaná farárka a dľa prirodzeného pudu ženskej jemnosti a podielubravosti počala ošetrovať úhlavného nepriateľa svojho, ktorý nateraz zle pochodiac, uprostred uväzovaní rán svojich prisľúbil, že za toto povďačným jej bude, ba ešte aj dietkam jejim.

Medzitým tam von kone biskupove koč dodrúzgaly a preč utiekly; písma a cirkev. drahé nádoby dostaly sa z koča do rúk jednoho sedliaka.

Možno si predstaviť, v jakom duševnom stave zierali obyvatelia fary, zvlášť dietky na krvavú bitku. Malý Daniel Krmann naľakaný pozerel na trmu-vrmu, a keď horvatskí žoldnieri utekali, do hlbokého jarku sa skryl, aby ho kone nepošliapaly. Sestra jeho, malá Zuzanka od ľaku padla dolu so schodov a zkrvavená bežala dnu ku materi, ktorá sa ešte vždy okolo poraneného biskupa otáčala.

Po utíšení hluku dopytoval sa Bársony na svoje písemnosti, ktoré sa medzitým do rúk Krmannových boly dostaly, z ktorých si tenže i bol odpísal tie, ktoré ho obzvláštne zajímaly. Takým bol na príklad kráľovský mandát, v ktorom stálo, že Jeho Jasnosť ku popisu katolíckych majetkov svojho milého Juraja Szelepcsényiho, ostrihomského arcibiskupa vyvolil; poneváč ale tenže, pre telesnú nedúživosť v záležitosti tejto zakročiť nemohol, bol na miesto neho Juraj Bársony, veľkováradský biskup vyslaný. Tomuto podobný bol i ten kráľovský prípis, v ktorom sa Bársonyovi nakladalo, jako má zaobchodiť s obyvateľstvom svob. kráľ. baňských miest, ktoré popri svojom vzdelanostnom a hmotnom závaží voždy rozhodujúci vliv malo na okolie.