ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Práve keď sedliak Ondrášik potreboval pomoc najviac, a nevedel skadiaľ ju vziať, prišiel mu do domu človek nevolaný, nečakaný.

Bolo to raz v nedeľu podvečer v najtuhšej žatve. Ondrášik sedel v sade pred domom, majúc starosťami ťažkú hlavu podopretú do dlaní. Zrazu zašteká na dvore Fidél, a pred ustaraným hospodárom stojí mladý, zdravý muž, poriadne zašatený a keď sa pozdravili, hovorí, že si prišiel robotu hľadať.

Ondrášik nebol práve z tých, čo tak hneď bárskoho do práce vezmú; no, mladý človek sa mu akosi pozdal, a on veľmi potreboval robotníka. Žena ležala mu chorá. Zaťovia odbehli ho — jeden vlani, druhý na jar — do Ameriky, odvolali za sebou i ženy; zostala mu v dome len najmladšia, asi 16-ročná dcéra. Mal kraviara, ten sa škaredo pobil s chasou, ležal kdesi u matky; — a robotníka nikde nemôžeš dostať. Nuž prijal Ondrášik chasníka.^[1] „Však“ — myslel — „za to nič nedám, čo ho skúsim; vezmem ho, aspoň kým Ondrej vyzdravie.“

Spravili sa, čo dostane na deň, a čo, ak bude až cez mlatbu.

Tej noci spal Ondrášik tak dobre, ako už dávno nie; a jeho žena, keď i spať nemohla, nemusela aspoň nad tým stonať, ako len ten jej starý tú robotu zdolá?!^[2]

Všetko sa Ondrášikovcom na robotníkovi ľúbilo, len meno mal divné: volal sa Metod Ružanský. Však sa tak kedysi aj apoštol Slovákov menoval, ktorý to v Nitre býval a ľudu Božie slovo kázal; ale sedliaci svojim synom také mená nedávali, len niektorí katolíci, a Ondrášik bol evanjelik.

No ale na všetko človek privykne, aj na toho Metoda v I.-skom chotári privykli, hoci bol tu toho mena jediný. Všeobecná mienka panovala medzi ľuďmi, keď z poľa zvážali: „Ondrášik dostal dobrého robotníka!“

Ako dobrého, vedel on sám najlepšie. Nepil, nepôjde sa medzi chasu biť; nefajčil, nepodpáli stodolu. V týždni robil od rána do noci, a v nedeľu čítal. Zlého slova si od neho nepočul; vždy bol dobrej vôle. Keď Dorka niektoré jedlo pokazila a otec sa hneval — on vyhovoril, prichválil.

Ľúbilo sa to všetko Ondrášikovi, začal si ho jednať od Všechsvätých za sluhu.

„Dobre,“ hovorí Metod; „zostanem u vás slúžiť, ak si ma vezmete na dva roky a ak mi dovolíte, aby som si tam hore na šope spravil bývanie.“

Divil sa sedliak, čo by to mohlo byť za bývanie.

„Uvidíte, že dobré. Čo na to vynaložím — ak sa vám bude ľúbiť a ak budete môcť upotrebiť, až preč pôjdem — môžete mi vrátiť náklad; ak nie, rozoberiem a predám.“

Pristal Ondrášik; a keď prišli prvé daždivé dni, doviezol si Metod dosky a len dva dni strávil pri tom popri inej práci.

Keď bol hotový a zaviedol sedliaka i dcéru pozrieť, zasmial sa Ondrášik:

„Akú on bude mať izbu, peknejšiu než my! No čo v zime?“

„Spať môžem aj v studenom, a zohriať sa mi cez deň dáte.“

Z dosák, ktoré mu zostali, zbil si Metod malý stolík, kúpil si pletenú slamenú posteľ i stoličku, do rohu spravil policu i vešiak na šaty.

Mal to tu, až milá vec; najmä keď zase pozdejšie osadil okná do strechy a nimi ukazoval sa ten krásny výhľad na neďaleké hory, šíre polia a lúky, a na to dakedy tak krásne, hoci už často jesennými hmlami kryté nebo.

Prví susedia Ondrášikovcov boli Petrášovci. Tí mali už 20-ročného, veľmi poriadneho i pekného syna, ale hoci boli majetní ľudia, nevedel on ani čítať ani písať — lebo bol chromý. Po dome však pomaličky sa šúchal a čo-to spravil, ale ďalej nemohol chodiť.

Petrášová mala svojho Samka najradšej z detí. Otec nebol na neho priam dobrý; hneval sa, že taký veľký syn nič v dome nepomáha, a že mu vždy bude padať na ťarchu. Keby nie materinskej lásky, bol by sa mal mladík dosť zle v rodičovskom dome, a budúcnosť ležala pred ním smutná; lebo, ako to obyčajne býva, že tí, ktorí sa nemôžu pohnúť, chceli by vykonať veľké veci vo svete — tak aj on.

Raz, ako tak sedí v nedeľu odpoludnia pod sadom sám a sám — všetci z domu odbehli, ktorí k muzike, ktorí do krčmy alebo do poľa — nuž ako tak sedí, hlavu do dlane podopretú a myslí — zastane pred ním susedov sluha; v ruke má akúsi knihu.

Zmocnila sa mládenca smutná závisť. On je len sluha a vie čítať — a ja taký sprosták. Sotva poďakoval za prívetivý pozdrav.

„Keď tak sám sedíš, je ti iste dlhý čas,“ prehovoril Metod. „Priniesol som ti knihu.“

Zrumenel Samko až pod vlasy. „Načo mne kniha, keď litierky nepoznám?“ zamračil sa.

„Odpusti mi, nevedel som,“ mierne odpovedá sluha. „No, keď je tak, ak chceš, zostanem tu a budeme si čítať spolu.“

Tak sa začala známosť nových susedov.

*

O Petrášovie plot opierala sa chalúpka žida Dávida. Býval v nej už len sám. Mal dve kozy, celý deň chodil okolo nich; a keď nemal prácu s kozami, tak preberal staré handry a kosti a čo kde bolo. Nosili mu ich gazdiné; dával im za ne cverny,^[3] ihly. Za mladi chodil za tým obchodom dosť a ďaleko po okolí, dnes už len pokiaľ kozy vládali.

Nik na svete ešte nevidel sa starého Dávida usmiať; inakšie bol človek dobrý a krotký. Dosť sa mu už svet naubližoval; no on všetko zniesol.

Hovorilo sa, že mal kedysi za mladi i ženu, prv než prišiel bývať do Hradovej, a že mu ju ktosi vzal. No, ktovie, či to bola pravda alebo nie.

Po hornej strane pri Ondrášikovi susedil k nemalej gazdovej mrzutosti Martin Podhájsky, remeslom čižmár, ale taký opilec, že mu každý z cesty vyhol. Bývala s ním i jeho matka.

Žena, keď nemohla vydržať, išla radšej do služby; posielala deťom šaty i obuv, inakšie by boli museli v zime pomrznúť. Posielala i svokre za to, že deti opatruje, spočiatku aj mužovi kedy-tedy nejakú košeľu. No, keď on vždy všetko premrhal, omrzelo ju; prestala.

Ondrášik, keď sa mal s Podhájskym zísť, a tento bol opitý — a triezvy už ani nebýval — radšej sa mu vyhol.

Raz ho našiel Metod na mol spitého ležať v močidle, už len-len že sa nezadusil. Mal blata plné ústa, nos i uši, sotva ho vytiahol. Priam išiel tade okolo cigán; toho poprosil, aby mu pomohol.

Zaniesli nešťastného opilca k Ondrášikovcom do šopy, položili ho na slamu. Metod zohrial vody, a tak ho celého poriadne poumýval, ako — neprirovnávajúc — prasiatko, keď je už na koryte. Napred sa opilec bránil, ale pomaly vytriezvel, prestal zlorečiť; a keď ho ešte Metod ostrihal, oholil, dlhé nechty mu poodstrihoval, bol tomu sám rád.

Od tých čias mal Ondrášikov sluha veľkú moc nad úbohým opilcom; čo chcel, to s ním mohol spraviť. Rozkázal si u neho ušiť obuv, a Podhájsky musel sľúbiť, že než tie čižmy ušije, nebude piť. Ani nepil. Aby mu večer nebola dlhá chvíľa, chodil Metod za ním a čítal mu z matkiných knižiek, z Biblie a Kancionála,^[4] a z novín, ktoré nosil so sebou.

Bol už november, a sedliaci po večeroch nemali takej práce. Čítaval teda Metod aj doma gazdinej a dcére z tých novín, aj Ondrej ho rád počúval. Ondrášik veru bol rád, že si jeho sluha predpláca noviny; on vo svojom živote na také niečo nepomyslel, a bola to predsa dobrá vec. No boli to aj dobré noviny; aj z Písma si sa z nich podučil, aj, čo sa vo svete robí, dozvedel.

Chválila si nezdravá gazdiná sluhu:

„Opatruje ma, ako syn, a je to múdry človek. Naviedol môjho, aby smel sporák postaviť v kuchyni. Odkedy tam Dorka varí, je mi omnoho ľahšie, tá páľava ma trápila; a aby sa starý nehneval, že mnoho dreva pálime, sám doviezol z hôr dve fúry. Druhý sotva to spraví, čo mu rozkážeš; tento si sám nájde.“

Raz večer doniesol Podhájsky tie čižmy, priam keď si čítali. Ponúkli ho sadnúť. Nebol opitý. Odtedy nechodil Metod za ním, ale on sem; mali z toho všetci osoh. Pred večerom, keď sa zmrklo, chodieval Metod zase k susedom. Dozvedeli sa ženy, že učí Samka Petrášovie čítať.

Raz pýtal sa, či by ho smel so sebou doviesť. „A prečo bys’ nesmel?“ prisvedčila gazdiná. „Nech mu prejde čas, chudákovi.“

No tak im cez tie zimné večery čas uchádzal, milá vec. Množstvo peria napárali. Ondrej netúlal sa s chasou; Ondrášik nešiel do krčmy, strúhal radšej varešky, a Samko sa učil od neho.

Raz, ako tak sedia, rozprávala Dorka, že je starý Dávid chorý, je mu vraj tam zima; ktovie, či si má čím zakúriť. V ten večer Metod práve jednu knižku dočítal; povedal: „Dobrú noc!“ a odišiel.

„Uvidíte, on pôjde k tomu židovi!“ povie Ondrej.

„Ach, však tam chodieva,“ ohlásil sa Samko; „neraz som ho videl, že mu vodu doniesol.“

„Choď, Ondrej, predsa pozrieť cez okno, či je tam,“ radila Dorka, „a čo tam robí!“

Nuž Ondrej išiel. Trvalo dosť dlho, než sa vrátil.

„Videl si ho?“ zavolal Samko?

„Videl. Žid leží na posteli, a on mu predtým varil akýsi čaj, a teraz mu číta z knihy.“

„A ako mu číta? Však Dávid vie len po nemecky a po židovský čítať; povedal mi raz, keď som sa ho pýtal.“

„Ako, — neviem; po slovensky to nebolo. Ale ten starý ho tak počúva, ani oči z neho nespustí.“

„Je on divný človek, ničoho a nikoho sa neštíti,“ vzdychol si tu prítomný Podhájsky.

„Veru divný; ale dobre, že prišiel,“ prisvedčila gazdiná. „Odkedy ho máme, vždy vieme, čo a ako sa vodí deťom v Amerike; predtým sme aj mesiace nepočuli. Nikto z nás nevie písať; no on to tak všetko popíše, čo mu hovorím. Deti sú celé šťastné, že toľko o nás počujú; píšu tiež. Len keď som mu kázala, aby o sebe napísal, nechcel. „O sebe nebudem rozprávať,“ povedal mi.

Ba tak sa tá zima minula; prišla skoro jar, ani sa ľudia nenazdali.

Raz v nedeľu stoja Ondrášik so sluhom na konci sadu, pred nimi močiar a veľký breh, porastený riedkou trávou a kríčkami.

„Počujte, gazda!“ hovorí Metod. „Toto vám tu špatí celý váš majetok, priam by ste ten breh mohli od obce kúpiť.“

„Ale ja? A načo by mi to bolo?“ zadivil sa sedliak, že jeho rozumný sluha môže také niečo hovoriť.

„Ach, nuž veď ten breh by sa dal skopať, z hliny by bola dobrá tehla a ostatným možno zasypať tieto močiare.“

„Tehly mi netreba, rolí mám dosť; načo by mi bola tá tatra?“^[5]

„Tak viete čo, kúpte ju pre mňa, však na seba, a ja si to od vás odkúpim. Mne sa tu u vás ľúbi: mám pár sto zlatých,^[6] za tie dva roky postavím si tu pomaly chalupu, budem vaším susedom.“

Zasmial sa Ondrášik zdanlivému žartu. Ale nebol to žart; Metod skutočne nedal pokoja, naklonil hospodára. Kúpil Ondrášik i predal mu breh a močiar. Spravili sa, že dokiaľ nebudú tuhé roboty, tri hodiny — a keď bude robota — dve cez deň smie on tu na svojom kopať.

No keď prešli sejby, hovorí Metod: „Viete, gazda, dva týždne alebo i tri nemáme takej práce; tak ja vám štvrť roka budem len za chovu,^[7] nechajte ma a Ondreja za tie týždne robiť okolo môjho; či necháte?“

„No, nedbám; aj ja ti sám pomôžem, lebo by som veru rád videl, čo spravíš. Keď máš pár sto zlatých, to si radšej mohol niekde kúpiť izbietku.“

„Viete, to by bola len izbička, a ja budem mať dom!“ zasmial sa šuhaj. „Uvidíte, že môj Boh, v ktorého dúfam, pomôže.“

Chodili sa susedia dívať na diváky, čo robí Ondrášikov sluha.

Najal si Podhájskeho i s matkou, k tomu on a Ondrej, kedy-tedy aj Dorka, áno i sám gazda, kopali breh a zasýpali menšie močidlo, nazvážali toľko hliny, až bol kus nielen vyrovnaný, ale i zvýšený a, čo aká záhrada, tak vyrobený.

Metod kúpil v školskej záhrade stromky-nižiačky,^[8] nasadil pekné tri rady. A napodiv: Keď prišlo leto, všetky sa mu ujali. Potom začali robiť tehlu, a keď robota ostatných odvolala, Podhájskovci robili ďalej, až dokiaľ nešli do výžinku.^[9]

„Kto by nám to bol povedal, že Ondrášikov sluha nám dá taký dobrý zárobok!“ hovorila Podhájska, a pritom požehnávala mládenca, že ho sám Boh poslal. Martin vraj už nepije; už ani čo by to on nebol, taký je krotký. Veľmi želie predošlý zlý život a modlí sa k Bohu, aby mu odpustil hriechy.