ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zase bol prekrásny letný večer. Svit mesiačika tekutým striebrom polieval dedinu, sady, bujne zakvitnuté lúky i háje. Dakoľko lúčov padalo i na chalúpku starého Dávida; osvietili lavičku i na nej sediaceho starca. Bol sviatočne oblečený, a akási vážna, sviatočná nálada spočívala mu na tvári.

Myslel a čudoval sa sám sebe. Prečo mal dnes takú radosť? Čo ho to tak tešilo, že konečne otvoril Samko Petráš svoj obchod, a že on mu pri tom mohol pomôcť? Nemohol starec pochopiť seba, kde sa v ňom vzala tá láska k ľuďom, však predtým jakživ nemiloval cudzích ľudí, necítil s nimi; ich žiaľ ho nebolel, ich radosť netešila. A dnes by sa bol skoro rozplakal radosťou, keď Dorka Ondrášikovie prišla k nemu tam v sklepe, a taká naradovaná, ako bola, hovorí:

„Nech vám Pán Ježiš zaplatí všetko, čo ste Samkovi urobili dobrého.“

A jeho to tak tešilo, že sa títo dvaja mladí ľudia majú radi, že sú dobrí, že budú spolu šťastní, a že aj on smel im k tomu dopomôcť.

Ďakoval mu i Samko i Metod — a to bolo starému srdcu tak dobre.

„Žil som dodnes nadarmo na svete,“ myslel starec, „žil som sebe; až teraz, keď som začal dobre robiť ľuďom, vidím, čo je povinnosť človeka na svete, a prečo Boh káže milovať blížneho, ako seba samého. V tom je šťastie. Žili okolo mňa ľudia, aj sa trápili, bol by som im vedel poradiť, pomôcť; — neurobil som — nemalo ma čo tešiť.

Videl som, že mnou pohŕdajú; no začo by boli starého Dávida milovali? Nikomu som neublížil; mnoho si na tom srdce zakladalo, že je Dávid lepší človek, ako tí, medzi ktorými žije; — ale nebol. Za čo ma mal kto milovať?

„Syn človeka neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil,“ povedal Kristus. Ó, Adonai, nezavrhuj ma za to, keď poviem: môj Kristus! Nemôžem si pomôcť, som hriešny človek, Jeruzalema niet, chrámu niet, truhly zmluvy niet, obetí niet, a bez krvipreliatia niet odpustenia vín. Ja musím mať baránka. Uveril som, že Ježiš Kristus je ten Tvoj Baránok. Ak je to hriech a zrada na Tebe, Bože Jákobov, tak ma hneď zabi; ak nie je, ó tak nech tá krv Krista Ježiša očistí ma od mojej viny. Kladiem ruky na tohto Baránka za mňa zabitého. „My všetci sme zblúdili ako ovce; každý z nás sme sa obrátili na svoju vlastnú cestu a Hospodin uvalil na neho neprávosť všetkých nás. Mučili ho, a on ponižujúc sa znášal dobrovoľne a neotvoril svoje ústa; vedený bol ako baránok na zabitie a zanevrel ako ovca, ktorá zanevrie pred tými, ktorí ju ostrihajú a neotvoril svoje ústa,“ Tak išiel na smrť môj Mesiáš, môj Immanuel, „aby bol dlhoveký, a to, čo sa ľúbi Hospodinovi, zdarilo sa v jeho ruke.“

Vzpieral som sa, no už nemôžem; verím, že žije, že vstal z hrobu, že žije u Teba, ba žije tu, v srdci starého Dávida.“

Starec pritisol si obe ruky na srdce, a taký jas polial mu starý obličaj, že vyzeral, ako jeden z tých starcov spred Božieho trónu.

„Modlieval som sa ako Dávid: „Otvor moje oči, aby som videl divy z tvojho zákona!“ Bože otcov mojich, Abraháma, Izáka a Jákoba, Ty si ma počul, osvietil si mi svoje slovo.

Vzpieral som sa, nerozumel, nechcel rozumieť; ale už nemôžem, nechcem sa vzpierať ako Saul. Uveril som, že Ježiš Nazaretský je Kristus, je Mesiáš, je Tvoj Syn, a že si Ho dal aj mne.“

Zamĺkol starec, len jeho pery sa hýbali; čo ešte vravel, zostalo medzi ním a jeho Bohom skryté. Z očí k nebu uprených kanuli bohaté slzy zármutku nad zemskými stratami. Boli to slzy dieťaťa, ktoré si našlo otca a on sa nehneval, nehrozil, netrestal — ale odpúšťal; lebo miloval — a to večne.

V tej tíšine piatkového večera vydal sa i starec Dávid s tými lastovičkami na púť domov. V dvanástej hodine smutného, opusteného života vzkriesil Boh jeho dušu a vložil mu do srdca svetlo nehasnúceho, večného života: Ježiša, Spasiteľa hriešnikov.

Sedel starec už asi hodinu, a tak bol pohrúžený do blažených, Boha oslavujúcich myšlienok, že ani nepočul kroky, nevidel toho, koho predtým túžobne čakal, a za koho sa jeho šťastná duša i teraz bez slova modlila. Zato videl mládenec jeho, a dlhú chvíľu nemohol odtrhnúť pohľad od starcovej zanietenej tváre.

No strhol sa kdesi prostred dediny krik; premeriaval tam nejaký opilec cestu a hneval sa, že bola priúzka — vytrhol starca z myšlienok. Obrátil hlavu; videl, že nie je sám, a čo nevidieť sedeli spolu na lavičke. I dozvedel sa Metod, že chce a môže starec dnes jemu povedať s Rút, babičkou Dávidovou: „Tvoj Boh — môj Boh.“

„Sláva Hospodinovi!“ zvolal mladík, keď sa dlho, dlho rozprávali i vzdali česť živému Bohu za milosť, akú učinil starcovi. „Sláva Hospodinovi! Jeho sľuby sú večná pravda; dúfal som v Neho, a On ma nesklamal.“

„Teba?“ podivil sa starec.

„Áno, mňa! Dnes, drahý starče, keď Kristus je už tvojím, môžem a smiem ti konečne povedať, že nikdy by ma táto dedina nebola videla, keby nie teba. Nediv sa mi, neskamenej; za tebou som prišiel, kvôli tebe. Hovoril si mi predtým, že som ťa doviedol k Mesiášovi, ako Filip Natanaela. Filip išiel Natanaela hľadať, i ja som teba hľadal; a mnoho ma to stálo, než som vypátral, kde žiješ.“

„Ale mňa že si hľadal, mňa — prv, než sme sa zišli? Prečo?“

„Prečo hľadal Filip Natanaela? Len aby ho priviedol k Ježišovi.“

„No on Natanaela znal, ale ty?“ Starec kŕčovite držal mladíkovu ruku.

„Ja som znal zase dakoho, o ktorého živote si ty nič nemohol ani tušiť a ktorý teba miloval až do poslednej hodiny.“

Rozprával som ti raz, že mňa rodený žid priviedol k poznaniu pravdy. Tento môj dobrodinca, ktorému časne i večne všetko dlhujem, menoval sa Rúben Sokolov. Bol synom bohatého ruského žida Sokolova, a jeho matka bola to ako Mojžiš krásne dieťa, ktoré ty podnes želieš — tvoja dcéra Ester.“

„Metod!“ skríkol starec; vzchopil sa a klesol naspäť. Búrku citov na jeho tvári kto opíše? „Metod, a ty si ju znal, moju dcéru, moje dieťa? Videl si ju — vieš iste, že to bola ona?“

„Viem, starče; videl som ju síce len na podobizniach, i ako nevestu, i krátko pred jej smrťou.“

„Smrťou? Teda umrela — nežije?“

„Umrela, ale žije, žiť bude večne. Umrela s modlitbou na perách za teba, a vzala od svojho syna sľub, že keď ťa ona nemohla listovne vypátrať, že on osobne pôjde ťa hľadať, až dokončí svoju prípravu v školách.“

„Teda vedela o mne?“ v bolestnom úžase krútil starec hlavou.

„Vedela od matky všetko a milovala ťa vraj veľmi; vštepila túto lásku i svojmu synovi.“

„A moja žena?“ zaúpel starec.

„Tvoja žena bola skutočne viac oklamaná ako vinná. Ľutovala hneď svoje previnenie, chcela sa vrátiť; nedali jej. Povedali, ako sa ty hneváš. Keď prišiel lístok prepustenia, uverila im a vydala sa za toho, kto ju oklamal, ale nikdy viac nebola šťastná a zomrela pred svadbou svojej dcéry, ktorá hneď nato odišla do Kanady.

Tam stala sa najprv Sokolovovi, potom jej, tá milosť, že našli Mesiáša a smeli k nemu priviesť aj svojho syna. Mnoho vynaložili na jeho výchovu, a mali len jednu túžbu, aby on zase niesol spasenie svojmu národu.

Nuž tá túžba sa im splnila. Otec aspoň počul ešte syna kázať, zomrel krátko zatým, keď som ja prišiel k poznaniu svojho Spasiteľa, a stal som sa priateľom tvojho vnuka. Ja som mu bol všetko povinný; no i on mňa mal rád, tak ako len on znal milovať!

Pretože som bol Slovák, tak sa mi zdôveril, že mu snáď v Uhrách žije starý otec, ktorého sľúbil matke vyhľadať. Kedykoľvek sme sa spolu modlili, vždy sme sa modlili zaňho i za možnosť, dostať sa k nemu.

Raz vystrojil ma do Pennsylvánie; vedeli sme, že je tam mnoho Slovákov a dúfali sme, že sa tam niečo dozviem od mojich krajanov. A bolo to riadením Božím, že po mnohom pátraní dal sa mi Pán skutočne stretnúť s mladým Rášom. Bolo to hneď, ako on prišiel z domu. Od neho som sa dozvedel o starom Dávidovi, ktorého vraj žena odbehla. Potom sme pátrali listovne a zvedeli sme všetko. Ó, ako sa Rúben tešil, koľko prosil Boha, aby mu dal zachrániť dedovu dušu, to sa nedá povedať!

Ale Pán života i smrti ináč usúdil. Rúben veľmi preťažený prácou v kráľovstve Božom, nemohol sa hneď vymaniť. Pán mu dal vidieť veľké výsledky, mnohí ľudia v neho skladali nádeje; — a potom prišla choroba, prechladnutie — prišiel anjel smrti vziať jeho čistú dušu domov — on musel ísť.

Vedel som, aký zármutok má nad tým, že neprinesie dedovi svetlo. No, čo prekážalo mne, aby som to za neho urobil? Zložil som do jeho chladnúcej ruky sľub — s vierou v Boha, ktorý toľké modlitby dcéry i vnuka nemohli nechať bez vyslyšania — že jeho deda privediem k Pánovi, aby sa raz mohli vo večnosti stretnúť. Jeho pochovali, oplakali, a ja som prišiel do Hradovej ako jeho náhradník.

Vedel som, že starého, krivdou zatvrdnutého muža tak hneď nezískam, že keby som prišiel za ním hneď ako vnukov poslanec, on mi buďto nebude veriť, alebo sa i voči už zosnulému vnukovi zatvrdí. Veď starý Dávid bol žid a jeho vnuk zomrel ako kresťan; nuž tak som vedel, že to potrvá dlhšie. Tak aby som mu bol čo najbližšie, ponúkol som sa Ondrášikovcom za sluhu a prosil som Boha, aby mi dal získať najprv srdce mužovo. On mi to dal. Jednoduchý sluha nemohol byť starcovi podozrivý, ani nebol. Ale ja som si najmä pred ním musel dať veľký pozor, aby som sa ani slovom neprezradil, že nežil som vždy v takýchto pomeroch.

Bál som sa príchodu mladého Rášu, no Pán to dal, že ma nepoznal. Pri našom prvom stretnutí som mal bradu, a i šat ľudí značne zmení.

V ten večer Petrášovie svadby chcel som ti už povedať celú pravdu — Pán nedal; tak som si sľúbil, že zostanem v Hradovej dotiaľ, kým z úst deda môjho priateľa nepočujem, že našiel a prijal Krista Ježiša ako svojho Mesiáša.

Tak povedal som všetko, a slávim môjho Pána, že mi umožnil dodržať sľub, i za to, že som nebol medzi vami darmo. Spokojne môžem teraz odísť, moje posolstvo je tu ukončené.“

Mladík vstal, a starec, ohromený počutými správami, ako vo snách vnišiel za ním do chalúpky. Metod zavrel dvere i zamkol, rozožal svetlo. Dal sa z náprsnej kapsy vyberať pre starca vzácne skvosty. Boli to podobizne jeho horko oplakávanej dcéry, jej muža Sokolova a pekný obrázok vnuka. Keď si sa podíval na túto tvár, iste ti napadli slová: „Ľúbila sa Pánovi jeho duša, a preto sa poponáhľal vytrhnúť ho z prostredia nešľachetnosti.“

„No tak, milý sused, tu máte vaše poklady; a tu máte ešte niečo, Rúbenov testament. Prečítajte si všetko, a zajtra, až nám dá Pán dožiť, prídem vám ešte všetky otázky zodpovedať, ktoré vám iste cez noc prídu na myseľ.“

Odišiel mladík i zostal starec sám so svojimi pokladmi a so svojím Bohom, ktorého veľkú lásku poznal dokonale iba dnes.

*

Na druhý deň skoro ráno odišli Ondrej s Metodom do hory pre drevo — zotínali veľký dub; — vrátili sa až večer.

Uťahaní, akí boli, zjedli večeru s veľkou chuťou a šli spať. Nikto nezbadal, že domáci akosi divne pozerajú na Metoda.

Ráno, prv než sadli k raňajkám, stretli sa gazda so sluhom v sade.

„Metod, poď sem, prosím ťa!“ volá Ondrášik.

„Čo chcete, gazda?“

„Včera bol starý Dávid u nás, a také nám divné veci rozprával, že ja tomu ani veriť nemôžem.“

Mladík sa usmial a priamo s láskou pozrel na muža.

„Je to pravda, prišiel si ty naozaj kvôli tomu starému židovi do Hradovej?“

„Prišiel.“

„Naozaj?“ ohlási sa spoza chrbta Rášo.

Mladík sa obzrel. „A ty si ma ani nepoznal?“ hovorí veselo.

„Ja?“

„Áno, ty. Pamätáš sa na toho mládenca, ktorému si v Braddocku rozprával o svojej dedine a o starom Dávidovi?“

„Pamätám, ach,“ udrel sa mladý sedliak do čela, „nadarmo som ťa ja nepoznával! No, vtedy si mal bradu, fúzy i panské šaty a dnes!“

„Dnes sa vám hádam i takto ľúbim,“ zasmial sa Metod.

„No, keď je to pravda, čo Dávid hovorí, tak si ty nikdy predtým nebol sluhom, ani si sa pre sedliacku službu nezrodil,“ namietol Ondrášik.

„Je pravda, mám po rodičoch trochu väčší majetok ako je tento váš.“

„Ach, ako si to len mohol tak medzi nami žiť,“ užasli oba, „a tak sa ponížiť, kvôli tomu židovi?“

„Znám kráľovského Syna — i vy Ho znáte — ktorý opustil trón a korunu a slúžil 33 rokov kvôli mne nehodnému. Či nemohol som ja biedny slúžiť dva roky kvôli človeku, ktorého On miloval? Okrem toho, mne bolo u vás dobre, mali ste ma radi a dúfam, že som ani medzi vami darmo nebol. Ktovie, čo ma ešte v živote čaká. Sedliackym sluhom už sotva budem; no to viem, že tie najšťastnejšie roky môjho žitia boli tieto dva, keď som sa smel spodobať, čo ako málo, nášmu Pánovi, a keď som smel byť Ondrášikovým sluhom.“

Jasná mladíkova tvár zvážnela. Ďalej v rozhovore neprišli, lebo ich odvolali dovnútra.

Že sa ale len o tej veci hovorilo pri raňajkách i po nich a obzvlášť odpoludnia, keď sa všetci zišli v novej Samkovej izbe, to je isté.