E-mail (povinné):

Stiahnite si V pevnej ruke ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Kristína Royová:
V pevnej ruke

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Miroslav Polomíček, Andrea Jánošíková, Jana Kyseľová, Jana Lukačišinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 49 čitateľov


 

V pevnej ruke

Hrmelo, až sa tak otriasali múry starého hodoličovského kaštieľa. No v komnatách, prežiarovaných bleskami, si nikto nevšímal hrozivé zvuky. A kto by to aj robil? Vari muž, viditeľne bojujúci na nastlanom lôžku s ostňom ťažkej choroby? Na jeho bledej a hneď za tým rumenejúcej tvári badať odblesk inej búrky, ktorá povetrie neprečistí. „Musíme všetci zomrieť, a potom bude súd“, — tak mu tvrdí neklamný svedok — svedomie. Áno, súd! A nielen jeden súd — sú dva: prvý, keď súdi človeka vlastný hriech a svedomie, druhý hrozný, pred tvárou vševedúceho Boha.

„Otče, nad čím sa tak trápiš?“ zaznelo nad mužom bolestne rozochveným hlasom.

Mladík asi 24-ročný skláňal ušľachtilý, polohrôzou-položiaľom pokrytý obličaj k poduške, na ktorej spočívala tuhým bojom poznačená, spolovice skrytá tvár muža.

„Ó, Michal, syn môj jediný!“ Horúca ruka zavrela kŕčovite mladíkovu pravicu. „Chráň sa hriechu! Je to hrozný bič, najmä teraz, v hodine smrti. Zomrieť musím, niet pomoci, ani nádeje, a potom prídem pred Boha. On vie. On videl všetko…“

„Otče, nedes sa báchoriek! Neveril si im v živote; prečo si nimi dáš brať pokoj pri smrti? Ver mne! Prišiel som priam z univerzity. Tam počul som prednášať profesorov bohoslovia, ktorým je Biblia známejšia ako tebe; oni tvrdia — a ja verím, že majú pravdu — že smrťou končí všetko. Človek vráti sa do prachu, stane sa hmotou; tá sa zase zmení — a v tom je celá večnosť.“

„Mlč, Michal, never im. To je dosť dobré, kým je človek zdravý a má nádej na život. No, pred smrťou všetko vyzerá ináč. Ja viem, že musím ísť pred Boha. Viem, že ma bude súdiť, lebo cítim, že hľadel, áno, i teraz hľadí na mňa. Ó, keby som sa radšej nebol narodil, ako zomrieť s ťarchou viny v štyridsiatom siedmom roku!“

Muž rozhodil rukami a potom ich kŕčovite zopäl na hrudi.

„Otče, sme sami, nik ťa nepočuje, len ja, tvoj syn; povedz mi, čo ťa trápi, čo si urobil.“

Mladík kľakol k hlave chorého.

„Čo som urobil? Ó, čo som ja urobil! On zomieral, tvoj prastrýc, a nebolo svedka. Mne odovzdal závet, v ktorom porúča osemdesiattisíc nám dvom, Štefanovi a mne. Ale ja som vedel, že v stole leží starší závet, z obdobia, keď sa on hneval na môjho brata. Ten určoval za jediného dediča mňa.“

„Otče, a ty?“ naliehal na smrť bledý mladík.

„Ja som zničil mladší závet a stal som sa univerzálnym dedičom, a teraz ma tá krádež páli. No, pálila vždy, zvlášť odkedy Štefan zomrel. Ó, ja som nevedel, nevedel, že je na pľúca chorý! Lekári posielali ho do Talianska; nešiel — nemal peňazí. Keby som mu bol dal tých štyridsaťtisíc od strýca, nemusel učiť v škole, mohol sa šetriť. Takto zomrel, a ja som príčina jeho smrti. I jeho žena je vdovou, dieťa sirotou. Prečo musím ja zomrieť v najkrajšom veku, a potom sa stretneme: strýc, brat a ja. Ó, ako obstojím? Keby som mohol napraviť! Ale ako? Priznať sa a poškvrniť naše meno — tvoje meno?“

„Ach, otče, to je nemožné,“ zaúpel syn. „Daj im to tak, daj hoci aj päťdesiattisíc. Ale to nejde! Bolo by nápadné, prečo toľko porúčaš, keď som tu ja. Ach, keby som ti mohol pomôcť, urobil by som všetko; len česť nášho mena nemôžem vydať ľuďom do úst.“

„Bola by ešte jedna cesta…“

Muž stíchol na okamih. Tvárou prelietla mu telesná muka, z očí hľadela uštvaná duša. Oči akoby prosili syna: „Zmiluj sa nado mnou!“ — Mladá hruď oddychovala prudko. Šuhaj sa narovnal. Mužné, zúfalé rozhodnutie zastrelo mu tvár.

„Viem, čo chceš povedať. Rozumiem už, čo si vtedy žiadal. Ach, keby som bol tušil, prečo chceš vložiť na mňa tú hroznú vec! No, aby si vedel, že som ťa naozaj synovsky miloval, obetujem ti svoju slobodu: vezmem si Oľgu, vrátim jej, o čo si pripravil strýca Štefana. Ak je aké stretnutie za hrobom, povedz tam obom, tvojmu i môjmu strýkovi, že tvoj syn zaplatil celoživotným šťastím za tvoj hriech, že on je odpykaný.“

„Vďaka, vďaka!“ zaplakal muž. „Boh ti odplatí, keď ma zachrániš. Ale, dodržíš svoj sľub?“

„Aby si sa nebál, telegrafujem, nech príde tetinka s ňou. Vykonám všetko, len oži, aby si na vlastné oči videl, že sme zosobášení.“

Blysklo sa kríž na kríž; zahrmelo, ani čo by chcelo podvrátiť starý hodoličovský kaštieľ.

Asi po dvoch hodinách vstúpil do spálne lekár. Konštatoval zlepšený stav chorého; syna poslal si odpočinúť. „Choďte, vravel, ak nechcete sám ochorieť!“

„No, veľa mi k tomu nechýba,“ zadrdlal mladík. Keď sa za ním zavreli dvere jeho spálne, nešiel si ľahnúť. Dívali sa blesky na veľkú búrku, ktorá zúrila v jeho srdci a v duši.

„Sľúbil som, už je darmo. Ó, otče, keby si vedel, čo si na mne vynútil! No, áno, vezmem si ťa, Oľga, aby si dostala späť tú zlorečenú mamonu. Dám ti titul pani Hodoličovej, ale nikdy nebudem tvojím mužom! Nie, nikdy! Snáď potom sama požiadaš o rozvod a uvoľníš ma z tlačiacich okovov a zaviazaností!“

Zahrmelo ešte raz vysoko, ďaleko, zaznelo to temer ako vzdych, potom živelná pohroma stíchla. Ba, kedy stíchne to, čo sa rozpútalo počas nej v mladej duši?

*

Prešlo asi päť týždňov. Veľkým čeľadníkom[1] zaznieval plač. Plakalo tam mnohé hodoličovské služobníctvo za pánom, ktorý práve dokonal. Žialili, že zomrel tak zvláštne uprostred svadobného obradu. Sotva kňaz oddal jeho syna s neterou — ani záverečnú modlitbu nedokončil — nastal v dome zmätok a žalosť. V tom všeobecnom žiali, keď plakal syn za otcom, sluhovia za pánom, a keď potom začali robiť potrebné prípravy na pohreb, jedinou nepotrebnou osobou bola mladá nevesta. Sedela v rohu pohovky sama a sama; jej závoj bol značne požmolený a veniec nakrivo pripätý.

Chudé ruky majúc ovinuté okolo kolien hľadeli širokým oknom von pohľadom, ktorý pero neopíše. Bola mladá, veľmi mladá, snáď ani nie šestnásťročná. Postava vysoká, nevyvinutá, plná hranatostí, čo robí nedospelú mládež tak odpornou! Tvár ostrých ťahov, chudých líc. Oči priveľké, hlboko ležiace. Bohatstvo zlatých vlasov, nevkusne učesaných, dodávalo mladej hlave ešte viac odpornosti. Biele šaty strihu polopanského-polomeštianskeho prezrádzali dedinčanku. Nohy, ruky zdali sa priveľké do bielych topánočiek a rukavíc. Ustrašený výraz tvári a hlboký smútok čiernych očí budili sústrasť. Áno, celý zjav prosil o sústrasť. No, na tvári mladého ženícha, ktorý zastal vo dverách, sústrasti nebolo. Uprel oči vlhké ešte od sĺz na schúlenú bytosť, a srdce sa temer striaslo zimou, že on, krásny Hodolič — ako ho nazývali na univerzite — je už teraz mužom tamtej osoby. Ó, aká bola ošklivá! A mala od dneška na neho právo! Čo si s ňou počať? Je pravda, prišla sem od matkinho úmrtného lôžka, týždeň uplynul, čo je sirotou. Ľutoval by ju z tej duše, keby jej nebol musel práve pred chvíľou prisahať. Zaľahlo mu to na srdce ani kameň. Veľká horkosť ním zavládla. V tej horkosti, neschopný opanovania, pristúpil k oknu.

„Oľga, choď sa prezliecť!“ Hlas sa mu triasol. Vzhliadla preľaknute.

„Nemám do čoho. Neviem, kde je môj kufor.“

„Postarám sa, aby ti ho priniesli,“ vetil chladno a odišiel.

Asi o štvrť hodinu vstúpila do siene, kde vystretý ležal mŕtvy muž. Pristúpila k mŕtvole. Cítila ešte vždy, ako ju objal, keď prišla, ako ju bozkal, ako sa jej veľmi tešil. Bol by ju mal rád, no, už nežil. A ona, čo teraz? Čo bude robiť v tom veľkom skvostnom dome, medzi samými cudzími ľuďmi, kde všetci dívali sa na ňu tak divne?! Teraz v skromnom, čiernom rúchu vyzeral jej zjav ešte ostrejšie. Videla sa predtým v zrkadle. Cítila, ach, cítila, že nepristane do tohto bohatstva. Vyrástla v chudobe. Bála sa sem ísť a šla predsa rada. Doma opatrovala chorých. Najprv dlho otca, potom matku; nazdala sa, že doopatruje i strýca. No, on zomrel; čo bude ona tu robiť? Jeho — rozhliadla sa placho — sa bála. Hľadel tak studeno, a bol taký krásny, vznešený. Pripadala si vedľa neho taká biedna, ošklivá, ach, že prišla sem! Ale ten strach musela premôcť!

On bol jej muž, ten krásny šuhaj. No, bol taký studený.

Pokľakla k zosnulému a zaplakala. Nik nepomýlil ju v plači, nik nepoľutoval. Bola tu úplne cudzia a úplná sirota. Nikde na šírom svete srdce, ku ktorému by sa smela privinúť. Ba, ako tak žiť?

Prešlo niekoľko dní. Skončil sa skvostný pohreb a po ňom hostina. Zmizol zo zeme človek, ktorý zanechal po sebe dve veľmi nešťastné srdcia. Tých dakoľko dní stačilo mladému Hodoličovi, aby poznal, aký veľký odpor cíti proti vnútenej žene. Ešte sa len k nemu blížila, a už by najradšej záporne vystrel ruky proti nej. Keď sa mu pri rakve odvážila prihovoriť, potešiť ho a pritom nesmelo položila mu ruku na plece — nech nie sú tu ľudia — striasol by tú ruku ako ohyzdného červíka. Jej hlas, sotva tri razy počutý cez deň, veľmi ho zarážal svojou neurčitosťou. A pritom tie sprosté odpovede, svedčiace o úplnej nevzdelanosti, prezrádzali zároveň s nejasným správaním, že doma v biednych pomeroch bola slúžkou, a že sa nijako nehodila za paniu do veľkostatku. V deň pohrebu nenamáhal sa mladý Hodolič skryť svoje pocity. Veď musel jej dať hneď na vedomie, aký pomer má medzi nimi zavládnuť; od neho nesmie čakať, čo dať nemohol: lásku, úctu a právo na jeho osobu. Čo jedine jej chcel dať, boli tisíce, kvôli ktorým si ju musel vziať. Úbohé, mladé srdce!

Ak myslel, že ona to necítila, veľmi sa mýlil. Cítila, chvela sa, žasla. A žila v nej jediná otázka: „Prečo ma len sem zavolali, keď nikto, ale nikto nepotrebuje moju pomoc, a keď tak nijako sem nepristanem?“

*

Sinými vlnami Dunaja unášaná letela loď. Rozrážala bleskom svojho osvetlenia príšernú tmu jesennej noci. Jediný cestovateľ z mnohých, ktorí zaplnili všetky tri triedy, stál osamele opretý o zábradlie paluby. Jeho oči hľadeli v diaľ, ani čo by chceli preniknúť tmu a ešte raz — ach, napokon — uvidieť brehy rodnej zeme. No, keď sa tak nestalo, hodil sa na lavicu a zastonal tak bolestne, že ten záston závodil so zvukom spolu lkajúcej prírody. Nie div! Keď zúfalstvom v šíry svet hnaná mladosť opúšťa brehy rodného kraja, kto premeria hĺbku jej bolesti?

Nevšímal si cestovateľ, že loď zastáva, ani že sa medzipalubie plní novými cestovateľmi. Pre neho akoby už nič nejestvovalo na svete. Strhol sa, až keď ľútostivým hlasom zaznelo nad ním jeho meno. Zodvihol hlavu, vyskočil. Svetlo z pobrežia ožiarilo štíhlu postavu mladého muža.

„Ďuro! Ty? Nemožno!“

„Možno, Michal.“

„Ale kam ideš?“

„Za tebou.“

„Čože? Kto ťa poslal?“

„Nik. Dostal som tvoj list ešte včas. No, poď do kabíny, musíme spolu vravieť.“

O pár minút stáli si dvaja mladí ľudia v kajute oproti.

„Ďuro, bratu, prečo si sa vydal na cestu? Ona ti môže zaškodiť!?“ staral sa mladší.

Starší sadal si na pohovku. „Kam si sa až vybral?“

„Do Brazílie. Však vieš, miesto ponúkali mi dávno.“ Mladý muž vošiel si do hustých vlasov.

„A načo tebe Brazília? Či Hodoličov majetok nie je dosť veľký? Nemáš dosť rodnej pôdy?“

„Dosť, až primnoho; no, páli ma pod nohami. Nezdržuj ma, Ďuro. Ostať nemôžem, však vieš. Vo svojom zármutku zdôveril som sa ti so všetkým. Nuž, dodám ešte niečo. Otcov čin tiahne so sebou kliatbu. Ja nemôžem vyplatiť, a kým tých zlorečených štyridsaťtisíc nebude uložených na jej meno v banke, nebudem mať pokoja. Predať celý majetok nemôžem, ani nechcem. Nie je len zdedený. Sú v ňom mozole i kus bytosti môjho nešťastného otca. Musím teda ísť pracovať a nevrátim sa buď nikdy, alebo až keď bude pohromade chýbajúci obnos sedemnásťtisíc.

„A medzitým krásny hodoličovský majetok spustne.“

„Nespustne; poprosil som tvojho otca, aby prevzal vedenie. Vieš, on sa postará o všetko, ešte aj zveľadí. Vytiahol som ho z kúta. Načo má písať články, ktoré si nik nevšimne? Nech uvedie ideály do praxe. Nechal som mu úplne voľnú ruku.“

„A čo povedala ona na tvoju cestu?“

„Ona!“ Mračno pokrylo krásny bledý obličaj osloveného. Mávol rukou. „Jej nepotreboval som sa spovedať.“

„Michal! Je to — hoci nemilovaná — predsa tvoja žena.“

„Ach, Ďuro, keby si ju znal, bol bys’ ku mne milosrdný a nepripomínal bys’ mi stelesnené nešťastie života.“

„Napriek tomu ťa prosím, povedz mi, čo ťa tak veľmi od nej odstrkuje!?“

„Všetko, Ďuro, predovšetkým jej šerednosť. Uznaj, nemá ani najmenšie vzdelanie. Viem, že je dosť hlúpych žien, no, tie sú aspoň pekné. Ale špatná a hlúpa, to je už mnoho. Načo mi boli všetky ideály a mladistvé sny, keď vlastný otec ma tak priviazal k tomu neznesiteľnému stvoreniu?“

„A koľko má rokov?“

„Ešte decko. Šestnásť rokov bude mať. No, keby sa aspoň detinskou milotou honosila! Slova z nej nedostaneš. Žili sme skoro štvrť roka vedľa seba; neviem, či som ju počul sto slov preriecť. Už len upratovala, postieľala, varila, zavárala na zimu a chodila po stavaní ani duch.“

„Michal, bol v tej práci súlad? Javil sa v nej duch?“

„To neviem; no, ona sa na nič nehodí — len za slúžku.“

„Presvedčil si sa, či v nej i dačo vyššie nedrieme? Či jesto v nej dačo, čo by sa dalo vyvinúť?“

„Nie, ubezpečujem ťa, Ďuro, je to tá najhlúpejšia dedinská husička, akú si kedy videl. Prosím, nevravme už o nej. Viem, že si vydýchla, keď som odišiel, priam tak, ako som si vydýchol ja.“

„Dovoľ, aby som ti ešte dačo povedal. Keby som ja bol na tvojom mieste, keby som sa bol za otca obetoval, aby som ho vyprostil z múk zlého svedomia, vtedy by som svoju obeť aj dokončil. A síce tým, že by som devušku — ktorá bez viny bola pripútaná k môjmu boku, zapredaná za mamonu, za tú istú mamonu, ktorá ma učinila nešťastným — že by som ju zdvihol k sebe. Ja by som ju vychoval, naučil myslieť. Keď by som jej nemohol dať lásku muža, priniesol by som jej lásku staršieho brata. Nezabudol by som, že bola mi prv sestrou v ľudstve. Sú ľudia, ktorí celý svoj život venovali slabomyseľným a naučili nešťastníkov žiť a myslieť. Nuž, ja by som sa im trocha v samožertve spodobal. Naučil by som myslieť svoju ženu; vychoval by som si priateľku. Povedal si tak ľahko: špatná a hlúpa. Či vieš, aký hrozný je to ortieľ? Ak tvoja žena nemá krásu a ženskú milotu a pritom je obmedzená, ako veľmi musí byť už dnes nešťastná! A ako hrozne bude nešťastná po celý život!“

„Môžem ja za to?“ pyšne narovnal sa Hodolič.

„Môžeš, bo tvoja povinnosť bola postarať sa, aby zabudla, ako macošsky naložila s ňou príroda.“

„Ustaň, Ďuro! Tebe ľahko vravieť. Dnes-zajtra stane sa Zorajda tvojou. Ženíchovi najkrajšej záhrebskej ženy je ľahko držať kázne mne!“ Tvár mladého muža obelela ešte o jeden stupeň. Prešiel si rukou čelo i gaštanové vlasy.

„Zorajda slávila zasnúbenie s Kostom N… minulý týždeň.“

„Ďuro — a ty?“ Priateľ vášnive objal priateľa.

„Bol som prítomný a blahoželal som im. Mojou i tak nikdy byť nemohla.“

„Prečo? Nemáš dosť veľkú prax ako lekár?“

„No, i dni života porátané.“

„Nevrav! Tvoja choroba nie je takého druhu, aby si musel hneď zomrieť.“

„Zato taká, že nesmiem si dopriať blaženosti manžela a otca, ak nechcem po sebe nechať opustenú vdovu a choré deti. Nevravel by som o tom; si prvý, pred ktorým odkrývam svoje vnútro. Chcem, aby si veril, že dobre s tebou zmýšľam, že viem súcítiť. Teba i mňa nútilo svedomie odrieknuť sa zemského blaha. Čo obom zostalo, je povinnosť k ľudstvu. Aj ty, Michal, ju naplníš. Ty sa vrátiš domov, zaujmeš sa úbohej bytosti, ktorú svet nazýva tvojou manželkou.“

„Len svet ju tak nazýva. Nie je a nebude ňou nikdy. Ak ma nezastihne smrť, vrátim sa po rokoch, ale len preto, aby som vykonal rozsobáš. Dotiaľ je paňou na Hodoličovom majetku. Potom odíde ako bohatá partia a môže sa sebe primerane vydať.“

„Michal, a keby si ju — až sa vrátiš — našiel takú, že by sa ti súrodne[2] mohla postaviť k boku, prijal by si ju ako dar dobrého osudu?“

„Nerozumiem.“

„Vysvetlím ti. Otec ma volá, aby som šiel k vám. On veľmi žiali nad mojou stratou. Trpel by menej, keby ma mal pred očami. Chcem ten krátky život, ktorý mi zostáva, stráviť v službe nášmu ľudu. Som smrti oddaný, chcem mu bez odmeny niesť život. — Ak nemáš nič proti tomu, ujmem sa Oľginej výchovy. Verím, podarí sa mi zobudiť v nej uspatého, snáď udupaného, ale žijúceho ducha. Či dovolíš?“

Nútené zasmiatie preletelo kajutou.

„Gratulujem ti už vopred k výsledku. A žart stranou, Ďuro. Teší ma veľmi, že chceš ísť k ujcovi, že budeš bývať v mojom drahom domove. Zaujmi moju izbu a použi všetko, aby si ozdravel a dočkal ma, kým sa vrátim.“

„Teda mi dovolíš ujať sa Oľginho vzdelania?“

„S radosťou! Ak dačo docieliš, tým lepšie pre ňu v ďalšom živote, Ja jej nič inšie dať nemôžem, len tú mamonu, kvôli ktorej prinášam obeť dobrovoľného vyhnanstva. Ty jej daj dačo lepšie, ak môžeš, bo nechcem, aby bola nešťastná. Ak má kto priniesť obeť, chcem ju niesť sám.“

*

V tej noci sedela pri otvorenom okne mladučká pani Hodoličová a hľadela práve tak do tmy, ako tam na lodi jej muž. Chudé ruky mala ovinuté okolo kolien; svojou žltkastou tvárou a výrazom hlbokého zármutku pripomínala sochu. Ba, čo žilo, čo búrilo v tej mladej prudkým dychom dvíhajúcej sa hrudi? —

V dome dávno všetko pospalo, len ona tu sedela sama a sama. V mysli opakovala si — (ach, po koľký raz už!) — slová rozhovoru, ktorého nedobrovoľnou poslucháčkou stala sa včera v noci. Blúdila osamelá záhradou. Tu zarazili ju hlasy i slová; mimovoľne bojazlivo postála. Až o chvíľu rozoznala Michalov hlas, ako vravel ujcovi Tichému: „Nemôžem za to, ujec; ešte sa len ku mne blíži, už som celý nervózny. Viem, že nemôže za svoju škaredosť, že si ju nedala. Ale keby nebola taká obmedzená, áno, hlúpa — tak v každom ohľade nevzdelaná, a keby dala aspoň trochu pozor na obliekanie a správanie, snáď by to tak do očí nebilo. Keď si pomyslím na naše spolužiačky v gymnáziu — boli tiež 15-16-ročné a porovnám ju s nimi, temer by som sa pýtal, akú to mala matku.“

„Jej matka bola jednoduchá, lež veľmi šľachetná pani, ktorá veľmi mnoho vytrpela po boku svojho chorého manžela,“ povedal ujec. „Keď on zomrel, musela zápasiť s núdzou. Že nemala kedy bdieť nad dcérinou výchovou, niet divu. Čo sama znala, tomu ju naučila. Hodolič si nedal záležať, ba ani nemohol. V skromných dedinských pomeroch vyrastajúce dievčatá nemôžu to ďaleko dotiahnuť. No, ona je mladá; ešte nie je všetko stratené. Postarám sa, aby čítala; ono sa to poddá. Až prídeš, zvyknete si.“

„Nikdy, ujec! Nechajte ju len v kuchyni, pri vareche, tam, kam patrí. Neberte jej rozkoš opatrovať hydinu, nech má dáke potešenie z toho, že sa dostala do Hodoličovho domu…“

Ach, tie strašné slová! Ony akoby jej beľmo strhli. Teda preto utekal on preč, kedykoľvek ona do izby vošla! Preto vždy pozval nejakého úradníka na obed, aby nemusel s ňou hovoriť! Hanbil sa za ňu, že bola špatná, nevkusne oblečená, že nevedela ani chodiť, ani sedieť, ako tie študentky, že bola obmedzená. Ach, toto bolelo najviac. Veď ona by sa bola vedela i chcela učiť. Neraz jej otec lampu zhasil, keď ešte chodila do školy. Nikdy nebolo pre ňu času. A že jej mali nechať starosť o hydinu na veľkostatku, ktorého polovica patrila teraz vraj jej!? Nuž, stálo tak v záveti. Ujec myslel, že by sa mohla ešte niečo učiť. Michal neveril; žiadal si ju mať medzi sluhami. I vtedy sa narovnala, ako by ju pichol; i teraz mimovoľne.

On odišiel snáď nadlho, a ona musela zostať tu v tej cudzine. No, kým príde späť, dokáže mu, že sa bude učiť, nech si domácnosť riadi, kto chce. Keď si on mohol zavolať ujca, aby mu viedol gazdovstvo, zavolá si ona tiež niekoho. Nepôjde variť, neobzrie sa na hydinu. Neprišla sem na to, aby po nej šliapali. Keď patrí polovica veľkostatku jej, je paňou, bohatou paňou. Vďačne bude slúžiť dobrému strýcovi Hodoličovi; ostatným slúžiť nebude.

Tak premýšľala včera. Dnes po prvý raz neobzrela sa na nič. Ráno, keď Michal odchádzal a podával jej ruku zďaleka, i ona mu podala konce prstov. Celé dopoludnie nevyšla zo svojej izby; upratovala si do skríň veci po mamičke, až kým ju neprišli volať na obed. Potom zašla zase do záhrady; vyšla i na pole. Vrátila sa až na olovrant, ktorý si dala priniesť do svojej izby. Čas do večere preležala tam nečinne. Keď prišiel pán Tichý za ňou a tak prívetivo sa s ňou rozprával, skoro by sa bola rozplakala. Pre slzy nemohla mu ani odpovedať a keď zostala sama, plakala nad tým, že ju i on bude považovať za sprostú; plakala i nad neužitočne zabitým časom. Ak má takto žiť, bude to hrozný život! Nech! Slúžkou nebude!

*

Pánu Martinovi Tichému vypadlo pero z ruky, keď ho dakto objal. Len jedno rameno vedelo takto objímať — rameno syna-jedináčika.

„Ale, Ďuro, Ďuro môj, si naozaj tu? Či snívam?“

„Nesnívaš, otče.“

„Prišiel si navštíviť mňa, či Michala? Ten nie je doma; odišiel už pred tromi dňami. Škoda, že nedočkal, snáď by si ho bol zadržal.“

„Stretli sme sa na ceste. No, ty sedíš pri účtoch. Je to tak zle, ako mi on vravel?“

„Veru zle, syn môj. Tomáš navidomoči upadal. On, predtým taký obozretný, kopil jeden prechmat na druhý. Ale to sa všetko ešte napraví, len posledný krok keby bol nespravil. Ale tak na celý život učiniť syna nešťastným!“

„Kde je Oľga, otče, a čo súdiš o nej?“

„Neviem, čo súdiť, syn môj. Je mi záhadou. Keď som sem prišiel, zdalo sa mi, že má zmysel aspoň pre hospodárstvo. Odkedy Michal odišiel, je úplne apatická. Na kuchyňu sa neobzrie, na dvore ešte nebola. Zavrie sa do izby alebo chodí na prechádzky. Vyhováral som ju pred chudákom Michalom, no, už sa mu nedivím, že zutekal až do Brazílie. Ona je veľmi nesympatické stvorenie; nijak nepristane k nášmu švárnemu junákovi. — Ale nechajme ju. Zlož sa radšej a hneď mi povedz, na koľko dní ideš.“

„Na koľko, neviem, to ukáže čas, otče. No, prijal som tvoje pozvanie a tu ma máš. Michal mi nakázal, aby som býval v jeho izbe. — Neudus ma, otče, a čo — vari slza v tvojom oku!?“

„Ach, Ďuro, kto by neplakal, keď si ma tak veľmi prekvapil. Poď, syn môj.“

Čochvíľa rozletela sa po veľkostatku nečakaná zvesť: Pán doktor Tichý prišiel a bude bývať tu s otcom. Všetko jasalo. Bratanec i priateľ mladého pána býval vždy vzácnou návštevou. Čím viac teraz, keď starý pán ľahol do čiernej zeme a mladý pán nešťastnou ženbou v svet vyhnaný opustil rodisko! Všetci cítili s mladým veliteľom. I keď im to nik nepovedal, hádali, že ho zahnala prítomnosť všetkým protivnej panej. Ó, či len bolo dobre, že pán doktor prišiel!

Asi o hodinu pozdejšie zaklopal pán Martin na dvere neterinej izby. „Milé dieťa, idem ti oznámiť, že môj syn, ktorého som včera spomínal, už prišiel. Michal si žiadal, aby býval v jeho izbe; zložil sa teda tam. Oznamujem ti to preto, že mieni teraz zostať tu so mnou, či nič proti tomu nemáš?“

„Ja?“ uprela svoje veľké oči zadivene na neho. „Mne sa nepatrí mať v tejto veci dáku vôľu. Robte, ako sa vám ľúbi.“

„Neprišiel som si pýtať dovolenie,“ vetil trochu podráždený pán Martin. „Chcel som ťa len žiadať, aby si bola k môjmu synovi trochu prívetivejšia, ako k nám ostatným. On nie je zvyknutý na také zaobchádzanie.“

„Nezavdám pánu doktorovi nijakú príčinu, aby sa cítil urazeným,“ vetila vzdialene. „Som vám cudzia; vy ste rodina, môžem od dneska jedávať vo svojej izbe, aby som nevyrušovala. Pánom v dome ste i tak vy. Iste vás všetci poslúchnu a pána doktora obslúžia, ako inokedy.“

„Dobre,“ poklonil sa pán Martin. Mal len jedno nedotklivé miesto v srdci, kde bol netak citlivý. Toto miesto vyplňoval jeho syn. Urážku, ktorú mu toto nejapné stvorenie vhodilo do tváre, nemienil nikdy zabudnúť. Veď ona sa mu odvážila dať najavo, že jeho syna obslúžiť nemieni.

Pán Martin odišiel; o chvíľu videl ju, ako zakrútená do šálu schádzala do záhrady. Ba, čo tam len robila?

Medzitým zmizla mladá pani. Bránka záhrady, s ktorou hraničila, bola už za ňou. Pred ňou stál starý, bleskom rozčesnutý strom. Položila sa do neho ako do kresla, vyňala z vrecka neveľkú knihu a ponorila sa do ťažkej zemepisnej úlohy. Okolo nej padali jesenné hmly. Nad ňou krákali kŕdle havranov, ktoré leteli ponad dunajskú zátoku do Slavónie.[3] Nič z tohto miesta nevidieť. Len na druhom brehu rieky, asi polhodiny ďaleko, beleli sa vežičky nejakého panského sídla, otočeného ohradou až po Dunaj. Mladá pani zabraná do usilovného učenia si nevšímala svoje okolie. Ba, ani to, že ju žltočervené, vetierkom zhadzované lístie celú zasypáva. Nezbadala, že nie je už sama, že ten, ktorý ju tak pozorne stopuje, zastal tesne pri strome a hľadí spoločne s ňou do knihy. Až keď vedľa zaznelo milozvučným hlasom: „Dobrý večer!“ rýchlo sa naľakane obzrela. V prvom okamihu chcela knihu skryť, v druhom zopäla na nej ruky.

„Dobrý večer!“ vetili jemné pery cudzo. Domýšľala si, kto je on. Iste Michalov priateľ, naučený ktovie na koľké ohľady. Pozrela spod zamračeného čela na celý zjav. Nepodobal sa ničím Michalovi, nebol ani taký krásny, ani taký neprístupný. Mal bledú tvár, veľké modré oči, husté gaštanové vlasy i briadku, peknú štíhlu postavu a jemné, biele ruky.

„Krásne ste si našli miestečko, Oľga Hodoličová, ako v dákej povesti,“ povravel jednoducho, ani čo by sa už dávno poznali. „Dovoľte, nech sa vám predstavím. Som doktor Tichý, nateraz váš švagor a za čas váš spoluobyvateľ. Je dobre,“ pokračoval nevšímajúc si jej predstieranej ľahostajnosti, „že si zase školské knihy prezeráte. Opakovanie je matka múdrosti. Ak sa nemýlim, máte zemepis. Bol on snáď vaším zamilovaným predmetom?“

„Učila som sa veľmi rada zemepis a ešte radšej prírodopis,“ vetila mimovoľne.

„Ja tiež,“ prisviedčal srdečne. „Preto som sa aj stal lekárom. Budem v našom okolí trochu praxovať; smel by som vás prosiť o pomoc? Počul som, že ste dobre opatrovali svojich rodičov.“

„Neviem mnoho,“ ožila trochu. „Ale keby ste mi ukázali, naučila by som sa rada a pomohla by som vám. Tam dolu,“ ukázala na háje, „leží v chalúpke veľmi chorá žena; snáď ju navštívite?“

„Veľmi rád, ak ma tam zavediete.“

Vstala okamžite. „Ale ona je veľmi chudobná,“ dodala váhavo.

„Chystám sa liečiť len zadarmo.“

„Len? To je divné; lekári tak nerobievajú,“ rečie skoro trpko.

„Chcem robiť výnimku.“

Čochvíľa zavrel sa háj za nimi: Až asi o hodinu prišli spolu do rodinnej izby. Tu horel v kachliach oheň. Hoci bola ešte len jeseň, panoval vo veľkej sieni už značný chlad.

„Ako je tu príjemne,“ pochvaľoval si mladý doktor. „Prosím vás, Oľga, venujte mi kúsok času; rád by som sa vám s niečím zdôveril.“

Pozrela zadivene do jeho vážnej tváre. Pokývla hlávkou, a keď si on sadol do kresla ku kachliam, zaujala miesto na nízkej, temer detskej pohovke. Pristalo jej tam, veď bola sama ešte dieťa.

„Oľga, ja veľmi potrebujem sestru. Chcete mi ňou byť?“

„Ja?“ zmiatla sa. No, bolo jej, ako keby jej dakto teplý lúč do srdca pustil.

„Áno, vy. Ste sama; napriek mladému veku viete už, čo je utrpenie, a mňa v živote už iné nečaká, len utrpenie.“

„Vás? A prečo?“ mimovoľne pritiahla si pohovku bližšie.

„Som nevyliečiteľne chorý.“

„Nemožno!“ Prezrela si jeho pekný zjav a slzy zaleskli sa jej v očiach.

„Môj otec má len mňa. Všetky nádeje zložil do svojho jedináčika. Urobí všetko možné, aby ma zachoval pri živote. Pretože nevyzerám chorý — a snáď ani tak hneď vyzerať nebudem — zdalo by sa vám jeho počínanie prepiate a to moje sebecké! Krivdili by ste nám obom. Vy ste tu domáca pani; na vás záleží, či sa budem dobre cítiť v Hodoličovom dome. Keď sa mi stanete sestrou, vtedy vám prítomnosť chorého, ktorý z času na čas i starosť a prácu spôsobí, nepadne na ťarchu. Ako lekár mal som často príležitosť vidieť, čoho je schopná láska sestry. Keď sme spolu kráčali z hájov, napadla mi dobrá myšlienka: od detinstva veľmi rád som vyučoval. Vy ste taká mladá; priskorým vydajom vzali vám možnosť ísť do ústavu, a ja verím, žeby ste boli radi do daktorého išli: Moja choroba uberá mi možnosť činného života vo verejnosti. Budem vám iste veľmi zaviazaný, a dlhy tlačia. Ak ma prijmete za brata, môžete ma prijať aj za učiteľa. Mne prejde čas, zabudnem trochu na svoju biedu, a vy tým získate. Či smie vás chorý spolubrat prosiť: umožníte mi užitočne stráviť čas, ktorý mi ešte zostáva?“

„Ach, neproste!“ naznačovala rukami. „Však ja všetko urobím, čo chcete. Mne je vás ľúto. Ale vy sa mýlite. Všetci myslia, že som obmedzená, hlúpa, že sa nič nenaučím, že nikam nepatrím, len do kuchyne.“ Horkosť raneného srdca chvela jej hlasom.

Doktor sa staval, že ju nerozumie.

„Učiteľ nemôže žiačku ináč posúdiť, len z vlastnej skúsenosti. A čo sa kuchyne týka, tú ja ako lekár i chemik musím vziať do ochrany. Neraz som sám kucháril; i teraz by som rád, no, moje pľúca to neznesú. Dobre upravené jedlá sú podľa mojej mienky najlepšie ochranné prostriedky proti chorobám. Ony nám lekárom veľmi pomáhajú pri rekonvalescentoch.[4] Keby som bol na vašom mieste, netak by som dbal, aby moja čeľaď[5] bola zdravá.“

„Vy to teda nepovažujete za službu?“ vyzvedala napnuto. Tvárička jej ožila a bola teraz temer pekná.

„Ba, prirodzene, za tú najdokonalejšiu a najužitočnejšiu službu, akú možno priniesť ľudstvu. Pozrite sa na mňa: som taký mladý a chýba mi už najhlavnejšia podmienka života: zdravie. Toto zdravie ľuďom zachovať alebo vrátiť je dôležitejšie nad všetky výskumy vedy a vymoženosti umenia. Všakver, budete odteraz s väčšou úctou hľadieť na kuchárske umenie? Mne samému jedine toto umenie môže priniesť úľavu, áno, predĺžiť život.“

„Vám?“ zrumenela máličko. „Keby ste mi povedali, čo môžete jesť a čo nie, postarala by som sa rada.“

„Poviem, ak ma prijmete za brata a dovolíte, aby som sa vám smel odslúžiť ako učiteľ.“ Vystrel jemnú pravicu a ona vložila svoju bez váhania do nej.

„Teraz mi ale poviete, čo vám chýba, čo vás bolí.“

„V tejto chvíli práve nič, sestrička moja. Je mi tu pri kachliach tak dobre, ani čo by som bol v Taliansku. Inokedy ma veľmi bolievajú prsia a chrbát.“

„Veď vás kašeľ netrápi!?“

„Nie. Kašlem, keď poprechladám. No, vtedy je so mnou zle; mám i v boku veľké bolesti.“

„Snáď keby ste sa položili na toto odpočívadlo,“ radila s milou horlivosťou.

„Keby bolo bližšie pri kachliach, tak rád; no, je trochu ďaleko.“

„Teda vám dám tento stolček pod nohy a túto podušku, aby ste sa mohli oprieť. Aj môj otecko bol chorý na pľúca, veľmi ho bolieval chrbát.“

Dovolil jej, aby ho obslúžila. Zadržal iba malú ruku, ktorá obratne podstrkovala vankúš, a zvláštny pekný úsmev — skoro víťazosláva — preletel mu perami.

„Teraz vám idem uvariť čaj, aký som varievala oteckovi. Je len z našich horských zelín, ale verte, budete po ňom cítiť úľavu. Zatiaľ si tu snáď po ceste zdriemnete.“

Než sa mladý muž nazdal, zmizla tichučko ako duch, no, ako dobrý duch.

„Ďuro, čo si s ňou urobil?“ ozval sa nad ležiacim rozochvený mužský hlas.

„Otče, ty si tu? Videl si, ako ma obslúžila?“

„Ba, videl; ani očiam a ušiam neverím. Preto sa aj pýtam, čo si s ňou robil?“

„Nič. Apeloval som u nej na srdce ženy a nie márne. Ono sa mi ozvalo vrodenou sústrasťou. Otče, pomôž mi vzkriesiť, vychovať ju pre Michala, kým sa vráti, ver, v tej neúhľadnej schránke drieme veľká sila, krásny charakter. A veď je ona ešte len dieťa. Až zhodí škrupinu prechodnej doby, aj telesne sa vyvinie. Často si si prial, aby som sa hodne preberal v jedlách; teraz ti spravím po vôli. Prirodzene, budete i vy so mnou jesť. Ju od detstva zle stravovali a tu sotva mnoho pojedla od žiaľu. Postarám sa, aby i bez lekárskeho predpisu použila túto najlepšiu, posilňujúcu metódu.“

„Nuž, skús,“ dobrotivo mienil muž; a v duchu si dodal: budeš iste sklamaný. —

„Hja, naša pani je naozaj divná,“ hovorilo služobníctvo v prvých dvoch týždňoch po príchode mladého doktora. „Každú chvíľu inakšie. Ktovie, pokiaľ to potrvá ako teraz robí. Keby zostalo pri tom, mohli by sme sa len chváliť. Odkedy sama dozerá v kuchyni i rozkazuje, máme jedlá lepšie a všade poriadok. Pre pánov varí najviac sama, keď pán doktor nie je celkom zdravý. Odpoludnia sa pani učí z knižiek od neho, akoby chodila do škôl. Večer varí lieky; pripravuje podľa jeho návodu prášky ani v apatieke[6] a už je aj celkom inakšia, zhovorčivejšia. Keď daktoré z našich detí prechorie, samá starosť.“

Nuž, áno! Bola mladá pani ako kvet, čo hatený v raste, keď pocítil vlahu a slnce, začína sa rozvíjať. Pán Martin už dávno zabudol, že sa strojil na ňu hnevať. Veď či mu neopatrovala syna tak, že navidomoči okrieval? Áno, tak, že napriek skorej zime a nečakanému snehu mohol každodenne chorých navštevovať.

„Oľga, prosím, poďte dnes i vy so mnou,“ volal mladú paniu za pekného zimného odpoludnia. Kone bujne hrabali v kyprom snehu, keď spolu sadli do sánok, a čo nevidieť uháňali hájmi, pokrytými srieňom.

„Prečo ste mi naručili, aby som si obliekla najlepšie šaty i bundicu[7] a čiapku?“ spytovala sa, snáď upozornená zadivenými očami kočiša.

„Preto, Oľga, že ideme navštíviť chorú pani vyslancovú, našu susedku. Ona si vás praje poznať a sotva by vás mohla navštíviť tejto zimy.“

„Ale, Ďuro, čo tam budem robiť? Pani je šľachtičná, navyknutá na vysokú, vzdelanú spoločnosť.“

„Nemajte strach, nebude to také zlé. Je to mimoriadne spanilomyseľná staršia dáma. A má u seba mladú spoločnicu, taký pravý typ anglickej zbožnosti. Možno tam získame niečo obaja. Ba, keď nás s nimi porovnám, musím pripustiť, že sme my — mierne povedané — pohania.“

„Pani Zamojská je tuším Chorvátka?“

„Je. No, bola vydatá za poľským veľmožom a bývali viac rokov v Londýne, kde on bol vyslancom. Tam vystúpila aj z Ríma.“[8]

„Tak? Ale, Ďuro, ja sa k nej hanbím ísť. Som taká neumelá, neobratná.“

„Príklad zušľachťuje. Nechcem, aby moja sestra medzi nami mužmi zhrubla. Vám treba styk s dámami, od ktorých by ste sa mohli mnoho naučiť.“

„Čo tam chvíľu budeme, nič sa nenaučím.“

„Vy tam i častejšie pôjdete. Postarajte sa, aby ste boli užitočná.“

Srdce mladej ženy bilo temer hlasite pri prekročení prahu krásne zariadenej spálne, delenej iba záclonou od malého salónku. Na dlhej pohovke odpočívala pani; nebola už mladá ani krásna. Počúvala krásne zvuky piesne, spievanej čistým ženským hlasom a doprevádzanej pianom. A predsa až tak prekvapovala krásou ducha na spanilom obličaji. Oproti Oľge Hodoličovej vystreli sa priesvitné ruky s toľkou nehou, že mimovoľne zlomili ostych. Mladá pani klesla pri pohovke na kolená, celujúc ich nesmelo.

„Vitajte, milé dieťa,“ povravela pani po chorvátsky. Ako bolo dobre, že Oľga vedela tú reč plynne!

„Doktor Tichý sľúbil, že mi vás raz dovezie. Je pekné od neho, že sľub splnil, od vás tiež, že ste prišli.“

Tiché klavírne prelúdiá zamĺkli. Medzi záclonami zastal belostný, zlatohlavý zjav pravej dcéry Albióna.[9] Dámy sa navzájom predstavili: slečna Rut Morganová, pani Oľga Hodoličová. Kým sa doktor rozprával s pacientkou, vošli mladé dámy na žiadosť pani vyslancovej do salónka.

„Krásne ste hrali i spievali slečna,“ odvážila sa Oľga prehovoriť. Slečna vedela po chorvátsky.

„Hrávate tiež, milostivá pani,[10] alebo spievate?“

„Ach, nie. Učila som sa hrať, no len začiatky. Potom otec ochorel, nemohla som pokračovať, a smrť urobila koniec. A bola by som sa tak rada učila!“

„Pani moja, mám dosť voľného času a v svojej izbe vlastný nástroj. Keby vám okolnosti dovolili, veľmi by ma tešilo, učiť vás ďalej. Hudba je dar Boží, daný na naše potešenie na zemi. Ňou môžeme najkrajšie oslavovať Boha a nášho Pána.“

Ó, ja by som rada prišla, je to tak blízko. Ale či by s tým súhlasila pani vyslancová?“

„Moja veliteľka?“[11] láskyplný úsmev pohral perami mladej dámy. „Spýtam sa jej, uvidíte sama.“

„Ona je iste veľmi dobrá.“

„Je učenica toho Pána a Majstra, ktorého srdce oplývalo najviac pocitmi lásky.“

„Akého pána?“

„Ježiša Nazaretského. Milujete Ho aj vy, pani Hodoličová?“

„Ja?“ Oľga sa zmiatla. „Viem o Ňom, ale nikdy som ešte na to nemyslela, že by som Ho mala milovať. Je tak ďaleko, vysoko.“

„Mne a mojej veliteľke je nie ďalekým. Ním hýbeme sa i trváme. S Ním začíname i končíme deň. On býva tu s nami.“

V tej chvíli rozhrnul doktor záclony a obe mladé dámy vnišli späť do spálne.

„Tak, milé dieťa, sadnite bližšie ku mne. Rut nám pôjde rozkázať olovrant, prijmete malé pohostinstvo. Buďte tu pri mne, bude mi veselšie. Pán doktor pôjde medzitým za naším chorým záhradníkom; leží tu v prízemí. S olovrantom počkáme na neho.“

„Ba, prosím, milostivá, nečakajte, ak by som sa dlhšie zdržal. Veď i potom prijmem. Vám treba občerstvenie.“

„Tak, teraz sme samy?“ pohladila pani susedku po hladko učesaných vlasoch. „Môžeme sa lepšie zoznámiť. Počula som od doktora, že rada a dobre opatrujete chorých. Návšteva u chorej susedky nebude vám tedy zdĺhavou.“

„Ó, mne je nie zdĺhavo,“ zakrútila Oľga hlavou. „Skorej vám, milostivá pani, so mnou.“

„Vy sa postaráte o opak; budete mi rozprávať zo svojho života. Ja vám zas poviem inokedy niečo zo svojho.“

Ako bolo, ako nie, mlčanlivé Oľgine ústa sa otvorili. Nebolo toho veľa, čo mohla povedať zo svojho života. Detstvo prešla krátkym prehľadom. Prvá mladosť zatienená bola pohľadom do hrobu všetkého, čo milovala.

„Milé dieťa,“ spýtala sa pani zrazu, „a kde je váš manžel?“

„Odišiel do Brazílie.“

„A ako sa mu viedlo cestou?“

„Neviem.“ Oživenie zhaslo na bledej tváričke.

„Neprišla vám ešte správa?“

„Nie, ani nepríde,“ vetili jemné pery tvrdo. No, ruka panej zaplašila mračno z čielka nežným pohladením.

„Hneváte sa na neho?“

„Nie, milostivá pani. On sa hnevá na mňa.“

„A čo ste mu urobili?“

„Verte, nič. No, on si spojenie so mnou nežiadal, priam ako ja nie s ním. Jeho otec si to na smrteľnej posteli žiadal; spravil mu to po vôli. Ale nevideli sme sa predtým. Keď som potom prišla taká škaredá a sprostá — ako povedal — nemohol zniesť pohľad na mňa — odišiel z domova.“

Osamelá slza skanula po bledom líčku. Pani zotrela ju jemnou vreckovkou.

„Nebojte sa, dieťa. Pán Ježiš to ešte napraví. Je to veľký žiaľ, že vás muž nemiluje, ale Syn Boží, ten najkrajší, vás miluje. Čo ste hovorili o sprostote a neumelosti, to neobstojí. Nie je sprostým ten, kto nič nevie a je mladý, ale kto sa nechce učiť. I vašej neúhľadnosti sa dá odpomôcť. Hľa, tento nechutný účes vám nesluší, ani strih šiat, ktoré máte. Moja Rut je vzor krasocitu a pravej kresťanskej elegancie a vkusu. Spriateľte sa s ňou, naučí vás mnoho i bez slova, už aj svojím zjavom.“

„Ó, taká jemná ja nikdy nebudem,“ vzdychli bolestne zovrené ústočká.

„To nemôžete vedieť.“

„Ona mi ponúkla, žeby ma učila ďalej hrať, keby ste vy, milostivá pani, dovolili.“

„Veľmi rada, dieťa moje. Len prídite aspoň každý druhý deň, bo každý deň nedovolia vám iné povinnosti. Popri tom môžete sa učiť aj po anglicky. No, už nesú olovrant. Teda zostane pri tom. Cez zimu budete sa pilne učiť, a ak dá Pán zase zdravia, vezmem si vás so sebou na cesty, až príde jar…“

„No, Oľga, zazlievate mi ešte, že som vás zaviezol k pani vyslancovej?“ žartoval doktor na spiatočnej ceste.

„Ó, nie, Ďuro! Ja vám vrúcne ďakujem. Nevedela som, že sú takí dobrí ľudia na svete.“

„Viete, prečo sú takí dobrí? Lebo milujú Krista a že On je ich životom…“

*

V kaštieli Zamojských pokľakla si v tom čase Rut Morganová k veliteľkinej posteli a bledé pery chorej šeptali dôverne: „Ďakujem Ti, Pane, že nám dávaš príležitosť zachrániť Tebe dve drahé duše. Ó, zachráň ich skoro; zvlášť toho milého doktora. Priznal sa, že dávno túži po svetle. Nezdá sa byť zdravý. A to úbohé, zanedbané dieťa vzkries a použi si nás za nástroj milosti. Ale zachráň aj jej nešťastného muža! Zastav ho na ceste vzbury a hriechu! Otvor mu oči akýmkoľvek spôsobom — a potom to, čo hriech rozdvojil, spoj, buď časne alebo večne…“

*

Šesť rokov — aký to dlhý čas — a zase aký krátky! Veď letí ako sťahovavý vták, len s tým rozdielom, že čo sa minulo, už viacej sa nevráti.

Zase rozrážala loď vlny Dunaja. No, nebola teraz jesenná noc, lež krásne, letné ráno. A na palube osamelo stál Michal Hodolič — hľadiac na vychádzajúce slnce. Vracal sa do vlasti. Veľmi mu v cudzine chýbala. Mohol sa už vrátiť. Vďaka spravovaniu ujca Tichého a vlastnej námahe — obnos štyridsaťtisíc ležal už na meno Oľgy Hodoličovej uložený v banke. A dedovizeň — zem otcov — bola dlhu prostá. S dobrým svedomím môže predstúpiť pred svoju ženu a odovzdať jej, čo si otec privlastnil neprávom — a potom zrušiť nešťastný zväzok.

Našiel Hodolič za morom nielen zlato, našiel i perlu — aspoň domnieval sa ju mať. Z vlasti odchádzal ako neznaboh, potom sa vracal s hrdým povedomím, že sa stal kresťanom, členom združenia mladých ľudí, akými sa honosí Severná Amerika. „Či ty vieš, muž, či zachrániš ženu?“ bolo napísané v Biblii. „V takých veciach nie je brat alebo sestra nevoľným rabom… Ale ak neveriaci ide ta, nech ide.“ Ich manželstvo nebolo vlastne manželstvom, veď nikdy sebe nepatrili. Tie nezmyselné záväzky a sľuby pred kňazom boli — prinajmenej — hriechom proti Božej vôli, nehodné putá, ktoré treba preťať. Veď všetko, čo bolo i pominulo, obmyla krv Syna Božieho.

Podľa toho, čo ujec písal o jeho žene, bola by sa s ňou musela stať veľká zmena. Smerodajnejšie bolo, že Ďuro po jeho prvej, odmietavo nedôverčivej odpovedi, ju nikdy viac nespomenul. Ďuro sa akiste sklamal. No on nájde to, čo si predstavoval, kedykoľvek v mysli o ženu zavadil. Nuž, jedno chcel urobiť: vydať jej svedectvo o Kristu — a potom jej darovať slobodu. Postaral sa jej pritom o zaistenú budúcnosť. Keď sa vydá, nebude to pre ňu vôbec hriech. On chcel zostať slobodným a podľa Pavlovej rady nehľadať ženu. Mal príležitosť poznať v Brazílii pár odstrašujúcich príkladov. No, i kresťanky v Severnej Amerike ďaleko zaostávali za ideálom ženy, aký on teraz mal.

Ešte dakoľko minút — parník letel k prístavu. Rodné brehy sa blížili na dostrel. Ó, kiež by už bol tak blízko vytúženej slobody, ktorú si počas dlhých šiestich rokov deň čo deň predstavoval!

Na nábreží čakal Hodoličov kočiar. Neznámy kočiš prívetive pozdravil pána. Odovzdal lístok od pána Tichého, obstaral batožinu a už aj leteli. Ujec sa ospravedlňoval, že nutná práca nedovolila mu prísť oproti. Konečne zabeleli sa múry rozsiahleho veľkostatku. Vidno viničom potiahnutú chodbu i schody vedúce k nej. Mimovoľne preletel úsmev perami mladého muža. Poznať, kto spravuje jeho vlastníctvo, iste praktický idealista. Nad schodmi vidno už šedivú hlavu muža; hľadí ponad krásny kúsok zeme, vidí koč; usmieva sa a máva klobúkom. Hodoličovi zahrialo sa srdce. Nie div, ide domov. Už len pár minút a leží v ujcovom objatí. Slovo dáva slovo, jasný hlas mladého pána ozýva sa chodbami, kde okná plné kvietia snúbené s príkladnou čistotou stien i náradia závodia o palmu víťazstva v úhľadnosti. Krása víta aj v izbách, na každom kroku. Hodolič poznáva i nepoznáva svoju izbu.

„Teda Ďuro ma nedočkal? Je skutočne riadnym lekárom u Zamojských?“

„Ó, už dva roky, odkedy pani vyslancová otvorila nemocnicu. Má tam krásne, svojmu duchu i silám primerané postavenie.“

„A jeho zdravie?“

„Chatrné ako vždy. No, zimný pobyt v Taliansku, kam odprevadil dámy, mu veľmi poslúžil; cíti sa čerstvejší.“

„A Oľga?“ splynulo konečne s nevôľou cez Hodoličove pery.

„Nedovolil si mi ju upovedomiť, nie je práve doma. Pani vyslancová odišla minulý týždeň do Anglicka; zastupuje ju na Orlici.“

Spýtal by sa mladý muž, v čom môže ona zastúpiť dámu šľachtičnu, ale ujec akoby nemal vôle ďalej vravieť. Okrem toho volali ich na olovrant.

*

„A teraz musím ísť za ňou. Ako kresťan som toho sebazaprenia dlžen Bohu,“ podumal asi o hodinu, keď sa vrátili z prehliadky dvorov i záhrady, kde mal príležitosť vidieť veľké, krásne zmeny. Kto by ho bol videl kráčať cez háje veľkostatku Zamojských, mimovoľne by pomyslel: Kam a prečo sa tak ponáhľa?

„Ó, by to stretnutie bolo čím skôr za mnou,“ znelo mu vnútrom. Slnko sa chystalo zapadať. Príroda rozlievala jarnoletné kúzlo svetom, keď osamelý chodec stúpal po moste nad dunajskou zátokou. Zadivene nazerali teplé lúče do tvári krásneho Hodoliča. Bola značne zmenená. Zmužilá, opálená, no aj prepadnutá. Šesť rokov tvrdej práce zanechalo na nej viditeľnú stopu. Vo chvíli, keď prekročil bránku parku, povanul vetierok hájom zakvitnutých ruží. Poslali mu oproti vonný pozdrav lásky. Zrýchlil krok. Veď zmocňovalo sa ho temer čaro snenia, a pre neho nebolo snov. Pred ním pustá, holá skutočnosť, samé odriekanie.

Vybehol po desiatich schodoch na terasu, tienenú zakvitnutými gaštanmi. Tam mimovoľne zmätene postál. Vzápätí poklonil sa hlboko dáme, ktorá v slnečnej záplave zastala pred ním. Pozdalo sa mu, že nikdy ešte nevidel zjav spanilejší. Vysoká, štíhla, ani tie exotické palmy okolo nej. Oblečená v ľahunkom, bledožltom obleku, každý záhyb zosobnená grácia. Bohaté prstence zlatých vlasov, priťažké, aby ich uniesla malá, ušľachtilá hlavinka, padali jej temer po kolená. Tvorili spolu s čipkou pri bielunkom hrdle rám tvári, ktorá nebola síce krásna podľa sochára, bola predsa veľmi pútavá hĺbkou ducha, odleskom krásnej duše, taká spanilá, milostná, že — kto ju raz videl — nedala sa viacej zabudnúť. Ružovým perám veľmi pekne pristal úsmev, no teraz ho tam nebolo. Zato celý milý obličaj pokryl zmätok. Graciózne, no v zmätku temer s hrdou noblesou prijala hlbokú poklonu mladého muža.

„Som Michal Hodolič,“ predstavoval sa. „Dovoľujem si navštíviť svojho bratranca Ďura Tichého. Prosil by som úctive, kde ho nájsť.“

„Práve nie je doma,“ vetila milozvučným, trochu zahmleným hlasom. Prešiel si hustými vlasmi. Trápne mu je, že nevie, s kým hovorí, ani, ako osloviť tú ľúbeznú bytosť. No, ak je jeho žena, tu ona i tak si domyslí, že i za ňou prišiel; treba sa spýtať.

„Rád by som hovoril s Ďurom hlavne preto, aby ma zaviedol za Oľgou Hodoličovou.“ („Mojou ženou“ nedalo mu povedať.)

Zdvihla dlhé riasy, čo ako závoje tajomstva padali na nežné líca. Mimovoľný letný úsmev ožiaril ústa.

„Šesť rokov je dlhá doba; počas nej zmenia sa ľudia. Nie div, že ma nepoznáš,“ povravela po slovensky.

„Oľga, ty? Nemožno!“ uskočil temer. „Odpusť,“ dodal v hlbokom zmätku. „Takú úžasnú zmenu som nečakal.“

„Nič nerobí, aj ty si sa zmenil. Ujec mi nepovedal, že prídeš! Bola by som sa uvoľnila a prišla ťa privítať. Myslím, že vieš, že zastupujem pani Zamojskú.“

„Nehodláš teda ísť so mnou domov,“ stiahol trochu čelo.

„Nemôžem opustiť zverené povinnosti.“

Pozrel na ňu, ako sa mu vznášala po boku. Už nie čo duch; nie — čo koruna stvorenia Božieho, žena v kvete prvej mladosti, ako ten jarnoletný večer vôkol nich.

Zdvorilo sa vypytovala, akú mal cestu, či netrpel na morskú chorobu. Priznal sa, že ho neušetrila, tým viac, keď pred tým mal zimnicu.

„Aj my sme ňou veľmi trpeli, Rut a ja pri ceste do Anglicka.“

„A kedy si bola v Anglicku?“ zadivil sa.

„Minulý rok.“

„Dlho?“

„Skoro päť mesiacov.“

„To by sme sa mohli snáď aj po anglicky rozprávať,“ zažartoval v reči Albióna.

„Prečo nie? Mám tú reč rada, je taká bohatá,“ vetila po anglicky s čistým prízvukom.

„Vzala ťa snáď pani vyslancová so sebou?“ vyzvedal sa s napnutosťou.

„Bola taká láskavá. No, ja s Rut som bola potom v rôznych ústavoch. Išlo nám o dokonalé preštudovanie nemocníc, aby sme mohli lepšie pokračovať v našej nemocnici.“

„A kde je tá nemocnica?“

„Z terasy ju nevidieť; je blízko Dunaja.“

„Má ju Ďuro úplne v rukách?“

„Ako lekár, áno.“

„Vravela si: naša nemocnica. Je vás v nej viacej?“

Začervenala sa máličko. „Dohľad nad ošetrovateľkami má Rut Morganová. Lekáreň a kuchyňu mám na starosti ja.“

Otvoril veľké oči. „Ako si prišla k takej čestnej úlohe?“

„Zložila som lekárnické skúšky;[12] môžem pripravovať lieky.“

Mimovoľne si zahryzol do pier. Počas rozhovoru nezbadal, ze vošli do siene plnej kvietia, svetla a vzduchu. Ponúkla Michalovi miesto a sadla si na rohu pohovky s takou nenútenou gráciou, že by sa mohla zjaviť v akejkoľvek spoločnosti. Zazvonila pritom a keď sluha vošiel, povravela zase v plynnej chorváčtine.

„Prestrite, prosím, o jedno miesto navyše. Ak do siedmej pán doktor nepríde, nebudeme ho čakať. Odkážte slečne Rut, že nás prišiel navštíviť pán Hodolič.“

Mládenec so žiarivým pohľadom sa poklonil a zmizol.

„Nehodlám prijať pohostinstvo u mne neznámej pani Zamojskej,“ vyhováral sa Hodolič.

„Nebudeš hosťom našej drahej matky, ale naším u nemocničného personálu.“

Poklonil sa. „Má pani taký veľký prospech z nemocnice, keď si môže držať taký „nóbl“ personál?“

„Úžitok je veľký, ale aj výdavky, keď chudobní liečia sa zadarmo. Za sestry-diakonky[13] platíme ústavom hodnú sumu, kým naše žiačky neprídu späť. Ostatne, „nóbl personál“ nestojí nič okrem doktora. No, to je prirodzené. „Hoden je robotník svojej mzdy.“ Rut je spoločnica pani Zamojskej; má teda svoj plat. Ona i ja slúžime pri chorých dobrovoľne z lásky a vďačnosti voči Pánu Ježišovi.“

Trhol sebou. Ako to povedala! Neprišiel posiaľ k tomu, vydať jej svedectvo — a teraz toto meno tak jednoducho splynulo z jej pier.

Sluha, oznamujúci pripravenú večeru, prerušil ďalší rozhovor. Vnišli do verandy, opatrenej sklenými dverami. Výhľad stadiaľ bol utešený. Po hladine rieky, obtekajúcej park, zrkadlili sa zore. Čo nevidieť sedela pri stole pestrá spoločnosť. Okrem hosťa dve mladé dámy, jedna pútavejšia ako druhá; dve príjemné diakonky; správca Orlice, dobrovoľný pokladník nemocnice, pán Nikolič; mladý študent Mrazov, rekonvalscent. Jedno miesto ešte prázdne. Sluha doniesol stolček so samovarom k domácej panej. Jedna zo sestier roznášala šálky. Práve, keď už všetko bolo hotové, otvorili sa dvere. V nich, zorou i zhasínajúcim slniečkom osvietený, oprel sa o podvoje[14] mladý doktor. Práve v tej chvíli slečna Rut zložila ruky a krátkou modlitbou oslavovala Boha za dary pred nimi ležiace. Aj doktor zavrel oči a pomodlil sa. Zato hosť ich mal otvorené. Hľadeli v úžase z jedného na druhého, až sa konečne zastavili i na priateľovej tvári. Či len bola zvláštna! Áno, krásna s tou bledopriesvitnou pleťou, s modrými žilkami na čele i sluchoch a s bleskom vrelej lásky v očiach, ktoré práve teraz na ňom spočinuli. Krásna bola jeho tvár; no, to nie je krása zeme! Čosi nebu blízke, zduchovnené v nej. O chvíľku spočinuli si priatelia v objatí. A keď si potom sadli k stolu, začala večera.

Aký to v priebehu nej bol rozhovor! Len umní, vzdelaní ľudia konverzujú takto. Ba, viac — (Michal Hodolič to cítil) — len opravdiví kresťania! No, kde prišli Ďuro i Oľga k takým náhľadom?

Po večeri sadla slečna Rut k pianu. Nikolič vzal husle. Oľga so sestrami a študentom stali si okolo nich a k nebies výšinám letela v utešenom štvorspeve oslavná pieseň. Hudba hrala k nej nádherný sprievod, ale len medzi veršami.

„Ďuro, ale teraz mi povedz, čo si mám myslieť?“ Michal objal priateľa sediaceho mu po boku na nízkej pohovke.

„Že sme našli Krista a že nás On učinil veľmi šťastných, zvlášť mňa. Odpusť, Michal, dávno som ti mal vydať svedectvo o tom a spýtať sa, či si našiel pravdu. Veď sme sa za to roky modlievali.“

„Ja som ju našiel, Ďuro. No u mňa to nie je nič divné. Nebol som celý čas v Brazílii; zašiel som aj do Severnej Ameriky. Tam som mal príležitosť navštevovať veľké prebudenecké[15] zhromaždenia. Ale vy?“

„Nám pred očami žili dve kresťanky, ostatné povedal Duch Svätý a Slovo Božie. No, brat môj, opakuj mi to ešte raz: si zachránený?“

Prešiel som na stranu Kristovu.“

Páni stíchli, zastavení v rozhovore krásou spevu. Po piesni poďakoval sa hosť za nečakaný pôžitok. Malá spoločnosť sa rozišla, každý po svojej práci.

„Oľga, pôjdete ešte do nemocnice?“ spytuje sa doktor mladej panej, odvolávanej kuchárkou.

„Áno, Ďuro; mám ešte daktoré lieky vydať sestrám a tiež prezrieť jedálny lístok sestre v kuchyni.“

„Ja vás dočkám; pôjdeme potom spolu.“

„Vďačne, hneď prídem.“

Páni vyšli pred malebnú budovu. Šli iba pár krokov. Sadli si na pletenú pohovku.

„Ďuro, kamarát, ako sa máš?“

„Veľmi dobre, brat môj.“

„Vidím — duševne; no, či aj telesne?“

„Aj telesne nad očakávanie dobre.“

„Hľa! A vravel si vtedy tak, ako by si nemal vôle ma ani dočkať. Ešte aj ozdravieš.“

„Máš pravdu, dosť skoro.“ Pekný úsmev okrášlil bledú tvár.

„No, povedz mi, ako si našiel všetko doma?“

„Veľmi zveľadené. Veľkou vďakou som zaviazaný ujcovi.“

„Je pravda, otec si dal veľmi záležať; ale bez Oľginej pomoci by to nebolo išlo.“

„A zaoberá sa ona ešte i teraz prozaickou prácou, keď je z nej veľká dáma?“

„Z Oľgy dáma? To si práve nemyslím. Ak niekto, tak ona najlepšie pochopila význam slova slúžiť. Ale načo o veci vravieť, dosť skoro sa presvedčíš.“

„A mňa sa nepýtaš, čo vravím na zmenu, ktorá sa s ňou stala?“

„Zmena! Je pravda. Už dávno sme zabudli na to neumelé, bojazlivé dieťa a zvykli sme si našu sestru vídať takú, akú ju učinil náš spoločný priateľ, Pán Ježiš; Tebe je nová.“

„Dodržal si sľub mne daný, Ďuro. Musím odvolať slová, povedané tam na lodi. Bola ešte len dieťa a vyvinula sa veľmi vo svoj prospech. No, priznaj, dal si si veľmi záležať na jej výchove?“

„Dal, bratu. Najprv som to urobil kvôli tebe. Potom kvôli sebe, pretože mi to osladzovalo smutný život. Ďalej kvôli nej, keď som ju začal oceňovať. Konečne kvôli Pánovi, ktorému som chcel vychovať služobnicu, a toto bolo to najlepšie. Ver, nikdy nebol učiteľ odmenený takým skvelým výsledkom, ako práve ja. Pravda, takým ľúbezným stvorením neučinila ju moja škola. Tomu pomohli štyri nežné ženské ruky. Im podarilo sa ako do vosku vtlačiť na mladé srdce obraz ženskej dôstojnosti: No, ani ony, ani ja neboli by sme trvale nič docielili, keby Kristus nebol jej životom.“

Doktor vravel vážne, temer snivo.

„A čím ti odmenila ona všetku starostlivosť?“ ironicky opýtal sa Michal.

„Ona mne? Ó, kamarát, nikdy nemal chorý brat nežnejšiu, vernejšiu sestru. Nebyť jej opatery, sotva by som ťa bol dočkal. Uvidíš, až príde za nami, prinesie mi môj plášť, ktorý som si zabudol. Hľa, už ide; a či sa mýlim?“

Nemýlil sa doktor. Mladá pani prinášala jeho plášť.

„Ďuro, zabudli ste si plášť, a je chladno,“ vravela starostlivo so sesterskou láskou. V srdci mladého muža zdvihol sa zlý, trpký pocit závisti. Ďuro si tú lásku v hojnej miere zaslúžil; ale jemu nebola nič povinná, keď jej ešte nič neposkytol. V chodbe nemocnice sa rozišli. On išiel s Ďurom na poschodie, ona zmizla v medziposchodí. Doktor ukázal hosťovi sálu s chorými, pravda len zo dvier. Pacienti vrele ho pozdravovali. Vidno, že je veľmi milovaný a ctený. Potom zaviedol hosťa do lekárne.

„Tu, hľa, je Oľgino pôsobisko. Je ona znamenitá lekárnička. V chemickom laboratóriu vyzná sa lepšie ako ja. Na jar podnikla so slečnou Rut dvojtýždennú cestu do Tatier na zbieranie liečivých rastlín. Sme nimi dobre zásobení. Rut je odborný botanik. Keď sme boli v Taliansku, aj stadiaľ sme hojne priniesli so sebou.“

„A bola aj Oľga s vami?“

„Prirodzene.“

„Čo záležalo pani vyslancovej toľko na nej?“

„Miluje ju a považuje za dcéru namiesto svojej vlastnej, ktorú jej Boh pred rokmi vzal. Ona má z nej práve takú radosť, ako ja. Nebudeme tu už oba dlho. Paniu držia len modlitby tých, ktorí ju milujú. Obávam sa, že aj mňa, hoci sa jej nemôžem prirovnať. Nuž teší nás, že mladá pracovníčka bude dobrou náhradou. Ó, Michal, či som šťastný, že si sa vrátil ako kresťan; nebudeš jej prekážať. No, veril som, že sa tak stane.“

„Máš pravdu, nechcem prekážať, ba práve pomôcť. Chcem ju osamostatniť, vložiť jej do rúk i s úrokom to, čo jej patrí, a potom zadať o rozvod.“

„Michal, a to vravíš ako kresťan?“

„Nie je brat alebo sestra nevoľným rabom v takej veci.“

„Hej, keby bola neveriaca.“

Hodolič sa zmiatol. Temer meravo pozrel do prázdna.

„No, uznaj, veď to naše spojivo zbudoval hriech!“

„Áno, ale Kristus môže spojivo vo vás spojiť a posvätiť. Ste si ešte navzájom cudzí.“

„A nikdy jeden druhému neprivykneme.“

„Nuž, potom sa môžete rozísť. Ale nie prv, kým ste neskúsili vzájomne seba poznať a doplniť.“

Hlboko zamyslený opúšťal mladý muž priateľovo sídlo. Doktora odvolali do prvej sály k ťažko chorému. Oľga zostala v lekárni, bolo treba napochytre pripraviť liek. Vyprevadila hosťa, a ten šiel sám so zvláštnymi pocitmi.

Krásna júlová noc zahalila dunajskú zátoku. Hviezdy i mesiac vzhliadli sa v sivých vodách mohutnej rieky, ktorá nikým nehatená ponáhľala sa k hlbinám Čierneho mora. Na brehu, pod košatými stromami prechodila sa mladá pani. V jej chôdzi úplné zabudnutie sveta i života. Na prelestnej[16] tvári odblesk boja, ktorý nechcel a nemohol stíchnuť, bo nikde nezrieť víťazstva. Čo dialo sa v rozochvenej duši, v rozbúrenom srdci?

„Pane Ježišu,“ zalomila konečne rukami; pritisla ich na hruď, ktorá sa vlnila prudkým dychom. „Daj mi svetlo, ó daj mi svetlo!“ Hodila sa na omšelú[17] skalu tesno nad krútňavou, zahľadená v tie rozpenené, mesiačikom v tekuté striebro zmenené hlbiny.

„Posiaľ videla som jasne,“ pokračovala v polohlasnej modlitbe, „dnes mi je všetko zatienené. Nepoznám Tvoju vôľu; nevidím kde končí alebo začína moja povinnosť. Ó, daj mi svetlo!“

Voda hučala, háje náprotivného brehu šumeli. Ani čo by všetko spievalo pieseň sladkej, nadzemskej túžby:

Na brehoch raja v krajoch ďalekých tajomné palmy kývajú. Žiarivo ihrá more krištáľové, ľalie sladko voňajú. Ó, ríša večnej, nadzemskej krásy, sídlo pokoja, slobody, spásy, od tvojich brehov i ku mne letí: poď domov, domov, zanechaj svety!

Ach, sú chvíle, v ktorých zdá sa srdcu, že len smrť by mohla priniesť rozlúštenie, vymanenie. Prešli roky, strávené v pilnej práci a učení. Boli dlhé, a prešli ani sen. Osamelé srdce sťa kalíšok vyprahnutej kvetiny otvorilo sa pre rosu živej vody a pre slnce najjasnejšie, ktoré nezapadá. Veľké blaho, aké so sebou prináša prijatie Krista, obostrelo celý život ružovým peľom. V ňom naučila sa duša odpúšťať. Zabudla Oľga Hodoličová, že ju muž tak potupil, že od nej utiekol, zanechávajúc ju v úplnej nevedomosti a opustenosti. Keď pozrela späť do minulosti, musela mu dať za pravdu. Bola taká, ako ju opísal. Len Pán Ježiš a tí, v srdciach ktorých sídlila láska, mohli ju zdvihnúť a učiniť z nej užitočného člena ľudskej spoločnosti. Nuž, Oľga verila, že všetko odpustila, zabudla, a teraz? Zbadala, že rany nie sú zahojené. Rozpomienky ožili, strašné chvíle vystúpili z hrobu. Bolo jej dnes, akoby ju viezli do matkinho hrobu; srdce bolo naplnené zármutkom a opustenosťou. Odletela nádej, že otvorí sa sirote domov, a pekné túžby mladého, detinského srdca. Ó, ako sa chystala po celý život Hodoličovcom slúžiť a odplácať im, že ju chceli rodinne privinúť! A keď po prvý raz uvidela Michala, ako udrelo mu srdce oproti. Krásny mladík presahoval všetky jej predstavy a dievčenské ideály.

Potom to veľké sklamanie! Ach, ťarcha rozpomienok, či si len strašná! Nuž, pocity rokmi zatlačované do úzadia, vystúpili na povrch. Ten muž, čo sa dnes pred ňou objavil, bol jej úplne cudzí. Ani nitočka sympatie neviazala srdce k nemu. Áno, cudzí, cudzejší ako hociktorý z pacientov, ktorí ležali v nemocnici, odkázaní na jej pomoc.

Raz — snáď v túžbe ospravedlniť synovca — vysvetlil jej Tichý do tých čias nerozlúštenú záhadu, prečo privolil Michal k sobášu s ňou. Na chvíľu postavilo ho to do dobrého svetla, že bol hotový stúpiť na svoje srdce, a tak otcovi pomôcť.

Ale keď o veci rozmýšľala, videla s bolesťou, že miesto chleba rodinnej lásky, po ktorom lačnela, chcel jej dať tvrdý kameň, zlatú hrudu. Rozhodla sa pevne, áno, nezvratne, že nikdy neprijme tisíce, kvôli ktorým opustil vlasť. Boli to jeho mozole, a ona ich nepotrebovala. Ak tým bolo svedomie úbohého strýca utíšené, malo to pre tú chvíľu platnosť, ďalej však nie. Keď od drahého priateľa počula, že sa Michal chystá už prísť, hľadela v hodoličovskom kaštieli všetko tak usporiadať, aby už nemusela viac jeho prah prekročiť, až on sa vráti.

Nemala síce ako lekárnička v nemocnici plat, no ani to nepotrebovala. Keď mala pokrm a nápoj, s tým sa uspokojila. Okrem toho našla si v posledné dva roky zdroj istého malého príjmu: vedela znamenite zavárať a variť ovocné šťavy. Kuchárka pani vyslancovej, Záhrebčanka, opatrila jej adresy daktorých firiem, ktoré kupovali od nej na obchody. Strýc Tichý jej v tom nebránil. Zaokrývala tým svoje výdavky na šaty a obuv. Ba, aj na cesty jej zostalo.

Keď zistila, aký je to kapitál, z ktorého míňala najprv len úroky, neprijala už z Hodoličovho ani halier. Iba strýc Tichý vedel, že na opravu domu i záhrady a na zaokrytie potrieb domácnosti míňali sa úroky, určené pre ňu. On nebránil, a tak spojenými silami umožnili Michalovi skorší návrat, aj to, že našiel všetko v rozkvete, ktorý u susedov budil úžas.

Nestratil nič šesťročným pobytom v cudzine. Vrátil sa s bohatými skúsenosťami. A keď mu bola mamona taká drahá, že ňou chcel zaplatiť Oľge všetko, čo ona po jeho boku stratila, bude sa ňou môcť tešiť.

Tak dumávala Oľga v daktorých chvíľach. Keď jej napadlo, že sa bude musieť vrátiť k nemu ako žena, zaplašovala tú myšlienku ako niečo nemožné, strašné. On chcel žiť mamone, ona Kristu. On jej bol cudzí, ona jemu odporná. Nikdy neboli si mužom a ženou. Tie neprávom vykonané ceremónie môže on ľahko rozviazať. Ona mu dá na to vďačne podpis. On je krásny, bohatý Hodolič; bude si môcť voliť i medzi sto ženami, a ona sa uspokojí s úlohou danou jej Pánom.

Tak myslievala predtým, ale teraz? Ó, vytúžená sloboda, kamže si uletela? Michal prišiel, no nie ten starý, svetu žijúci, s Kristom rozdelený sveták. Nie, on prešiel vraj na stranu Krista. Rozvod medzi deťmi Božími — to je potupa a hana Kristu. Rozdelený život mohol by tu, na Dolnej zemi — kde tak mnoho žien nebývalo s mužmi — zavdať daktorej duši pohoršenie. A spolu žiť? Nemožno, nie, to nemožno!

„Ja nikdy nemôžem byť jeho, Pane môj, nikdy! Ty vieš, nemôžem!“

Vonná hlavinka klesala k hrudi. Zlaté prstence zviezli sa po pleciach až k zemi a zakrývali bledé líca mladej panej.

Má dopustiť, aby si on ukladal obeť, sebazaprenie? Aby sa musel tak striasť, ako kedysi, keď mu pri otcovej rakve položila ruku na plece? Nie, ó nie! Nebola už taká desne škaredá, lež ani nie krásavica. Dnes-zajtra, o pár rokov zase ostarne, ošpatnie. A on si cenil človeka len podľa zovňajšku. Vedela sa už vkusnejšie obliekať, lepšie pohybovať. No, jej vnútorná hodnota nemala pre neho význam. Na zovňajšku nezáležalo zase jej, a keď, tak iba toľko, že si Pán Ježiš kúpil i tú telesnú schránku; Jemu náležala…

Ó, kde bola jej materinská priateľka, že nemohla položiť hlavu na jej kolená! Snáď by ona poradila. Lež či by aj pomohla? A keby tak povedala: žena patrí mužovi! Ach, len to nie, len to nie!

„Oľga, sestra drahá!“ zaznelo zrazu nežne nad schúlenou mladou dámou. Hlbokým smútkom zastrené oči vzhliadli prekvapene na priesvitno dobrotivú tvár, ktorá v láske a nehe pripomínala tvár Spasiteľa.

„Oľga, nehľaďte na vlny, hľaďte na Krista: S ním budete po tých vlnách kráčať. Neboj sa, len ver!

„Ach, Ďuro!“ konečne uvoľnilo sa srdce slzami. Doktor nechal svoju žiačku plakať, ba, zaplakal s ňou. Zrazu ustala.

„Ďuro, čo robíte teraz vonku!“ spytuje sa preľaknutá. „Môže to mať zlý vplyv na vaše zdravie.“

„Nemohol som spať samou blaženosťou. Bolo mi divné, že už nesvietite. V myšlienkach zašiel som až sem. Srdce mi kázalo, aby som vás hľadal.“

„Že ste nemohli spať blahom? Akým?“

„Či myslíte, že to nie je blaho, keď sme sa roky modlili za veľmi drahého priateľa a keď nás Boh vyslyšal?“

Zrumenela až po zlaté vlasy, cítiac bodnutie v srdci. Akou kresťankou to bola! Veď ju ani len netešilo, že Pán Ježiš ich prosby vyslyšal. Ach, jej modlitby iste neboli opravdivé, zato Ďurove áno.

„Oľga, pochovajte minulosť tam, kde ju spoločne s tou našou pochoval dobrý Spasiteľ. „Hľa, nové činím všetko,“ povedal raz. Nechajte prítomnosť i budúcnosť v Jeho pevnej ruke.“

„Veď ja chcem, Ďuro, verte. Len svetlo mi dajte, čo mám robiť teraz?“

„Teraz? Ísť do svojej izby, položiť sa do rúk dobrého Pastiera a prenechať starosti Jemu.“

„Ale zajtra?“

„Ísť ako obyčajne najprv po povinnosti na Orlici, potom vydať lieky sestrám a konečne zájsť k Hodoličovcom porobiť poriadky.“

„Ale nie zostať tam?“

„Prirodzene nie, kým sa pani Zamojská nevráti.“

„A potom?“

„To vie Pán. On vraví: Dosť má deň svojho trápenia.

„Vďaka za útechu, za svetlo, ó vďaka!“ Stisla doktorovi ruku. Chcela odbehnúť, no vrátila sa.

„Prosím, nebuďte vonku; je vlhko a chladno.“

Pokročili spolu. „Ba, dnes je práve taká krásna noc, ako asi bývali tie, ktoré On, náš tŕním korunovaný Kráľ, trávieval na modlitbe v obecenstve s Otcom. Oľga, pamätáte sa ešte, ako to bolo, keď sme za toho zimného odpoludnia prekročili prahy Orlice? Vonku zima a v srdci tiež zima, tma! Aký to rozdiel vtedy a dnes, keď si smieme zanôtiť:

Tichúčko v mojom srdci dlieš, s Tebou lúč radosti. Ó, nemať Tvojej lásky svit, zhynul bych v temnosti. Ja spolovice nevedel, jak dobrý, sladkýs’ Ty, ach, neznal som, že Tvoja krv od hriechu očistí!

Uvážte, keby ste nemali toto blaho, keby ste stratili tento poklad!“

„Krista stratiť?“ zľakla sa. „Ó, to by som neprežila! Všetko môžem stratiť, len Jeho nie!“

Usmial sa máličko. „Dovoľte, aby som sa prvý a posledný raz dotkol boľavej struny a rozobral celú tú tragédiu z pravej stránky. Predpokladajme: Hospodin vás obdarí krásou tela. Vy prídete ku Hodoličovcom, okúzlite Michala. On uviazne v sieti vašich zlatých vlasov. Ohnivé, prázdne jeho srdce zahorí k vám náruživou láskou. Vy pri jeho kráse a mnohých vynikajúcich daroch urobíte si z neho modlu, pred ktorou budete padať do prachu. Prirodzene, on zostane ďalej doma. Vy miesto toho, aby ste sa vzdelávali, zostanete na tom stupni a taká nevyvinutá, nadaná, lež zanedbaná, s tým obmedzeným obzorom myšlienok, obklopená nezvyklým bohatstvom. Za rok-dva stanete sa matkou dieťaťa, už vopred predurčeného na záhubu následkom zlej, pomýlenej výchovy. Ani jeden z vás, majúc srdce plné bezzákladného, rýdzo telesného blaha, nebude potrebovať potešenia, ani Krista, ani spásu. Ale ju ani nedosiahne. A po šiestich rokoch rôzneho, obapolného sklamania sedeli by ste tu pre priskorý vydaj, telesne už zostarnutá, so srdcom plným trampôt a prázdnym lásky, večného mieru.

Nuž, keď sa na to pozrieme z tejto stránky, zdá sa mi, že niet takej veľkej príčiny na plač; skôr smiete zavolať: „Merné laná mi padli na krásnych miestach, áno, skvelé dedičstvo je u mňa.“ — Dnes stojíte na začiatku života. Minulé roky boli len prípravou. Ak bude život tvrdý, plný bojov, bude predsa šťastný, lebo vaše blaho je v Kristu a váš život skrytý s Kristom v Bohu. Že nemôžete dnes Michala milovať, ako žena muža milovať má, je pochopiteľné. On vašu lásku pošliapal v zárodku. No, milujte ho ako kresťanka Kristovho vykúpeného, ktorého zachránenie stálo Krista život, ako i to naše.

Povedal by som: milujte ho tak pekne, ako ste hneď od prvého dňa mňa milovali; no, tak povedať nemôžem. Ku mne cítili ste sústrasť, a ja som vám nedal ublížiť.“

„Ba vy ste ma milovali ako brat,“ vpadla mladá pani do reči. „Vám po Pánovi ďakujem. Pán Ježiš vám sám večne odplatí. Vrátili ste mi mier duše. Áno, merné laná padli mi na mieste veselom. Ak niekto, ja nemám príčinu na zármutok a slzy. Uvidíte, nebudem už plakať. Verím, že On bude všetko riadiť svojou mocnou rukou. Ach, nechcem zabudnúť ďakovať za to, že som smela byť nástrojom na večnú záchranu Michalovu, hoci aj ponižujúcim spôsobom.“

„Vďaka, Oľga, verím vám a veľmi ma oblažujete.“

„Mohla by som vás, Ďuro, o voľačo poprosiť?“

„Prirodzene, sestrička moja.“

„Prečo bolo vtedy i vo vašom srdci zima? Či len preto, že Pán, večné slnce, nebol vo vás?“

Doktor prešiel si rukou čelo. „Mňa viedol Pán tiež stratami. Musel som s veľkou bolesťou srdca poznať, že navždy nutné mi je zrieknuť sa rodinného blaha. Jedinou potechou musela mi vtedy byť okolnosť, že bytosť, ktorú srdce milovalo viac než život, miluje iného a stane sa jeho šťastnou nevestou. — Nehľaďte tak smutne na mňa. Bola to veľká bolesť. No, môžem dosvedčiť:

„… všetky búrky spokojí a všetky rany zahojí Ježiš sám.“

A teraz to už pochováme tam, kde to ležalo. Doktor sňal klobúk, zopäl ruky a vo vrúcnej modlitbe odovzdal seba i svoju priateľku Jemu, ktorý ich srdciam rozumel a ich potešil.

*

Ach, nevie neraz človek, čo ho doma čaká, za čím sa tak veľmi z cudziny ponáhľa. Sotva sa pán Michal Hodolič trochu v dome zohrial, sotva prezrel veľkostatok a potešil sa z jeho rozkvetu, zastavil ho v jeho veľkolepých plánoch nečakaný hosť — malária.

Dostavila sa v takom vysokom stupni, že ani v Brazílii mocnejšie ním nelomcovala. Nuž, choroba je taký hosť: len mu otvor dvere — a už sa ho nestrasieš. Prvé dva-tri dni premáhal ju pán Michal hrdinsky. Ale na tretí deň, práve keď bol u priateľa o radu, tak sa ho zmocnila, že nezbývalo nič iné len sa hneď položiť vo vedľajšej rezervnej doktorovej izbe. Prešli tri-štyri dni v divokom blúznení. Nevedel mladý Hodolič, že ho opatrujú tie isté ruky, ktorých dotyk pred rokmi naplnil mu srdce toľkou ošklivosťou, že mu pripadala v blúznení, že ho opatruje akási kňažná.

Konečne horúčosť opadla. Jej miesto zabrala slabosť, v ktorej sa pán Michal strácal až kdesi zo sveta. Zažil to už i v Brazílii, len nie v toľkej miere. No, dobre je chorému, keď vynaliezavá láska hľadí osladiť každú hodinu. Musel Michal poznať, že ešte nezažil také dni, aké mu pripravoval Ďuro s oboma dámami. Rut Morganová uspávala ho krásnou hudbou a spevom. Oľga mu predčitovala chorvátske i anglické knihy s jemnou precíznosťou predčitateľky chorých. Rozprávala mu, keď si žiadal, pútavo o cestách po Škótsku, Anglicku i Taliansku. Ale opisovala aj cestu po Tatrách s toľkou poéziou, že mimovoľne zatúžil poznať túto dosiaľ neznámu časť svojej vlasti. Strýc Tichý chodil tiež každý deň. Oznamoval mu ako sa realizujú nové projekty, že prišli sľúbené stroje a povolaný montér.

No, prihodilo sa, že predsa i hodiny ležal osamote. A tu, kým priatelia mysleli, že spí, rátal, sporiadaval knihy výdavkov a príjmov. Bol si ich vyžiadal od strýca tak, čo doktor nevedel. Chvíľami pokryl mu čelo mrak. Raz našiel ho strýc takého zamračeného.

„Dobre, že ideš,“ vítal ho radostne. „Aspoň mi vysvetlíš istú záhadu.“

„Veľmi rád, Michal, lež ako sa máš?“

„Dúfam, prepustia ma už skoro z tohto väzenia.“

„Nebuď nevďačný,“ pohrozil starec. „Mohlo dlhšie trvať, horšie skončiť. Myslíš, že neurobili naši všetko, aby ti ho skrátili a spríjemnili?“

„Nie som nevďačný,“ vážne vetia hrdé ústa. „Ale zaviazanosť za takú okázalú dobrotu tlačí, keď niet možnosti odplatiť. No, nechajme toho, strýko. Povedz mi radšej, ako to, že tie nepatrné výdavky na Oľgine potreby a cesty už po dva roky nenachodím v účtovných knihách?“

Tichý sa zmiatol.

„Povedz, strýko, platila to všetko pani vyslancová?“

„Nie, Michal, Oľga si platila sama.“ A teraz nepozostávalo strýcovi iné, len povedať pravdu, že Oľga, len čo zvedela príčinu Michalovej cesty do Brazílie, nielenže neprijala ani halier pre svoju osobu z Hodoličovského, ale všetky svoje úroky vkladala do jeho domu. Z nich ho udržiavali a opravovali a tak sa umožnil jeho majiteľovi skorý návrat domov.

Nevedel Tichý, akú búrku vyvoláva. Sídlila hlboko v duši nemého poslucháča.

„Michal, čo ti je?“ sklonil sa k bledému synovcovi.

„A ty sa ešte pýtaš?“ zastonal chorý. „Prečo si odkryl hriech môjho otca jej? Prečo si poškvrnil jeho pamiatku v hrobe?“

„Ona je kresťanka, Michal. Nesúdila, veľmi ľutovala tvojho otca,“ vzdychol starec. „Ďakovala mi za tú správu, a od tých čias často zdobila jeho rov kvietím. Ona si to vážila, že chcel napraviť, i že jej preukázal lásku.“

Ďalej páni neprišli. Vnišiel doktor a oznamoval, že slečna Morganová odchádza v ústrety pani vyslancovej. Mladá dáma prišla sa aj skutočne odobrať. „Dúfam,“ povravela ľúbezne, „že už moju drahú veliteľku neprivítate v posteli. Pán Ježiš naše modlitby vyslyší.“

„Dovoľte, slečna, aby som sa vám za všetku nezaslúženú starosť a láskavé ošetrovanie vrelo poďakoval.“ Bozkal malé, nežné ruky.

„Ó, to bolo dávno zaslúžené, pán Hodolič.“

„Ako, prosím?“

„Či neviete? Čo ste jednému z mojich učinili, mne ste učinili. Nemocný som bol a prichádzali ste ku mne.

„Keď tak veci beriete, áno.“

V izbe stíchlo. Oba páni hľadeli chvíľu na dvere, v ktorých zmizol zjav učenice Kristovej.

„Krásna duša,“ povravel starec.

„Krásna“ — myslel si Hodolič. Ale pri takomto ponímaní vecí nesmel by človek nič vlastniť, ani si nič nárokovať. Oni všetko robia pre Krista — a len pre Krista. — Čože chcem?“ mrzel sa sám na seba. „Vari ma to trápi, že Oľga tiež len pre Krista ma opatruje. Všakver, tak jedine je to správne. Medzi nami nebolo nikdy spojenie, ani nikdy nebude. Dnes, keď ona všetko vie, tým menej. Celé jej konanie je veľkolepý akt kresťanskej pomsty. Chce sa predo mnou skvieť ako vzor nedosiahnuteľnej dokonalosti. Čím vyššie ona vystúpi, tým nižšie musím ja dolu. Postarala sa, aby som mohol skôr prísť domov. Nechcela mi nič dlhovať. Živila sa radšej sama, hoci by mohla hrať dámu. Za tie dva roky vrátila všetko, čo v minulých z Hodoličovho minula, i s úrokami. A pritom pracovala na zveľadení veľkostatku. Ba, rád by som vedel, čo myslí. Ak má tie náhľady, čo Ďuro, na rozvod nepomýšľa. Vari nehodlá zostať mojou ženou a pritom apatekárkou pani Zamojskej? Čo urobí s tými štyridsaťtisícami, až jej ich odovzdám?“

Dobre, že vtom doktor znova vnišiel a nitku trpkých dúm pretrhol…

„Ako dlho sa ma chystáš ešte väzniť, Ďuro?“

„Ešte do konca týždňa, môj drahý,“ vraví lakonicky doktor. Na perách pohráva mu dobrotivý úsmev. „Potom ťa pustím na slobodu, ale nie domov. Musíš navštíviť Horniaky, Tatry, Smokovec atď. Však i tak málo poznáš svoju vlasť. Patrí sa, aby si aspoň toľko o nej vedel, čo vieš o Brazílii.“

„No, teraz je práve čas na cestovanie za zábavou, keď je žatva v plnom prúde pred nami!“

„Ja myslím, ak sa nemáš o týždeň znova do postele uložiť a zotrvať v chorobe čo hneď do jesene, že je lepšie tomu predísť. O pár týždňov vrátiš sa k mlatbe v plnej sile a zdraví. Veď ťa má kto zastúpiť. — Čo myslíš ty, otče?“

„Že máš pravdu, syn môj. Myslím, hospodáril som dosť dobre šesť rokov; na toto odporučenie nemusíš ma hádzať do starého železa. Či áno?“

„Strýko, aké slová! Mnoho som ti dlžen. Vieš, že sa s tebou do smrti nemienim rozlúčiť. Nuž, keď nie je možné ináč, podrobím sa. Ale nechajte ma odísť skôr ako príde pani vyslancová.“

„To nie je možné; ona príde už zajtra. Okrem toho, čo ti prekáža tá dobrotivá dáma?“

„Tá dáma má iste príčinu dobre o mne zmýšľať. Veď je to materinská priateľka Oľgina,“ ironický ťah trhol ústami mladého muža.

„Si podráždený, syn môj, necháme ťa radšej na pokoji.“ Tichý sa odporúčal. Syn ho síce vyprevadil, no hneď sa vrátil.

„Môžeš vstať, Michal a vyjsť trochu na balkón. Je príjemne, pomôžem ti obliecť sa, aby si bol skôr hotový.“

O pár minút sedel už mladý statkár v pohodlnom kresle na balkóne, potiahnutom divým viničom a ružami, zahľadený na západ, kde sa slnce prekrásne lúčilo so zemou. Mimovoľne dumal o prežitom nebezpečenstve. Cítil, že jeho život unikal tak rýchlo, ako to slniečko. Nebyť zručnosti a obetavosti doktora a ošetrovateliek, bol by snáď unikol; a pred ním rozkladala by sa večnosť. Bol by musel zastať pred Kristom na súde a vydávať počet zo života. Čím by sa bol preukázal? Po prvý raz pocítil, že dodnes nežil život Bohu, ani ľuďom, že žil len sebe. Ach, myšlienky neboli utešené, neblažili.

Zrazu preletel otvoreným oknom z doktorovej izby akord, druhý, tretí. Dakto hral a ako hral! V tej hudbe bolo cítiť zbožnú dušu a láskou rozochvené srdce. Zďaleka cítiš, že sú to zvuky duchovnej skladby, hrané síce na piane, no tak, že znela ako organ. Kto to hrá? Rut nebola doma. Snáď mali v nemocnici nejakého hudobníka — pacienta. Hudobník spravil pauzu; chvíľu vládla tíšina. Potom začal hudobník hrať ešte raz a dohral už bez prestávky celú skladbu a zakončil ju ako s mohutným „Amen“.

Onedlho zaznelo nad hlboko zamysleným Hodoličom: „Michal, ty si už vonku? Sláva Pánovi!“

Mimovoľne vystrel ruku voči jasnej vidine. „Dobrý večer, Oľga. Ako vidíš, pustil ma Ďuro na chvíľu z väzenia.“

Zadržala podanú ruku, sadla si na stolček k nemu. „Pán je dobrý,“ povravela srdečne. „On ťa zase uzdravil, a tak naše prosby vyslyšal.“

„Modlila si sa aj ty za mňa?“

Uprela veľké krásne oči na jeho tvár. Zmiatol ho ten pohľad. „Nemáš veľký dôvod modliť sa za mňa,“ namieta neiste.

„Ba, nemám príčiny nemodliť sa za chorého spolubrata, zvlášť keď je on Boží. Však vieš: ak trpí jeden úd, trpia s ním všetky.“

Hľadel na ňu, aká bola svieža, radostná. Ako nenútene, sestersky sedela pri ňom, ani čo by ju nikdy nebol urazil, nebol jej práva pošliapal.

„Teba dač veľmi teší,“ ukĺzlo mu zase.

„Ach, veľmi, Michal. Nediv sa, dieťa sa vždy teší na príchod mamičkin.“

„Popúšťaš v srdci pani Zamojskej miesto, ktoré tetinke patrí!?“

Zakrútila hlavou. Ovinula si ruky okolo kolien. „To nie. Mala som dve matky: jednu dobrú, ktorej dlhujem za telesný život, a druhú, skrze ktorú mi Boh daroval duchovný život. Ako sa starala mamička o môj telesný vývin, tak kriesila pani Zamojská môjho ducha, moju myseľ slovom, skutkom a predovšetkým modlitbami. Bola som taká neumelá, sprostá, zanedbaná. Len láska Božia, rozliata v srdci, mohla jej umožniť milovať také odporné stvorenie a mať s ním toľko trpezlivosti.“

Krásne oči mladej dámy, zakalené slzami, hľadeli zadumane na nebo, poliate zorami. — Vidno: ona zabudla, komu tie slová vraví. Ako tu pred ním sedela na nízkom stolčeku, zlaté pletence po bledom rúchu spustené, taká nevýslovne pútavá, peľom zvláštnej krásy ducha obostretá — čím to bolo, čím nie, zrazu pripomenula mu minulosť. Snáď okolnosť, že ju tak bez obalu, pravdivo predostierala, vyvolala v jeho vnútri spomienku na chvíle, kedy ju našiel tiež takto sedieť: chudé ruky vôkol kolien ovinuté, v závoji a venci na bok pošinutom. Pripadlo mu to ako holá nemožnosť, že tamtá bytosť a táto teraz sú jedno. „A veď“ — podumal, kým čaro večera v nastalej tíšine nad oboma zapadlo — „veď ona je moja.“ Pocit zvláštnej teploty vkrádal sa mu do srdca. Keby vztiahol ruku a objal tú štíhlu postavu, keby privinul k srdcu umnú, ľúbeznú hlavinku — smel by tak urobiť — bola jeho pred Bohom i pred ľuďmi. —

A nebola jeho. Temer ho to akosi zamrazilo. Hľadel spod rias na priesvitné, ako kvet jemné líca, na tie ružové, tak umne zavreté pery a zmocnila sa ho túžba dosiaľ nikdy nepocítená: bozkať ich. Vtom ona vzhliadla a prchavý rumenec sfarbil jeho tvár.

„Odpusť,“ vetí premáhajúc zmätok, „zadumala som sa nemiestne. Snáď aby si už išiel dovnútra; začína byť chladno. Nadnes je dosť, keď je to prvý raz.“ Zase sa pekne usmiala. Jeho to bodlo.

„Máš akosi naponáhle dostať ma späť do väzenia,“ vetil podráždene. „Mne sa ešte nechce ísť; chlad necítim.“

Zarazil sa, bo vstala a bez slova odišla. No prv, kým sa stihol spamätať, prišla znova. Priniesla pokrovec a ručník a skôr ako mohol zabrániť, zakryla mu nohy a plecia.

„Odpusť,“ skĺzlo z tvrdých pier ospravedlnenie. Vzal malú ruku a zadržal ju pevne. „Čo si myslíš o mne?“

Pozrela zase tak láskavo ne neho. „Že si po chorobe podráždený.“

„Neurazil som ťa?“

„Nie.“

„No, tak ešte neutekaj. Nechce sa mi tu samému sedieť,“ dodal, akoby musel prvé slová zahladiť. „Ešte keby prišiel zase ten hudobník, ktorý hral u Ďura, kým si prišla. Vieš, kto to hral?“ Keďže nehľadel na ňu, ušli mu jej rozpaky.

„Viem, kto hral,“ povravela jednoducho. „Ak sa ti skladba páčila, postarám sa, aby si ju znovu počul. No, odpusť, musím ísť. Treba dať rozkazy o večeri, zvlášť aby ju tebe priniesli sem.“

Než sa nazdal, bol sám. Keď asi o štvrť hodinu mu priniesla sestra-diakonka večeru a potom odniesla stolček so zbytkami, zazvučali znovu akordy. Najprv potichúčko, potom hlasnejšie. Za tým dlhý rad ľubozvučných triliek a konečne zase tá úchvatná svätoskladba.

„Nie, musím zvedieť, kto to hrá,“ rozhodoval mladý muž. Ale oči sa mu zavierali. Prisilné vonné povetrie spolu s čarom hudby vykonali svoje dielo. Doktor našiel si pacienta ponoreného do tichého, zdravého sna. Zavolal ošetrovateľa a zaniesli ho tak opatrne do izby, že sa im nezobudil.

*

A zase bol podvečer. V neveľkom pavilónku nad dunajskou zátokou sedela pani vyslancová. Pri jej nohách, hlavu na paninom lone položenú, kľačala Oľga Hodoličová.

„Tak, mamička moja drahá, povedala som ti všetky obavy a boje posledných dní. Videla si ho, hovorila si s ním. Tak mi daj radu, čo ďalej.“

„Čo ďalej, dcéra moja?“ Jemná, priesvitná panina tvár zastrela sa hlbokou dumou. „Povieme najprv všetko Pánu Ježišovi.“

„Ó, mamička, maj zľutovanie! Neposielaj ma k nemu! Ver, ja ísť nemôžem!“

„A volal ťa už?“ Pani pritiahla silne sa chvejúcu mladosť k sebe.

„Ani slovom.“

„Nuž, tak sa uspokoj, dieťa. Ak je Božia vôľa, aby si šla k nemu, potom vloží Pán slovo prosby do jeho úst; prv ísť nemusíš.“

„Nemusím? Ach…!“ — Temer bezvládne klesla mladá hlava na panino lono.

„Oľga, odpustila si mu?“ z hlasu vyznela starosť.

„Všetko, mamička. Viem, vo všetkom tom bola Božia ruka. Pán všetko obrátil na dobré; ale odísť od teba! Si taká slabá, taká slabá!“ Mladá dáma s plačom bozkala priesvitné panine ruky. „Pritom opustiť moje drahé povinnosti v nemocnici, náš kruh, dobrého Ďura, ktorý ma potrebuje, a ísť po boku muža, ako ním nemilované, len s útrpnosťou znášané bremä. Ach, je to možné, aby Pán také dač žiadal?“

„Rôzne veci zdajú sa nám nemožnými. A predsa musíme uznať, že iného východiska niet. Ale buď pokojná, ani hodinu prv si ťa nedám, ako bude treba. Je pravda, voľačo by som ťa prosila, Oľga: doktor mi povedal, že Hodoliča musí v pondelok vystrojiť do Tatier. Sotva by ho chcel nechať cestovať samotného; pôjde s ním, obetuje sa.“

„Ďuro? Nemožno! Tá cesta nie je pre neho. Michal nie je taký chorý, žeby musel mať so sebou doktora. Viem už, o čo si ma chcela žiadať. Prirodzene, že pôjdem. Bude to síce Michalovi slabá náhrada za priateľa, ale Pán Ježiš mi pomôže, že mu budem osožná a že sa uspokojí.“

„Iste, dcéra moja. Zostane tedy pri tom. Tak, teraz všetko povieme Pánovi.“

A povedali…

„Oľga, je to pravda?“ zaznelo v nedeľu ráno v ústrety mladej panej, keď sa stretla s doktorom.

„Čo, Ďuro?“

„Že chcete sprevádzať Michala na cestách.“

„Myslíte, že on na to pristane a že vás dobre zastúpim?“

„Celkom určite oboje. Ale ako to, že ste sa odhodlali?“

„Ďuro, a môžete pani Zamojskú opustiť? Vidíte, aká prišla slabá.“

„Teda obeť, Oľga?“

„Nie obeť, len trochu vďaky a lásky.“

„Boh vám žehnaj, Oľga. Pán dá, že nikdy nebudete ľutovať tento krok. No, nemám mu to povedať ja?“

„Nie, Ďuro. Idem teraz i tak za ním s odkazom od mamičky; poviem sama.“

Pekná poklona. Doktor hľadel za odchádzajúcou štíhlou postavou.

„Pane, ty vidíš, že to bude predsa obeť. No, ona má pravdu. Dobroditeľku našu teraz opustiť nemôžem.“

„Dobré ráno,“ zaznelo v ústrety mladej dáme.

„Dobré ráno, Michal. Ty už tu? To je pekné.“

„Kam sa ponáhľaš, Oľga?“

„Za tebou. Pani Zamojská pozýva ťa srdečne na desiatu na verandu. Po nej máme domácu pobožnosť. Tak poď, prosím.“

„A môžem v tomto neúplnom úbore?“ zažartoval.

„Rekonvalescentovi i tak stačí,“ usmiala sa aj ona. Pokročili. „Rada by som ťa o niečo požiadala,“ začala po chvíli mladá dáma.

„Mňa?“ žasol, márne zakrývajúc vzrušenie. „Veľmi rád splním, ak je to v mojich možnostiach.“

„Ach, možnosti máš, lež vyplnenie bude ťa stáť istú obeť.“

„Som priveľkým dlžníkom, aby som akúkoľvek nepriniesol rád,“ poklonil sa.

„Michal, pani vyslancová je veľmi slabá. Ona potrebuje nevyhnutne Ďura. On ale chce ísť s tebou do Smokovca. Sláva Pánovi, ty sa už bez doktora obídeš. Obslúžiť môžem ťa i ja, ak ma vezmeš so sebou.“

Všetka krv nahrnula sa mu k srdcu a zase k hlave. „Oľga, a ty naozaj myslíš ísť so mnou?“ Zastal pred ňou.

„Ak ti môžem poslúžiť, áno.“

„No, tvoja vďaka voči pani Zamojskej je naozaj veľká. Lež nač taká obeť? Videl som včera, že vznešená pani Ďura skutočne potrebuje; nebol by som i tak privolil, aby ma vyprevádzal. Už i pre neho samého nie. V Tatrách je príliš drsné podnebie. Nie som taký veľký sebec, ani taký rozmaznaný slaboch, aby som odviedol panej dcéru, ktorú s toľkou láskou vychovala, a to práve vtedy, keď ju predovšetkým potrebuje sama a…“

Neprišiel ďalej, bo pohľadom dotkol sa ľúbeznej tvári a zarazila ho jej nápadná bledosť.

„Sám ísť nemôžeš,“ povravela vážne. „Pán Mírov sa už dosť zotavil; veľmi rád prijme úlohu sprievodcu. I tak nemal väčšiu túžbu, ako dostať sa raz do Tatier.“

„Oľga, nerozumej ma zle,“ postál Michal v chôdzi a zastal cestu aj jej. Dvoje očí norili sa na chvíľu do seba.

„Bol by som ti veľmi vďačný, keby si išla ty so mnou. Ale ja som si ničím od teba podobnú obeť nezaslúžil. Viem, ako ti to ťažko padne.“

„Žijem s Kristom a Kristu. Kde je zásluha, nemôže byť reč o obeti.“

Pokročili mlčky. Pred schodmi terasy postál mladý muž znovu. „Pretože by som sa musel domnievať, že ťa moje zdráhanie urazilo, tak prosím; prines radšej tú obeť a poď so mnou.“

Momentálny boj zjavil sa na nežnej tvári. Už sa zdalo, že mladá dáma zakrúti záporne hlavou. Miesto toho vložila na chvíľu ruku do jeho vystretej pravice a dovolila, aby ju pobozkal…

„Žijem s Kristom a Kristu,“ znelo pánu Michalovi v nasledujúcich týždňoch neraz mysľou. Ó, bárs by toho slova nebolo, prial si neraz počas spoločnej cesty a počas pobytu v Tatrách. Mladá dáma starala sa o neho s presnosťou najlepšej ošetrovateľky i krášlila, spríjemňovala mu každú hodinu. Dokazovala mu lásku, ktorej je schopné srdce kresťanky. No, pritom všetkom stála od neho v takej úctu vzbudzujúcej vzdialenosti, že si spolupacienti netak hlavu lámali, v akom pomere stojí k sebe ten zvláštny pár. Na manžela bol prichladný, na rozvedených zase príliš zdvorile a láskave zachádzali jeden s druhým. Či div, že nejeden oslovil Oľgu „slečna“ a dával jej otázky týkajúce sa „nemocného brata!“ Musel pán Michal vidieť, akými obdivujúcimi pohľadmi sledovali mladí gavalieri jeho ženu. Uspokojovalo ho to, že ona ich nevidela. Pre ňu jestvoval len on, ak dačo potreboval. Ak nepotreboval, ponárala sa do krás prírody. Zbierala zeliny a slúžila ľuďom, nakoľko len mohla. Na jeden deň zastavili sa aj v malých kúpeľoch Lučivnej, tesne pod Tatrami. A že bolo práve utešené počasie, prežili temer celý deň vonku, uprostred tíšiny, vône a velebnej prírody. On ležal na trávniku, slnkom osvietenom, ona sedela trochu v tôni a predčitovala mu. Potom počúvala, čo jej rozprával o Brazílii. A keď zatíchol, zavládla okolo nich lahodivá tíšina.

Zrazu vzhliadol mladý muž spod širokej obruby klobúka do susedkinej tváre. A medzitým čo jej duša strácala sa v kráse horských velikánov, na ktoré podopierajúc hlavu do dlane tak túžobne hľadela, on strácal sa v pohľade na ňu. Nepochopiteľná krása tejto zvláštnej bytosti pútala celé jeho srdce tak, že i v ňom vznikala túžba. Po čom, nevedel by povedať. Cítil, že ona mu je už nie taká vzdialená, ako vtedy, keď sa vyberali na cestu, cítil, že s ňou akosi vnútorne zrastá. I prial si v tejto chvíli, aby toto cestovanie nikdy nekončilo. Nebol už chorý, ale si to nepriznal. Veď toho dňa, keď bude zdravý, prestanú povinnosti jej — ošetrovateľky. Ona utiahne sa ešte ďalej, ba tak ďaleko, že tú priepasť nebude možno prekročiť.

No, na čo by to bolo? Veď ona bola predsa jeho žena a on jej muž. Hej! Lež on chcel rozvod, aj ona ho iste chcela. Ale obaja boli kresťania. Ďuro mal pravdu: zavdať pohoršenie svetu, to by bol hriech. A žiť takto? Nemožno! Ó, keby nebola to slovo vyriekla! Keby nemusel ustavične myslieť, že všetko, čo robila, bolo jedine pre Krista, aby sa Jemu zavďačila! Koľko ráz mal príležitosť vrelým slovom odplatiť jej láskavý skutok, a nešlo to. No, čo on robil! Ešte ani záležitosť s tými nešťastnými tisícami s ňou vôbec neuzavrel!

Priam ako domyslel, odtrhla pohľad od diaľavy. Vzhliadla k nemu.

„Praješ si dač?“ spytuje sa zmätená jeho nečakaným pohľadom.

„Áno, prial by som si.“ Narovnal sa, sadol vyššie, tiež do tône.

„Istá vec ma veľmi tlačí; mala byť už dávno vyrovnaná. V posledné dni pred odchodom,“ — začal po malej pomlčke — „prezeral som knihu účtov nášho veľkostatku a dozvedel som sa dačo nie bárs potešiteľné.“

„V knihe účtov?“ podivila sa úprimne. „Mala som ju tiež v rukách a obdivovala som veľký poriadok ujca Tichého.“

„To aj ja. No, za dva roky nie sú v nej zapísané žiadne tvoje výdavky. Pátral som po tom,“ pokračoval chvatne, kým ona uprela pohľad do kúpeľnej doliny. „Ujec mi len prezradil, ako si zaokrývala svoje výdavky a na čo sa upotrebili úroky tvojho podielu. Rád by som vedel, prečo to bolo?“

Uprela svoj priamy pohľad do jeho teraz mračnej[18] tváre.

„Chcela som docieliť to, čo bolo mojou povinnosťou, a Pán Ježiš mi umožnil.“

„Tak? A čo bolo tvojou povinnosťou v tejto veci?“ spytoval sa chladno.

„Skrátiť tvoje dobrovoľné vyhnanstvo. Ak tebe toľko záležalo na mamone kvôli mne, nemala ťa ona v cudzine dlhšie zdržovať. Keby mi bol ujec prv povedal, čo je vo veci, mohla som vykonať ešte viac.“

Vyskočil. I ona vstala. Zastali si proti sebe pod tým krásnym tatranským nebom, cítiac, že od tohto okamihu veľa závisí.

„Všetko by som bol vďačne obetoval, keby sa mi bolo podarilo zachrániť otcovu česť pred tebou,“ povravel s hrdou trúchlivosťou, skrížiac ruky na hrudi.

„O tom nevravme, Michal,“ zakrútila zápore hlavou. „Tvojho otca prenechajme Bohu. Keby bol znal pravdu tak, ako ju my známe, istotne by to nebol urobil. No, on neznal. Pokušenie prišlo, nezvíťazil; padol, ublížil sebe. A potom chcúc napraviť, ublížil nám obom, zvlášť tebe.“ Sústrastne láskavý hlas zazvučal do srdca mladého muža ako hudba.

„Ale tvoj otec, Oľga, nemusel zomrieť, snáď ani matka, nebyť toho hriechu.“

„Nedá sa určiť, či by nebol zomrel aj tak. Ak hriech zapríčinil skorší odchod, to už Boh odsúdil. My nemáme právo; prišla smrť za smrť. No, prosím, nechajme to. Tebe je trápne a mňa bolí. Zachovala som si krásnu rozpomienku na dobré, láskavé strýcovo prijatie. Viem, že mne chcel urobiť dobre. Nechcem si tú rozpomienku ničím zatieniť.“

Oddýchol si zhlboka. „Až sa vrátime domov, odovzdám ti hneď vkladné knižky tvojho podielu,“ povravel horlivo. Ale zarazil sa, bo ona sa narovnala v celej výške.

„Keď ma strýc volal k vám, predpokladala som, že chce privinúť opustenú sirotu. Prišla som rada, chcúc vám slúžiť, vedomá si síce vlastnej nehodnosti, ale predsa sama sebou klamaná. Tvoj odchod, vôbec všetko otvorilo mi oči, že som prišla do rodiny a do pomerov mne neprimeraných. Zbadala som, že nechtiac stávam sa prekážkou a príčinou, pre ktorú si ty musel z hojnosti do tvrdej práce a odriekania; akokoľvek som vtedy bola nemúdra, nikdy by som nebola pristala na tvoj krok, vediac, že tu ide len o navrátenie tisícov. Mala som toľko vedomia o ženskej dôstojnosti, žeby som sa nikdy nebola predala za mamonu.“

„Oľga!“ zvolal naľakane. Odkryla mu týmito slovami na svojom srdci takú boľavú ranu, na akú nikdy nepomyslel.

„Dovoľ mi, Michal, dohovoriť, aby sme mohli túto vec raz navždy vyrovnať.“ Prešla si rukou poblednutým čelom i lícami.

„Tvoj otec pocítil úľavu vo vedomí, že tisíce vrátil. Za okamih tejto úľavy bolo hodno trpieť. No, jemu je už jedno. Urobil čo mohol: vrátil. A ja, Michal, robím teraz to, čo jedine môžem: ako čestná žena i kresťanka vraciam tisíce ta, kam patria — tebe. Mne ich prastrýc neporučil; nemajú pre mňa ceny, keď viem, že ty si odišiel až do Brazílie, aby mohli byť doplnené. Keď si tam šesť rokov zmrhal v službe mamone, pripadala by som si veľmi podlou, keby som to prijala.“

„Oľga, ty ich ale prijať musíš,“ náruživo zvolal mladý muž. „Otec ich poručil tebe,“ pokračoval cítiac sa v srdci obvinený z lakomstva. „Veď ja som nešiel dopĺňať tvojich štyridsať tisíc, ale tie, ktoré nám chýbali pre rôzne nehody.“

„Nebolo by vám nič chýbalo, keby si nemusel vyňať toľkú sumu z majetku. Akokoľvek vec vezmeme, tie tisíce boli príčinou, že si odišiel, bo ony zapríčnili môj príchod k vám. Viem, že si predo mnou utekal a nedivím sa ti. Prosím, nech je vec týmto vybavená.“

„Ona môže byť len tak vybavená, keď ich prijmeš,“ rozohnil sa rozhorčene. „Za akého podlého ma považuješ, keď si myslíš, že by som si podržal to, čo je zákonne tvoje! Nemusela by si ma vyhlasovať za takého lakomca a vo svojej dokonalosti sa tak pyšne nado mnou vypínať.“

Očervenela i zbledla. V horách stíchlo.

„Odpusť, uraziť som ťa nechcela,“ poprosila o chvíľku skromne. „Nad nikoho sa nevypínam.“

Odzbrojila ho. „Teda zostane pri tom, až prídeme domov, vezmeš si svoje vkladné knižky a naložíš s nimi podľa vlastného rozhodnutia.“

Obledla ľalijovo, mlčky zohla sa pre klobúčik a slnečník; pozrela na hodinky. „Je čas ísť na obed,“ rečie po chvíľke a šli.

Od tých čias nebolo medzi nimi rečí o tomto predmete. Ona nezačínala, on sa neodvážil. Tak prišli do Trenčianskych Teplíc. Tu čakalo ju prekvapenie. Stretla na promenáde malú spoločnosť cudzincov, jej známych z cesty po Taliansku. Dámy vítali ju veľmi radostne, páni zdvorilo priateľsky. Radi privítali aj mladého Hodoliča ako jej manžela. Lež divné: kým on pri nej až teraz spozoroval, akým vysokým vzdelaním sa honosí, počujúc jej duchaplnú konverzáciu, zbadal pri sebe, že z akademickej múdrosti mnoho stratil za šesť rokov naháňania sa za mamonou. Netak ho to poburovalo. Dumal, až príde domov, že hneď zase siahne po knihách. Veď nechcel zosedliačtiť.

Milé, úctivé dotazy spoločnosti na dr. Tichého svedčili, ako veľmi bol jeho priateľ cenený a obľúbený. Pri spoločnom obede napadla pána Michala veľkomyseľná chúťka zahrať si na pohostinného velikáša: pozval celú spoločnosť k sebe na Hodoličovo. Chcel jej ukázať krásy Dolnej zeme. Nechcel by sa priznať, ale nemálo ho potešila Oľgina radosť nad tým. Dámy i páni tešili sa na stretnutie s pani vyslancovou a so slečnou Rut. Zvlášť ich tešilo, že uvidia dr. Tichého v jeho krásnej činnosti. Chystali sa ešte najprv do Tatier, až potom splnia sľub.

Po dakoľkých živých dňoch, strávených v osviežujúcej zábave a pôžitku, odobrala sa spoločnosť od Hodoličovcov s heslom „do videnia!“ A zvláštne! Pánu Michalovi ani čo by ich odchodom kameň z hrudi spadol. Ba, prečo? Však len snáď netúžil po hodine nemýlenej samoty, po tom, aby mal Oľgu sám pre seba? Snáď nechýbali mu drobné služby lásky a pozornosti z jej strany? Nemohol povedať, žeby ho bola zanedbala, ale delila pozornosť medzi všetkých, a to až veľmi upomínalo výrok: Žijem pre Krista…

Bol podvečer. Pán Michal Hodolič vyšiel sám na prechádzku. Oľga písala listy. Zašiel ďaleko, vysoko a bol sám. Kúpeľní hostia bavili sa dolu v parku, chcúc si odpočinúť, sadol si na lavičku a dal sa rozmýšľať. „Aký som to ja vlastne kresťan, keď mi je život mojej ženy, jej snaha žiť cele Kristu takým bremenom? Či nie je mojou povinnosťou, práve tak kráčať v šľapajach Spasiteľových, ako Ďuro alebo ona?“ — Keď ešte v Amerike vo veľkom, povzbudzujúcom zhromaždení vyzvali prítomných, aby vstali tí, ktorí sa chcú oddať Kristu do služby, vstal aj on; urobil to z presvedčenia. Ani dnes ten krok neľutoval; no, až teraz videl praktickú ukážku toho, čo vlastne znamená sľub odovzdania sa Kristu. Lenže nie pri sebe, ach, nie!

„Podľa toho,“ dumal hrdina, „ten, kto sa Tebe odovzdá, Pane, nesmie už pre nikoho a pre nič mať zmysel okrem pre Teba! Či tým nemusí prestať každá možnosť lásky rodnej alebo rodinnej? Keď áno, potom je život ako púšť.“

Mimovoľne si predstavil, ako veľmi milovali sa navzájom oni: pani vyslancová, Rut, Oľga, Ďuro. Ako ľnuli k sebe! No, napriek tomu Krista milovali viac. On im bol najdrahším predmetom rozhovoru. Ach, oni Ho milovali! Prečo Ho ja nemilujem? Oni tvrdili, že sú Mu všetko dlžni; ja nemám ani zdania o veľkosti dlhu. Viem, že som hriešnik a že On za mňa zomrel. Verím tomu, ale je mi to všetko akosi nejasné. Prečo? Nepočul som snáď všetko, čo bolo treba? Zvláštne! Veď ja vari ešte neviem, čo mám v Kristu. On nežije vo mne tak, ako v nich. Moje a ich kresťanstvo je nebo a zem.“

S touto myšlienkou vracal sa domov a netak ho tlačila. Zrazu postál. Na osamelom mieste vidno lavičku a na nej sedela Oľga. Ruky mala spustené do lona a položené na otvorenom liste. Krásne oči hľadeli nevýslovne túžobne do diaľky. Po lícach jej stekali slzy. V celom zjave odtlačená skrývala sa veta: „Ó, keby som mala krídla!“ Tak ona teda vyzerala, keď bola sama? Bodlo ho to. Túžila domov, preč stadiaľto, a on hoci už zdravý, zbytočne ju zdržoval. Verne chcela splniť svoju povinnosť.

„Oľga, čo ti je?“ sklonil sa zrazu k mladej panej. Vzhliadla. Podala mu list. Rýchlo zotrela slzy a spravila mu miesto vedľa seba. Prijal s poklonou. Začal čítať list. Bol síce veľmi krásny, písaný nežnou rukou Rut Morganovej, ale na tvári čitateľa vyvolal striedavo rumenec a bledosť. Rut písala o ťažkej chorobe pani vyslancovej, o nutnosti operácie a prosila o príhovor. A medzi riadkami sa predierala otázka: „Kedy sa vrátiš? Všetci po tebe túžime, najmä ona!“

Ach, pripadal si Hodolič veľmi zbabelý. Vedel predsa, že chorá pani je matersky naklonená Oľge, ktorú si tak krásne vychovala; musela teda po nej túžiť. — A on nespravil ešte koniec cestovaniu.

Vstal zrazu. „Oľga, rozkáž chyžnej zbaliť veci a prvým vlakom ideme domov.“

Celá tvár jej zažiarila. Ba, oči zaslali mu pohľad plný vrelej vďaky, že sa až znovu začervenal. Prvý pokročil vpred. Mlčky náhlili sa domov. „Odpusť, nemali sme sa tu toľko zdržať,“ pretrhol konečne mlčanie.

„Bolo to nutné na upevnenie tvojho zdravia,“ bránila sa mierne. „No, teraz môžeme už, sláva Pánovi, s dobrým svedomím ísť.“

„A nehneváš sa na mňa pre moje sebectvo?“ Nazrel jej hlboko do očí. „Toľké sebazaprenie musela si si preň naložiť. Viem, robila si tak pre Krista, no, mne je to predsa trápne,“ vravel mimovoľne s horkosťou. „Som tvojím dlžníkom a nemám možnosti, aby som sa ti odplatil. Také dlhy tlačia.“

„Nevrav,“ položila prosebne ruku na jeho rameno. Slúžila som ti rada, ver. Cestovala som rada s tebou krásnymi týmito svetmi. Nebyť starosti o dobrú mamičku, bola by som bývala veľmi šťastná. No, uznáš, nemohla som si pomôcť… Preto ti veľmi ďakujem, že už ideme domov, a prosím dovoľ, aby som sa smela svojej dobroditeľke cele venovať, kým ju Pán k sebe neodvolá. Vy sa ľahšie obídete bezo mňa. Však potom zase budem vám verne slúžiť, len teraz ma uvoľni.“

Najradšej by zavolal: „Nechcem, aby si nám slúžila, nie, nechcem!“ Lež prichádzajúca spoločnosť ich zmýlila. On pridružil sa k známym, ona sa ponáhľala do vily. Čochvíľa unášal ich vlak k Dunaju a tu zase loď domov.

Až dosiaľ slúžila mladá pani mužovi ako verná ošetrovateľka; no, odteraz jej to viac nedovolil. Ó, nie, staral sa o ňu s opravdivou gavalierskou noblesou. Ani kňažna, nemohla byť veľkopanskejšie obslúžená. Vediac, že chce tým splatiť dlh, ktorý ho tlačil, nebránila sa. Srdcu, zvierajúcemu úzkostnou obavou, padne dobre každá sebamenšia pozornosť a zvlášť z nezvyklej strany.

*

Cieľ cesty bol už blízko. Ešte hodinu a loď zastane v malom prístave Z…skom. Tu zrazu zmocnilo sa pokušenie tak mocne srdca mladej panej: Pokušiteľ mučil ju už hodiny obavou, že nenájde drahú dobroditeľku živú, že nepočuje viac ten drahý, milovaný hlas. Nuž, tieto muky vyhnali ju na palubu. Bola tam sama. Tu musela sa aspoň na okamih oddať svojej bolesti a uľaviť si horkým plačom. Myslela, že je tu sama, ale nebola. O pár chvíľ stalo sa dač, čo Michal Hodolič doteraz považoval za nemožné. Zavrel svoju plačúcu ženu do náručia. „Neplač,“ vraví hlasom neobyčajne jemným. „Ver, nájdeme ju ešte živú. Ona prehovorí s tebou, dá ti aj požehnanie. Ježiš Kristus, ktorému obe tak verne slúžite, vám to stretnutie umožní.“

Najtiaž bolo len prelomiť ten srieň, tú hať, a už prúdili slová ako všetko oživujúca bystrina. Padali ako rosa na ubolené srdce. Mladá hlava spočinula na mužovej hrudi; plač stíchol. Zastavilo ho nielen krásne potešovanie a prehováranie, lež zvláštny, kdesi zhlboka vystupujúci cit.

Raz viezla sa Oľga tiež na lodi. Pravda, bolo to dávno. Viezli ju v ústrety svadbe a ženíchovi. Vtedy snívala devuška, aké to bude krásne, až zavrie si ju do náručia krásny, mladý bohatier, ktorého podobizeň jej strýc poslal zároveň so žiadosťou, aby sa mu stala družkou života. Sen sa nesplnil. Kruto zašliapnutý plamienok zhasol — a teraz? — teraz pocítila mladá pani, že ten plamienok bol len pridusený, že by ešte ľahko mohol ožiť.

Vzhliadla zrazu do tváre tešiteľa. Stretla sa s pohľadom krásnych očí, ktoré nehľadeli na ňu viac s opovrhnutím, a utonula na okamih v tých čiernych hlbinách. Nad oboma zavládol okamih zvláštneho ticha, v ktorom len dve srdcia hlasite bili. Potom zaznelo nad ňou: „Oľga, odpusť mi kruté zaobchádzanie s tebou. Špatne som sa zachoval, je pravda. No, nediv sa mi, prosím. Veď si to vtedy nebola ty. To, čo z teba iní vypestovali, mal som ja urobiť, ale vo mne nebolo šľachetnosti. Človek bez Krista, zahynulý v hriechoch, nemohol ináč konať. Ospravedlň ma aspoň trochu a odpusť moju hrubosť, za ktorú sa hanbím.“

Zrumenela[19] až pod zlaté vlasy. „Odpustím rada a nič sa ti nedivím,“ zašepkala. „Ba veľmi ti za tie slová ďakujem. Viem, že už nie som tým, čím som vtedy bola. Kristus, môj Pán zdvihol ma z prachu. Urobil tak zovnútorne skrze ľudí, vnútorne koná svoju prácu ďalej. Ach, mnoho ešte chýba na jej dokončenie!“

„Tedy sa nehneváš? Nebudeš odo mňa utekať? Nemysli, že ťa chcem pani vyslancovej vziať; nie, ver! Hneď z prístavu ta ideme; a už ju viac neopustíš. Ona si to plným právom zaslúži. — No potom?“

„Potom prídem k vám, Michal. Keď náš obapolný úmysel — aby sme sa rozišli, Pán Ježiš nedovoľuje — skúsime potom žiť Jemu na česť spolu.“

Tiahly hvizd prerušil rozhovor, ktorý postavil most ponad doterajšiu priepasť. Michal Hodolič cítil, že si musí zaslúžiť to, čo v minulej chvíli dostal.

Vedel, že ona od neho utekať nebude, že sa rozhodne zostať mu po boku ako sestra. Ale jemu to nestačilo. Ach, nie! Keď si ju teraz prenášal cez lodný mostík na breh, cítil, že bez nej žiť nemôže, že svoje pozemské blaho prenáša si v náručí.

*

Na Orlici našli všetko v hlbokom smútku. Boli tu lekári, robili prípravy k ťažkej operácii. Pani vyslancová, hoci predtým zmužilá, všetkých posilňujúca, priam ožila radosťou nad návratom milovanej dcéry. Aj lekári sa jej netak potešili. Musel i Hodolič prísť za chorou paňou. Veľmi, až k slzám ho dojalo, že pani, i keď pred ťažkou chvíľou a zavretá v more bolestí, úprimne sa tešila, že dobre vyzerá. Žiadala si chvíľu byť s ním sama. A keď jej žiadosť vyplnili, preriekla slabým, ale láskavým hlasom: „Neviem, ako Pán usúdil. Ak zomriem, milujte moju drahú Oľgu. Ona vás pred sobášom milovala. Potom ste jej lásku vyhasili. No, keď srdce ucíti teplotu vašej lásky, zažne sa znovu, a vy budete šťastný, ako z tisíc mužov sotva jeden.“

„Veľmi ju milujem, veľmi želiem nad svojou vinou a všetko spravím, aby som si zahodené blaho vydobyl späť,“ sľuboval s potláčanou náruživosťou. —

Čo mu to pani vyslancová povedala?

Vina jeho tým síce ešte zrástla, ale aj — nádej.

*

Sú hodiny, ktorým podobné nežiadame si viac zažiť. Zavisli nad Orlicou. No ak niekto, tak to bol mladý Hodolič, ktorý si neprial, aby sa vrátili. Veď ešte raz musel sa v nich presvedčiť, že jeho kresťanstvo nemá cenu, ba niet v ňom pravej moci.

Pani vyslancová operáciu prekonala. Obe jej chránenky, posilňované Kristom, ktorý žil v nich, zotrvali pri nej. Doktor Tichý, hoci ho lekári vzhľadom na jeho vlastnú pokročilú chorobu chceli z operačnej siene vylákať, ani na chvíľu neopustil svoju materinskú dobroditeľku. Pomodlil sa s ňou pred narkózou. Jeho tvár videla nemocná prvú, keď sa prebrala. Po odchode operatérov začal doktor Tichý tuhý zápas na život a na smrť so slabosťou, ktorá sa snažila paniu usmrtiť. Jeho tvár, i oboch mladých dám, boli tiché. Oni prosili, verili, čakali. Odhodlane vložili paniu do náručia svojho Majstra, hotoví vyriecť: „Buď Tvoja vôľa,“ ak by im ju odvolal. Len to jedno prosili, aby sa ešte aspoň raz zobudila, že by sa s ňou rozlúčili. Veľmi ju milovali, ale Michal videl, že Kristus bol im ešte drahší. A že odchod k Nemu nemal pre nich viac tône, aby zaplašil strach pred možnosťou paninej smrti, siahol po Novom zákone a začal čítať, kde sa mu otvoril! „Pavel prišiel do Efezu a najdúc tam niektorých učeníkov povedal im: Či ste dostali Svätého Ducha, keď ste uverili? A oni mu povedali: Ba ani sme nepočuli, či je Svätý Duch.“

Dva-tri razy prečítal Michal túto udalosť, ako sa Pavel postaral, aby tí muži nezostali bez tohto daru. A tu sa mu rozvidnilo v mysli: aj on patril medzi tých mužov — a v tom bol rozdiel medzi Ďurovým, či Oľginým kresťanstvom a medzi kresťanstvom jeho. On pochopil v Amerike všetko iba hlavou, mysľou, kým oni prijali Božieho Ducha…

Ach, dobre je, že všetko pominie. Minula aj tá strašná noc, svitlo ráno a s ním zásvit nádeje. Dal Pán Ježiš prosebníkom viac, ako žiadali. On im matku zachránil. Lekári svedčili s radosťou, že pri takej dobrej opatere pani celkom ozdravie. A že je pomerne ešte mladá, ani nie päťdesiatročná, i roky môže si požiť. Kto opíše všestrannú radosť na Orlici?

Michal Hodolič vracal sa z domu, kde bol už netrpezlivý. Ponáhľal sa hore pomedzi stromami, keď mu tu beží oproti Oľga. Ešte nikdy ju takú nevidel. Oči plné sĺz radosti, okolo úst úsmev, ktorého žiara do ďaleka hlása, že prináša dobrú zvesť.

„Oľga, je pani vyslancová zachránená?“ mimovoľne zavolal a vystrel po nej náruč. V nasledujúcom okamihu hodila sa mladá pani do nej; ovinula ruky okolo mužovej šije v nepopísateľnej radosti.

„Áno, Michal, jasaj s nami! Naša mamička smie povedať: „Neumriem, ale žiť budem, aby som rozprávala skutky Hospodinove.“ Ona nám zostane. Bežala som ti to oznámiť. Poď sa presvedčiť. Spí tak sladko!“

„Ach, vďaka za dobrú správu!“ Privinul prelestnú postavu pevne k srdcu a v návale spolucítenej radosti pobozkal jasajúce pery. Zrumenela a vymanila sa z objatia, vkladajúc iba ruku do jeho ruky.

Park Orlice netak oživol. Každý, kto ich stretol, sa radoval. Nielen smútok, aj blaho bolo spoločné.

Michal, hoci sa dal s veľkou horlivosťou do súrnych hospodárskych prác, našiel si predsa denne čas na návštevu Orlice. Bol vždy šťastný, keď neskoršie mohol pomáhať vynášať paniu do parku a keď mohol chvíľu sedieť pri nej. Jej jedine sa vyžaloval zo svojho duchovného nedostatku. Ona mohla mu poukázať na možnosť dosiahnutia neoceniteľného pokladu, spôsob, ako ho dosiahnuť a na jeho veľkosť i moc. No, on bol z tých silných, z tých múdrych. Šlo to ťažko kupredu.

Počas štyroch týždňov od návratu z Tatier len dva dni bola Oľga u Hodoličov, a to vtedy, keď prišli sľúbení hostia z kúpeľov. Netak všetko prelestne zariadila na ich prijatie. Na žiadosť chorej museli Ďuro i Rut k Hodoličovcom. Hosťom dostalo sa pozvania i na Orlicu. Hoci smeli pani vyslancovú pozdraviť iba na chvíľočku, nezabudnú predsa nikdy chvíle strávené v tomto sídle svetla a úľavy.

Pri tejto príležitosti zažil mladý Hodolič nečakané prekvapenie. Spoznal hudobníka, ktorý ho bol svojou krásnou hudbou na balkóne tak oblažil. Nemohol ani pochopiť, že tak hrala ona — jeho každým dňom horúcejšie milovaná žena. Už ho jej vnútorná hodnota nepokorovala. Nie; však odprosil. Ona zabudla, odpustila. Srdce šírilo sa hrdým blahom…

*

Tak odletelo leto, prišla jeseň. Do krásne rozvíjajúceho sa života padla tôňa. Blížila, opovedala sa[20] dávno. Tvár všestranne milovaného doktora Tichého stávala sa kamdiaľ priesvitnejšou. Povinnosti plnil síce verne ako anjel; nesťažoval sa nikomu ani slovom. Napriek tomu cítili všetci, keď po tie krásne večery tak medzi nimi sedával, keď častejšie dal si obed priniesť do svojej izby, že im akosi uniká. Prácu zariaďoval tak, aby nikoho na svoju osobu výhradne neviazal. No, chorí i zdraví videli, ako viditeľne nesie sa k dokonalosti.

*

Vzniesol sa nad svetom podvečer, krásny ani v máji. Jeseň obliekala si svoje najkrajšie rúcho prv, kým zaznie prírodou mocné: Ulož sa k večnému spánku! Na verande Orlice, z ktorej rozprestieral sa nádherný výhľad na siné vlny dunajské a na mnohofarebnú prírodu, sedela po dennej práci odpočívajúc celá rodinka pekného sídla. Pani vyslancová neležala už na pohovke; pohodlne opierala sa v pohovke o podušky, ktoré Rut priniesla, a pohládzala zlaté vlasy pri nohách jej sediacej chovanky Oľgy. Ostatní tvorili polkruh. Len doktorova pohovka po paninom boku bola ešte prázdna. Sestry rozprávali svoje skúsenosti z práce medzi chorými. Rut navrhovala, aby si zaspievali, čo sa hneď aj stalo. Krásne mužské hlasy družili sa k čistým ženským hlasom. Chválospev niesol sa ďaleko šírym Dunajom. Tak vítali doktora, vychádzajúceho pomalým krokom hore terasou. Doktor zrazu postál pri prvom strome naproti malebnej skupinke a zahľadel sa na ňu zvláštnym, nerozlúštiteľným pohľadom. Najdlhšie utkvel jeho pohľad na otcovej tvári. Na okamih pokryla strasť bolesti priesvitný, ružami na lícach krášlený obličaj. Potom vzhliadol k nebesiam, stadiaľ zase utkvel na bratancovej tvári a viditeľne si oddýchol. Kým dospievali, prišiel medzi svojich milých. Zbadali ho, ale nezmýlili sa; dokončili spev.

„Páni, poďte bližšie! Doktor Tichý bude taký láskavý a prečíta i povie nám dačo zo Slova Božieho, všakver?“ volala pani vyslancová.

„S radosťou, drahá pani.“

O chvíľočku niesol sa terasou milovaný hlas dobrého priateľa trpiacich. Čítal: „Veríte v Boha, i vo mňa verte. V dome môjho Otca sú mnohé príbytky…“ — O týchto príbytkoch, o prekrásnom večnom domove prehovoril tak, že sa všetci po ňom roztúžili. Potom vravel o neobsiahlej láske, ktorá pripravuje hore domov pre duše oslávené a tu dolu duše pre tamten domov. Najväčší dôraz položil na slová: „Zase prídem.“ Opísal Toho, ktorý má prísť, s takou láskou a slávou, ako môže len ten, kto chodieva s Ježišom Nazaretským, kto Ho veľmi dobre zná. „Aby ste, kde som ja, i vy boli.“ To znelo ako triumf víťazov, ktorí všetko premohli a zvíťazili skrze krv Baránkovu.

„Prijmite Krista ako svoje posvätenie a Duch Svätý bude vaším,“ povedala raz pani Zamojská Michalovi. V tejto slávnej chvíli ústami rodného brata blížil sa Kristus tak veľmi k tej mladej duši, že mu konečne otvorila dvere dávno už budovaného chrámu Ducha dokorán. Kristus vnišiel, sláva Hospodinova naplnila srdce.

Preto bol mladý Hodolič prvý, ktorý sa hodil na kolená, keď sa začali modliť. Spoza Dunaja znelo večerné zvonenie. Vetierok hral korunami stromov. Ozdobné agáty stlali zlatožlté pokrovce k nohám Tomu, ktorý prichádzal, aby so svojimi prebýval na veky…

„Veľmi vám ďakujem, Ďuro, syn môj drahý; zaniesli ste nás až domov,“ ďakovala pani vyslancová.

„Zaniesol som vás ta, kam sám idem, drahá priateľka moja. Zdá sa mi, že už nebudem dlho medzi vami. No, tak dovoľte, nech vám poďakujem za to, že ste ma vzali za ruku a previedli cez rozhranie na cestu večnú. Mnoho si dal môj Pán záležať skrze vás na mojej výchove. Čo ešte chýba, prikryje, až pred Ním zastanem, svojimi zásluhami. On sám postaví ma v „rozsadline skalnej.““

Čo po týchto slovách nasledovalo, možno si predstaviť. Na bolestnú otcovu otázku: „Syn môj zlatý, cítiš sa dajak zle?“ preletel úsmev ústami miláčika.

„Nič horšie, ako inokedy,“ odvetil vrelo; „vravím len, keď sme pri tomto predmete rozhovoru. Prečo by ste sa tak bolestne trápili, drahí? Veď je to veľký div Boží, že som dosiaľ žil. Prichádzajúc prvý raz sem, rátal som sám sebe sotva rok-dva. A hľa — koľko mi Pán pridal!“

„On na naše prosby môže ešte pridať,“ vzdychla Rut.

„Bude, ako Pán dá…“

Keď Hodolič s Tichým odchádzali domov, vyprevádzala ich Oľga s Ďurom. „Syn môj drahý,“ objal zrazu Tichý syna, „nože sa vráť, veď ti mnohé chodenie škodí.“

„Po rovine nie, otče. Pôjdem s vami ta na rozhranie.“

„Ba, poďte radšej až k nám,“ prosil Michal.

„Až druhý raz; bránila mladá pani. „Ďurovi je najlepšie len v jeho izbe a v jeho posteli.“

„To máte pravdu, Oľga. No, tak sme už tu. Nezabudnite: či živí, či mŕtvi, sme Jeho.“

„Ó, Ďuro!“ vášnive objal Michal bratanca. „Pred chvíľou ďakoval si ty pani vyslancovej; teraz musím ja tebe poďakovať. Ver, konečne som už Pánov. Prijal som Krista skutočne. On je mojím, nuž, tak som aj váš. A ty si ma na Jeho srdce priviedol; vďaka, vrelá vďaka!“

„Ach, sláva Pánovi!“ zajasal doktor. „Väčšej radosti nad túto zvesť nemohol si mi pripraviť, druh môj drahý. Nech ťa Pán Ježiš požehná!“

Páni objímali doktora. Michal objal aj Oľgu. Hľadela na nebo so žiarivým porozumením. Slzy radosti ligotali sa v jej zraku.

„Teraz si konečne budeme cele rozumieť,“ vraví k nej prosebne.

„Áno, Michal, teraz už cele. No, dobrú noc.“

O niekoľko chvíľ stáli obaja verní priatelia, Ďuro s Oľgou, už len sami na rozhraní hája. Zrazu vztiahol Ďuro ruku.

„Poznáte tam to miesto, Oľga?“ spytuje sa s úsmevom.

„Ó, poznám! Tam je tá zátoka a vŕby, kde sedelo pred rokmi úbohé, opustené stvorenie ako také skrehnuté vtáčatko. A tam stál anjel, ktorý prišiel to vtáčatko zahriať.“

„A tam, Oľga, stál veľký Spasiteľ hľadajúci svoje dve stratené ovečky.“

„Ó, Ďuro, ak niekto, ja vám nikdy dosť nepoďakujem!“

„Vy mne ďakujete celým životom, Oľga, drahá. Vy ste to boli, ktorá ste môjmu osamelému životu dodali krásy a ceny. Boh vám všetko odplatí. No, dovoľte mi otázku: Všakver’ vás Michalovo svedectvo blaží, nielen ako sestru v Kristu, i ako jeho ženu?“ Oči dobrého priateľa hľadeli tak skúmavo a zároveň výrazne, akoby sa prihovárali za druha.

„Áno, Ďuro. Ach, veď to už nie je ten Michal.“ Zakryla si tvár oboma rukami.

„Viem, to je nový Michal. Odpustili ste mu všetko?“

„Hneď, keď ma prosil. Verte, Ďuro, už niet žiadnej ťarchy ani priepasti.“

„Keď vás poprosí, aby ste navždy s ním zostali, urobíte tak radi?“

„Milujem ho,“ vydýchla sotva šeptajúc.

„Sláva Bohu,“ prisvedčil z celého srdca. A mlčky, každý ponorený do svojich dúm, kráčali domov. Jesenná príroda stlala im k nohám zlatožlté pokrovce. Na Orlici vnišli spolu do lekárne, kde doktor napísal ešte dakoľko receptov. Potom vyprevadila ho Oľga až po izbu.

Robievala tak v poslednej dobe častejšie. Dnes vnišla aj dovnútra, obzrela, či je všetko, ako má byť. Poslúžila, čím len mohla. Nebránil. Stojac pri okne so zloženými rukami hľadel s krásnym úsmevom na ňu. A pritom prešiel v mysli s vďakou celé tie roky, keď mu slúžievala. Veď len jej ďakoval, že sa v ten prvý rok tak zotavil.

Volajúc odo dvier „dobrú noc“, zrazu postála. Pozrela na neho, ako tam stál taký jasný, dobrý, bližší nebu než zemi. Veľká vlna sesterskej vďačnej lásky preliala sa jej srdcom. Preletela ešte raz medzeru, deliacu ju od neho. „Ach, dobrú noc a vďaka za všetko,“ zašepkala stisnúc mu ruku.

„Dobrú noc, Oľga, svetlo moje drahé. Pán Ježiš nech vás veľmi požehná!“

*

Keď ráno vnišiel doktor H. do kolegovej izby (pretože doktor Tichý v obvyklú hodinu neprichádzal a ošetrovateľ tvrdil, že ešte nevstal), našiel svojho druha spať. Ale bol to spánok, z ktorého už ani plač ani volanie chorého nevyruší. Ďuro Tichý odišiel Domov.

Lekári konštatovali okamžitú, bezbolestnú smrť vnútorným vykrvácaním. Krásny výraz tvári, pokojná poloha k modlitbe zopätých rúk svedčili, že zomrel pod bozkom, nie pod úderom.

Veľmi oželený, oplakávaný, ťažko postrádaný zanechal po sebe veľkú medzeru. A žil, hovoril príkladom, slovami, ktoré si ľudia sťa vzácne pamiatky ešte vtedy opakovali, keď už dávno rástlo krásne kvietie na jeho hrobe. Biele lavičky okolo jeho hrobu bývali často zaplnené rodinou, ktorá tu sedávala, rozprávajúc si, koľko z jeho dobrých myšlienok a ideálov uskutočnila a čo všetko ešte uskutoční…

Keď sa po pohrebe Ďura Tichého zhromaždila rodina okolo pani vyslancovej, vyriekla táto zvláštnu žiadosť. Priala si veľmi, aby pán Hodolič svoj majetok dal do prenájmu alebo — ak mu tak veľmi na ňom nezáleží — aby ho priamo predal. Namiesto toho aby prevzal veľkostatok na Orlici. Takým spôsobom by mohla jej dcéra Oľga zostať naďalej vo svojej úlohe. Pán Tichý so synovcom by prevzali prácu, tým odpadla by panej všetka starosť. Mohla by sa venovať už len svojmu, doktorom Tichým tak krásne zveľadenému dielu.

Mladý hrdina dostal tri týždne na rozmyslenie. No, sotva minulo štrnásť dní, prišiel s odpoveďou, že je hotový žiť spolu s nimi pre Krista. Nový Michal nemohol vydržať na majetku, ktorého zachovanie stálo dvoch bratov život — jedného tým, že sa mu nepomohlo, druhého hryzením svedomia. Už sa nedivil, že Oľga tou mamonou pohrdla. Nestálo za to žiť len okolo neho, aby sa udržal a hromadil. Michal pochopil, že mu ho Boh zveril preto, aby ho zložil k Jeho nohám, a tak podoprel ľudomilné snahy šľachetnej ženy. A ona takúto ponuku rada prijala.

Cítil Michal Hodolič, že by jeho žena nikdy nemohla byť šťastná bez svojej krásnej práce. Sľúbil jej raz, že ju pani vyslancovej nevezme, kým táto žije. Nuž, pani nezomrela, ozdravela; a on chcel sľub splniť. Veď i on veľmi potreboval matku.

Bol by sa ujec Tichý ozval proti predaju veľkostatku — tak draho udržanému — keby mu pani vyslancová nebola ukázala závet. Tam bolo napísané, že Oľga Hodoličová — okrem bohatého legátu pre Rut Morganovú — je jej univerzálnou dedičkou. Tu už nebolo námietky. Smelo mohol dovoliť synovcovi, na ktorého po synovej smrti preniesol celú lásku, stať sa spoločníkom pani vyslancovej a vložiť získaný kapitál do jej projektu.

Michal Hodolič mal príliš bolestné rozpomienky na dedičstvo po otcovi. Nebol tedy div, keď ho celý i so zariadením — okrem niekoľkých rodinných pamiatok — výhodne predal, že si oddýchol, ani čo by mu z pliec spadlo bremä. Mohol aspoň veľké východné krídlo Orlice — ktoré mu určila pani vyslancová ako spoločníkovi — zariadiť svojej žene tak, aby sa v ňom cítila šťastná. Šťastie, ktoré pero neopíše, vládlo srdcami mladých manželov, ktorí konečne začínali život spolu, keď si zdobili svoje hniezdočko. Pri hrobe svojho dobrodincu, Ďura Tichého, povedali si konečne pravdu a srdcia splynuli im v nerozlučný celok.

Nestratila pani Zamojská dcéru, ani Rut Morganová sestru. Zato dostali verného syna i brata. A Michal Hodolič? Dostal matku i sestru, na ktoré mohol byť hrdý každý šľachetný muž. Ach, veď najpevnejšie spojené je to, čo Kristus spojil. Dobre, veľmi dobre je spočinúť v tej kedysi prebodenej, ale nadovšetko pevnej ruke, v pravici Majstra, ktorý, keď začal raz nádobu tvoriť, neprestane, kým ju nedokončí, kým ako v zrkadle neuzrie v nej svoj obraz.



[1] čeľadník — budova alebo miestnosť, kde bývala čeľaď — služobníctvo

[2] súrodný, súrodne — veľmi blízky duchovne

[3] Slavónia — kraj v severnej Juhoslávii

[4] rekonvalescent — kto sa zotavuje po chorobe

[5] čeľaď — služobníctvo

[6] apatieka — lekáreň

[7] bundica — krátky kožuštek

[8] Rím — vystúpiť z Ríma — vystúpiť z r. kat. cirkvi

[9] Albión — staroveký názov Anglicka

[10] milostivá pani (dobové) — úctivé oslovenie cudzej, neznámej, významnej panej

[11] veliteľka — tu: predstavená, vážená pani

[12] skúšky zložiť — urobiť skúšky

[13] diakonka — diakonisa, milosrdná sestra, ošetrovateľka u evanjelikov

[14] podvoje — zárubňa (na dverách)

[15] prebudenecký — týkajúci sa duchovného prebudenia, oživenia

[16] prelestný — pôvabný, nádherný

[17] omšelý (omšelá skala) — zvetralý (?), zarastený machom (?)

[18] mračno — prísl. nevľúdne

[19] rumeniť — červenať sa

[20] opovedať — vopred ohlásiť, predpovedať





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.