ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale nedostala sa Anna k tomu, aby navštívila ženy. Idúc okolo Zemankinej chalúpky s úmyslom, že aj túto vyzve, aby šla s ňou, počula vnútri spev, otvorila dvere, a nemálo prekvapená sadla k stolu, kde päť žien, majúc pred sebou rozložené knihy, sedeli a spievali pieseň: „Hlavo plná bolesti.“^[26]

Bola tu okrem Zemanky sedliačka z dolného konca, jej staršia nevesta, tejto matka, a hájnička z horného konca.

Keď vyspievali ženy pieseň — a bolo poznať, že ju pod zvláštnym dojmom spievajú — vystrela sedliačka ruku po Anne.

„Anička, mala si ty pravdu, človek to musí a môže vedieť, že sú mu hriechy odpustené; a však tu to máme, že On platil, Pán Ježiš Kristus. Ach, ja vám ani povedať nemôžem, aká som prešťastná. Odpustil mi Pán Boh moje hriechy, tak ako tu Zemanke alebo tebe; som u Boha v milosti pre tú krv Syna Jeho milého, pre tú jeho smrť.“

„Sláva Mu buď za to na veky!“ rozradovala sa Anna.

„Ale, Anička, povedz nám, ako by sme aj my to odpustenie mohli dosiahnuť!“ ohlásila sa nevesta, pekná mladá žena. „Odkedy mamička tak nad svojimi hriechmi začala žialiť, aj nám všetkým v dome akoby kameň na srdce položil, alebo akoby nám ktosi oči otvoril nad tou našou biedou. Keď ju teraz počujem tak sa radovať, vidím, že ona už tú ťarchu nemá; aj ja by som sa jej rada zbavila.“ Mladá žena utrela si slzy.

„Veru, dievka moja, ak môžeš, poraď nám,“ prisviedča i jej matka, hrobárka. „Odkedy onehdy Ondrej dal môjmu mužovi to čítanie, a on čítal, ako prišla tá potopa a ako sa tých osem ľudí zachránilo, a že tak sa máme aj my zachrániť, vždy som na to musela myslieť. Prídem dnes k svatke, a ona celá preinačená; už neplakala, ale chválila Boha. Ihneď mi napadlo, že ona tuším ten koráb našla a ušla tej potope.

Kmotrička mi tu hovorí, že aj ona hľadá, ako by sa dostala k Bohu. Ona je dosť Písma znalá, a že vidí, že sme my od Pána Boha veľmi ďaleko.“

„Veru, dievka moja,“ prikývla hlavou hájnička, stará žena s dobrou, zvráskovatenou tvárou, „cítievala som to ja od mojej mladosti a neraz aj s mojím starým, akoby nás ktosi ťahal a volal k Bohu. Ale keď nikoho nevideli sme ísť, tak sme sa sami pustiť nevedeli. Až keď si prišla ty, tu som videla, že nie si taká ako my, že máš čosi, čo iní nemajú. Neraz som za tvojou babkou len preto prišla, aby som ťa videla a počula, ako z Písma hovoríš o Synovi Božom, priam ani čo by si sa s Ním každý deň rozprávala. No bola si z druhej dediny a inakšia ako my, robila si ľuďom dobre, ako ani jedna z nás; — tu som si myslela, že ťa Pán Boh zvlášť láskou obdaroval, a že tak robiť, ako ty, nikto nemôže, ani tak veriť. Ale stala sa so Zemankou zmena — ona mi to za zlé nevezme, keď poviem, že o nej by sme to najmenej boli verili, že ona by chcela a mohla sa k Bohu obrátiť a pokánie učiniť. Keď sa tak stalo, mysleli a myslia dodnes niektorí, že sa pomiatla; ale ja som vedela, že „prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo“, a vedela som z Písma, že je tam napísané: „Publikáni a smilnice vás predchádzajú do kráľovstva Božieho.“

Ja som vedela, že ona nepošla z rozumu, ale že urobila to, čo sme my s mojím starým vždy učiniť chceli, ale neučinili; že sa vrátila k Bohu. No tak sme sa tu zišli, ani samy nevieme ako, a ty si dobre urobila, žes’ prišla.“

Nedostala sa Anna k chorým dnes, sedeli pozde do večera pri Svätom písme, a Ten, ktorý povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja v ich strede“, sedel s nimi a vykladal im Písmo.

No a že je napísané: „Ktorí ma pilno hľadajú, nachádzajú ma“, tak sa stalo, že keď ženy kam ktorá odišla, mohla povedať s apoštolom Ondrejom: „Našli sme Mesiáša.“

Dozvedela sa mladá žena, ako môže bez zásluhy spasenie dosiahnuť, a kde má ťarchu hriechu zložiť — pod krížom na Golgote. Našla jej matka cestu do korábu rán Ježišových, a vrátila sa stará hájnička domov, aby svojmu starému zvestovala, že ho predišla k Bohu, že sa vrátila k Tomu, ktorý ju až do šedín nosil a od mladosti k sebe tiahol.

V ten Veľký piatok bolo v Záruží päť duší, o ktorých platilo: „Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno, ktorí nie z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha sú splodení.“

Boli to nepatrné neumelé sedliačky — svet by nad nimi nos ohŕňal a plecami stisol — ale v nebesiach zaznel chválospev: „Hoden je Baránok, ten zabitý vziať moc a bohatstvo a múdrosť a vládu a česť a slávu… lebo si bol zabitý a vykúpil si nás Bohu svojou krvou.“

O tých piatich vedela Anna. No bola v Záruží ešte šiesta duša, ktorá stála Pána mnoho práce, než si ju o svojej odpúšťajúcej láske presvedčil; a srdce človeka vyplakalo mnoho sĺz, než ústa vyriekli, hoci hlas vydať nemohli:

„Verím, Pane, že si i za môj hriech zomrel, tak ako za toho lotra, ktorý tiež iste bol vrahom! Verím, že si mi odpustil, že si ma umyl. Nalož so mnou, ako sám chceš, v živote i smrti, som Tvoj, večne Tvoj!“

Mladík, ktorý sa v horách narovnal, slzami zmáčanú Bibliu zavrel a k domovu zamieril, nebol už tým, aký do hôr šiel. Bol to krvou Baránka Božieho umytý, do rodiny Božej prijatý syn kráľovský.

Už sa zvečerievalo, keď v mlynárovej izbe zastal práve ako tento odišiel vyplniť sľub daný Anne, pretože jeho poslať nemohol. Rozožal svetlo, vzal papier, pero a dal sa nasledovne písať:

Dobrodinca môj!

V obave, že by som sa posunkami dostatočne nevyjadril, musím Ti písať.

Predovšetkým Ti vrelo ďakujem, že si mi vtedy život zachránil, bo až dnes má on pre mňa tú pravú cenu, dnes, keď presadený som zo tmy do predivného svetla Božieho, keď prešiel som duchovne zo smrti do života.

Konečne našiel som pravdu, našiel Krista, a Kristus našiel mňa; uveril, pocítil som, že On žije, že skutočne z mŕtvych vstal a že hriechy odpúšťa. Odpustil a sňal aj moju ťažkú vinu. Prišiel som k Nemu, lebo ma volal, prišiel som taký, aký som bol, horší od toho lotra na kríži, lebo podľa stupňa jeho vzdelanosti on ani taký zločin nespáchal, ako ja, a tak, ako tam tento môj brat, tak aj ja bol som prijatý.

Som síce i do smrti zostanem vrahom Eduarda Záhorského; no pred svätým Bohom táto moja hrozná vina už je pomstená a zhladená smrťou Ježiša Krista na Golgote.

Iné je pred ľuďmi. Nazval si ma slabochom. Nebol som ním, vyznajúc svoju vinu Anne Somorovej, mnoho ma to stálo, aby som tak učinil; ale bol som ním predsa, že tak dlho zostával som v úkryte a vyťahoval sa spod zaslúženého, spravodlivého trestu ľudského.

I to síce môj dobrý, svätý Boh k spáse mojej obrátil. Nebyť toho odkladania, nebol by som sa zišiel s ňou, ktorá ma ku Kristu, a tak k spáse priviedla.

No úmysly Božie sú dokončené, a ja pôjdem. Nepíš, prosím, môjmu otcovi poštou, zanesiem mu list sám, potom sa udám vojenskému súdu a s radosťou nastúpim trest, ktorý i tak nebude dosť veľký za hriech na človeku spáchaný.

Ó, Bože môj, Bože drahý! Aká nevystihnuteľná je Tvoja milosť, aká veľká, že si mi takýto priestupok mohol odpustiť! Ó, ja pochopujem, prečo tak veľmi musel trpieť môj drahý Zástupca! Mrel za také viny ako bola moja.

Len čistá, svätá, nevinná krv Bohočloveka mohla moju škvrnu obmyť. Darmo by som plakal, už nič neodčiním, Eduarda nevzkriesim; no tak chcem veriť, že „kde sa rozhojnil hriech, tu ešte viac rozhojnila sa milosť“ Božia bez zásluhy.

Nechaj ma ešte veľkonočné sviatky stráviť pod tvojou strechou, kde tak mnoho dobrého si mi preukazoval, a kde to najvyššie dobro mohol som dosiahnuť. Bude to prvá Veľká noc — vzkriesenie i pre mňa. Ó, že musím byť nemým, že nie sú ústa moje ako kedysi boli! Veď ako mlčať, keď srdce je plné nekonečnej vďaky, klaňania a vzývania voči Bohu, ktorý ma prijal ako toho syna márnotratného, a voči Pánu Ježišovi, za mňa ukrižovanému. Nuž kladiem nemé ústa svoje do prachu; zaslúžil som!

*

Ďalej šuhaj neprišiel — návalom radosti i žiaľu; premožený hodil sa na kolená, a prvý raz volalo srdce, keď ústa nemohli: „Pane Ježišu, keď si mi takú milosť preukázal, otvor ešte i moje pery, aby som kamkoľvek prídem, smel a mohol svedčiť o tejto milosti, ktorú si mi daroval!“