ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vezmi jedno koliesko zo stroja, a ten zastane. Tak vezmi z rodinného kruhu milého človeka — hoci beh práce a života ide svojím ďalším tokom — ono je cítiť: niet ho, niet. Tak bolo i v záružskom mlyne, kde, i keby si sa kamkoľvek obzeral, nikde by si neuvidel milú tvár nemého šuhaja. Prázdne bolo jeho miesto pri stole; každý vedel, že on tam už nikdy nebude sedávať. Nepočuť ľahké kroky v mlynici; zatíchli navždy, veď on sa sem nikdy viac nevráti. Odišiel, nie taký, akého ho poznali, bledý ešte po chorobe, v tých panských šatách; ani toho Kozimovho tovariša nepripomínal, ktorý tu medzi ľuďmi žil, pracoval a každému dobre robil, komu mohol. Pol dediny prišlo sa s ním rozlúčiť; nielen ženy, i mužovia plakali, keď po prvýkrát počuli z úst nemého slová — ó a aké slová! Vyznal Ondrej svoje ťažké poblúdenie i hriech; vyznal, že len milosť Božia ho zachránila pred tým hrozným osudom, byť vrahom brata v ľudstve. Opísal svoje duševné muky, i tú nepochopiteľnú Božiu lásku. Vyrozprával ľuďom, čo všetko Kozima pre neho urobil — ale že Pán Ježiš urobil viac — a vzdal chválu Bohu. Potom rozdal tým, ktorí ešte nemali, Slovo Božie i spisy. Učňom dal svoje šaty a obuv, babičke Somorovej svoje hodiny na podstavci, Zemanke pre jej siroty značný obnos peňazí, a keď už sadal do voza po boku hlboko dojatého svojho otca, vystrelo sa mnoho mozoľovitých pravíc ešte po jeho ruke: „S Bohom, s Bohom, Ondrejko!“ Vedeli, že sa tak nevolá; no to jeho cudzie meno nik si nebude pamätať, pre Záružanov zostane on len nemým Ondrejom, Kozimovým tovarišom.

Kozima odprevádzal oboch pánov; vzali so sebou i Annu po stanicu. „Ó, poďte so mnou!“ volal ich, „aspoň ešte niekoľko hodín; veď neviem, ako žiť bez vás, a dobre, že raz bez lúčenia budeme svoji!“

To bolo včera. Dnes mlyn stál; pána nebolo doma. Na horách ležali hmly; z nich padal drobný, teplý dážď, a horami mlčky kráčali vedľa seba Kozima a Anna. Ani jeden nemýlil v myšlienkach druhého. Dievčina predstavovala si v duchu tú nezabudnuteľnú chvíľu na stanici, keď Ondrej objímal Kozimu a ešte raz ďakoval mu za všetko, a keď konečne poďakoval mu i pán Hrdina a odprosil ho za krivdu raz učinenú, ktorú mu Kozima tak po kresťansky odplatil. Potom ďakoval i jej. Nemyslela by na to, keby nebol povedal, čo ju veľmi potešilo: „Viem, že sa budete modliť za môjho syna; no tak modlite sa aj za mňa.“

S Ondrejom si len mlčky ruky podali. V mladíkovom pohľade bolo viac a hlbšia vďaka, než akú ústa môžu vysloviť. „Pozdravte mi Záružie, mlyn!“ volal Ondrej ešte z vlaku. Potom im ho para odniesla,^[32] snáď navždy, ale nie na veky. Nepríde nikdy viac do mlyna v Záruží za tovariša; životné cesty rozdelili sa im navždy.

On nepríde; no čo urobí ten, ktorý sa kvôli nemu zakopal do tejto horskej samoty? — Mimovoľne vzhliadla dievčina k mlčiacemu mužovi po jej boku, a prišlo jej ho ľúto, že je taký sám. Ondrej povedal o ňom, že nemá nikoho; a teraz — keď on odišiel, kvôli ktorému v poslednom roku žil — komu bude žiť? Veď on sa tiež nezrodil dedinským mlynárom; nebol vychovaný pre takýto život. Zostane on v ňom, keď Ondrej vrátil sa k svojmu stavu? Keď mali pán Hrdina a Kozima rovnaké mlyny na Dunaji, mali iste aj rovnaké postavenie a rovnakú vzdelanosť; tu sa od seba veľmi líšili. Či to bude spravodlivé, aby on tu zostal?

Snáď ucítil mlynár pohľad uprený na seba, keď sa zrazu obzrel:

„Chcete sa ma dačo spýtať, Anna?“

Odkedy boli hostia v mlyne, vykal jej mlynár; znelo jej to vždy cudzo, zaznelo i teraz.

„Áno, pane,“ prisvedčila v zmätku. „Myslela som, či vy zostanete teraz v Záruží, keď cieľ, kvôli ktorému ste sem prišli, je už dosiahnutý?“

Mlynár postál, zahľadel sa na devu.

„Na mňa si myslela?“ preriekol zadivene. „To som naozaj nečakal.“

Už asi štvrť hodiny premýšľam, že ani vy nie ste v Záruží na mieste.“

„Myslíš, že i ja som nejaký zakliaty princ ako Ondrej?“ usmial sa trpko. „To sa mýliš; ja som nikdy iným nebol, len mlynárom.“

„I pán Hrdina je mlynárom!“ namietla nesmelo.

„Bolo na nás poznať rozdiel, a ty si myslíš, pretože naše mlyny kedysi susedili, že sme sa raz sebe podobali?“

„Áno, pane.“

„I tu si na omyle. Pán Hrdina mal odborné vzdelanie; on je majiteľom mlyna, továrnikom, drží si mlynára. Mňa môj otec nenechal mnoho školského prachu dýchať. Vzdelanie nadobudol som si sám na ceste svetom. K tomu, čo mi nedali, chcel som sa sám dopracovať i dopracoval; no potom som videl, aký je život prázdny, keď ho neobetujeme službe pre Krista, a k tomuto naskytla sa mi naskore^[33] aj príležitosť.

Pýtala si sa, či tu zostanem v Záruží? Kam by som šiel? Že Ondrej odišiel, preto ešte cieľ nie je dosiahnutý, dokiaľ aj len jeden človek potrebuje moju pomoc. Keby som sa vrátil do tých kruhov, ktoré som opustil, musel by som viesť život, ktorý mnoho stojí a na ktorý by sa mi moje prostriedky všetky pomíňali. V Záruží v malom mnoho môžem prospieť, a to mi postačí do smrti; a ďalej netreba sa už starať. — No nechajme to stranou; musím ti dačo povedať, Anna.

Zaujatá úplne starosťou o Ondreja, nevšimla si si, že v mlyne sme boli dvaja nemocní. Jeden vyzdravel; ten druhý musí zomrieť, ak mu skoro nepríde pomoc.“

Mlynár oprel sa o strom, skrížil ramená, a keď dovolil zármutku, aby prerazil cez obvykle vážny pokoj a zasadol na celom jeho obličaji, tu bolo vidno konečne, aký je tento obličaj opadnutý a zmenený.

„Čo vám je, pane?“ v nevýslovnom súcite vzhliada dievčina k zarmútenému mužovi.

„Čo mi je, dieťa? Poznal som v minulých týždňoch, že to presvedčenie, ktoré mi dovtedy dodávalo sily, je bludička, ktorá i mňa i tých, ktorí so mnou išli, viedla do bahna. Mala si v zime pravdu: „Ak nevstal Kristus z mŕtvych, márna je vaša viera.“ Pre hodiny, aké sme my pri chorobe Ondrejovej prežili, mŕtvy Kristus nepostačí.“

„Ale vstal z mŕtvych Kristus!“ zajasala dievčina. „Pravda, už veríte, cítite, že môj Spasiteľ žije!?“

„To verím, dieťa, a mám len tú jednu túžbu, aby sa stal i mojím Spasiteľom. Duševné muky, ktoré som prežil, boje, ktoré srdce muselo prebojovať, prv než dalo za pravdu Slovu Božiemu, zná jedine Boh. Pretože som sám blúdil, zviedol som i druhých; nebyť teba, celá táto osada by bola nakazená nepravým učením, ktoré ani po hrob nepostačí, a za hrobom nemá nijaké zasľúbenie ani nádej. Ondrejovo svedectvo včera porazilo všetky náuky, ktoré som ja hlásal v Záruží; bárs by ho všetci prijali prv, než im bude tak ťažko — áno, temer pripozde — ako mne. To som ti chcel povedať. A teraz poďme domov.“

„Ó, pane, keby ste len chceli uveriť, že On žije!“ — zopäla dievčina prosebne ruky.

„Uveril som, dieťa; On ma presvedčil. I to som uveril, že som hriešnym človekom, a On že je tým jediným Spasiteľom, že zomrel nie pre svoje učenie, ale pre hriech ľudského pokolenia. Ale pre mňa je tak mnoho nejasného, a potrvá dlho, než sa všetko vo mne rozvidní. Pridlho som hľadel do tmy nevery. Ondrej mal už svetlo, on odišiel; teraz odídeš i ty, a ja zostanem sám, bez jedinej duše, ktorá by mi pomohla preboriť sa k pravde.“

„Ó, pane, ja od vás neodídem. Neposielajte ma preč, ak vám môžem prospieť; inakšie vy tu v samote budete trpieť, a ja — v pomyšlienke^[34] na vás — kamkoľvek sa obrátim!“

„Anna, veď nemôžeš trvale u nás zostať, a akokoľvek ťažko mi to padne, ale musím ťa nechať odísť, a to čím skôr, bo je len jedno východisko v tejto veci!“

„A to by bolo?“

„Aby si sa stala mojou ženou. No, ty máš sotva dvadsať rokov, ja štyridsať. Ty si mladá, ako tie kvety, ktoré sa ešte rozvíjajú, a ja už šediviem. Viem, že by ti u mňa nebolo zle, bo my si veľmi dobre rozumieme, ale tvoje srdce zvädlo a odumrelo by prv, než milovalo. Život mladej ženy po boku starého muža je studený a smutný bez blaha lásky.“

Keby vedľa dievčiny zahrmelo a uderilo, viac by ju to neomráčilo, ako tieto slová. Kozima nečakal odpoveď; mlčky kráčali vedľa seba ďalej a zastali až zase nad splavom. Tu zrazu pozreli na seba. V Anninom zraku zligotali sa slzy.

„Tak čo, Anna, keď si mohla byť tak mnohým nosičkou svetla, chceš ňou byť i mne, chceš spolu so mnou prežívať moje vyhnanstvo a pomôcť mi žiť už nie mŕtvemu, ale živému Kristu? Môžeš vložiť ruku do ruky mojej? Ja ťa nemôžem pustiť preč, do toho studeného sveta; zostaň s nami. Ondreja ťažko oželieme; teba by sme nikdy neoželeli, a keď i všetci, ja nie. Ak môžeš, zostaň!“

Vystrel pravicu a malá ruka bez zachvenia spočinula v nej.

„Zostanem rada, ak ma potrebujete.“

V tej chvíli uderili v dedine na zvony; zhlaholil kov a slnce prerazilo si cestu medzi oblakmi, osvietilo nad splavom dvoch ľudí, ktorí pristali spolu ako kvet ku stromu. Kvet bude strom blažiť svojou vôňou, a strom ho za to ochráni. Z dvoch párov očí, ktoré sa na seba dívali, hľadela sila a svetlo, ktoré splynuli dovedna v krásny celok.