Zlatý fond > Diela > Môj životopis


E-mail (povinné):

Ľudovít Gašpar-Zaosek:
Môj životopis

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 27 čitateľov


 

Môj životopis

Svoj vlastný život opísať, teda seba samého poznať, je vec veľmi ťažká a nebezpečná, lebo tá bezočivá samoláska, od nátury neporiadna, do každej veci vstrčí svoj špicatý nos a človeka šťuchá, pichá, by sa iným ľuďom ľúbil. Preto seba samého poznať a k tomu sa ešte aj opísať, je vec s nepremožiteľnými ťažkosťami spojená. Tieto ťažkosti sú vlastne naša ľahkomyselnosť.

Najväčšie nebezpečenstvo medzi našími ľudskými krehkosťami je tá naša nám sa podlizujúca, nám lichotiaca samoláska. Ona veľmi rada prijíma a to pachtive temian a kädidlo každej chvály, už či nás ľudia chvália vážno, či zo šelmovstva, nech nás len chváľami okädzujú. Ona, táto samoláska, veľmi rada prikrýva závojom naše slabosti, chyby a ľúbi necnosťami iných naše — aj tie najväčšie chyby a mravné nedostatky lstive umenšovať a mile zastávať s tým, že vraj: „Každý človek má svoje chyby a nedostatky, žiaden je nie dokonalý, ani ja som nie anjel medzi čertami.“ Ona nevidí brvno vo svojom oku, ale prísno zkúma mrvu a slamku v cudzom oku.

Človek sa chce iným ľúbiť. Už slabé chlapča usiluje sa u iných vzbudiť pozornosť na seba, pochvaľu a potlesky získať. Tento pud iným sa ľúbiť je žriedlom nie len cnosti, ale aj tej najväčšej neprávosti a hriechu; ztadiaľ pochodí ctižiadosť, márnosť, smelosť, usilovnosť, márnotratnosť a pokrytstvo, zdržanlivosť a rozkoše. Preto sa človek s ničím tak nezapodieva, ako sám so sebou a preto aj rád vidí a pozoruje chyby na iných, ale nedajbože na sebe! Tvrdo opisuje iných, lebo tá samoláska mu hovorí že: „Ja som lepší, nežli iný.“ Robí tak, ako ten farizej s tým publikánom v chráme, kde seba vychvaľoval a inými pohŕdal, za ktoré zásluhy ale dostal od pána Boha drevený groš. — Píš potom svoj vlastný životopis, keď ten veľký nepriateľ, tá samoláska nedostatok tvoj zakrýva tak lstive a chce, aby si sa ľuďom ľúbil. Ty ale Bože, ktorý zkúmaš srdcia a myšlienky duše prehliadaš ako kvapky rosy, pred Tebou sa zkúmam, pred Tebou je nie nič skryté. Ty nám jednúc sám napíšeš každému životopis na čelo v deň súdny, by ho celý svet mohol zreteľne prečítať.

*

Z tohoto už môžeš vyrozumeť, že ja nejdem sviatočnú chváľoreč držať o sebe, alebo legendu svätých písať, ktoré legendy tiež len ľudia jednostranní písali. Oni povyberali len čo krajšieho zo života svätých, ale slabosti ľudské, nedostatok a krehkosť len tak pobočne nechali a preto my svätých len z ďaleka obdivujeme a netrúfame si ich ani nasledovať, lebo boli ľudia tiež tak ako my, z tej istej látky ako my, s tými istými krehkosťami ako my, ba v horších pomeroch žili ako my. Kde keby nám aj tú tmavšiu stranu svätých boli opísali, s väčšou dôverou a láskou by sme ich nasledovali a dôvernejší by sme boli aj k pánu Bohu, ako nekonečne milosrdnému, ktorý vie aj z kameňa synov Abrahámových učiniť. Hľa, Dávidov úpadok strašlivý s jeho pokánim nám je viac prospešnejším, nežli nebeská múdrosť jeho syna Šalamúna. Magdaleny život hriešny a jej pokánie je nám úžitočnejšie, nežli tej sestry Marty kuchárky starosť o dobrú hostinu pre Spasiteľa. Nevera Apoštolov nám väčšmi potvrdila vzkriesenie Ježiša, nežli ich zázraky. Pád a slzy Petrové nám viac dôvery dodávajú k Spasiteľovi, nežli jeho živá viera, keď sa vyslovil o Ježišovi: „Ty si syn Boha živého.“

Ale už dosť. Ako organista, prv, nežli začne spievať, hrá präludium, tak aj toto, čo som doteraz tu napísal, je len predhra, präludium ku ľahšiemu porozumeniu môjho životopisu.

Aby ale tvoju zvedavosť dlho na reči nedržal, napíšem ti len to o sebe, čo ťa môže zaujímať; čo ale zase Pána Boha zaujíma, do toho ty nevstrkaj nos. Chceš teda vedieť, z akého pokolenia pochádzam, z akého rodu, kto boli moji predkovia a kde som sa narodil? Ja pochádzam z pokolenia ľudského, ako aj ty, predkovia moji boli, ako aj tvoji, Adam a Eva, vyhnatí von z raja do liberálneho sveta, od diabla poškvrneného. Telo moje je z toho blata, z akého je aj tvoje a každého; duša moja má ale nebeské armálese a diplom, ona pochodí z rúk Stvoriteľa, pri svätom krste umytá je krvou Bäránka Božieho.

Prvé svetlo som uzrel vonku mimo raja, zkadiaľ nás vyhnali, v jednej otrhanej zemanskej dedinke menom Apaj v stolici prešporskej v júniusi 1841. Z tohoto vidno, že som už 60-ročný šuhaj, zrelý už dosť k smrti a pre hrob. Smrť sa mi už ostro díva do očí ako poľovný pes na zajaca, alebo mačka na vtáčka a brúsi si kosu na mňa. Dľa rodu som zemanom, nie len preto, že zo zeme pochádzam, alebo že otec môj mal zeme, ktoré som ja predal a tak aj zemanstvo ztratil, ale aj preto som zemanom, lebo mi to tak povedali. Zemanské armálese som síce nikdy nevidel, lebo nám ich myši rozsekali na povale, ale zato sme v Trnave mýto nikdy neplatili. Nás, apajských zemanov, mýtnici poznali aj bez armálesov zemanských po červených nosoch, lebo v tých dobrých zemanských časoch každý zeman pil zatiaľ, zakiaľ kúria stačila. Teraz sú už všetci skončení a dokonaní zemani. Môj brat ešte mal zemanskú pečiatku, ale to bola len vypožičaná od Horvátovskej famílie, z ktorej sme mali prababu. V címeri stál lev so strielkou. Našu pečiatku z tejto vyrezal jeden šamorínsky cigáň, ale tak nešikovne, že v tom našom címeri miesto leva so strielkou stála vyrezaná ači vyrytá mačka s portvišom. Preto aj môj dobrý kamarát, rektor kláštora jezuitského v Pešťbudíne sa vždy vypytoval, že kde sme sa vyznačili, keď máme taký címer mačku s portvišom? Uspokojil som ho až vtedy, keď som mu to vysvetlil, že poneváč naši predkovia nemali príležitosti sa vyznačiť proti Tatárom, nuž naháňali vždy mačky portvišami po povale zato, že nám mačky naše armálese zo psej kože nechaly myšiam roztrhať a rozsekať. A že som smelým zemanom, to som ukázal v rebellii 1848. roku ako sedemročný chlapec. Keď Šimonič bombardoval Trnavu a tisol von z mesta honvédov — a počaly sa nám v Apaji okná otriasať od hukotu kanónov, lebo len na míľu leží Apaj od Trnavy — od strachu som sa utiahol pod drevený kanap a čakal som, až honvédi zutekali z Trnavy do Seredi, kde za sebou zapálili most na Váhu, aby ich Nemci nemohli ďalej naháňať. Aj som sa vždy odtedy búrky a hrmenia bál a sa pod perinu skryl pred hromom, teraz už ale nie. Ľúbil som ale aj už ako chlapec zemanský šport: poľovačku s chrtami. Poneváč ale náš organista to za inkompatibilné zamestnanie považoval, keď som pri tom školu zameškával, preto sa on vždy cítil byť nad tým pohnutým a mne na môj chudý zadiplomirovaný zemanský zadčok zajačí také horúce prämium vypálil drienovou paličkou, že som aj ja bol prinútený mu vždy do stehna zahryznúť, keď ma na koleno položil a rozumu mi od zpodku do tvrdej hlavy mojej tou drienkovkou pumpoval. Prvý raz som to držal za žart, keď ma chytil medzi kolená hlavu s chrbátovou kosťou mi cez kolená dolu stlačil tak, že môj zadný diplom sa mi do výšky zdvihol, lebo som sa nazdal, že ide ukazovať deťom, ako treba hrať na violinčele, alebo na malej base. — Ale keď mi s tým sláčikom drieňovým zatiahol bez všetkého numera, bez poriadku a bez rátania, vždy som mu do stehna zahryzol, že ma hneď vypustil z klady svojich chudých kolien a vyhodil von, by si ochladil môj zadčok.

Čo nevládal organista na mne reparovať, to doplňoval otec s pleteným uterákom, s týmto heslom: „Líhaj!“ Otec ani na môj konfiteor nič nedal, ani ma nechcel učiniť účastným plnomocných odpustkov; na moje silné predsävzatie nechal otvorenú cestu spravedlivosti a uterák konal službu, až som zem hrýzol. Poneváč ale som každý deň so psy matke všetky sliepky porozháňal, posielala ma husy pásť pod vŕby a na strniská pichľavé. Keď ale každý Boží deň dochádzaly do domu samé štafety, telegrammy, telefony plné žalôb proti mne a falošní svedkovia detskí, že som ich ubil, jednému hubu natrhol, vrabce vyberal a nohavice trhal, s vršku dolu sa sánkoval po nohaviciach a ich dral, že som báchal palicou na vŕbu, v ktorej boly sršne a tie potom rozdráždené doštípaly nie len deti a husy, ale aj kravy; že som egreše kradol, malé deti štípal, ktoré som nemohol vystáť pre ich podobu a barvu cestovú; že som starej Rochle židovke okno vybil a hrniec masti paličkou cez okno shodil; súsediňmu dieťaťu hrušku z ruky vytrhol, aj sa v sakristii s miništranty pre kamžu pobil atď.: na toľké inkriminácie hovorila matka: „Dajže mi už tohoto čerta preč z domu, nech už toľko nepokúša.“

Otec mi napakoval truhelku, v ktorej boly staré písma zemanské a ktoré ani fajku dymu nestály, a odviedol ma na maďarskú reč do Sempca ku organistovi, u ktorého som už našiel kamaráta, chlapca prešporského mestského notáriuša, Gustáva G., ktorý dnes v Pešťbudíne býva a je osvieteným sudcom pri Kúrii. Nech ho Boh živi! Od tohoto som sa naučil nemecky, zato ale z reči maďarskej za štvrť roka som sa iného nič nenaučil, ako: „Olmárium“ a „Te musaj tudni“ — a s touto mojou maďarčinou som sa prišiel na Vianoce rodičom predstaviť. Aj som tetke vianočnú pieseň zaspieval po maďarsky, z ktorej som nič iného nevedel, ako: „Haršogjatok dob trombiták, Išten ember lett.“ — Otec vidiac moje skvelé pokroky v maďarčine a porátajúc to, čo ho týchto pár mojich zle naučených slovíčiek stálo, netrpel ma ani na tri dni doma; zapriahol, vydal úkaz: „Chlapče, pôjdeš nazpät do Sempca!“

Ja som sa cítil byť ukrivdeným, lebo mladší brat, ktorý bol v Takšone na frajmaku, mohol týždeň byť doma — a za ten istý čas, čo som sa ja naučil zle tri slovíčka, on skoro slovensky zabudol — schoval som sa do slamového kozla. Odtiaľ ma za nohy vytiahli a vložili do voza. Matka mi na cestu jaternicu položila do voza; otec pleskol bičom a ja som z voza utiecť nemohol. Na znak mojej nevole zemanskej praštil som medzi bránu hurky o zem, až sa ich obsah po zemi rozsypal. Matka sa mi päsťou pohrozila, že „Však mi viac neprídeš domov“ a sluhovia so smiechom sbierali prázdne mechúrky jaterníčkové a krvavníčkové a pes sjedol z nich kašu.

Po zkončenom kurse maďarskom zaviezli ma do škôl do Trnavy, by vraj zo mňa človek bol; ja som sa ale len za zemana držal. Mal som v školách výtečných professorov, ako sú ku pr. terajší satmársky p. biskup, nebohý sombatheľský p. biskup — dva ostrihomskí kanonici (jeden zostal z nich lazaristom) — v tých časoch bol v Trnave professorom aj jágerský a kaločský arcibiskup. Ja som sa ale nie len výtečne, ale zhola nič neučil a preto som sa pred examenom mnohorázi modlil, aby neprepadol. Modlitba bez učenia mi konečne toľko pomohla, že som vo štvrtej prepadol aj s mojím kamarátom, p. rektorom pešťbudínskym, bydliacim v VIII. ulici Mária 25. a sme spolu repetovali. Len počtovedu sme nenávideli večnou nenávisťou, lebo sme z nej ani nevedeli nič. Kamarát môj ma vždy tešil, že na čo ti to bude tie daromné „egyenletek a görbeletek“, ten „kosinus s tou tangentou“? To si vraj aj na prstoch vyrátaš, keď budeš na Horniakoch farárom, čo ti ľudia tie dva krajciare donesú na modlenie — a mal pravdu! Všetky vysoké rechnungy som nepotreboval a si aj na prstoch vyrátam to, čo mi dajú. No, čo sme strachu podstúpili daromného pre tie „mantisse, logarithmy, geometriu“! Ja som moje role ešte nikdy geometrický nevymerával, čo som farárom — príde príval, odvlečie mi kus zeme a dá jej podobu celkom inakšiu, ako mala — a nanosí mi voda skáľa a kamenia toľko, že by sa to nevyplatilo vyratúvať ich kubičný obsah. — Jednu roľu som mal štvorhrannú, odtrhla mi z nej voda kus a zostal z nej len trojhran, jehož hypotenusa bol hlboký járok a dve katethy samý štrk. Úrodu by v ten rok ani s logarithmami nebol vyrátal. To teda nestálo za to, nechať ma repetovať pre tie „egyenletek“ a „görbeletek“.

Na vyzvanie pána biskupa nitrianskeho šiel som do Nitry na konkurs ešte s troma lepšíma žiakmi, ako ja. Pán biskup len mňa prijal; prečo, to neviem, moje svedectvo bolo dosť slabé, priateľa a patróna som nemal. Pán biskup, sa mi vidí, ľúbil klerikov prostrednej kapacity, lebo intelligentnejší sa zdarma vyučili, potom poutekali a nechali na kľučke pána vicerektora viseť reverendu. — Nafúkaná múdrosť sa tuším nepáčila na patričnom mieste, lebo aj sv. Alfons povedal, že sú mnohí doktori, ktorí ale ešte ani len žabu nevytiahli z potoka. Čo je vo veci, ja neviem, ani nerozumiem; jakživ som doktorom nebol.

Je síce pravda, že keď som išiel na konkurs za klerika, apajský pán farár nebohý mi dal veľké odporúčanie na písme pre pána biskupa, v ktorom liste o mne nič iného nevedel predhodiť, len že papierové kvety viem robiť. Dokument tento mi po konkurse nazpät dali zaiste so smiechom, lebo pán biskup nepotreboval mašamódku, ktorá papierové kvety vie robiť, ale zdravého klerika. Ako som sa v Nitre učil, to ty z toho nemáš žiadneho úžitku. Bol som spokojný s kapustou, s kašou a grisovými fliačkami, ani som nefrflal na cibuľu v masle, na kriegehajskom masle vysmažený auflag na šošovici — a toto sa veľmi ľúbilo pánu vicerektorovi, to viac stálo, ako eminencia na examene. Čo som nevedel odpovedať na examene, to som odkašľal, až ma poľutovali s tým, že „satis“ (dosť). Nie je dobre frflať na kost, to nie len vicerektor, ale ani farári neľúbia, keď pán kapláň robí námietky ku pr. na rebierka, alebo že je šunka tmavočervená, že je to noha z nezdravého brava. Gurmanom, t. j. mlzákom som nikdy nebol a preto ma radi mali.

Roku 1866 ma vysvätili a odovzdali do služby cirkvi. Prvé miesto môjho účinkovania, ako kapláňa bol Štiavnik medzi samými huňkami. Tam ma hneď privítala cholera. Nikdy som sa tak ľahko necítil, ako vtedy, keď som choleristov zaopatroval pri cestách, pri plotoch, pri pohreboch a tam, kde koho popadla. O rok ma preložili do Pruského, ztadial do Bytče, o dva roky zase do Nitry, kde ma privítala druhá cholera.

V mestskom živote som veru nenašiel žiadnej radosti. Najväčšiu mrzutosť som mal s učňami pri katechismusi, lebo moja plná tvár ako mesiac vždy bola jasná a nikdy ju čierny oblak hnevu nezatienil a učnia to vykoristili, nič sa ma nebáli, ani nenastrašili. Potom som mal aj s intelligenciou škriepku, lebo ma mnohí len vtedy zavolali nemocného zaopatriť, keď už bol asi o hodinu mrtvý, by nemali mrzutosť s farským úradom a aby mohli dať do oznamu smrtnej cedule: „szentségek ájtatos felvétele után elszunnyadt az Úrban“ (t. j. „po nábožnom prijatí sv. Sviatosti usnúl v Pánu“). Ináč ale som tam mal vždy deficit, nevedel som rátať, preto som vždy viac vydal, ako prijal. Roku 1874 v jaseni mi ponúkli dlhopoľskú faru, v ktorej už 25 rokov sedím. Moje účinkovanie je také, ako hocktorého iného farára. Ľud ma ešte nezunoval, ani ja som ľud nezunoval, lebo ma on vo všetkom podporuje, aj v tom, čo sa týka jeho duševného spasenia a to je teda jeho zásluha. Ako kapláň som cestovával, lebo žiaden odo mňa nepýtal nič, a radšej mi ešte dali. Ako farár viac necestujem, lebo pýtajú odo mňa: na kávu, na cukor, na šafran, na cikóriu, na bobkový list, na ocot, na soľ, na petrolej, na mäso, na múku, na hrach, na fazuľu, na šošovicu, na zápaľky, pre robotníkov, na reparácie kurína, pre žobrákov, na mak, na hrnce, na varečky, na víno, ešte aj na pálené, ktoré ja ani nepijem, na husy a všeličo iného, celé litánie, — tam sa už cestovať nedá, kde sa dom vedie. Pre doktora nestačí, musí človek len kukuričné thea piť. Vypotiť sa vypotí človek aj bez doktora. Ja len čakám, kedy spraví u mňa smrť kanonickú visitáciu. Úfam, že Božské Srdce preváži na vážkach sv. Michala moje papierové kvety, ktoré ma biskupovi odporúčaly, on mi ich ale nazad dal.

Na staré dni mi dali meno Zaosek, pre akýsi humor! Humor je tiež dar boží, on je pre ducha toľko, ako šafran, ďumbier a zelené veci pre chudú polievku. Kto sa nevie a nechce smiať, je nie súci do neba, ale ta, kde bude plač a škrípanie zubov.

Viac sa odo mňa nevypytuj, výtečného na sebe nemám a brucho je nie smerodajné. Medzi barvami červenú neľúbim, ale fialkovú a žltú, čo odznak pokánia, blädožltej smrti, ktorá nás oslobodí od ťarchy života. Präcísny životopis nám sám Spasiteľ v deň súdny každému napíše na čelo, by celý svet mohol ho čítať. Vtedy sa viac dozvieš o chvále a o potupe. Ak si nie spokojný s mojím životopisom, ja za to nemôžem; len tak hľaď, aby tvoj životopis v deň súdny bol zlatými písmenami napísaný na tvojom čele, by sa tvoji priatelia potešili, že ťa neztratili.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.