Zlatý fond > Diela > Viedeňské zkúsenosti sedliaka Zaoska


E-mail (povinné):

Ľudovít Gašpar-Zaosek:
Viedeňské zkúsenosti sedliaka Zaoska

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 30 čitateľov

Viedeňské zkúsenosti sedliaka Zaoska

Prvé, čo mi môj švagor Zaosek ukázal vo Viedni, bol cisársky cintorín u Kapucínov, alebo „grufta“ cisárska v kláštori, kde mnohí a starí údovia familie cisárskej odpočívajú a očakávajú deň svojho z mrtvých vstania. Veru, smrť aj tu tak šarapatí a gazduje, ako aj na našich cintorínoch. Aj tu je hlboké ticho; sláva tohoto sveta aj tu v prachu leží, cisárske koruny smrť rozlámala a hodila ku rakvám. Výnimku neučiní ani medzi korunovanými hlavami; pred ňou umĺknuť museli i tí, ktorí millionom poddaným rozkazovali!

V ohromnej liatej rakve leží Mária Terezia, Jozef II. a iní panovníci. A kde že sú ich duše? Vo večnosti! S koľkou odpovednosťou sa museli aj títo postaviť pred prísny súd Boha! Aj nás to očakáva, aj nad naším hrobom budú iní rozmýšľať, ako mi tuto. — Pomodlili sme sa „Otčenáš“ za duše mrtvých mocnárov sveta tohoto, a dojatým srdcom, v tichosti vyšli sme von.

Šli sme do pokladnice cisárskej. Koľko klenoty, koľko bohatstva v zlate, v striebre, v drahých kameňoch tu nashromáždené! A milliony tieto v deň súdu všetky majú byť spálené a v popol obrátené, ako to sv. Peter píše? Aj Spasiteľ nám hovorí, aby sme si toľké poklady dobrých skutkov nashromažďovali, ktoré majú cenu v nebi; tie nám veru žiaden nebude môcť ukradnúť a z ních nás orabovať.

Nato sme zašli do kočiarne cisárskej. Tam mňa veľmi nezaujímalo, lebo sa ja nevozievam, vždy len pešo chodím; ale kto sa rád vozí, a ľúbi koče, sánky, ten by sa mal do čoho zahľadeť! Mňa zaujímala strieborná kolíska cisára Jozefa II-ho, nad ktorou som stál a myslel: kdeže je ten, ktorý v nej ležal, a tie, čo ho kolísaly a obsluhovaly? Sú vo večnosti! Aj tvoja postielka bude voľakedy prázdna, keď ťa smrť z nej vyvlečie — ako pes zajaca, ktorého na ležisku napadol — a kde ťa zanesie? Do večnosti! Do akej? Iď, to ti povie tvoj spovedlník a farár, ktorí sú nato ustanovení skrze Spasiteľa, aby ti vývod dali o tom, čo sa týče tvojej večnosti. Vo Viedni sa to všetko za bohatstvom sháňa, za slávou pominuteľnou a o 50-60 rokov kde že budú tí, ktorí za tým tak behali? V prachu zemi budú ležať a z toho im nebude dovoleno nič si vziať.

Tu sa švagor Zaosek na mňa nahneval, že čo rozmýšľam ako mních kartuzianský; kto to videl vo Viedni o smrti a večnosti rozmýšľať?

— Poď radšie na pohár piva do tohoto velikánskeho hostinca, v ktorom veru ani jeden o smrti nerozmýšľa!

— Júj Bôžičku! Tento kaštiel vysoký a pekný je krčma?

— To je nie krčma, ale „Hotel“ ku „Anglickej kráľovnej“.

— No, švagerko, pre Boha ťa prosím, ja tam neidem, ja som sa v mojom živote s kráľovnou neshováral, ani by nevedel čo jej mám povedať; ja sa hanbím našej notárky a anglickej kráľovnej by sa ešte viac hanbil! A načo jej je ten „Kotel“?

— Ty bíbas! veď je to nie anglická kráľovná v tom dome, to len ten hostinec má taký názov, ako ku p. vaša krčma ku „Zelenej lipe“. A veď je to nie kotel, akými sa ty zaoberáš pri fľakovke, ale „hotel“, t. j. veľký dom, spolu aj hostinec. Rozumel si?

— No, už som na čistom. Idem.

— Potom daj pozor, aby si miesto dvier do zrkadla nevliezol!

— Joj Bôžičku! je tu mnoho pánov, žien a dievčat! Až sa tie budú na mňa dívať, veru sa budem hanbiť aj piť.

— Ty chruňo! A keď doma vyľochtáš aj liter slivovičky, tam sa nehanbíš piť, bárs sa ti aj žena, aj súseda, sestra Hana cez oblok díva a vonku šlakuje, že domov nekapeš!

— Švagerko! vieš, čo sa mne tu ľúbi u týchto viedenských? To, že sa páni tu nebijú, nehrešia, fľaše o zem netrepú, neobrážajú Boha, ani kríž, ani kňaza, ani vrchnosť, ba ani len rychtára, ani notára, ani učiteľa, ani kmotra. Ba ani baby tu nevyháňajú svojich mužov s hromom, so zvadou, s čertom a hadom! To sa všetko pekne ticho rozpráva, nie tak, ako v naších dedinských krčmách.

— Nuž hľa, veď tu sú nie suroví zdivočení, neokresaných mravov a nevypláchnutej papuly ľudia! To sú tu učení, tichí ľudia, čo školy chodili, nie ako u vás po dedinách, keď kto chce ukázať, že má dva toliare vo vrecku, šmarí fľašu o zem. S tým to chce povedať, že má začo tú fľašu aj zaplatiť; teda sa sprosto pýši. Alebo bácha na stôl, že má viac v budelári, ako kmotor v stodole. Preto aj páni hovoria, keď sa niekto niečím vystatuje, že má „sedliacku pýchu“. Alebo keď je vstave pomocou cudzích humienko si vystaviť, ten už potom ani rady nevie si dať v krčme. Každý mu je žobrák a trhan. Aj kňaz mu je trhan, aj notár, lebo ich on platí. No, však by sa tu hostinský pozrel, keď by mu z hostinca také smetísko spravili, ako to dedinčania robia!

— Nuž a naší ľudia, čo zo sveta prídu, nenosia také šaty, ako aj Viedenčania?

— Dobre, ale šata ešte nerobí človeka, lež vľudnosť, úslužnosť, úcta naproti iným a mravnosť. Aj v pantalónach môže byť oplan, ale aj v húňke sú statoční a dobrí ľudia. Môžu sa vaše ženy aj do kacabajky obliecť, alebo do farbistých sukieň; keď sú ony plané „trepáčky“ a jazyky majú špinavé ako sviňský válovec, vážnosť zato mať nebudú. Ale hladké mravy, útle srdce, mlčanlivosť, skromnosť atď., to dá ženám ceny, nie hodvábne šaty a vŕzgajúce topánky. Vidíš, taký človek, ktorý sa potkne a zavadí do Boha, do kríža, do hrobu, do sviece krstu, vrchnosti, rychtára a Bôh vie aj do koho, ten to tak robí ako aj ošípané. Tie majú passiu mláke, v bahne, v hnojovke sa povaľovať, zamazať sa, vôkol sebä smradu narobiť; a keď sa vyváľajú, nepozrú, či je stena na dome obielená, či má gazdina vyhladenú sukňu, alebo či sú tvoje nohavice nové. Ona sa len otre o vás, zamaže ťa, sebe pogrofká a ide ďalej v pokoji a s dobrím svedomím, ako by sa nič zlého nebolo stalo. To je veru nie pekne.

No, ale vieš, ja ti v hostinci nebudem držať kázeň; máš doma kostol, tam počúvaj a nie pri kostole pod lipou, ale choď do nútra, tak, ako my tu tiež vnútri pijeme a nie na ulici, tam by sme sa nenapili, bo sa tam nemerá.

— No švagerko, tu vedia dobre variť tie baby v hostinci! Keby to naše baby tak vedely! Ale čo, keď ony z daru Božieho spravia jedlo, z ktorého iba ak si prasa pochutná, ale človek nie.

— Máš pravdu, Janko môj. Ja som bol raz u mojej kmotry a svokruše na hostine, a hneď som sa aj zariekol viacej tam ísť. Uválali nám z cesta akési halušky, ťažké, ako blato. Nevysmažené, bľädé to bolo, ako keď dieťa má črevový „katarrh“ a do toho ešte z hrušiek zrnkovytého lekváru nabrýzdgali, čo sa mi tri dni v žalúdku povaľovalo, ako dáky kameň, že som až do horúčky padnúl. A keď má byť svatba, čo tie baby len tej múky zahlušia! Napečú všeliakých zázrakov vyfutrovaných so všeliakou babraninou, škoricou, ďumbierom, hrebíčkami, bielym korením, až ťa má na srdce poraziť. Chudáci chlapi, čo sú vo svete naučení poriadnejšie jedlá požívať, tí sú veru poľutovania hodní. On chudák donesie toho mäsiska, a ani to mu poriadne upiecť a uvariť nevedia. Vykydnú to na mysu a aby vraj hltal. Je to, ani keby plienočku žuval! Najsnadnejšie je babám narobiť „rezané“ a „trhané“. Nuž ale ako to vyzerá? Ako by si z roly na lopatku blata nadonášal a by si to do misy potrhal, cmarom oblial, a večeru máš hotovú. Gazda si utre fúzy, večeru nechá prasiatkam a ide si zapiť borovičky, aby ho brucho nebolelo, keď si len pomyslí na takú večeru.

Vidíš, Janko, to všetko robí len lenivosť naších matiek a žien, ktoré viacej času márnia na darebnosti, jazykovanie, ako na varečku. Keď som vo francúzskej krajine drotoval, našiel som ja tam každú gazdinu, sedliačku a dievku dobrou kuchárkou. A to v každej dedine! Sedliacke dievčatá slúžia u notára, na fare, u krčmára, u jágra atď. Každá sa naučí dobre variť a keď sa stane gazdinou a matkou, naučí aj svoje deti a tie zase svoje, až sa celá rodina stane dobrou v kuchárstve. „Aká matka, taká Katka.“ Keď matka nič nevie, také ostanú aj dievčence. V našej dedine už od 200 rokov slúžia dievčatá na fare, u notára, v krčme, aj po mestách; a vedia niečo uvariť? Nie! Veď ani moja matka nevie, ani ja nemusím vedeť, — je odpoveď — a tak od 200 rokov žiadon pokrok v rezancoch a trhancoch. Celú zimu si len zadky ohrievajú pri peciach; čakajú zo sveta peniaze, klebetia, každého chcejúc hore nohami obrátiť. A keď peniaze neprichodia, pošlú za nimi hromov, šľakov a strieľ okovaných; to je ich celá zimná práca.

— Máš pravdu! Chleba napiecť, čo už každý sedliacký a remeselnícky dom musí mať, to ti ani jedna nevie, lež radšej sa glockov nahlcie, od ktorých dostane koliku tak, že až tri baby majú s ňou roboty, aby jej kolika a vetry brucho neroztrhly. Odpusť, že sme sa tak hlboko pustili do varenia! Zapime si radšej toho pivca, čo nás tam po zápražkách!

— Ale, švagerko, to je už pivo! Veru že ho neni po naších dedinách; tam dostaneš mútne, horké, teplé a drahšie, ako tu.

— Dedinčan žiada len lacné a keď vypije tri poháre, káže si zapísať do knihy, a neplatí ho aj za štyri roky, u potom sa ešte škriepi, že pred štyrma rokmi pivo ani nepil, len kýšku. — Nuž, akože ti potom môže dať krčmár dobrého „schvechátskeho“ piva, ktoré on v pivováre hneď musí zaplatiť, a ty ho až po štyroch rokoch platíš doma, alebo odškriepiš? A krčmárovi ešte miesto úrokov, čo ti štyri roky čakal, poriadne vynadáš. Tu si každý hneď zaplatí čerstvým grošom, a preto aj môže piť dobré pivo. Na úver a neistotu by ja sám dal pomyje a nie pivo.

A teraz si pozreme zverinec, kde najdeš zver z celého sveta, počnúc od brúsa až po meďveďa!

Prvé zviera čo sme si pozreli, bol veliký meďveď, ktorý práve spal a silno chrápal.

— Švagerko, vieš čo mi tu prišlo na myseľ?

— Čo?

— Náš ujec, keď ho opitého v slame na voze domov doviezli, práve tak ležal a chrápal, ako ten meďveď; ujčina ho ani len s vidlami nemohla zobudiť.

— Pozri, tam to zviera s tým dlhým krkom, to je „žirafa“, ako cez ten múr na ľudí kuká!

— No, práve naša súseda má taký dlhý krk, a preto sa aj ona cez plot napína, aby videla, čo sa u nás robí, a potom už ohovára a klebety roztrúsa, ako opravdová žirafa. Švagre, ale tu treba zdochliny pre toľké zvery?

— Ty blázon, tu sa zdochlina nesmie nosiť, tu čerstvé ovce a kozy režú pre tieto bestie. Ty si myslíš, že ako u vás je to v obyčaji, čo dávajú pánom z kravy vytiahnuté zadusené teľa zjesť? Tu je lepší poriadok pre zvery, ako u vás pre ľudí.

V Práteri si nebol ešte? Pojdeme ta; to je veľká záhrada, po ktorej sa páni na kočoch prevážajú. Sú tam komedie s bábence, ringlšpíle a iné sprostosti. A vy dedinčania ľúbite sprostosti. Ale na poriadne veci nadávať, kliať, to už hej.

— Máš pravdu, švagerko. Keď deti jazyky ukazujú starým ľudom, hrešia im, a kamením do nich hádžu, to sa mamky len smejú, že aké je to decko múdre, šikovné, smelé. Keď ale zákon deti do školy ženie, aby sa učily, aby neboly trubirohmi, to už hrešia, kľajú a nadávajú učiteľom, vrchnostiam, aj tým, čo aj školu vymysleli. Hľaď, tam sa páni vezú; kto je to?

— To je prvý mešťanosta, ako u vás rychtár. Tam to sú radní páni, ako u vás boženíci.

— Švagerko, nuž a títo sa nepotáčajú, ani opití nejdu domov?

— Ty truľo! Nuž ty myslíš, že sú to ako váš rychtár a boženíci poopíjaní, keď sa z jedneho boku na druhý nevie prevaliť? Vo vaších dedinách rychtár a boženíci si myslia, že sú hneď aj vyvolení korheľi, aj s celým úradom a korheľmi musejú aj ostať, aby pred občanmi s krivými nohami chodili!

— No, nehnevaj sa, my po dedinách sme už tak naučení na také kalamajky.

Večer boli naši dvaja krajania celí ukonaní.

Zaosek nemohol nič spať nielen pre akési červené živočichy, ale aj preto, že mu ten viedeňský hrmot strašne hučal v ušiach, div že nezbláznel. I zachvátila ho nad ránom neodolateľná túžba po svojej Hanke, tušim by sa bol aj rozplakal. Nuž zavčas rána zavesil si kabelu na plecia, podal ruku švagrovi drotárovi viedenskému a s najbližším vlakom letel na tie milé Horniaky naše. Tak sa skončily po tento ráz Zaoskové viedenské zkúsenosti.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.