Zlatý fond > Diela > Panský oddiel z panorámy pekla


E-mail (povinné):

Ľudovít Gašpar-Zaosek:
Panský oddiel z panorámy pekla

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Daniel Winter, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

Panský oddiel z panorámy pekla

Brat môj drahý! Ja nezamýšľam s peklom teba nastrašiť. Dosť, keď Boh spravodlivý sám vyhráža sa s ním prostopašnému hriešnikovi, čo je zaiste len dôkazom Jeho milosrdenstva, aby hriešnik do neho nepadol. Viem, že neni si v článkoch viery liberálnej sbehlý človek dľa nového „fazôna“, ktorý túto večnú trestnicu spravodlivosti božskej s tým mudrikovaním zapiera, že však odtiaľ žiaden ešte neprišiel zvestovať, ako je to tam sriadené. Čo je aj pravda, lebo veru ani Ty odtiaľ neprídeš zpät, keď budeš mať to nešťastie tam do neho upadnúť. Ale aj to úfam, že si neni takzvaným môdovým „dobrým katolíkom“, na ktorom cirkev skoro nič katolíckeho nespozoruje a Bôh na ňom nič dobrého nevidí, ale že si „veriacim živej viery katolíkom“, ktorý ešte dáš na slová Pána Ježiša Krista, ktorý vo svojich evenjeliách asi pätnásťráz spomína ten večný žalár, jehož oheň nevyhasne a červík nevyhynie. On to spomína nie preto, aby si to neveril, lež aby si sa ho varoval a tak žil, aby si tam nepadol do neho. Zaiste to tebe tak už aj pán farár vysvetlil pri štyroch posledných veciach človeka.

Moja úloha neni tebe tu žalár tento svätosti a spravedlivosti Božskej opisovať, však to dobre vieš, že to prevyšuje náš rozum, čo Boh pripravil tým, ktorí ho nenávidia a nemilujú! Dosť máš na tom, keď sa On sám vyslovil, že: „Strašlivá vec je do rúk spravedlivého Boha upadnúť.“

Ja neidem tebe ani také obrazy pekla maľovať, aké namaľoval Dante, veľký básnik talianský, alebo aké obrazy z pekla v Budapešti vo velikej svetochýrnej panoráme Festyho išli pozreť sebe nie len chudobní remeselníci, ale aj biskupi, ministri a ablegáti, na ktorých obrazoch bolo vidieť k. pr. ako na cudzoložníkov a na smilníkov ohnivý sirkový dážď z neba husto padá, ako od zlého svedomia hryzení, trápení ľudia s rozthanými prsami, ako besní po pekle behajú, alebo ako žráči a korhelia svoje od pálčivosti na črep vyschnuté a rozpukané čierne jazyky vystrkajú ich občerstviť, lež všade nájdu len oheň; alebo ako ležia tam na ľadovom mori primrznutí všelijakí hriešnici atď. Ja tebe len pár obrázkov dľa nákresu sv. evanjeliuma ukážem, aby si ma neohováral, že som ja to len tak z prsta vycical. Celé ja to tebe ukázať nemôžem, neni som v stave, lebo velikánske ja ono; celé až potom uvidíš, ak sa usilujúc do neho padneš.

Jestli by ťa ale pred ním liberálny strach napadol počas volieb ablegátskych, tak, že by si od strachu nemohol na liberálneho ablegáta hlasovať, ale ten strach by na tvoje politické práva a slobodu taký nátlak robil, žeby si proti svojej vôli na vyslanca ľudovej strany hlasoval, to ja za to veru nemôžem. Ale aj ty ma za to žalovať tiež nemôžeš, lebo naše europejské „kancelparagrafi“ nezakazujú voličov s obrázkami „panorámy“ strašiť, to sa len farizei nastrašia, ktorých strach je len „chroničný“, lebo po voľbách on vyvetrí a nastúpi zase len nevera.

Medzitým ja s „panorámou“ nekortešujem, ako aj evanjelium tiež nekortešuje. Ja ťa len pred bránu pekla dovediem, do vňútra nechcem s tebou ísť a len cez kľúčovú dierku ukážem tebe pár panských obrázkov z tohoto hrozitánskeho žalára. Ale ťa aj na predok upozorňujem, aby si nemyslel, že v pekle sú len samí zbojníci, mordári, podpaľačia, úžerníci, dráči, smilníci, cudzoložníci, švindleri, korhelia, krivoprísažníci a všelijaká iná branža a bagážia zločincov. Oh, nie! V tomto najväčšom a najprvšom oddiele sú samí charakteru čistého, úcty- a statočnostiplní, dobrí, úctiví, cvičení, fajnových manírov, sebapovedomí ľudia, ktorí o ťažkých hriechoch ani počuť nechceli, lebo oni, dľa svojho svedectva, žiadneho nezabili, neobkradli, nepodpaľovali a s každým pokoj mali a preto ani sa nespovedávali, lebo sa nemali z čoho spovedať. Alebo keď sa aj spovedali, nuž len to povedali, čo neporobili, ako ten farizej v chráme jeruzalemskom sa vypínal, že neni taký, ako iní ľudia, dráč, kmín, mordár atď., ale zato predsa neprišiel do neba, lebo hriešnik „publikán“ ho tam predbehol. No, však vieš, čo povedal sv. Ján? Že aby sme sami seba neklamali a Duch svätý mu prisvedčil, že aj spravodlivý cez deň sedemkráť padne, to jest: často sa previní. Preto aj skôr najdeš v nebi veľkého hriešnika, ako v pekle; v nebi nájdeš veľkého, ale kajúceho lotra, ktorý ako zločinec na kríži zomrel. „Ešte dnes budeš so mnou v raji“ povedal skonávajúci Spasiteľ, — a verejnú hriešnicu Magdalénu aj krivoprísažníka Petra a mnohých iných publikánov od východu a západu ktorí sedia za stolom otca Abraháma, ako to Spasiteľ povedal. Ale farizea bez hriechov v nebi nehľadaj, lebo vieš, že neni len dosť hriechov nemať, ale aj nedostatok dobrých skutkov vytvorí z neba, ináč viera ako mŕtva, je súca do pekla.

Teda pozri dobre cez kľúčovú dierku do pekla. Pánom patrí všade prednosť a prvé miesto, tak aj tu na prvom a hlavnom mieste najdeš:

Nro 1. Jedného z cisárskeho úradu vysokého úradníka štátneho, námestníka a palatína cisára rímskeho Augusta, pontského Piláta, na drahej, zo slonových hostí stolici sedeť, ktoré kosti ho ale pichajú a on s bojazlivým a s neistým pohľadom od hryzenia zlého svedomia sa tu zle cíti. Po jeho boku stojí jedna veliká strieborná misa, alebo po pansky povedané „lavôr“ plný vody nie ku pitiu, ale on sa vynasnažuje pachtive v tej vode nekoľko krvavých fľakov smyť a spláknuť. Už skoro 1900 rokov drhne a umýva svoje ruky od tých krvavých fľakov, ktoré mu nechcú dolu sísť, ani obeleť. Tieto krvavé fľaky sa mu lapily na rukách vtedy, keď chudobného nazaretského Ježiša nevinného nespravedlive odsúdil na smrť. On sa Ježiša chudobného nezaujal, aby nemal nepríjemnosti od ľudu židovského a u cisára pohana v Ríme.

Okolo neho sedia sedia sudcovia, radní páni, rychtári, výborníci, präfekti, präzesi z rozličných provincií, krajov, departmentov a stolíc všelijakých národov, ktorí — aby u svojich panovníkov a predstavených milosť neztratili a u panského liberálneho ľudu zase o chválu neprišli — mlčali tam, kde by pre spravedlivosť neboli mali mlčať. Oni neprisluhovali pravdu utlačenej chudobe a nevinnosti. Všetcia sa dívajú smeravenými očami na Piláta, ako sa umýva a či mu tie fľaky dolu idú a radi by jeden za druhým svoje škvrny a fľaky, ktoré ich ako žeravé uhlie pália a žerú z rúk svojich smyť a odstrániť v tom istom „lavôre“ alebo v misi. Pilát ale neni hotový a ani niet nádeje, že on tú nevinnú krv z rúk svojich smyje. Teda všetci musia na neho čakať cez celú večnosť, a škvrny ich ďalej horia, sú už tak hlboko vpálené a vžraté, že ich za celú večnosť neodstránia.

Nro 2. Neďaleko Piláta leží vyvalený na širokom červenom šarlátovom kanapé, takzvanom „ottománke“ jeden bujný, tlstý, dobre chovaný, v šarlátových šatách dľa najnovšej módy oblečený jeho milosť veľkomožný a urodzený pán veľkostatkár, majiteľ viac fabrík na „smyrnanské“ a na „perzické“ gobelíny, čili panské drahé pokrovce, a rytier zlasého orla rímskeho I. triedy. On je to ten boháč, o ktorom Spasiteľ vyprával, že bol v pekle pochovaný a od Lazára žobral kvapku vody. Kanapé, na ktorom sa váľa, neni z hodvábneho plüšu, ani z duplovanéhe hodvábneho damašku, ale zo železa, a strašno mu je horko a teplo. Je veľmi rozpálený od toho mnohého ohnivého vína z Cyprusu, Malagy a Bordó, z Gallie, z Portugalska a Xeresa a má veľkú pálčivosť a žížeň od samých korenných, vaniliových, hrebíčkových a škoricových panských jedál, tak, že sám žobral od Lazára za jednu kvapku vody, aby svoj spálený, suchý ako črep, rozpukaný jazyk obvlažil, ktorú ale nedostal. On strašlivo stone, ani nevie sebe rady dať, a myslí si, že to neni možná vec, aby s tak bohatým, vzdelaným, učeným, váženým a civilisovaným pánom sa takto nakladalo a takýmto spôsobom sa s ním zachádzalo.

Tento bohatý pán veľkourodzený má tu okolo seba bratov a kamarátov z „mokrej štvrti“, ktorým sa práve tak vedie ako jemu, lebo aj oni tak robili ako on. Oni od hladu a smädu vyvýjajú a vystrkujú svoje spálené jazyky a hľadajú jich občerstviť, ale všade bodnú nimi do ohňa. Oni si čas ukracovali v divadlách a operách, zabávali pri muzikách s ľahkomyseľnými „ballerínami“; veľké výlety robili, ale pre chudobných mali zátvrdilé srdce a o ich biede ani počuť nechceli, sami všetko pojedli a preto aj oni s tým boháčom v pekle pochovaní od hladu a žížne vískajú.

Nro 3. Tu vidíš zase dvoch dôstojných a velebných pánov. Oni vyzerajú ako kňazi; sv.evanjelia ich každý rok spomínajú, ale o nich nič dobrého nepočuješ. Títo dvaja, kňaz a levíta prešli okolo jedného olúpeného, polomŕtvého krajana svojho, ktorý tiež, ako oni, cestoval z Jeruzalema do Jericha. Na ceste ho ale zbojníci olúpili a takmer na smrť ranili. Oni ho neobzreli, ani žiadnej ľútosti nad jeho našťastím necítili, ale ho nechali na ceste ležať bez všetkej pomoci. Snáď si aj takto mysleli: to nestojí za to a sa to ani nevyplatí, aby sme mu tu pomáhali, on už i tak umiera, a my nemôžeme pri ňom čas tráviť a meškať. Toho človeka nepoznáme, bezpochyby on začal bitku a musí to byť nejakým lumpom; pri tom by sme mohli mať aj mrzutosť s policiou, k súdom behať, prísahať, a za to by nám aj tak nič nedali. Nech mu Boh dá šťastlivú hodinku smrti, pomodlime sa za jeho dušu jeden Očenáš. Chvála Bohu, že sa to nám neprihodilo, nuž ale Boh pozná svojich. A tak prešli jeden za druhým okolo toho chudáka.

Keď ale aj jich hodina smrti sa priblížila, Pán Boh ich tiež nechal ležať a odoprel im svoje potešenie a pomoc; vo veľkom strachu a úzkosťach padli aj oni do pekla. Tu ležia a stonú tak, ako ten polmŕtvy židák, ani nežijú, ani neumierajú. Oni nemali času tomu nešťastlivému pomáhať, náhlili sa do skalného zámku za Jerichom „Macheron“ zvaného, ku kráľovi Herodesovi a ku jeho súložnici Herodiasovej na „handkus“, v ktorom zámku dá Herodes na žiadosť svojej súložnice sv. Jánovi Krstiteľovi pod obedom a pod tancom hlavu sťať. Išli sa odporúčať Herodesovi, aby za ních dobré slovo prehovoril pri vláde rímskej, aby sa mohli dostať na biskupskú stolicu jeruzalemskú, ktorú zanechal biskup Annáš, ktorý do pensie sa utiahnul. Ale poneváč títo nemali srdca, za biskupov neboli hodní; Kaifáš, zať Annášov ich predbehnul, toho potvrdil rímsky cisár za biskupa. Ale ani len kapitulnikami neostali u metropolitánskej Kapituli Jaruzalamskej nazvanej „sanhedriou“ alebo „synedriou“. Jich hazafišág nič neplatil u vlády rímskej. Teraz im je len dlhý čas vo večnosti a zle sa cítia a vždy banujú, že toho svojho krajana nechali bez pomoci na ceste polzabitého ležať.

Staré króniky hovoria, že ten nešťastný človek, od zbojníkov olúpený, vyrabovaný a ranený bol Slovák, plátenkár z Turca a že tí dvaja kňazi sa za Slováka hanbili a ako Slováka ho aj tam na ceste ležať nechali, aby zahynul, lebo že „Tót nem ember“. Boh ale poslal „samaritána milosrdného“ k tomu chudákovi. Tých kňazov ale vyhnal Herodes z „Macherona“ von a pomýliac cestu medzi skalami padli do pekla, kde hľadajú dvere, kade by mohli von; ale dvere najsť nemôžu.

Nro 4. Ešte ti jedného velebného duchovného otca zo starého zákona ukážem, jedného židovského farára a dekana menom „Heli“-ho. Tento veľmi dobrý, tichý a znášanlivý duchovný pánko sedi na stolici so zlomeným krkom, lebo ako sv. písmo hovorí „šľak ho trafil“. On nerád mal mrzutosti cirkevné a politické, on rád mal pokoj s ľuďmi. Nerád mal, keď mu prišli s ponosmi. On patril medzi tých dobrých, pokojamilovných velebníčkov, o ktorých jedna staročeská pieseň hovorí: „S každým svatý pokoj míti, — pri teplej peci sedeti, — dobre vínko upíjati, — Hospodina vždy chváliti.“ Keď mu prišli ľudia na jeho naničhodných synov žalovať, ako v kostole kradnú mäso a obete a sami ho sožerú, on svojich synov nepotrestal, ale ako slabúch, synom len toľko povedal: „Veď vy to tak nešikovne nerobte, buďte obozretnejší, lebo ľudia nad tým sa pozastavia a to sa nepatrí.“ To bolo všetko.

Keď ho len synovia nepočúvali a na jeho slová nič nedali a ľudia čím diaľ, tým viac na tých synov frflali a žalovali, vtedy pokarhal ľudí takto: „Ale dajte mi pokoja! Vždy čosi máte s mojimi synmi, veď s mládežou sa to tak na vlas a akurátne nemusí brať.“ — Jeho synovia sa mu teraz na veľkých hadov premenili, ktorí ho ustavične štípu a okolo neho sa otáčajú. Okolo neho stoja rodičia, gazdovia a vychovávatelia atď., ktorí so svojimi dietkami tiež tak robili, ako Heli, t. j. keď hriech páchali, vtedy im nič nepoviedali, mlčali, proti ním sa nepostavili. Tu teraz škrípu, škrečia, sypú z úst oheň na otca a matku: „Vy ste príčinou nášho nešťastia!“ A výčitky tieto cez celú večnosť rodičia počúvať musia.

Drahý čitateľu! Jestli by si bol zvedavý aj viacej takýchto smutných obrázkov videť, nuž ukážem ti ich časom. Medzi tým však modlime sa vospolok skrúšeným srdcom: „Od večnej smrti vysloboď nás Pane!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.