Zlatý fond > Diela > Zaosková cesta ako novinkára na pokojovú konferenciu do Haagy


E-mail (povinné):

Ľudovít Gašpar-Zaosek:
Zaosková cesta ako novinkára na pokojovú konferenciu do Haagy

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

Zaosková cesta ako novinkára na pokojovú konferenciu do Haagy

Snáď si už aj zabudnúl na tú veľkú konferenciu štátov v meste Haaga v Nižozemsku, kde sa radili o „svetskom pokoji“. Z tejto porady len to vieme, že války, bitky a vojny boly a aj napozatým budú, a že sa ľudia a národy budú tak zabíjať, do seba strielať a sa prepichovať, ako aj predtým, lebo žiaden štát sa nezriekol vojska ani kanónov, ba naopak, zväčšujú svoje armády, vojenské lode a zbraň a aj vojenské dane.

Pre nás sedliakov to i tak nemá žiadneho významu taká konferencia, ako nemajú významu „ankéty“ naších ablegátov, na ktorých obyčajne sa nič neprevedie. Čože my z toho máme, či našich synkov vo vojne prepichnú bajonetom krátkym, či dlhým a či naposledy s vidlami? Či funtová obyčajná a či 100 kilogramová kanónova guľa dľa Krupového systému našim synom odtrhne nohy alebo driek a rozdrúzga im kosti a odrazí hlavy, alebo či ich „šrapnelly“ na kúsky roztrhajú? Hlavné je, aby neboly vojny, bitky; aby sa ľudia netrhali. A o tom na konferencii ani reči nebolo, inak by sa zaiste nebili Angličani s Búrmi.

Keď sa teda veľkí páni štátov nechcú zreknúť bitky, prebíjania hláv a mordoviska, my obecní ľudia sa veru tiež nezrekneme sebe čelá a hlavy v krčmách prebíjať, a doma sa s manželkami bíjať. Nám žiadna konferencia nepredpísala, akou zbraňou máme svoje práva už či v dome, či v krčme brániť. Preto ani nevyberáme zbraň a upotrebíme drevené maštalné vidly, aj ojo alebo levču, a to ani krajinu nekoštuje peniaze!

Nuž ale čo je pre nás mužských potupného, špatného a uponižujúceho, že naše baby, svokruše a manželky mnohorázy v našom domácom štáte, ktorého hlavou sme my mužskí, nečestnú vojnu vedú proti nám s nevyberanou zbraňou, ako: metlou, varečkou, kvasovou lopatkou, válkom! Ba upotrebia aj bomby, petardy a šrapnelly, keď nám hrnce s vodou nabité do hláv a chrbátov hádžu! O jazyku jejich ani neidem hovoriť. Ten je dlhší a na dve strany ostrejší, nežli tri bajonetty. A keď ony raz zaujaly hlavnú pozíciu, nedajú sa potom tak ľahko z nej vyhodiť a tak nás došťuchajú a dopichajú svojimi jazykami, že celkom zkrvácame a zostaneme ležať na bojišti, zvlášte keď prídeme z krčmy celkom zoslábení. Lebo práve preto ideme tam, aby sme si mrzutosti domáce zpláchali; a túto našu dobrú a veselú vôľu nám pokazia tak, že si ani pokojno nemôžeme odpočinúť, lebo celú noc hádžu na nás kartáče kliatby a nadávačiek. A svokruše im lifrujú tvrdý cvíbak neustúpnosti; a keď sa len ohlásime alebo vystrčíme bielu zástavu prosby čo znak, že chceme pokoj uzavreť, ony proti všetkým právam vojanským ešte otrčia a namiera proti nám svoje papuľové „repetírky“ dľa systému „Hekubois Jazitschnatois“, (vyslov: Hekuba Jazičnatá).

Preto mnohí manželi, ktorým veľmi leží na srdci domáci pokoj a dobrá domáca vôľa, mňa ako „riportera“ novinkárskeho vystrojili s veľkou inštrukciou na konferenciu pokoja do Haagy, bych tam radou mojou účinkoval na domácom pokoji a na odstránení necivilizovanej zbrane naších manželiek.

Ja som ani nemeškal a vzal sebe hneď s mosadnými gombíkami povybíjanu kapsu, čo odznak mojeho žurnalistického „portfielu“ a vložil som do nej atrament, pero, klajbas a papier a na cestu oškvarkové pagáčky, ponuknuť pánov v Haage.

Dľa cestového programmu vyznačili mi železničnú dráhu lundenburg-skú od Trnavy na Bielu Horu a na „Kúty“, lebo ja rád chodím po kútoch, keď si chcem zapiť, aby ma žena nezbadala. Ďalej musel som sa staviť aj v Šelpőci (v Šelpiciach), lebo len tak ísť bez múdrej a rozumnej rady to neide. Tu som sa mal iste poradiť, abych v Haage voľajakého capa nezastrelil. V Bolerázi som mal dostať slobodnú kartu ako „žurnalista“. Som sa aj meldoval, že som „žurnalista“, aby mi vydali slobodnú kartu do Haagy. Poneváč ale kassír videl, že v hrsti nedržím peniaze a že si flegmatično ujiedam oškvarkový pagáčik, zdvorile mi odpovedal, že neni žiadnej prekážky a preto aj slobodno môžem ísť do Haagy, že mi písemka a svedka netreba, však každý ma pozná podľa kapse, že som žurnalista. — Uspokojený som za Bolerázom vysadnúl na vlak, kde práve postál, lebo napravovali „šinu“, čo pre mňa bolo vyznačenie, že tak mimoriadne môžem vstúpiť do vagóna. Konduktor ale pýtal kartu a nechcel ma pustiť vysadnúť, že tu nenie stanica.

Na čo som mu odvetil:

— Ale pán konduktor, čo mňa nepoznajú?

— Nuž a čo že ja musím každého „lapaja“ poznať? — odpovedal nahnevaný konduktor.

— Ale veď ja som Zaosek! Žurnalista! Však vidia môj odznak, kapsu „portefil“.

— Čo ma do toho, bárs ste aj čertom! A naposledy každý miškár by mohol na svoju kapsu ukazovať a zadarmo cestovať! Marš preč! Hordár, odsúrte tohoto opitého miškára nech tu nepokúša!

— Ale prosím, veď ma znajú aj pán dekan orešanský, s nimi som chodil v Trnave do školy! Veď sú ten pán dekan taký horlivý Slovák jako som aj ja!

Moja apelláta nestála nič. Chytil ma „hordár“ a dolu násypom ma shodil tak, že všetky moje diplomatičné „rekvizitá“ z kapsy mi vypadly a z pagáčkov som len dva kúsky dostal: odkúľali sa mi do močariny.

Odtiaľto som už celkom slobodno bez prekážky odcestoval až k Bielej Hore. A poneváč grobianský konduktor v mojej vysokej missii ma zneuctil, just som nešiel cez „tunel“ pod Bielou Horou, ale som ho pešky obišiel a to som si aj do denníka naznačil.

V „Kútoch“ vysedala jedna deputácia do vagóna v podobnom smere do Haagy vyslaná z vidieka, tiež ohľadom na domáci pokoj. Keď som ukázal na moju žurnalistickú kapsu, hneď ma poznali a skríkli: hurrá! a vzali ma so sebou.

Radošovský pán farár, rodák z Trenčína ma hneď poznal, lebo som ho, ešte keď bol klerikom, v Trenčíne u jeho rodičov bol navštíviť.

— No! a už si sa odriekal tej pálenky, ty Trenčan? Poď, odprisahám ťa na tri roky!

Ja som mu odpovedal:

— Mucko môj! Ja idem do Haagy na konferenciu a vieš, že piť musím, abych mal gurážu!

— No, odpusť mi, ja som myslel, že ideš miškovať! S Bohom! Stav sa u mňa zpiatky!

V Prahe sme si odpočinúli a sme boli aj zvedaví na Prahu, sme všeličo o nej počuli. Poneváč sme ale žiadnej knižky ani vodiča nemali, nevideli sme nič pri našom daromnom túlaní. Ja som z dlhého času okná a komíny čítal na domoch. Na jednom som načítal 52 okien a 10 komínov. Aj jednu školu som tam videl. Tam nemal organista záchod pred školským oblokom, ako u nás to mnohí organisti mávajú. To sa mi ľúbil tento poriadok; tu sú pomery civilizovanejšie nežli v naších liberálnych vidiekoch, kde deti svoju toaletu robia obyčajne pod školskými oblokmi z „hygieničného“, t. j. zo zdravotného ohľadu, aby sa nemohly obloky otvoriť a izba sa nemohla ľuftovať.

Keď sa človek v meste unuje a inej práce nemá, ide ku „Reštaurantovi“. Na dedine to hovoríme: do „šenku“. Vkročil som v jednej bočnej uličke k takému „Reštaurantovi“, u ktorého práve držal koncert jeden slepý harfista a dcéra jeho sprevádzala harfu so spevom, že: „červené vínko! české koláče! ako že to dievča veselo si skáče!“

Reštaurant mi predložil údené mäso s obrovskou knedlou.

Tu som zase bol svedkom tej špatnej obyčaje, že naši Slováci ešte aj mimo vlasti našej sa medzi sebou bijú. — Jeden sklenár sa pri pálenke pobil s jedným drotárom (obadva z Trenčanska), až ich konečne reštaurant na ulicu vyhodil a každému hodnú knedlu s päsťou na chrbát vsadil medzi dvermi. Ja som mlčal, že som z Trenčianska, aby reštaurant nestratil rešpekt pred mnou. Reštaurant mi odporúčal, že ak chcem, môžem aj pražské starožitnosti videť. Ja som ale chuti k tomu nemal, nie len preto, že jedna stará Češka — snáď žena reštauranta — mňa pri stole obsluhovala s tou knedlou a údeninou a nesmierne pritom šnupala; ale aj preto, lebo som v Trnave za jatkami kedysi u nebohého Mandla dosť už videl starožitností: staré zlámané ráfy kolesové, staré perie a všeliaké plundry; aj som raz kúpil od neho jednu „antik“-postel s plošticiami. Teda ani v Prahe mňa to nezaujímalo.

Blízko Moldavy, kde flajnárky ovocie predávaly, videl som veľkú bitku. Jeden opitý tragačiar bil a za vlasy ťahal akúsi babu, ktorá ho dvarázy kopla niže brucha tak, že hneď padol na zem. Potom rozobierala ho so svojou stoličkou po chrbáte a po hlave.

Ja som bol celý naľakaný, keď ten opitý ťahal tú babu ku Moldave. Myslel som, že ju shodí dolu do vody. Lebo Česi ľúbia z výšky shadzovať ľudí, ako Sv. Jána Nepomuckého. Česi zhodili v mestskom dome pražskom dolu oknom na hnoj dvoch radných pánov: Martineca a Slavatu. Keď bych bol mal času, isto bych bol toho chudáka muža do Haagy zavolal.

V Marienbade, kade sme mali našu „rutu“, som mnoho panského ľudu videl. Tento pánsky ľud iného nič nerobil, len po horách behal a ustavične sa skrýval do akejsi „filagorie“. Dozvedal som sa na príčinu tých behačiek a toho skrývania, a dostal som odpoveď, že páni robia „toaletu“. Až vtedy som porozumel tomu, že poveváč sú tam neni ploty, ako u nás po dedinách, nuž majú „filagorie“. Tá ženská, čo mala tie „filagorie“ pod opaterou, vždy bola nahnevaná. Na moju otázku, čo sa hnevá, odpovedala:

— Akože bych sa nehnevala na tento hyd pánsky! Celý rok to doma nič nerobí, len sedí, spí a žerie! A potom tučnie a bachory tomu rástnu a potom sa boja, aby smrť — okolo Kateriny, keď najviac tučné mangulice a svine zabíjajú — sa neomýlila a miesto brava, vykrmeného pánského lenocha nezaklala. Prídu sem potom všetko to, čo doma nabrali, z čriev vyháňať a vychudnúť. Tu potom lekári robia s takými vykrmenými ľuďmi, ako robieva viedeňská polícia s vykrmenými bravmi, ktorá keď sa dozvie, že sviňský veľkokupec miesto kukurice krmil bravov s koňským mäsom, svine hneď pozatvárajú, nedajú im žrať, ustavične im dávajú „špisglanc“, horkú soľ, antimonium, čo im črevá dobre vyžmíka, vyčistí a z koniny zpadnú. Takto robia aj s týmito pánmi, čo sa z celého sveta sem nasbiehajú a obsah svojich čriev nám tu ponechávajú. Lekári im vyčistia bruchá, aby opadli z toho mäsa, čo požrali v piatok, na kantri, v pôste a v advente.

— No, roľníci, ktorí pracujeme, takéto ťažkosti nemáme. Pri práci loj a sadlo sa nechytá čriev. — Nech tí páni pracujú a nežerú toľko a zachovávajú cirkevné pôsty, nemusia chodiť z ďaleka do Marienbadu „toaletu“ robiť. My toaletu aj doma si spravíme. Pri mne viac účinkuje mydlová voda so šalátovým olejom, ktorú mne moja svokruša dá vypiť, nežli marienbadská krajc-brúnová voda.

Za dva dni sme sa už našli v Haage. Celé mesto bolo ozdobené so zástavámi všetkých štátov, len naše domáce štáty nemaly žiadneho odznaku. Šťastie, že sme so sebou doniesli hasičskú zástavu. Samých pánov som videl so zlatými golierami a plné boly prsia ich so všeliakými rádmi. Moja kapsa žurnalistická sa len tak ligotala od gombíkov. Všetko ma obdivovalo, lebo ani jeden tam toľko rádov nemal, koľko ja tých gombíkov. Krome toho som si zavesil medál, čo som v Bosni dostal, uliatý z kanónov tureckých, ktorý keď som s citrónovou kôrkou vypucoval, až sa tak žiaril!

Tu ma jeden upozornil, abych si iný rád zavesil na prsia, lebo že taký rád nosí každý vandrovník opitý a žobráci, a že rytieri tohoto radu sa po krčmách bijú a po cestách váľaju!

— Máš pravdu, kamaráte, — odvetil som mu.

Preto som si ešte dva nové rady zavesil: jednu veľkú hviezdu emajlirovanú, ktorú som na fašiangy pri „kotilione“ dostal od kuchárky pána slúžneho za výborné moje tančenie, a druhý rád zase, čo som dostal v strelnici žilinskej, keď som z manlicherky jednému pánovi z nosa muchu odstrelil, bez toho, že by bol ten pán „frčku“ dostal po nosi. Takýto zriedkavý rád v Haage žiaden nemal. Môj domáco-štátny kabát, ktorý síce nebol z anglickej vlny „hymalája“ a „angóra“ — ale z dobrej domácej birčej šedivej vlny, až sa tak žiaril od gombíkov na kapse a od tých rádov.

Anglický generál a veľkoposlanec, lord Škreklofild z Afriky mesta Makého-Fingu, ktoré mesto Maký-Fing on od Búrov bol oslobodil, nás na konferenciu tú pokoja nechcel pustiť, lebo nás predstavili ako slovenských „búrov“, ktorí vraj žiadame slobodu v naších domoch, čo „búri“, alebo sedliaci ani len v Afrike žiadať nesmejú, tým menej v Europe a ešte menej u nás doma pri slobodnom hlasovaní na ablegátov.

No, čo tu včul robiť? Amerikánsky „attašé“ Yanké Dudlej nás pod bránou, kde sme čakali, potešil, že vysoká konferencia štátov nepojednáva o pokoji medzi manželkami a ich chlapov a svokrušami, ale že je tu na tento čas práve „Juri“, ktorý súdi nad takým domácim pokojom.

Na čo som ja od radosti skríkol:

— Chvála Bohu! tu je Juri, toho ja dobre poznám, sme spolu do školy chodili a sme aj počušky, čo direktor nevedel, sebe u „čarvenej Katuši“ upíjali. Tu je teda náš Juri, ako sme ho zvali?

— To sa mýlite, — odpovedal nám „attašé“, — to neni taký Juri, čo s vami píjal a ste ho Ďurim alebo Jurim volali. „Juri“ je francúzske slovo a vysloví sa: „žüri“. To je jeden odbor z viac znalcov, ktorí súdia nad istými veciami a záležitostiami atď.

— Aha! no to čo iného, — odpovedal som ja.

— Vy si písomne v krátkosti predostrite v niekoľko bodoch vaše prosby tomuto „žüri“-mu, a on usporiada vaše veci, vyplní vaše predložené prosby.

Za ten čas, čo som ja s amerikánskym „attašém“ konferoval, moji kamaráti mi poutekali. Mal som predtuchu, že zaiste išli hľadať toho „Juri“-ho, ktorý tu má byť. A keď je tu „Juri“, že tu isto musí byť aj „červená Katuša“.

Aj tak bolo. Našiel som kamarátov v jednej šnapsovej putike, kde sa bili s anglickými kočišmi. Špatná to bola pračka; šnapsové flaše ako kartáče lietaly po hlavách. Anglickí kočiši vyhadzovali von z putiky na ulic mojich kamarátov a kričali:

— Šlovakišing, Búri! and liberti?

Jeden z kamarátov našej deputácie z okolia šaštínského najhoršie pochodil: Angličania mu vybili oko s flašou. No, čo mu včul povie žena, keď príde domov.

— Nešťastní vy Slováci! — hovorím ja rozzlobený od hnevu, — už ste museli zase piť tú pálenku po tých putikách, keď celkom vážne veci máme pred sebou? No aspoň ste dostali statočný Maký-Fing! Tak treba!

V krátkom „ankéte“ sme složili nasledujúce punkta domáceho pokoja a odovzdali sme to Yanke-Dudle-jovi ku potvrdeniu kroz „Žüri“-ho.

„1. Prv, nežli by mala vypuknúť bitka medzi ženou a medzi mužom alebo svokrušou, musí sa najprv hladkou cestou diplomatičnou o pokoji vyjednávať a upotrebovať fajnový štýl diplomatičný. Ku príkladu:

„No vidíš, duša moja, Jožko môj drahý! Už tri dni piješ v krčme a karty hráš, a poľná robota stojí, aj kone nemá kto opatriť!“

„No! Terezka! srdce moje milé! však vieš, že kto pracuje, musí aj piť, sa potúžiť.“

„Jožko môj! Moja podpora! Ba snáď „jesť“ musí kto pracuje a nie tri dni piť!“

„Terezka! Môj anjel pekný! Však vieš, že kto pije, pre toho aj menáža môže vždy vystať, len nech nevystane „ľénung“ na šnaps, aby sa mohol udržať domáci pokoj!“

2. Svokruša má vždy zdržovať sa na neutrálnom území a nesmie žiadne ohnivé látky podpaľajúce lifrovať do repetiriek ženiného hnevu, keď by muž z kantína alebo od reštauranta v noci prišiel domov, lebo to nemôže vedeť, či on tam nemal nejakú vážnu vec prekonať, ku pr. koštovať, či špiritus zodpovie zákonom predpísaným grádom. A jestli by svokruša vzdor tomu zostala zradcom domáceho blaha a pokoja, tak ju treba, ako Drajfúsku deportírovať do vyhnanstva na Čertový ostrov.

3. Na hlavu, na jazyk a na nohy zoslabeného muža, ktorý chudák ledvá sa dotackal domov, s metlou, kvasovou lopatou, válkom, varechou biť sa zakazuje. A jestli by on na bojišti padol a bielu zástavu prosby vytrčil, čo znak pokoja a že chce sa poddať a kapitulirovať; a žena by sa proti všetkým vojenským právam prehrešiť opovážila a ranenému mužovi ešte aj fúzy vytrhala a líca ako kočka s nechtami doškriabala: vtedy ona ztratí úplne slobodu. Úradne sa rozsobášia a muž ako slobodný môže si vziať súsedovu peknú a mladú služku za ženu, za ktorú bývalá manželka tak ohnive žiarlivá bola na muža. Ten najväčší trest ju teda zastihne.

4. Podobne zakazuje sa ženám neobičajnú a mimoriadnu zbraň užívať, ako: petardy, šrapnelly a bomby z hrncov robiť, ich horúcou vodou alebo vápnom nabíjať a do chrbátov metať. Zakazuje sa tiež jazyky vypľazovať, nebezpečným gázom amoniakovým, ktorý sa najviac vyvinuje v nočných nádobách, oblievať, čo je proti všetkým obyčajom civilizovaných národov.

5. Jestli by milosrdní bratia červeného kríža genfskej konvencie (u nás bratia z mokrej štvrti červeného nosa) takého slabého na hlavu a na nohy nevláduceho muža z bojišťa krčmového domov doniesli manželke pod opateru, aby tým milosrdným bratom nenadávala do korheľov, ako mužovi a neprevinila sa proti konvencii genfskej a blahonosný spolok červený aby nehatila v účinkovaní, keď si nechce raneného muža na hlave a nohách sama domov doniesť.

O slobodných starých mládencoch, ktorí nemajú manželky ale len gazdine alebo klučiarky, alebo na konversovanie tak zvané penzionirované staré frajle vyslúžené, konferencia pokoja sa nestará. Lebo takí slobodní mužskí či starí mládenci, či vdovci, sú svojim gazdinkám a klučiarkam a frajlám ústupnejší, poddanejší, aj majú pred nimi väčší rešpekt, ba aj strach a slobodu majú od tohoto pohlavia ženského konfiškovanú. Preto aj sa nemôžu pred žiadnou konferenciou pokoja žalovať. V najhoršom páde musia škandále trpeť, pri ktorých takých mužských žiaden neľutuje a ženy najmenej, lebo tie sa tešia, keď kde ktorá z ich pohlavia môže mužské nohavice nosiť a mužský musí s varečkou zásmažku pre seba miešať.“

Toto sú naše punktá pokoja. Ale myslím, že ako konferencia štátov nič nevykonala a vojny, vojsko, bitky a mordoviská národov zostanú len tak, ako to od počiatku hriech navliekol: že aj bitky a nepokoje medzi menželmi aj napozatým zostanú. Umenšiť sa ale dajú kroz dobrú výchovu, mravnosť, kroz statočné konferencie vo svätých spovediach, kroz pravého nábožného ducha kresťanského a kroz cnosti, lásku, poníženosť, ustúpnosť, poslušnosť a ukrátenie jazyka, čili mlčanlivosť.

V Ševeningene, morských to kúpeľoch blízo Haagy chcel som si dať banky stavať, ale ma odhovorili, že tam páni na brehu mora v piesku sa vyvaľujú ako u nás doma na brehu potoka mangulice.

V Amsterdame som chcel diamantové fabriky pozret. Tu mi zase druhý hovorí:

— Diamanti ti ukáže aj zliechovský sklenár, keď si dáš sklenú tabuľku do lampáša zarezať; že tam bych len videl toho Mórica Šarfa, ktorý v Tisza-Eszláre sa díval, ako si Estera Šoľmoši krky podrezovala.

Z Harlemu, kde samé tulipany dochovávajú, kúpil som tri tulipany pre svokrušu.

Z Haagy som poslal aj jednu anzichtskartu pánu farárovi s obrázkom, kde namaľované bolo, ako mu ženy nadávajú, keď ich mužovia nechcú poslúchať, lebo v kostole kázal, že hlava v dome je muž a nie varečka a že len vtedy si môže žena mužské nohavice natiahnuť, keď je muž ledakto a naničhodný — čo žiaden mužský ale uznať nechce.

Počúvame, že sa veľkolepe chystajú naše manželky nás privítať pre tie punkta pokoja. Usniesly sa, že upotrebia aj prázdne kanóny hinterláderky a nás nimi naplašia. Nech sa robí čo chce, i tak sme už na také manévre babské zvykli. Včul sa chystáme do Kristianie na interparlamentnú konferenciu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.