Zlatý fond > Diela > Cestovanie chorého Zaoska do bardiovských kúpeľov v Šáriši


E-mail (povinné):

Ľudovít Gašpar-Zaosek:
Cestovanie chorého Zaoska do bardiovských kúpeľov v Šáriši

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 27 čitateľov

Cestovanie chorého Zaoska do bardiovských kúpeľov v Šáriši

Nielen veľkých, fajnových a citlivých pánov sekirujú rozmanité nemoce, lež ony vysekirujú aj sedliaka, ktorého nervy nie sú tak citlivé a maznavé ako ľudu panského. Ja ako sedliak, ktorý v čerstvom vzduchu v poli pracujem, nie som tak citlivý, ani som nie z cukru uliaty, ale veru aj mňa sobrala nemoc do rámcov. Dr. Cvajfús dľa diagnôze konštatoval komplicírovanú a dosť pokolomútenú nemoc. Medzi iným hovoril on, že mám žlčové kamienky v puchore, že ma nejaký predmet musí pajediť, dráždiť a hnevať — tu mi hneď na um prišla moja svokruša — aj pečeňu že mám petrifikovanú čili zatvrdnutú. A preto musím užívať železnú vodu.

No, v husacom, kačacom a v slepačom puchore som už videl kamienky a štrk, ale žeby ešte aj v mojom puchore maly byť kamienky, to už ani Cvajfúsovi neverím. Potom už som popil všelijakú vodu dážďovú, kalnú, hlenovitú, smradľavú vodu, ba aj v pálenke a v kunštovnom víne; ale železnú som nepil. Moja svokra, keď hyd dochne, dáva staré, hrdzavé železné klince a podkovičky hydom do vody, ale že bych aj ja mal takú hýdovú vodu piť a za ňou ešte až do Šáriša cestovať, to už mi veru divno padlo. Cvajfús to tvrdí, že pritom trpím aj na akúsi „Thrombozu“. Akého ešte čerta! Čo-že je to? Že vraj to sú pozapchávané arterie modzgové, ako keď trúbelky alebo slíže „makkaroni“ zvané, sú nie vyfúkané od pavúkov a od mravcov. — A že hlava moja trpí aj na modzgovú „sklerosis“ a jestli vraj nejdem do Bardiova, dostanem z toho „Encephalitis“, t. j. zapálenie modzgov! No, nech Boh chráni každého od takých latinských nemocí! A že ak nedostanem „diabetes melitus“, môžem byť rád! Že vraj cukrovú nemoc! Kého diabla ešte! Lebo že ľúbim alkohol a z toho sa vyviňuje cukor a ten sa vylučuje z krvi neporiadnym spôsobom, a môžem padnúť do „ataxie lokomotrix progressivnej“. No, to už je komplicirovaná nemoc ako naše zákony o tej inkompabilite, alebo o volebnom cenze a volebnej furmánke!

Svokra a žena vredovaly Cvajfúsovi, že vždy vymýšľa nemoce. Vlani mne vraj radil Piešťanské Teplice na nohy, ktoré keď mi ľahšie zostaly, že som potom vraj ani nestačil ku Jankesovi behať na to slabé. Včuľ zase keď mi vyhojí bôle hlavy a pečeny, potom znesiem trunku toľko, ako dúha vody. Cvajfús ale naliehal na svoju ordináciu, musel som sa teda vybrať železnú vodu piť.

Cesta do Žiliny až do Šáriša mňa nezaujímala, lebo vrchy, kopce, stromy, vodu videť, toho mám aj doma dosť: a kamenie, štrk sa veru tade po roliach tiež tak stonásobne rodí, ako u nás. Len pojašený panský ľud behal sem a tam hore a dolu dolinami; sa ím v mestách veľkých ťaží vyvaľovať. Ustavične sa ma vyzvedali, či som aj ja turnister. Už som sa hneval na toľké dozvedanie. Keď som bol bakančošom, nuž nosieval som aj turnister, ale že bych ja mal byť turnistrom, to mi sprosté prichodilo — a veď som ani so sebou žiaden turnister neniesol. Som si myslel, že až mi bude ešte ktorý nadávať do turnistrov, že ho vyoflinkujem! Čo som ja aké vreco lebo turnister?!

Vo Štrbe alebo v Čorbe sa mňa jedna dáma pýtala, či aj ja ako turnister chcem ísť hore ku plesu, čili ku jazeru Čorbskému? Vo mne už vrelo, ale hnev som prehltnul a hovorím:

— Milosť pani, ja som nie žiaden turnister!

— Ale vy ma snáď dobre nerozumiete, veď ja nehovorím turnister, lež či ste nie turista, t. j. cestovateľ a obdivovateľ prírody?

Trochu som sa zahanbil, že ani to neviem, čo je turista a vyhováral som sa, že sa mne nechce obdivovať prírodu, i tak som vždy v prírode, a močarinu čorbajskú pozerať veru nebudem. Ku mne tiež prišli dva žandári do dvora obdivovať močiar a kalužu z hnojávky a to povyprávali pánu podslužnému; tomu sa to tak ľúbilo, že mi naložil za to päť zlatých pokuty zaplatiť. Maslím, že v Čorbe bych ešte viac musel platiť, keď bych ten močiar išiel pozreť.

Jeden môj známy ale, ktorý práve prišiel zo sveta, mne hovorí, že to stojí za to, ísť sebe obzreť. Ešte som nikdy nevidel železnicu hore na vrch po rebríku sa driapať, ako mačku po streche. Rebrík ten bol železný a husto mal šteblíky a železničné koleso malo ostré železné pazúre. Železničná mašina nás hore tisla od zadku a tak ťažko dýchala, odfukovala a stonala, ako náš starý ujco, ktorý trpí na záduch. Na vrchu vyše tisíc dvesto metrovej výške videl som tam to pleso a močiar, v ktorom vraj baby nesmia konope močiť. Ako sa sem na vrch voda dostala, to divná vec, lebo dľa zákona prírody voda len vždy túži a beží s vrchov do dolín a tu je to akosi naopak; tu voľakedy musela z doliny hore sa vyškriabať na vrch ako tá železnica.

Aj ten náš slovenský Kriváň, vrch holý, skalnatý som si dobre od zadku a od predku poobzeral. Keď naši drotári liptovskí a susedných stolíc chcú svojich synkov do sveta posielať, vyvedú ich na tento hrozitánský, holý, vysoký vrch a hovoria: „Pozri si dobre ztadiaľto maďarorság!“ Keď si ho pozreli, povedia im: „No, už ste videli maďarorság?“ I kopnú ich s kolenom do chrbátov a shodia dolu a volajú za nimi: „No, cestu už viete, s Bohom, deti, do videnia!“ — Ja bych môjho syna veru s takým slovenským pasom do sveta nechcel vystrojiť. No, ale Slovák k vôli tej nevďačnej vlasti všetko spraví.

Ja som s Kriváňa videl nie len nový železný most bytčanský, ale aj novú väžu orešanskú a lopašovský kostol, aj pána vicerektora nitrianskeho v Igló-Fürede pod jedľou sedeť a oddychovať.

Pánom je len dobre cestovať; každý drží v ruke akýsi kalendár a tam všetko z toho vyčíta, kde má ísť, kde sa čo dostane jesť a piť. Má namaľovaný pohárik v tom kalendári s nápisom „bufet“ a nôž s vidličkou krížom položené tiež namaľované a z toho vie, že tam sa môže jesť a piť. Ešte aj to sa z toho kalendára dozvedia, koľko majú platiť za cestu. My sedliaci, keď chceme jesť alebo piť, musíme sa obzerať sem a tam, či nevisí na ktorej búde borovičkový krík, ostružiny z hoblovanej dosky, alebo kelová, kapustná hlávka s hlúbom hore nohama čo odznak a címer krčmy; a keď to nevidíš, potom si aj za deň nemáš čo vypiť. — Ja veru ustavične za kellnerom vykríkať neľúbim, ako to páni robia, mne to tak prichodí, ako keď naše soplavé deti ustavične kričia: „Mamka, ja bych jedol — mamka, ja bych pil“ — na to sa ja jedujem.

V Šáriši som to zbadal, že starodávné historičné mená dedín pomaďarčili, lebo vraj ľud veľmi schudobnel a počal vandrovať do Ameriky, že snáď sa mu lepšie povedie, keď sa mená dedín pomaďarčia, ako to kedysi bol povedal jeden biskup. Škoda veru historiu dedín falšovať. Ja som už nepoznal viac mne známe dedinky. K. p. Chumajová volá sa ďnes po maďarský: Tökfilkótelep, — Zadkovany menujú sa včuľ: Valagáš-Olasi, — Hrbovce sa volajú Púpošháza, — Spišský Štiavnik: Húďoš-Medence. — Kapustován zase že Töltöttkápostáš.

Medzitým však aj familiárne mená máme už pomaďarčené, aby lepšie šiel kšeft: k. p. Icik Kacelenbogen je Eszterházi Ižó, — Jukef Ciceles je Elemér Ciráki, — Lejbiš Tromfel zase Tomori Pál atď. — Preto som aj počul na jednom exameni v Šáriši v dedinke v Mačkafalve deklamovať kazárske deti: „Midhön üšeink e széph hozát lefoglalthák, Svatoplukh ivadhéka kiszorult“ atď.

Poneváč na celej ceste nikde som nevidel viseť borovičkový ker, ani hlúb kapustný, vylačnel a vysmädnel som. Na šťastie vystúpil k nám hore môj bratránek Urban z Pruského s veľkým košom, v ktorom niesol sebe proviant: dvoch upečených starých kohútov, čo už tri kapitulácie vyslúžili v jednom gazdovskom dvore a jeden veľký pecen chleba. Tento Urban išiel do kúpeľov bardiovských ženské klobúky študirovať, chce otvoriť kšeft na taký tovar parížsky v mestečku Krivoklát, včul už „Görbebukfenceš“.

V Bardiove nás čakal strýko Stanislav, potom pán farár zborovský, sváko Fridrich zo Žiliny, ktorý hauziroval s pánom Hromovodom z Hegyes-ripőky (predtým Zákopčie). Strýko Stanislav nás uhostil, nech ho Pán Boh za to požehná a dá mu zdravia a nech naplní jeho špajzu!

Za malú polhodinku sme sa našli v kúpeľoch bardiovských. Kúpele tieto a ich elegancia a krása mňa veru prekvapily. Nečudujem sa, že miesto toto sa aj veľkým pánom ľúbi. Veľmi mnoho kňazov som tam videl, zaiste mali kongregáciu. Len to sa mi neľúbilo na nich, že miesto bakenbartov im z hlavy visia pozatáčané lokne ako Detvanom, a všetci nosia brady ako missionári a aj rozopiate reverendy mali — to sa mi neľúbilo. Jednému som povedal: „Serbus-humillibus“, až vtedy ma s ľaktom pod rebrá džugol strýko Stanislav, že to sú vraj polskí židáci a nie kňazi. Veru som sa zahanbil, že som nerozoznal židáka od kňaza. Že mal som sa pozreť na tie špinavé taláre najprv! Ja som to nespravil preto, lebo neľúbim špinu obdivovať. Jeden pán „mit der weissen kravatte“ — tak sa vraj volá — ukazoval nám kúpeľe. Ja som ledvá čakal na tú železnú vodu. V bazéne, t. j. vo veľkom kamennom čberi mi tú vodu ukázali. Ja som si chcel tam nohy močiť proti tým žlčovým kamienkom, ktoré mám mať v puchore, ale strýko Stanislav ma tak odhodil od toho bazéna, čili čbera, že som letel asi na štyri metre preč. I hovoril mi:

— Ty hlupák, kto bude takú vodu piť, keď by si sebe v nej nohy vymočil? Ako to spravil jeden kazár, keď si nohy umil v pálenke, potom ju ľuďom ako nápoj vypredal.

Ja som sa veru omýlil, myslel som na piešťanské kúpele, kde som si nohy močil; tu sa teda voda len pije!

I začal som ju piť ako dúha, aby mi čím skôr roztopila tie žlčové kamienky, a vyčistila mi tie rúrky arterií modzgových tej thromboze. Strýko Stanislav ma vyhrešil, že to nejde odrazu toľko sebe upíjať, že ma môže to železo vodové doraziť, až by ma celkom neporazilo.

Cvajfús mi teda zle poradil; a preto radšie išiel so strýkom pivo piť.

Jedno sa mi v tých kúpeľoch nepáčilo: že tam v takej horúčosti, aké boly práve kanikuly, psie dni, kišasonky dľa hlúpej môdy a mašamôdky parížskej na krkách maly navešané všeliaké chvôstiky, vociasky s lasice, s tchorov, so sislov, s líšiek, s mačiek — čo by bolo skôr pasovalo okolo Vianoc alebo na obrátenie Pavla, ako v kanikulách horúcich. Tie baby sú len otrokyňe tej sprostej, pojašenej môdy!

Tu mi prišlo pri videní tých chvostov na myseľ, čo mi kedysi jeden mních fráter vyprával z jednej starodávnej knihy. Že vraj keď v raji už pripravené bolo rebro z Adama ku stvoreniu ženy, tu nenazdále prišla líška a uchvatla to rebro a že jeden anjel bežal za líškou, by jej odobral to rebro. Dohonil ju síce, ale až pri plote raja. Líška ale chytrá preskočila plot, v tom ju chytil anjel za chvost, ktorý jej vytrhol a líška ale bez chvosta utiekla preč s rebrom. V raji sa anjeli s Adamom radili, čo včuľ robiť? Rebra nieto! „A ja sebe,“ hovorí Adam, „druhé vziať nedám; dosť mňa to bolelo, keď sa mi von bralo; nuž vraj čo máte v ruke, z toho spravte ženu, teda z liščieho chvosta.“

Preto sú teda ženy falošné a blchy ich rady majú; a preto ony tak rady nosievajú zvieracké chvosty okolo krkov; tak ich milujú ako starú liatku, z ktorej svoj pôvod majú. No, ja to ale neverím, ja som sa to v katekizmuse ináč učil. Ten fráter musel sa hnevať na baby; snáď na kvešte mu voľaktorá nedala zbožie, alebo už čo pýtal, alebo ho uložila do postele, v ktorej bolo mnoho bĺch a nemohol zaspať.

Na pamiatku sme sa dali tam aj fotografovať blízko jednej maštálky. Poriadnejšieho mesta nám už vraj nemôžu dať a jedného kamaráta z nás aj zavreli do tej maštálky. Najprv chceli tam mňa Zaoska zatvoriť, ale tu mi pošuškal sváko Fridrich, bych sa nedal, lebo by ma v noci z omýlu nejaký henteš, sviňský mäsiar mohol za nohu ako brava vytiahnuť a zaklať na blutvuršt alebo na jaterničky — keď tak vyzerám, ako polačinská sorta alebo Yorkshire tučné prasa.

Effekt mojej kúry bol znamenitý. Pečeňa mi zmäkla a včuľ už môžem piť, že až radosť. Každému radím, ktorý by mal trúbelky arterií nie len modzgových, ale aj hrtánových pozapchávané, aby išiel do kúpeľov bardiovských. Železo mu to tie zapchaniny prežerie, vyčistí, zvlášte keď takých dobrých priateľov si najde, ako ja. Živio! Zdravstvujte na mnoge letaja!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.