ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 119, 24. mája (6. júna), s. 4.

(Od nášho dopisovateľa)

Zamýšľaný slovanský zjazd vyvolal veľký rozruch v uhorskej tlači: Loyd, najserióznejšie uhorské noviny, mu v prípade úspechu pripisujú svetový význam. Ale predpokladá, že celá vec stroskotá na slovanských rozporoch, takže zjazd bude novým svedectvom slovanského separatizmu, rasového nepriateľstva, politickej nezrelosti a sebeckej ctižiadosti.

Dovoľte mi, pán redaktor, aby som aj ja vyslovil svoju mienku o zjazde, ktorú zdieľajú so mnou mnohé triezve hlavy. Nazdávame sa, že v dobe mieru, keď v mozgoch našich najlepších hláv vládne ideový chaos a hrozné dekadentské bludy, zjazdy nemôžu mať veľký úspech a nepotlačia vec dopredu. Keď národy vstanú z mŕtvych, ako to bolo r. 1848, to je čosi iného. Vtedajší slovanský zjazd v Prahe, ktorý mal takého predsedu ako Pavol Jozef Šafárik, bol naozaj historickou udalosťou a etapou vpred k obrodeniu a blahu národov. Moskovský zjazd, alebo vlastne národopisná výstava bola výrazom a dôsledkom veľkých filozofických, náboženských a etnických ideí siavianofilstva v duchu Kollára, Šafárika, Chomjakova, Aksakova, v zmysle Puškinovho mora a do neho vtekajúcich riek a potokov.

Sme toho názoru, že tretí zjazd má byť vecou praxe, realizmu, konkrétnych úloh, budúcich programov. Nastal už jeho čas? Keď sa poobzeráme po svete, hlavne po našom, slovanskom svete, pozrieme sa na terajšiu politiku, na situáciu prvého slovanského národa, bez ktorého účasti všeslovanská myšlienka je len karikatúrou a detským džavotom, zdá sa nám, že jeho nové zriadenie ešte nedosiahlo stupeň, na ktorom je možný pokoj, potrebný pre rozvážne posúdenie takého veľkého celosvetového historického problému. U ostatných Slovanov tiež badať vrenie, ideové blúdenie: lebo hoci jedovaté semeno zasiate nepriateľskou rukou ešte nevyrástlo do klasu, ešte ho nerozdrvila myšlienka dobra, mohlo by spôsobiť na zjazde mnoho zla. Separatizmus by bez veľkej námahy, ale s veľkou opovážlivosťou mohol vyvolať celoslovenský škandál, aj keby sa mu nepodarilo rozvrátiť zjazd.

Na druhej strane sme pripravení na zjazd, ktorý by bol dôstojným vyjadrením takého veľkého plemena? Len málo a povrchne. Čo vie napríklad veľká väčšina ruskej inteligencie o západných Slovanoch? Žiaľ, ešte sotva tuší existenciu celých národov, a ešte menej vie o ich národohospodárskej a politickej situácii, o ich jazykoch a literatúrach. Poznajú ich iba slavisti, ale ostatní len veľmi málo, alebo nič. Dokonca ani najlepší západoslovanskí autori nenájdu v stomiliónovom ruskom národe ani päť predplatiteľov a čitateľov. Naše publikácie nie sú ani v knižniciach. Naše najlepšie publikácie nečíta v Rusku ani desať ľudí (nerátajúc našich rodákov, ktorí žijú v Rusku). Pre širokú ruskú čitateľskú verejnosť naši autori zostávajú homines ignoti,^[58] a zatiaľ máme prvotriednych spisovateľov, ktorí — hoci ich nemôžeme prirovnať k ruským velikánom — prevyšujú Francúzov a Nemcov, ktorých široká ruská verejnosť tak dobre pozná. Nečítajú ich ani v prekladoch — ktorých vlastne ani niet, s výnimkou slabých pokusov a začiatkov. Ako by sa mohlo nájsť pochopenie, záujem, poznanie, také potrebné a nevyhnutné v čase konania zjazdu? Podporí azda vzájomné pochopenie samotný zjazd, svojím ruchom, prejavmi, spoločenským programom a banketmi? Zídu sa aj bankety, ale až po dovŕšení diela.

Ale zatiaľ dielo u nás vôbec nie je pripravené, je len v začiatkoch. Čo vedia západní Slovania o Rusku? Hrozne málo, a ešte aj to málo skreslene, ako to vidíme u Poliakov (ktorí toho vedia ešte najviac) a čiastočne u Čechov, ktorých prejavy v poslednom čase napĺňajú hrôzou čestné slovanské srdce. Čo sa u nich v poslednom čase písalo o Rusku, keď sa zvíjalo od zákerného uhryznutia japonskej zmije a vnútorných nepokojov. Aké úbohé znalosti majú o ruskej literatúre (via Leipzig und Berlin)!^[59]

A cit, ktorý bol taký silný v šesťdesiatych rokoch? S trpkosťou priznávame, že tento cit zoslabol, stal sa plytkým, otrávil ho zradcovský realizmus a iné izmy, ktoré prenikli od nepriateľov. V mene tohto veľkého citu Slovania mohli smelo rokovať v Moskve r. 1867.^[60] Vyšlo odtiaľ predsa len čosi blahodarné, kladné. „Vítam vás, slovanskí bratia, na rodnej slovanskej zemi“ zaznelo z úst vladára, rozplamenilo duše k práci a obetiam. Už len tento výsledok stál za ďaleké cestovanie a úsilie. A teraz?

Uvediem príklad, aby ste videli, aký duch vládne medzi západnou inteligenciou:

V Národopisnom věstníku^[61] (IV, 1908, s. 89), ktorý vydávajú profesori českej univerzity A. Kraus, J. Polívka (slavista!) a V. Tille, a ktorý je orgánom Pražského národopisného múzea, v recenzii o knihe T. D. Florinského Slovanské plemeno recenzent vyčíta autorovi, že vo svojej zaujatosti neschvaľuje ukrajinofilské hnutie a hlása jednotu ruského plemena. To je teda vina Florinského v chápaní českých slavistov! Bože môj! Nemravníci!! Florinskij má sympatizovať s ukrajinofilmi!!! Kde sa podel rozum a svedomie? A čo sa dá povedať o zradcovskej činnosti ostatných menej významných novinárov á la A. Černý, Masaryk, Drtina a iní!

Vieme, že to všetko je blúznenie, epidémia, choroba, ktoré isto prejdú. Ale kým trvajú, je vhodné otvoriť na zjazde arénu pre podobné dekadentné duše, secesie, separatizmus, cynizmus, vyčíňajúci pod vplyvom germánskeho a žltého nebezpečenstva?

Verejné zhromaždenia by mohli ešte väčšmi rozhnevať našich nepriateľov, ktorí majú nad nami moc. Rozzúrili by sa, a z takejto všeslovanskej demonštrácie by nič nevzišlo na našu ochranu a v náš prospech.

Myslíme, že nie krikom a zjazdmi, ale účinnou starostlivosťou silných sa treba usilovať o to, aby sme mohli pracovať a obohacovať duchovné fondy, aby sme mohli rozvíjať svoj národ: uchovať jeho národnosť a poučiť ho, aby sa nestal bičom v rukách nepriateľa proti Slovanstvu, t. j. aby sa neponemčil, nepotaliančil, nepomaďarčil, aby si zachoval svoje dedičstvo a obohatil ho. Dajte nám duševnú útechu, burcujte nás, podporujte materiálne naše šľachetné kultúrne a národné úsilie. Cestujte po našich krajinách, zoznámte sa so vzťahmi, ktoré u nás vládnu. Veď dokonca Angličan Scotus Viator vie o nás viac ako ktorýkoľvek ruský alebo český slavista.

No z tohto nevyplýva, že nesúhlasíme s tým, aby odcestovali do Ruska Kramář, Hribar, Chlebovický.^[62] Sú to dobrí ľudia a dobrí Slovania, a zároveň, ako dr. Kramář, aj dobrí Rakúšania: Kramář si získal dôveru vysokých viedenských kruhov. Predsa sa len čiastočne prelomili ľady: predtým sa každá cesta do Ruska pokladala za zradu štátu. Teraz sa už na to pozerá trocha ináč. Ľudia si čoraz väčšmi uvedomujú, že slavizmus neznamená nevyhnutne vzburu, rozvrátenie štátov a trónov, ale že je to veľká kultúrno-historická emócia pokojamilovného plemena. Nevinný panslavizmus dr. Kramářa možno pomôže zblíženiu umov: ale nie takýto duch hýbe vznikajúcimi svetmi, a uľahčí ťažký zrod veľkej veci — Slovanstva. Keby však zamýšľaná cesta delegátov čo len zoslabila u nás strach pred panslavizmom, bola by to tentoraz veľká zásluha.

Článok Konštantína Grota^[63] má v mnohom pravdu. Budeme sa pripravovať, budeme sa zoznamovať. Silnejší, podporujte slabých! Všetko, čo urobíte pre týchto malých, urobíte pre seba a pre ideu. Zachráň nás, bože, pred spormi, roztržkou, kozmopolitizmom a dekadenciou.

V-skij