ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 165, 17. (30.) júla, s. 4.

(Od nášho dopisovateľa)

Následky útlaku sú vždy osudné: aj utláčaní trpia a zastavuje sa ich rozvoj, aj samotní utláčatelia čoraz väčšmi duchovne upadajú. Maďari vládnu, v ich rukách sa sústreďuje moc, usmerňujú verejnú mienku, nachádzajú podporu dokonca v Rakúsku; veď sami Česi im pomáhali alebo boli ochotní mlčať a Poliaci bránia telom a dušou, majú k dispozícii celý oficiálny miliardový rozpočet, rozličné zdroje príjmov, dosahujúce pol miliardy, ktoré slúžia na zabezpečenie a zvýšenie ich blahobytu. Dosiahli vrchol svojej dejinnej existencie. Tak nemilosrdne zhášajú pochodne kultúrneho rozvoja nemaďarských plemien, že v krátkom čase Maďarmi podrobení Slováci, Rumuni a Srbi sa môžu ocitnúť na takom úbohom nízkom stupni, na akom sú už v dnešných časoch nešťastní maďarskí Rusi, ktorých maďarsko-ruský vlastenec Fencik krátko pred svojou predčasnou smrťou nazval v mojej prítomnosti „hynúcim národom“.

Utláčateľom však záhuba utláčaných národov nejde na úžitok. Maďari priznávajú, že aj oni upadajú. Ich jazyk, ktorý kultivovali takí vynikajúci spisovatelia, ako Arany, Petrovič (neskôr Petőfi) znižujú v dennej tlači, dosahujúcej nebývalý rozmach (len v Pešti vychádza toľko novín ako v Londýne), ktorou väčšinou vládnu Židia, na úroveň jednoduchého žargónu. Židovský element vnáša do žurnalistiky drzú opovážlivosť, arogantnú duchaplnosť, rozvrat, literárnu ľahkovážnosť. Knihy Maďari už skoro ani nevydávajú, a čo sa vydáva, je v prevažnej väčšine úbohá kompilácia z nemeckej literatúry alebo jednoducho bezduchý, bezobsažný plagiát. O maďarskej vede sa vyjadril nadaný, vynikajúci štylista Karol Eötvös, že v nej už niet ani stopy po maďarskom duchu, cite, zameraní. Maďarská akadémia vied, ktorá disponuje veľkými sumami, je bez života ako Sahara. V maďarskej lyrike živorí Jozef Kis a uplatnil sa v nej Šmule Klein, typický Žid, ale ten je aspoň natoľko úprimný, že neskrýva svoj židovský pôvod a otvorene propaguje židovské idey.

Divadlá sa celkom požidovčili: autor je Žid, herci sú Židia, obecenstvo je väčšinou tiež židovské. Také víťazstvo židovstva v relatívne neveľmi početnej maďarskej spoločnosti sa nemôže neodraziť zhubne na duši národa. Toto židovské jadro má na vine aj terajší divoký šovinizmus a národnostné spory. Súčasná spoločnosť sa zameriava skoro výlučne na žurnalistiku a žurnalistika je skoro celá v rukách Židov.

Spomenul som Rusov v Maďarsku. Škoda, preškoda tohto milého slovanského národíka. Pravda, aj Slovákov pritlačili až k zemi, predsa však majú svoju národnú inteligenciu, svojich kňazov, básnikov, prozaikov, dokonca aj umelcov — maliarov a hudobníkov, majú svoje noviny, tlačiarne (v súčasnej dobe 12), vlastnú literatúru: ale Rusi žijúci v Maďarsku nemajú absolútne nič okrem svojej slovanskej kresťanskej duše a svojho nekultivovaného jazyka.

Inteligencia ich úplne opustila, kňazi, ktorí žijú z ruského ľudu a kŕmia sa ruským chlebom, sú so zriedkavými výnimkami renegáti. V ich obydliach nepočuť ruské slovo, deti vychovávajú po maďarsky, cyrilika už nemá miesto v školách, hoci sa učia z ruských šlabikárov, ale v maďarskej transkripcii, aj to len miestami: vo väčších obciach sa vyučovanie začína maďarsky od abecedy. Z ekonomického hľadiska ľud stráca posledné sily pod bremenom daní a židovským vykorisťovaním. Dokonca keď ruskí robotníci idú za ďalekým zárobkom do Turčianskej stolice, disponujú s nimi Židia. V 20 — 50 členných skupinách pracujú ako baníci, ale výplatu opäť dostávajú zo židovských rúk.

Aký je to milý, krotký ľud! Opálené tváre, začiernené, a predsa často spievajú, hrajú na svojich píšťalkách a ochotne sa bratajú so slovenským ľudom. Ale z kultúrneho hľadiska sú veľmi zaostalí a z národnostného úplne nevyvinutí. Ich čestnosť si zaslúži pochvalu, ale takisto veľká je aj ich bezmocnosť. Zdá sa, že len modlitba „Otče náš“ udržiava duch tohto národa, obetovaného nesvedomitým úradníkom, žandárom, a žiaľ, dokonca aj svojim kňazom a biskupom. Mukačevský biskup Firčak, zaprisahaný nepriateľ Rusov, tyran a prenasledovateľ tých kňazov a kat tých učiteľov, ktorí podľa jeho mienky nedostatočne maďarizujú deti a ľud je väčší maďarón než dokonca sám gróf Apponyi a Kossuth.

A tento dobrý ľud je úplne bezmocný, opustený, zabudnutý. Ak mocný ruský národ nevie o nás — Slovákoch, ak nás okrem morálneho, platonického súcitu ničím nepodporuje, uvažujeme takto: Nuž, čože, je nás dve tretiny katolíkov, jedna tretina luteránov; sme osobitná západoslovanská vetva a sme im vzdialenejší. Ale tí — veď to sú skutoční, pokrvní Rusi, členovia pravoslávnej cirkvi (prostý ľud nemá poňatie o únii) sú to grécko-slovania, pôvodom i vierovyznaním čistí Rusi, patriaci k východnej kultúre, carihradskej, nie rímskej — ale ani pre nich sa nenájde v celom veľkom Rusku súcit, spomienka, pomocná ruka!

Či by sa nemali Rusi obrátiť na Slovákov, ak sa im zdá nevhodné pomáhať svojim súkmeňovcom bezprostredne a podporovať svojich bratov naším prostredníctvom? Veľmi radi by sme pre nich vydávali knihy, brožúry, dokonca aj menšie noviny. Oni sami sa na to, pravda, nemôžu podujať, lebo jarmo zúrivej maďarizácie ich úplne zbedačilo. Akýže je osoh zo zjazdov a banketov, keď tu hynú celé plemená, celé národy od neznesiteľného útlaku a ponižovania!!!

V Prahe sa má konať slávny všeslovanský zjazd. Všeslovanský?! My, Slováci, sme napríklad neboli pozvaní, náš národný výbor a jeho predseda Pavol Mudroň a dokonca redakcia našich čestných nestranných slovenských orgánov boli poriadateľmi zjazdu ignorovaní. Mimochodom sme sa dozvedeli, že ani takzvaní „Ukrajinci“ neprídu a Poliaci vystupujú vraj priamo opozične, protislovansky.

V poľskom národe je ešte veľa rozumných ľudí so slovanským citom, ale ich hlas prekrikujú fanatici. Jeden z našich poľských priateľov, ináč celkom rozvážny, tvrdil napríklad, že „ich politika musí byť poľská a nie slovanská“, a „s Rusmi môžu jednať len ako rovný s rovným, ako slobodný so slobodným“. Horribile dictu!^[76]

V čom je tá rovnosť? V čom sa môžu Poliaci ako národ prirovnávať k Rusom ako k národu a štátu? Či svojou nezávislosťou? Rozlohou územia? Počtom obyvateľov? Politickým diplomatickým vplyvom? Duchovnou prevahou? Kdeže sú poľskí Puškinovia, Tolstí, Turgenevovia, Dostojevskí? Koho oslobodili Poliaci? Rovný s rovným — to znamená detské chvastúnstvo, a nie všeslovanský cit. Istý Mauricius Mochnackij napísal: „Poľsko nezahynie od nedostatku obyvateľov a cnosti, nezahynie od nedostatku hrdinstva a materiálnych prostriedkov, ale zahynie od „terorizmu nerozumu!“ V otázkach neoslavizmu sa poľský „terorizmus nerozumu“ prejavil v celej svojej šírke. Poľský spisovateľ, sympatizujúci s predchádzajúcim zdravým slavizmom, nenašiel ani jedny poľské noviny, ktoré by súhlasili s uverejnením jeho článku o slovanskej solidarite s ruskou hegemóniou — kultúrnou aj duchovnou.

Akože ináč? Škoda reči. Táto vec sa musí vyriešiť vlastnými silami, materiálnou a mravnou prevahou. Rozvážne a úprimné bratstvo mohlo uskutočniť ideu zjednotenia už pred celým storočím. Zjednotenie slovanského sveta by mohlo prebiehať srdečne, po bratsky, takmer idylicky. Mnoho sa už pripravilo — ale aj toto zjednotenie zrejme čaká na svoj dejinný impulz, zvláštnu zhodu okolností, akéhosi Napoleóna, Cavoura, Bismarcka. Netreba sa čudovať Poliakom, keď dokonca aj medzi malými, slabými, pod cudzím jarmom úpejúcimi plemenami nenachádzame úprimný, oddaný, nesebecký a k veľkému cieľu usilujúci sa duch slavizmu. Musí sa tu objaviť vis major, ktorá zlikviduje ľstivé mudrovanie a chorobné výmysly separatistických trpaslíkov.

V-skij