ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 200, 29. augusta (11. septembra), s. 4.

(Od nášho dopisovateľa)

3. a 4. septembra (podľa ruského kalendára) na bratislavskom apelačnom súde sa prerokúval v druhej inštancii proces nešťastných Černovčanov. Súdny proces už čitatelia mojich listov poznajú. Ale v krátkosti ho pripomeniem:

27. októbra 1907 maďarónske cirkevné a svetské vrchnosti chceli násilne vysvätiť za pomoci žandárov kostol v Černovej, ktorý si obyvatelia postavili za vlastné peniaze. Obyvatelia sa vtedy zhromaždili pred dedinou a chceli prosbami oddialiť vysviacku. Keď sa kone členov deputácie nemohli dostať cez dav dedinčanov, žandári na rozkaz slúžneho Pereszlényiho vystrelili salvu. 15 mŕtvych a asi 80 ranených padlo na čiernu zem.

Ale ani takéto riešenie sa nezdalo dostatočné pre pánov odrodilcov. Proti Černovčanom, ktorí túto masakru prežili, sa konal súdny proces, podrobné údaje o ňom možno nájsť v knihe pána V. H.,^[87] ktorú vydal Turčiansky tlačiarenský spolok pod názvom Černovský proces, konaný v Ružomberku 2. — 10. marca 1908 (cena 50 kop.).

Pred súd postavili 53 Černovčanov. 40 z nich odsúdili na väzenie od 6 mesiacov do dvoch rokov.

Druhá inštancia v Bratislave šiestim znížila trest na 2 — 6 mesiacov a ostatné rozsudky potvrdila a jedného obžalovaného, ktorého prvý súd oslobodil, odsúdila na 1 rok väzenia!

„Škoda, že nás vtedy všetkých nepostrieľali“, vraveli vtedy niektorí odsúdení.

Strašný súd, strašná pomsta — a to všetko len preto, že ľud si chcel hájiť svoje práva! Nebol to vlastne ani súd, ale príkladný trest pre Slovákov, aby si nezmysleli chrastiť reťazami, ktoré im spútavajú ruky i nohy.

Obhajcami boli advokáti Hiller, Kalaj, Mudroň. Nemohli však obhájiť klientov, ktorých vôbec neodsúdila justícia, ale politická koalícia. Súdom u nás disponujú politici ako v Anglicku za čias protireformácie.

Žaláre sa plnia, staré už nestačia, takže sa chystajú postaviť 4 nové pre Slovákov a Rumunov súdených skoro výlučne pre politické priestupky, t. j. pre odvážnych slovenských a rumunských vlastencov, ktorí nedokážu mlčať, redaktorov a spisovateľov, potom pre kňazov, učiteľov, inteligentných remeselníkov a roľníkov, verných svojmu národu.

Už len toto zvýšenie počtu väzení, určených pre výkvet obyvateľstva, pre ľudí osobne čestných a bojujúcich len za ideálne ciele, by malo otvoriť oči celej Európe a zlikvidovať rozšírenú mienku, že Uhorsko je krajina ústavy, slobody, rovnoprávnosti. Nie, pre nemaďarské národnosti je tým, čo sa u starých Rimanov nazývalo ergastulum,^[88] väzenie pre otrokov. A keby nebolo Viedne, ktorá je aj nechtiac hrozbou pre Maďarov, existovali by u nás iste i šibenice a gilotíny. Politika teroru, krutosti a bezhraničnej nenávisti sa rozmohla u nás najmä odvtedy, keď cisár odovzdal moc kossuthovcom.

Viedeň hrá teraz rovnakú úlohu, akú hrala v septembri 1848 vo vzťahu k Srbom, ktorí pod vedením chrabrého Kničanina a Stratimiroviča sa vtedy chopili zbrane na ochranu trónu a cisára. Rakúsky minister Latour poslal vtedy proti verným Srbom rakúskeho generála Kolovrata a iných, prísne ich žiadal, aby slúžili peštianskemu ministerstvu, ktoré sa už medzitým chystalo na revolúciu a odtrhnutie Uhorska od rakúskeho štátu! Viedeň doteraz nevie, ktoré národy jej zachovávajú vernosť. V opačnom prípade by nebolo dovolené jednému z habsburských arcivojvodov stať sa čestným predsedom zúrivého maďarizačného spolku Femka,^[89] ktorý si vytýčil cieľ pod heslom kultúry hubiť slovenský národ, dosadzujúc do čisto slovenského prostredia fröblovské ústavy^[90] a sirotince pre deti vo veku 3 až 6 rokov.

Táto Femka mala nedávno (4. septembra) v čisto slovenskom meste Žiline (Sillein) pri Váhu schôdzu, na ktorej sa odohrávali hotové orgie proti slovenskej národnosti. Ľud sa nemohol ani pohnúť. Celé húfy žandárov chránili „kultúrnu“ prácu Femky, alebo správnejšie — divé maďarizátorské orgie medzi trenčianskymi Slovákmi. Takéto výstrelky si tento spolok mohol dovoliť len pod ochranou žandárskych bodákov a pušiek. A výsledok? Odhlasovali po 100 korún odmeny tým učiteľom, ktorí mimoriadne usilovne vytláčali z úst žiakov materinskú reč a nanucovali namiesto nej maďarčinu. Ukázalo sa však, že len traja učitelia sa vedeli preukázať akým-takým úspechom v tomto smere. V tomto spočíva celá „kultúrna práca“ Femky!

Naše štátne železnice načisto upadli v rukách F. Kossutha. Skoro každý vlak mešká, sklady horia (napr. v Prešporku), vagóny sú rozhegané, špinavé; železničné katastrofy sú na dennom poriadku; nedostatok nákladných vlakov zdržuje obchodovanie; železničný personál je neschopný a nespokojný. A v akom bezchybnom stave boli tieto železnice za bývalého ministra Baroša, pôvodom Slováka z Trenčianskej župy! No Baroš umrel chudobný, takže jeho deti vychovával ostrihomský biskup. Zato terajší správcovia železníc umrú ako milionári a po nich zostanú biedne a zničené len železnice.

Nielen železnice začínajú upadať. Úpadok prekvitá aj v oblastiach celej administrácie, súdov, národného hospodárstva, celej kultúry.

Veľkým šťastím pre Maďarov je prevrat v Turecku a hnutie v Bosne a Hercegovine. Zostarnutý, často chorľavejúci cisár František Jozef sa veľmi bojí hnutí na Východe. Preto si chce za každú cenu uchrániť mier doma. Keď turecký prevrat^[91] spôsobí ťažkosti, nech im vraj aspoň Maďari zostanú pod rukou.

Ale to nie je správna kalkulácia. V prípade výbuchu v Bosne a Hercegovine Maďari nebudú myslieť na podporu habsburskej moci, ale naopak, na vyčlenenie Uhorska ako samostatného štátu, ktorému by sa tým otvoril prístup na Balkán. Toto si však novodobí Latourovia a Metternichovia neuvedomujú.

V-skij