E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Zelený mlyn

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Mária Andrejčáková, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 33 čitateľov

I. Nečakaná zvesť

Odkedy zdôverila sa mu štihlá, bledolíca Vlasta, že sa cíti matkou, chodil kučeravý, červenolíci mladoň Fraňo, syn mlynára na Zelenom, chodil ako námesačný.

Už vo chvíli, keď odznely z pier milenkiných tie divné, tajomné slová, už vtedy akoby sa bol s ním zakrútil svet. Pocítil akýsi ľahučký závrat, cítiac sa ako vo snách. Akoby ani nebol chápal pravý smysel tej neobyčajnej zvesti; cítil iba, že deje sa s ním niečo mimoriadneho, čo ide vyšinúť jeho mladý život, vyšinúť prudko z doterajších hladkých koľají a naraziť ho prudkým rozbehom na cesty nové, neznáme.

Až potom si uvedomil, že to k nemu hovorí život sám, mluvou jasnou, nie dvojsmyselnou. Bolo mu, akoby sa preberal z ľahkého omaru a počal chápať slová, zvestujúce mu, že bude otcom. Pocítil na chvíľu veliké vzrušenie. Zo zvesti zaznievala mu zvláštna mystická tajomnosť a záhada, niečo takého, čo rozozvučalo vo vnímavom šuhajovi všetky struny duše, až k najhlbším, najjemnejším záchvevom jeho bytnosti.

Duša sa rozozvučala ako harfa sladkou, jasavou hudbou. Pocítil živelnú radosť zo života a priskočiac k poodstúpivšej milej, sovrel ju prudko do náručia a posial nežnými bozky jej černovlasú hlavu.

Hneď sa však počal preberať z prvého očarovania. Držal ju ešte v náručí chvejúcu sa a plačúcu od vzrušenia, a už počala naň doliehať starosť. Akoby mu bol kvapol do najmilšieho jedla horkého jedu. Kde sa narodí, kde otvorí zvedavé očká na svet jeho dieťa, v ktorom rozkvitá sladký, opojný kvet jeho života?

Čo si vlastne, ty pošetilý blúznivec Fraňo Sojka, honiaci sa za dúhovými nádejami jako nezrelé chlapčisko so zelenou sieťkou za pestrými motýľmi? Si sedliak, či mlynár, sedíš na svojom, pán na svojom grunte? Či lopotíš so dňa na deň ako biedny nádeník u prísneho otca, čo rozhoduje sám o podniku a neuznáva ťa ani za hodného, aby sa zavše s tebou o niečom poradil, nie aby ti dovolil zamiešať sa do mlyna, v ktorom hrdlačíš, zasiahnuť po svojom do diela, ktorému dávaš najkrajšie roky svojej mladosti?!

Pre teba zanechali rodičia — matka i tak s dosť ťažkým srdcom — svoje meštianske pohodlie na samom prahu staroby a opustili mesto i výnosné rodičovské grunty pre snivý osamelý kút. Si ako korunný princ, ktorého blaho je skoro jedinou starosťou celej rodiny, hrdý dedič, ktorému by mal pripadnúť ľví podiel z rodinného majetku. Ale dokiaľ teší otca práca a kormidlo, si princom bez kráľovstva a bez moci. Nastávajúci mlynár a hospodár nemá za svojich trpkých paholských liet ani len čeľadníku, kam by uviedol vyvolenú svojho srdca, o to hodnejšiu úcty a lásky, že je posvätená materstvom.

Či by bol otec, ten sebavedomý šesdesiatnik s naježenými obrvami a vlasmi, s čelom zbrázdeným vráskami ozaj tak vládybažný, že by nevypustil opraty z rúk, ani keby sa dožil vnuka druhého pokolenia dedičov? Nedal by sa zlákať pekným výmenkom a dákym tým úpisom na pár tisíc, aby prepustil svoje lopotné miesto synovi? Lebo veď na starý vyschlý chrbát dolieha rok za rokom a žily na hánkovitých, mozoľnatých rukách čo raz väčšmi navierajú. Ba i ten krok, ešte nedávno dosť pružný, ťažie, pomalie, dĺži sa a nohám žiada sa odpočinku.

Ale ako sa postaviť pred otca, ktorý ich, oboch synov už toľko ráz hrešil, že sa dávajú do Lipova lákať, ba neraz zbĺkol hnevom a s okom zakaleným, hlasom chvejúcim sa od rozčúlenia sa ich naupodozrieval, že strácajú rozum a sadajú na lep daromným fiflenám, keď vrátili sa s koňmi zavše trochu neskôr domov? Akože ho ohromiť takou novinou a drankať mu vládu z rúk, keď si ho vlastný syn nevie ani inak predstaviť, než zamračeného náruživca, gúliaceho hnevivo očima, chrliaceho zo starých rodičovských úst slová hrozby a zatratenia, ba siahajúceho na hrčovitú starú palicu, aby dodal svojim slovám náležitej váhy?!

Mladý chlap behal po zaprášenej, zamúčenej mlynici od stolice k stolici, od decimálky k pultu s knihou a po drevených schodoch hore na sýpku, behal ako vo snách. Zarastený ako nejaký pustovník, vychudnutý na triesku, že sa na ňom biedne plátené nohavice len tak combíľaly, zadíval sa zpod zamúčenej lacnej čiapky nedôverčive na švárneho, ružovolíceho četára s vykrútenými fúzami a iskrennými očami, na prsiach červené ostrostrelecké brmbolce na zlatistej šnúre, čo sa na neho tak sebavedome usmieval z neveľkej zažltlej fotografie, pribitej na drevený stĺp nad pultom.

Bledý, šedobiely námesačník sa uprene zahľadel. Nepoznával sa v tom driečnom veselom vojakovi. Ako by medzi oboma visely ťažké temné tiene nenávratne vzdialenej minulosti. Plné líca spľaskly, stratil sa jasavý lesk bujných vlnistých vlasov, žiarievavších do diaľky ako nádherná hriva neskroteného mladého žrebca. Pohasla aj iskra v modrých očiach, čo sálaly predtým vždy velikou živelnou radosťou zo života.

Čo pripútalo ťa k sebe, ty plachý, slabý tieň, tak prudko, tak neodolateľne to žiarivé stelesnenie života vo svojom prudkom vyvrcholení? Čo sliepňaš pred jeho jasom ako vybledlá, vychladlá luna, požičiavajúca si svoj bledý svit z iskrami sršiacej, plameňami blkotajúcej slnečnej výhne! Prečo si sa pričupil ako zmoklá kura, čo sa zasmušuješ, desíš samého seba jako daký štvaný zločinec, stíhaný mučivými výčitkami vlastného svedomia, utekajúci pred tôňou svojho činu a vždy znovu a znovu sa s ňou stretajúci!

Chvíľami vracal sa do mladých Fraňových žíl vzdor. Štvaný jeleň, obkolesený zo všetkých strán prenasledovateľmi a nemajúci sa už kam vrhnúť, odhodlával sa k odporu, hotový súc rozbehnúť sa niektorým smerom a zaútočiť trebárs vlastnými parohami, čo mu boly dosiaľ iba hrdou okrasou.

Áno, povie, povie otcovi všetko sám, povie mu, že si Vlastu vezme, povie mu: Otče, čo som vyšiel zo školy, hrdlujem ti ako ťažný kôň, ba už i ako školák som ti pomáhal. Mám nárok aspoň na paholskú mzdu, na nádenícku odmenu, lebo veď ešte i tú si mi zabudol dať. Mám na ňu nárok i s úrokami. A k tomu som ti synom. Patrí mi podiel, som plnoletý, som starý, vyslúžilý vojak, poddôstojník, ktorého musela poslúchať na slovo nezbedná četa mladých zurvalcov, ba neraz celá stotina. Nepatrí sa mi otročiť v tvojom dome. Ani viac nechcem a nebudem. Čo si mi dlžen, mi dáš. A vydáš mi aj dedický podiel, podiel druhorodeného. Mám právo naložiť s ním, ako sa mi len zachce. Keď nebude dobrý na inšie, zachránim ním pred núdzou aspoň svoju najmilšiu a dieťa, čo mi nosí pod srdcom. Viem, že lpíš celou svojou lačnou, nenásytnou dušou na každom krajciari, na každom zrnku, na poslednej hrude a trasieš sa pred chvíľou, keď budeš mať vypustiť trebárs to najmenšie zpod vlády svojich rúk. Ale neváhaj sa rozlúčiť a rozdeliť, vzmuž sa, dokiaľ je čas!

Buď rád, že dožívaš sa tej chvíle pri dobrom rozume, mocný a zdravý. Ale nezatvrdzuj sa, nebuď na seba uverený. Lebo veď dlhé rady rokov úporne na teba doliehajú, a nebudeš im vzdorovať naveky. Porátaj sa so mnou podobrotky, vydaj mi podiel prv, než prikvačí na teba staroba — choroba, kým nevyrve ti samovladárske žezlo z tvrdej žilnatej pravice neduh, kým nepodkosí ti nohy, zapierajúce sa tak zánovite do toho, čo vyzískaly, vybojovaly, nepodrazí zákerná, neúprosná, neodvratná smrť!

Áno, vzbúri sa, postaví sa proti tomu, čo ho dusí, dlávi, otročí od malička. Povie mu: „Otec, nadišiel čas, aby si mi ustúpil. Cítim dosť sily a rozumu, aby som gazdoval sám. Nevyhováraj sa, nevykrúcaj. Prežil si sa, zodral, patríš už do starého haraburdia, zastrčeného kamsi do kúta pod kôlňu, aby daromne nezavadzalo. Že nie? — Tak ťa k tomu prinútime. Presvedčíme ťa, že prehráš. Pošleme ťa na penziu, aby si nás márne nehatil, neobmedzoval. Vyznačíme ti štyri steny, aby si sa nám neplietol do cesty.“

Tak hútal bledý, vychudnutý mladoch, tak strojil sa k rozhodnému činu. Prežíval v duchu tvrdý výstup so zánovitým otcom v storakých obmenách, dávajúc si do úst zakaždým nové slová.

Ale nedohútal sa. Že by otec popustil, to priečilo sa jakosi jeho obrazotvornosti. Nevedel si to dobre predstaviť. Iba cítil, že zavadil by do čohosi nepoddajného, nepreklenuteľného. Tušil, že bola by z toho srážka, tvrdá, rozhorčená s nepredvídateľným koncom. Nie, otca nezohne, neskloní iba ak by ho zlomil, rozdrtil celkom. Starý náruživec zbĺkne divým hnevom a ohluší ho tým, čo do ruky popadne. Alebo neprežije osudného vzrušenia a divokú srážku zaplatí životom.

Áno, zabije si vlastného rodiča, ak bude nástojiť na podiele. Nešťastím, hrôzou mal by započať nový, samostatný život? Mal by si proti sebe popudiť svet práve, keď ho bude najväčšmi potrebovať? Mal by sklátiť predčasne do hrobu i matku, lebo veď by taký brutálny otras chudera, neprežila?

Alebo nebude robiť svojmu srdcu násilia, pristúpi k otcovi, objíme ho i povie mu: „Otec môj, ženiť sa mi treba, lebo moja milá je v nádeji, a čas uteká cvalom. Priali ste si bohatú nevestu, aby mi bolo dobre a celej našej rodine tiež. Nuž, odpusťte mi, moja mladucha je chudobná. Ale máme sa radi. Ja od nej neodstúpim. Viem, že budem mať dosť tvrdý život, že sa budem museť poriadne oháňať. Ale neľutujte ma. Ja som so svojou budúcnosťou už smierený.“

Obraz zostával nedokončený. Utrápenému mladochovi nešlo do hlavy, že by otec mohol privoliť.

Slovo za slovom padalo nejak ťažko, ako kladivo na nákovu, kde skoro po každom údere sršia iskry. Otec ho vysmeje:

„Blázonko, čo si ty myslíš?!… zavráti ho príkro… Ja ti majetok inak neodovzdám, len, ako som vždycky hovoril, keď mi vyčítaš na dlaň dvacať tisíc. To je za pol ceny. Kto ho chce mať, nech si nasporí alebo nagazduje. Lebo ja a matka nechceme na staré kolená biedne živoriť, ani po kadejakých výmienkoch sa ponevierať a vyčkávať ani žobráci, čo sa uráči pani nevestičke poslať nám k obedu. Buď… alebo. — Buď vyženíš, alebo počká mlyn na iného. Mňa si trúfaš uprosiť? Nuž, či som ja z blata, aby ma každý po svojom miesil, alebo opilý, aby som sa dal obmäkčiť hociktorému bláznovi či ľahtikárovi?!“

Daktorú chvíľu nevedel utrápený neborák, zriekajúci sa už už svojho dedictva, ani ako sa dostal po zaprášených, strmých, prehýbavých schodoch k oknu na sýpke, ktorým sa zahľadel ponad potok a ovocný sad až k modrošedým vrchom. Je naozaj biednym galejníkom, prikutým do smrti k jedinej lodi, na ktorej sa raz doplahočí a dodýcha?!…

A či sa môže rozbehnúť svetom, kam ho nohy zanesú, a hľadať svoje šťastie v diaľavách, zaclonených šedým hmlistým závojom, za horami, za dolami, kam nedosiahne k nemu tyranská rodičovská moc ani nechutné ľudské klebety a intrigy?

Čo, keby sa tak dostal za šafára k dákemu veľkému pánovi, kniežaťu alebo grófovi, zaviedol si svoju vyvolenú do čistého bieleho domca na majer pod horami a žili si tam ako dvaja holúbkovia?

Pán by bol s ním iste spokojný, veď pole, lúky, kone boly odjakživa jeho najväčšou radosťou. Oral, kosil by vždy s prvým radom, a sluhovia poslúchali by podobrotky. Nedali by o sebe ani vedeť. Iba po rokoch by poslal na obrázku seba, deti i dvor plný lichvy, prasiec, hydiny. Mali by toho „bedári“ viac, než kedysi rodičia, krajšie, neobyčajnejšie plemená, morky, perličky.

V rohu v sade poletovaly by popred včelín včely, v ohrade v kúte na dvore preháňaly by sa, pohybujúc nosmi, leskosrsté dupotavé králiky. Vlastičkina mama by sa s nimi pýšila. Jeho otec by sa vše rozžialil a zaslzel, že si ho nevedel vážiť a pridržať doma v najlepšom rozmachu síl, aby zveľadil rodičovský majetok, premenil v pozemský raj milý, osamelý kút, čo otec — dobyvateľ ledva stihol pozbaviť pôvodnej spustlosti a zdivočelosti.

Alebo vymôže si od otca podiel a vezme do árendy nejaký mlyn v inom konci Čiech, kde nesedí mlyn na mlyne, ako na seba nalepené vrabčie hniezda, ale dedinčania svážajú obilie zo všetkých strán do jedného mlyna, čo je potom hospodárskym i spoločenským strediskom, celému šíremu okoliu vodcom i radcom, rychtárskym domom i burzou. A keď mu pôjde najlepšie, pozve si rodičov a ukáže im svoj pokrok i slávu, nadovšetko svoje rodinné šťastie.

Zbýva už len vymôcť si ten podiel a vychytiť sa v šíry svet. Odíde s pokojným svedomím. Veď je už po žatve, i zrna už čo-to vymlátil. Mlynárskeho tovaryša otec ľahko dostane. Iba ak by odkladal s výplatou, kým sa voľačo novej múky predá. Nebodaj bude odkladať. A jemu nebárs prichodí čakať a ženu si nezaopatriť.

Škoda. Dať si tak podpísať pred pár týždňami od otca zmenku a kúpiť si mláťačku, mohol mlátiť ľudské obilie a mať už dáky ten groš usporený. Ak by sa bol otec ošíval nad toľkou sumou, bol by dal čo len na prvé dve-tri splátky, a stroj mohol byť dnes už zpolovice jeho. A čo by bol zarobil ešte za ďalší mesiac-dva! Onedlho mohol byť už na poriadku a mať ženu usadenú v teple, a čo hneď pod cudzou strechou. Prečo to len prepásol, čo sa nerozkýval včaššie, ale odkladal zbabele, ako vypráskaný pes, čo sa neopováži domáhať od pána žrádla trochu ráznejšie, ale vrhá sa, čo ho i bijú, na pár podlých hltov ako dravec, vybičovaný hladom až k nepríčetnosti?!

Už čo ako, musí s tým otcom prehovoriť, musí. Išiel by hneď, keby otec nebol dnes tak nevrlý pre ten kúsok spasenej ďateliny. Azda si dá povedať zajtra. Len aby zas niekto niečo neprevriedil!

Usužovaný mladoch behal, odstavoval plné vrecia a nastavoval prázdné, celý otupený od hluku koliesok, drkotu strojov i hukotu vody, dopadajúcej na mlynské kolo, žmurkajúci od kúdolov zvírenej múky a prachu. Chvíľami sa mu zdalo, že toľké napjatie už dlho nevydrží, ale ochabne a nechá všetko ísť svojou cestou. Čosi-kamsi sa dozvie o Vlastinom stave aj otec… nemožné, aby sa mu to nedonieslo do uší… nahnevá sa, zarámusí. Ale mlyn hore nohami zato azda neobráti. Napokon mu však nepozostane nič iného, než postarať sa o syna, novú dcéru a vnúča. Či ich vezme do mlyna, či usadí inde, všetko jedno, jednako sú len jeho krv.

Ale čo, ak popudlivého, náruživého otca prekvapí neočakávaná novina a rozčulí tak, že to nevydrží? Aby ho tak, nedajbože, neporazilo!

— Osude krutý! — zavzdychol si utrápený mladoň, zahľadiac sa vše do podkolia, kde medzi vyhnilými deravými doskami penily sa a černely bezodné, kalné vody…

— Osude krutý, daj mi istoty! Nech sa nezmietam ako biedny červ, prišliapnutý a zarývajúci sa so zúfalou námahou do tvrdej zeme, odkiaľ ho predčasne vylákaly hrejivé slnečné lúče. Nech nemusím strkať do piesku zbabelo hlavu ako pštros. Hodina rozhodná, príď, rozdrť ma alebo spas, len urob koniec môjmu trápeniu!

*

Zatiaľ sa však osud blížil rýchle, nezadržateľne, na krídlach vetra i na bystrých vlnách divej horskej rieky, rútiacej sa dolu dolinou. Zavše jakoby sa bol zahľadel jeho smerom modrobiely chriašteľ, sediaci hore v korune vysokého štíhleho topoľa s bledými trasľavými listy alebo vytušila jeho blízkosť lesklá čierna veverica pod smolnatou borovicou, odvracajúca na chvíľku čujnú hlavu od šušiek, pri ktorých sa zastavila na svojej skočnej púti so stromu na strom. Ba jako by bol rozzvučal šľah Osudu, valiaceho sa dolinou, chladné, ako struna napnuté telegrafné dróty, sprevádzajúce železničnú trať a počínajúce hučať, kmásané vetrom, čo strhol sa zrazu v tú neobyčajnú chvíľu…

Širokou tônistou lesnou cestou kráčal četník. Viedla krajom rozsiahlej borovej hory; tu sa skláňala, aby vybehla hneď zasa do brehu a predierala sa hustými lieskami a osikami, drhnúcimi ju z oboch strán, tam zasa zobzerala si rozľahlé oázy čučoriediska a o kúsok ďalej vydýchla si spokojne na uzavrenej čistine, vyloženej dlhým radom skladov voňavej smolnatej siahovice, proti ktorým vypäla sa hrdo neveľká rubačská búda, svietiaca novotou v tomto svojskom horskom kúte, čo si je svetom sám pre seba.

Četník mal spustenú flintu cez rameno. Na nohách leskly sa mu žlté remenné gamaše. Keď vše vstúpil do pásma ožiareného, slnečnými lúčmi, červené, nahor vykrútené fúziky mu sebavedome zasvietily. Kráčal bystro, bezstarostne, ako po vykonanej práci, ako by ho zavše oviala milá vôňa blížiaceho sa domova.

Na konci lesa zabočil dubovou mladinou podľa rozrasteného maliniska do hlbokej, stromami a krovím zarastenej trávnatej úžľabiny.

Sbehnúc dolu, zastal, počal sa oprašovať z ihličia a trávy, narovnal si čiapku, vykrútil fúziky a pustil sa vysokou múranou bránou rovno do Zeleného mlyna.

Psi na reťazi zaštekali. Bradatý vlasatý mlynár s chlpatými obrvami vykročil práve zo stajne. V ruke mal hlbokú slamienku od ovsa.

— Dobrý deň prajem, pán mlynár!

— Vítam vás, pán strážmajster! Čože ste nám doniesli?

— Ale nič. Zrna nemám a taký zlodej som nie, aby som vám len tak nemilobohu múku odnášal.

— No, veď i nám žitá nebárs sypaly. Najlepšie ešte boly jarné pšenice… Čo som sa vás to chcel spýtať?… Čo bude s tou našou slúžkou?

— Sám som to mal na jazyku. Ozaj, napísala si už rodnej obci o domovský list?

— Napísal som jej sám. I domov, lebo nevie písať. Ale voľáko nič neposielajú.

— Napíše sa im ešte raz, Blaťákom zabedneným, či čo sú. A na domovský list vydajú jej v meste na okresnom úrade náhradnú čeľadnú knižku.

— Veď preto. Človek ani nevie, koho má pod strechou.

— No, no, veď na vražedlnicu azda len nevyzerá. A piznúť to potrafí hociktorá i s knižkou. Ale nemehlo jednako len musí byť. Ktože to kedy slýchal, knižku si stratiť.

— Ešte by človek pre kľampu do pokuty prišiel… Ináče čo nového na okolí, pán strážmajster?

— Ale nič, iba čo sa svet ponosuje na suchá. Neškodilo by spŕchnuť.

— Veru, neškodilo. Zemiaky a repy by tej kvapky potrebovaly.

Nad záhradou zašumela, zakolíšuc sa vo vetre, vysoká, bujná svrčina. Potom zavládlo na chvíľu ticho. Ale nebolo to ticho, pri ktorom v duši zavláda mier. Bolo akoby predzvesťou čohosi nedobrého, nevítaného. Znepokojovalo, desilo.

— Mlyny na doline melú?

— Klapocú veselo, myslím, všetky, ešte i v Lipove. Síce tam teraz majú aj iné starosti. Slečna Vlastička akiste chystá už výbavu pre dieťa. Veru, tak, budeme kolísať.

Starý bradáň sa zarazil, podívajúc sa na četníka tázavo. Hlavou šľahla mu zlá predtucha, zbledol a zachvel sa. Ale hneď sa i vzmužil a červeň vracala sa mu do líc.

— Čo to hovoríte, ktože bude kolísať?

— Ako by ste, pán mlynár, dobre nevedeli: slečna Vlasta a váš pán Fraňo. Čosi-kamsi je z vás starý otec, hehehe!… — uškŕňal sa četník šelmovsky, ceriac zdravé zuby na starého bradáňa.

Ale hneď zvážnel a preľakol sa, keď starý mlynár zbledol znovu ako stena a zaplietol nohama. Priskočil k nemu a podchytil ho za pazuchu.

— Veď je nič, pán mlynár, neberteže si to tak k srdcu. Však sa to dá do poriadku — prihováral sa mu, hľadiac ho upokojiť. Ale samému bolo mu divne okolo srdca, keď všimol si navretých žíl na čele, sluchách a na rukách sčervenalého obstarného chlapa.

S rebríka, opreného o šopu, sbehla slúžka. Pár skokmi bola pri mlynárovi.

— Čo mu je?!… — pozrela na strážmajstra poľakaná.

— Ale nič. Prišlo mu trochu zle. Veď to hneď prejde.

Odbehla a vrátila sa s mlynárkou, ktorá sa musela tuho premáhať, aby potlačila slzy a nepustila sa do božekania. Na prebledlej tvári vykúzlila s napjatím všetkých síl trochu úsmevu a podopierajúc muža s druhej strany, prihovárala sa mu teplo, starostlivo:

— Čo ti je, Jožko, čo, môj drahý? — a nežne ho pohladila druhou rukou.

— Poď sa opreť — zvala ho dnu, vedúc ho s četníkom pozorne, aby sa nepotkol o kameň, o schod. — Skoč, Betka, do izby pre dve hlavnice — starala sa mužovi o pohodlie.

Doviedli ho do kuchyne na lavicu, zozelenalého od vyčerpania.

— Nie, neverím. To je lož!… — vykríkol mlynár náruživo. Červeň rozčúlenia zafarbila mu tvár znovu… To nemôže byť… Mizerné babské klebety!… — počal soptiť znovu.

Četník žmurkol na mlynárku.

— I to môže byť… — ustupoval naoko, banujúc, že mlynára podráždil, nechtiac, skoro životu nebezpečne.

— Kto vie, kde to sobrala, fiflena… — držal sa otec zuby nehty posledného stebla nádeje na synovu nevinu. Ale hneď zalomcovaly ním pochyby. Z bledých pier ozval sa tichým, ale pevným hlasom rozkaz:

— Zavolajte Fraňa!…

A už sa ozvaly mlynicou kroky. Vrzly dvere, a po schodíkoch sostupoval do kuchyne syn. Zvlnené gaštanové vlasy s dlhou koketnou šticou zavialy mu prudko, zasnené modré oči zasvietily blúznivo, plné vzrušenia, obavy i nádeje. Pohodil odhodlane hlavou, blížiac sa k lavici. Konečne, konečne to praskne… Otec ho vyženie s podielom alebo sleví zo svojich výmienôk a odovzdá mu mlyn, premožený tým, čo sa stalo, zvládnutý životom, čo sa nedá skrotiť, ale cvála jako divoký tátoš horami dolami, cez jarky, úžľabiny, odkopnúc alebo preskočiac, čo mu príde do cesty.

Keď však mlynár zodvihol hlavu a syn zbadal strhanú, víchricou prudkého hnevu a bôľu rozoranú rodičovskú tvár, vlna rozmachu v ňom spľaskla. Syn podíval sa na rodiča súcitne.

— Čo chcete, otecko?… — hlas prezrádzal viac obavy o rodiča, než o seba.

— Či je to pravda, — vyrážal mlynár zo seba trhano, — že Malinkina Vlasta má s tebou dieťa?… Hovor!…

Mladoňovi striekla všetka sviežia krv do hlavy. Urážalo ho, že ho otec spovedá pred cudzími ľudmi. Tak si túto posvätnú chvíľu nepredstavoval. Ale premohol svoj bôľ, udusil urazenú hrdosť a zajakavým skrúšeným hlasom odvetil otcovi akoby na ospravedlnenie.

— Veď si ja Vlastičku vezmem.

Mlynárovi zatmelo sa v očiach. Ťažká strapatá hlava mu ovisla, klesnúc do rúk na stôl. Sluchami a zápästím mu zašklbalo, v ušiach zazvonilo, zahučalo. Jeden celý svet rúcal sa pred ním nenávratne do priepasti, jeho vysnený, vymodlený, znojom vlastnej starej hrudi, krvavými mozoľmi zodraných žilnatých rúk pripravovaný krajší svet. A keď zvonenie zatíchlo, ozval sa mu v ušiach príšerný, posmešný chichot akéhosi vzdialeného a preca blízkeho, vyzývavého diabolského netvora, čo postavil sa proti nemu, otcovi rodiny, dobyvateľovi a shromažditeľovi, postavil s drzým čelom, kopol mu čudesnou silou do jeho životného diela, týčiaceho sa k nebu jako hrdý hrad vysoko, a vykročiac na jeho zrúcaniny, zareval víťazne, divoko:

— Nuž, čo, mlynáru?… Dovŕšené, čo?!!…

Zaplašený je jeho sen, jeho sladký sen o tom, ako požení synov bohate, s dcérami známych, vážených rodín, s dievčatmi naučenými i v zámožnosti rodičovského domu pracovať a sporiť, sen o tom, ako jeden zo synov zveľadí Zelený mlyn, osobitných mostov preň nastavia, vyženie ho do tretieho poschodia, rozšíri pílu a bude rezať nielen za mzdu, ale i svoje drevo na sklad, do gazdovstva prikúpi pár chýrečných dojníc, hotové stroje na mlieko a na peniaze, s ktorými bude číhať ako ostríž, kedy sa čo trafí prikúpiť v susedstve Zeleného mlyna, kedy zaokrúhliť trhané, zubaté parcely a znovu vyšvihnúť sa vysoko, vysoko k lesu, kam až kedysi siahaly mlynské grunty.

Zaplašený krásny sen. Jeho zdravá, výbojná krv sa mieša so zimničnou vodnatou súkrvicou zvädlého, dohasínajúceho suchotinárskeho rodu, ktorému nieto pomoci, nieto vykúpenia. Jeho mozole, čo maly namerené rozrásť sa do šírky a výšky, majú látať bezodné diery, zakaždým znovu a znovu sa rozzavujúce. Jeho vytúžená, vymodlená, vyplahočená staroba nebude už ožiarená zlatistými lúčami jesenného slnka, jeho spomalené kroky nebudú sa už márnotratne boriť do šustiaceho zlata, vystielajúceho stromové aleje v rozšírených medziach milovaného gruntu.

Žiadalo sa mu zomreť: privreť oči na veky a nikdy už neprecítnuť z tupého omaru, zapomenúť navždy na dravé bôle, trpké životné sklamania, nevideť, nepočuť a necítiť, nevedeť o ničom na svete, čo sa mu javil iba surovým výsmechom, hanebnou potupou.

Ale keď rty ovlažily mu dúšky čerstvej vody a o chvíľu zahriala mu chladnúci život šálka čiernej kávy, čo podala mu mäkká, nežná ruka ženina, vztýčila sa v ňom ešte raz mohutná vlna vzdoru. Dušou šľahla iskra nádeje: azda nie je ešte všetko stratené. Otvoril pomaly oči a spustil polohlasne, ale tak rázne, že Fraňovi vrážalo sa to až do nervov, do mozgu:

— Tak vidíš, ty oplan… Peknú starobu si nám to s materou pripravil!… Nech ti to prischne na duši!… — dopadalo slovo za slovom pomaly, vážne, jako kameň, uviazaný psovi na krk, do hlbokej rieky, alebo ťažká hruda za hrudou do bezodnej hrobovej jamy uvädlých, sklamaných nádejí. — Rob si, čo chceš, keď si si raz slučku na krk uviazal… Ale tá perepúť… — oči mohutného bradatého chlapa zasršaly bleskom… — prah môjho domu neprekročí… Tú nechcem videť, nechcem nikdy!… — zachrčal vysilený, zachytávajúc sa o ženu a plavovlasú dcérku, čo pribehla s poľa spotená, zadychčaná a teraz horúcimi slzami kropila rozpálené otcovo čelo a jeho drahé, polepené, pokudlané vlasy…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.