ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brehy nad Zeleným mlynom na jar oživly. Akoby boly prvé teplejšie slnečné lúče vyvábily zpod zeme kŕdeľ krtov, objavily sa medzi kriakmi a drobnými borovicami na úvratiach a kopcoch ľudské postavy.

Vypínajúc sa nad plotom, s hlavami, strácajúcimi sa niekde v oblakoch či siahajúcimi až k modrej oblohe, vyzeraly z hlbokého mlynského dvora jako obri. Široké veliké chrbáty uniesly by toho každý za celé fúry. Ramená sa rozháňaly k práci ponad celé ostredky, od rozrasteného topoľa pri ceste až hore k borovému lesu. Ozrutné nohy prekročily pár krokmi celý vŕštek, oba široké lány i s poľnou cestou, čo sa vinie medzi nimi.

Mlynárka na Zelenom zavadila vše očima, cestou z kurníka alebo do stajne ku kravám, o nezvyklé divadlo. Znepokojená vbehla do kuchyne, akoby za posledné hradby pred nepriateľskou záplavou. Keď naďabil sa muž, spustila celá ustarostená:

— Čo sa to robí na tom vŕšku! Rýpe sa to, babre ako šťúry od rána do večera na takej Golgote. Na svojom nebude to mať skoro nič, ale nám uchmatnúť zprava-zľava, tu obilia, tam zasa ďateliny to trafia. Čert nám to bol dlžen! To sa už ani hydina pred nimi neobstojí. Ešte nám to pozabíjajú, keď sa ktorá kura zatára na ten ich fliačik paprať.

— Zatváraj si ich alebo daj na ne pozor, aby ti zo dvora nevyliezaly. To si nikto nedá tak obilie kmásať, ako my. Bol by aj blázon. Teraz sa už darmo čertíš, keď sa ti tu zahniezdili pred samým nosom; so svojho vŕšku vždy na teba dopľuvnú. Hej, Golgota! Pekná Golgota! Voľakedy to bol panský sad a potom sa na tom páslo. Zem oddýchnutá bude rodiť lepšie, ako tvoja vyžitá.

— Čo už pre tých pár zemiakov či pár kilov zrna, ktoré sa tam urodia. Ale za tú protiveň to nebolo hodno dať si to pred samým nosom uchmatnúť. Chodíš medzi ten svet, chodíš, aj v krčme strovíš, ale čo by si sa mal dozvedeť, sa nikdy nedozvieš, iba keď ťa iní predchytia.

Mlynárovi sa ženine výčitky už prejedaly.

— To sú sprosté reči, že by ich na voz nepobral. Tak si to nedaj pred nosom uchmatnúť, keď vždy smrdíš grošom! Čo si nepovedala, kým bol čas: na! tu máš! tu sú peniaze! kupuj! Iba božekať vieš, vzdychať, že nemáš a potrebovala by si.

— A ty si ten múdry. Nevedel si o ničom, povedz radšej pravdu. Sám si otváral oči, keď si tých ľudí na vŕšku zazrel. Vraj, peniaze! Už by sa bolo tých pár groší dáko našlo. Viem, že ani Cicvárek ani Hlouška nemajú svoje diely dodnes zaplatené a preca sa na nich rýpu, aj žať budú. Bolo by sa počkalo i tebe.

— Ale prestaň už raz. Nežer sa toľko pre tie mizerné fľaky. Dopraj tým chudákom tých pár hrúd. Nech sa s nimi hrajú, piplú ako malé deti. Nuž, tak nezáviď. Máme toho dosť, ani to poriadne obrobiť nevládzeme.

Mlynárka sa zamračila. Neskôr dostala jej tvár síce ľahostajnejší výraz, ale zato odvracala sa od muža, čo nechcel uznať svoju chybu.

— No, tak vidíš, ty hrdopýška — pokračoval mlynár posmešne, ale už trochu s úsmevom. — Nevmestila si sa do vlastnej kože, chcela si sa na cudzie ulakomiť, nuž, máš proti sebe súsedov. Hneď dvoch odrazu. Teraz ťa to škre, v lyžičke vody by si ich utopila. Ale počkaj, však ty budeš k nim aj milšia. A ešte budeš rada, že sú nie horší, že nemáš s nimi pod chvíľou dáku protiveň.

Inokedy zasa hovoril pán otec:

— Dobre, nech si majú. Čo by nemali? Aj chudobnému človeku sa má dostať, nie len vždy tým vyžieračom pahltným.

Ale nebolo to úprimné. Bolelo ho srdce, že prepásol takú zriedkavú príležitosť a neproboval odkúpiť od panstva celý ten dlhý pás zemí až k hore. Patril voľakedy k mlynu, bol by sa k mlynu zasa vrátil. On, Matúš Sojka, bol by odčinil, čo zavinili niekdajší predchodcovia Hodinkovci a zanechal potomkom državu v jej starých medziach.

Aspoň len jeden pás dostať nazad zo zašantročených zemí!

Bolo by sa mu chcelo vykonať v živote aspoň raz voľačo väčšieho, trvalejšieho. Bol preca synom otca dobyvateľa, rozmnožovateľa. A šľah, búrlivé kolotanie tej prudkej, výbojnej krvi ozvalo sa zavše i v jeho žilách.

Ale to bolo iba chvíľami. Priskoro uznal márnosť svojich túžob. Iba horkosť v ňom zostala. Horkosť, že si nemôže dopriať ani toľko radosti, ako ten posledný šuster, čo nadobýva kus zeme z panského.

Nemôže, lebo nemá na to. Neusporil, nevyženil. Áno, tak málo toho doniesla jeho Helena a preca by ani súseda nezniesla vedľa seba. Uráža ju, lačnú pýchu, že sa jej skoro pred samými vráty začína rozťahovať bedač. A sama vyšla z pomerov málo čo lepších. S najstaršou jej sestrou dali ledva pár stovák.

*

Okolo desiatej prestal súsed Cicvárek robiť. Sišiel s vŕšku, vnišiel bráničkou na mlynský dvor a zamieril k studničke pod kameňmi. Sišiel po schodoch a napil sa z priehrštia.

Už chcel odísť, keď šibol okom k mlynu. Otvorenými dvoma dvermi zazrel mlynára za stolom raňajkovať.

Zmenil hneď úmysel a pobral sa ta.

— Daj Pán Boh dobrý deň! — pozdravil vo dverách.

— Pán Boh daj. Vzácna návšteva — usmieval sa mlynár. — Nový majiteľ, nový súsed.

Veľkohlavý počerný chlapík sa uškrnul. Dobre mu padlo trochu tej chvály.

— Čo by ste radi? — ozvala sa mlynárka so zamračenou tvárou od sporáku.

— Dáky hrnček by vás prosil, napiť sa vody — vymýšľal Cicvárek zrečisko.

Podala mu nevrle belasý plecháč.

Nevolaný hosť sa nehýbal. — Aspoň, reku, zapijem, čo som nezjedol. Čakám, čakám, že mi žena donesie dačo dobrého na tú desiatu, reku, dáky šnicel. Krajec chleba, čo som si vzal zajedať, som už dávno zjedol, ale toho dobrého predobedu kde nič, tu nič — žartoval, pozrúc vše na mlynára ujedajúceho si z rajnice praženice.

— Možno, že ste dobre neobjednali, keď nedostávate — prekáral ho mlynár, — alebo máte neposlušnú ženu.

— Veď iba ak tak — prisviedčal mu Cicvárek. — Len keď vy máte poslušnejšiu.

— Ďakovať Bohu, ide to, keď som si ju vycibril — ukáral sa mlynár ďalej. Hneď sa však zahanbil, že si zahráva s lačným človekom.

— Daj sem tanier! — pýtal od ženy.

Keď mu ho hodila trochu nevrlo na stôl, naložil priezočivcovi naň skoro všetko, čo mal na rajnici.

— Ukrojte si, súsed — potisol pred neho peceň chleba a nôž. Pritiahol stoličku pred tanier s praženicou a ponúkol počerného chlapa, čo akosi divne blúdil očima okolo seba.

Ponúknutý podíval sa na mlynára i mlynárku prekvapene, nedôverčive. Ale vidiac v mlynárovej tvári dobrácky úsmev a v mlynárkinej tichú ľahostajnosť, dal sa do jedenia.

— Musím sa naučiť po mlynársky raňajkovať — ozval sa, keď dojedol. — A že mám domov ďaleko a ženu neposlušnú, sbehnem si, pán súsed, radšej k vám.

— Príďte, čo by ste neprišli. — A nerobte si z toho nič, keď budeme mať niekedy iba obzerance.

— Ach, toho sa ja nebojím. Pani mamička nás o hlade nenechá — zabočily mu oči k mlynárke skúmavo.

Ale tá neuznala za hodno odpovedať.

*

Vidiac povoľnosť mlynárovu, odbehával Cicvárek od práce častejšie. A od neho naučila sa to i žena. Vzala deti sebou na pole. Keď jej tam zavadzaly, zaviedla ich na mlynský dvor.

— Hrajte sa s malým Matúšom — prikazovala im. — A keď bude jesť, pýtajte si.

Inokedy zabehli si motyku požičať, lebo sa im, vraj, na ich porisko zlomilo. I na rýľ, lopatu prišiel rad.

Ktorési júnové odpoludnie — kosila sa už ďatelina na krm — sbehol Cicvárek do mlyna zasa.

Ledva pozdravil. — Koľkože je hodín, prosím vás? — prekvapil ich už čudnou otázkou. — Ale by to bolo už pol jednej?! — robil sa prekvapeným, dívajúc sa na nástenné hodiny.

— O desať minút náhlia — ozval sa mlynár.

— Mám ísť na stanicu. O štvrť na druhú mi ide vlak. Ale akože pôjdeš, človeče hriešny, s takýmto prázdnym žalúdkom?! — pľasol sa rukou zľahka po bruchu. Ani sa už nezasmial na vlastnom vtipe. Blúdivé čierne oči, zažiariace vše ako uhoľ, svedčily, že Cicvárek to myslí vážne.

— Sadnite si a jedzte — potisol pred neho mlynár tanier s pár suchými zemiakmi. Chcel sa ho čím skôr zbaviť. Ba dúfal, že dotieravec pohŕdne hlúpym jedlom.

Keď videl, že sa po zemiakoch iba zaprášilo, prišlo mu hladoša ľúto. Nabral mu na tanier polievky, ba vypýtal mu od ženy aj hrnček kávy ku krajcu chleba.

*

Súsedný kus vŕška dostal od panstva fabrický robotník Hlouška, človek ešte mladší, driečny, veľký neurvalec. Hlouškovci však vršek dlho neobrábali. Zdá sa, že vôbec neboli zrodení pre prácu v poli. Kus svojho ostredku dali si zorať a nasadili doň zemiakov. Ostatné nechali ležať úhorom. Iba ona čo vodila ta kravu pásť a pár batohov trávy zavliekla i domov. Bola chudučká, suchá osôbka, s večne utrápenou tvárou, trápiaca sa horko-ťažko s dvoma deťmi. Prvé doniesla si do manželstva jako vdova. Muž nakladal s ňou, staršou od seba, dosť mrzko. Bil ju a zapletal sa s mladšími robotníčkami. Ženil sa najviac k vôli chalupe. Sám sa o pole vôbec neozrel.

*

Horúci slnečný júlový deň schyľoval sa k západu. Na priedomí fabrických bytov stála okolo lavičky malá skupina ľudí, horlive besedujúc.

Slovo viedol driečny, ešte dosť mladý chlap, tmavooký blondýn v modrých plátených pracovných šatoch.

— Tu sa to tiež tak neudrží — zdvihol hlavu a podíval sa s presvedčením do tvári beľavému, ružovolícemu päťaštyriciatnikovi pukajúcemu z hnedej fajky. — Peniaze, keď sa má s nimi niečo začať, sú drahé a plno ich leží doma v punčochách, slamníkoch, truhliciach. Fabriky sa nemodernizujú, nerozširujú, nové nezakladajú. A sveta pribúda, nároky stúpajú. Ľudia hrdlujú horšie jako dobytok, nedoprajú si, nevedia nič o svete. To je nie žiaden život.

— To sú reči, prosím vás — uškrnul sa ružovolíci fajčiar. — Čo ten svet má robiť? Na grunte zostane iba jeden syn, ostatní hybaj do sveta, na remeslo, do fabriky.

— Nemuseli by, keď je teraz tá pozemková reforma — ozvala sa tučná červenolíca vädnúca ženská, zaberajúca miesto dvoch na lavici. Pekná vyvinutá bruneta v skoro priesvitných tmavomodrých šatoch sedela v prostriedku ako zacviknutá. Lebo veď s druhého konca len len že sa udržal na lavici štihlý párik dorastajúcich dievčat, ľahko oblečených, jako by sa vracaly od rieky z kúpania.

Boly to žena a dcéry fabrikantovho švagra, Vychodila, čo stál s horiacou cigarou medzi zubami práve naproti, medzi chlapmi. Bol neveľkej postavy, brunet s akýmsi unudeným, kyslastým výrazom v tvári, s bičíkom v ruke, na chudých nohách žlté remenné gamaše. Boly to už iba jakési pozostatky predošlej panštiny. Vychodil bol totiž aklimatizovaný Viedenčan. Pred pár rokmi bol sa pustil do samostatného podniku v Rumunsku, ale čoskoro biedne stroskotal a vrátil sa s trochu spadnutým hrebienkom „na lont“ do Česka. Švagor fabrikant musel vyplácať náradie a šatstvo, čo za ním prišlo. I tak putovalo zariadenie zväčša do Viedne. Lebo veď pani Vychodilovej neimponovalo mužovo magazinérske postavenie, čo mu doprial švagor z milosti vo svojej cementárni. Vrátila sa radšej do Viedne, kde mala tetku a ešte pár iných príbuzných. Tam si zariadila elegantný byt a žila v ňom s dcérami. K mužovi chodievala s dcérami iba na leto. I to sa musela dosť premáhať, aby vidieckemu svetu ako tak ulahodila a nedala pocítiť svoju povýšenosť.

— Pozemková reforma! — uškrnul sa ružovolící fajkár. — Tá ten svet nespasí. Nepoviem ešte, keď si taký železničiar lebo robotník postaví na tom fľaku, čo z nej dostal, dáku tú chalupu. Ale taký sluha lebo hofier z toho kúska poľa nevyžije. Zasa sa len bude do fabriky, do mesta tlačiť.

— Veru, bude — prisvedčil fičúrsky Vychodil, — Nedostal Cicvárek z panského dve jutrá? A prestal ten človek chodiť do fabriky? Čerta prestal. Iba, že sa teraz morduje doma, keď príde od nás z roboty. Ani nie je ráno vypočinutý, ako by mal byť.

— A tu Hlouškovci sa skoro ani nehýbu s poľa, ako by mali z neho bohvie čo svážať. A ono je toho všetkého spolu poldruha jutra. Toľký čas márniť pre trošku toho žita a pár riadkov zemiakov! To budú mať, keď si to porátajú, všetko aspoň trojnásobne preplatené. Prehýňa sa to a pečie na tom slnku, už sú celí čierní a vychudnutí, čo sa z nich ten pot len tak leje, na triesky. Ja vám len to poviem: nevydržia tí tam viac ako rok-dva. Nehodno sa im tak mordovať, ani keby bohvie ako sypalo to zrno. Prísť tak horší rok, uvidia, že lopotili nadarmo, nuž zapľujú to a predajú.

— A tie drobné kúsky zasa len poskupujú tí väčší — dokladal Vychodil.

— Veru, mnoho sa tu ten svet natrápi a čo z toho má?! — zamiešala sa do rozhovoru nemecky fešná, pružná Viedenčanka a šibla okom po driečnom majstrovi, čo sa díval viac do neba a do diaľky, než na spoločnosť.

Lahodný teplý alt mladej ženy pripútal zanieteného blúznivca zasa k tomuto svetu. Vyrušiac sa zo svojich vzletných snov, podíval sa po nej záľubne. — Čia si ty to vlastne žena, ty pekná opica? — pomyslel si. — Odkiaľ si platíš taký drahý byt a z čoho sa tak šatíš? Lebo veď z mužovej pláce na teba nebárs toľko zvýši, čo by, neborák, ako sporil, utrhoval si od úst. Sama sa vyhováraš, že si vo Viedni k vôli dcéram, čo by sa v tomto zapadlom kúte iba darmo zanedbaly. Ale mne sa všetko tak zdá, že ťa k Viedni púta dáka stará láska, dáky stály pomer, čo ťa plní takým blahom, ktoré žiari z tvojich rozpustilých očí.

— Pozemková reforma, to je švindeľ! — odľahčil si modroblúziar Remeš. — Národ chce svoje právo, chce sa s boháčmi rozdeliť. A tu mu štát strčí do hladných úst škvarku: „Tu máš! Aby si nepovedal, že si nedostal.“ Taký chudák sa teší, ako malé dieťa, že, vraj, stojí na svojom. Ono to nestačí ani, aby sa mu tam koza napásla. Ale on, blázonko, sa teší a morí na tej škvarke, miesto aby udrel s ostatnými na tých veľkých a rozdelil sa s nimi nie o škvarky, ale o majetky.

— Dobrý je každý kúsok tej zeme, a čo by len pod zemiaky pár riadkov — nesúhlasila červenolíca machiňa, žena beľavého fajkára s rozumovaním blúznivého Remeša.

— Ak by tých pár zemiakov malo svetu postačiť, nebolo by nijakého pokroku, iba stará otročina — počal sa driečny Remeš rozpaľovať, — Dokiaľ nesrazí ľud k zemi kapitalistov, sa nikomu nepolepší. Omrvina viac lebo menej, to je všetko jedno.

— Aby dostal robotný človek viac, na to je štrajk — vypustil s obláčkom dymu pár múdrych slov ružovolíci Novák.

— Štrajk, srážky s četníkmi, to sú všetko hlúpe prežitky — vyriekol Remeš nad nimi pohŕdavým tónom zdrcujúci ortiel. — Čo sa získa štrajkom, to môže tešiť dnes už iba malé deti, uvedomelého proletára nikdy. Na kapitál sa musí ísť chytrácky. Tak, ako to urobili v Nemecku. Ľaľa! — vytiahol z vrecka šedomodrastý papierik a podal ho Novákovi, aby koloval z ruky do ruky. — To je marka, nemecká marka. Je to peniaz a nie je to to peniaz. Lebo veď — máte to tam napísané — tá marka tratí každým týždňom jeden fenig, do roka 52 fenigov, to je vyše polovice hodnoty. Tie si nenechá nikto doma v truhlici, ani v kase, lebo by sa mu čoskoro stratily ako lanský sneh.

— Bože! Nuž a čo s tými papierikami robiť?! — lámala si hlavu Nováčka.

— Musí ich dať ďalej, — bol apoštol novej protikapitalistickej viery vo svojom živle — a to hneď, aby nemal škody. A banky, sporiteľne tiež. Kto chce podnikať, vŕtať uhlie, slievať stroje, stavať, tomu sa peniaze len hrnú. Zo všetkých strán mu núkajú kapitál. Vynašiel si niečo, tu máš groše, vyrábaj to a predávaj, ale chytro. Tak to tam ide. Všetky kolesá sú roztočené, nikto nezaháľa, ani mašina, ani človek, ani groš. Vyrába a zarába každý.

— Nuž, a čo je v tom Nemecku taký drahý život? — nechápala vec Nováčka.

— Nie, pani Nováčka, iba vám sa tak vidí. — Tam každý lepšie zarába, nuž, môže si to platiť. Čo máme z tunajšej lacnoty, keď nemáte mešec plný?

— To je báječné! — zažiarily zelené oči Novákove. — To je už vynález. Tak sa vykrúti krk úžerníkom a skyvražníkom — zahorel oduševnením. — A peniaze sa kotúľajú z rúčky do rúčky, chytro bez prestania — napodobnil vysmiaty beľavovlasáň pohyb peňazí prstami a dlaniami. — Tak sa mi to páči. Zakaždým nocuje peniaz v inom mešci, v inej kase.

Nováčka fľochla na muža hnevivo. — To by tak bolo po tvojom, tá ustavičná zmena! — spenila sa v nej krv. — Ty by si sa najradšej tiež kotúľal, paskudník, z náručia do náručia, len keby ženská bola mladá — pomyslela si.

— Lenže takým činom, keď ti každý peniaze núka, sa do podnikania pustí potom každý somár alebo kmín — počal odhaľovať rub nového nemeckého peňažného systému švihácky Vychodil.

Mladý driečny chlap usmieval sa rozpačite.

— Nepustí, pán Vychodil. Ale keby sa i pustil, nerobí nič. Dohromady nič neskazí. Len keď má národ zárobok, chlieb.

— Hahaha! Vraj, nič neskazí. To by ste tomu dali! Ba tak skazí najviac — počaly sa ozývať výkriky so všetkých strán. — Ľahkomyseľníci podniky iba zahlušia. Donesú svet o zárobok. To že by nebolo nič?!

— Nedonesú — odvrával milenec Nemecka už celkom pokojným hlasom. — Sto fabrík praskne, dvesto ich vyrastie nových s jedného dňa na druhý.

Počali pozerať niektorí udivene, niektorí posmešne.

— A čo by nevyrástly? Peniaze sú lacné a je ich dosť. Musia sa kotúľať bez prestania, nuž, musí prísť nový podnik po každom bankrote.

— Len aby — zapochyboval Novák.

— Ale musí, pán Novák. Čudujem sa vám, že to nechcete uznať. Kde sú lacné peniaze, tam sa najviac podniká.

— No, trebárs, — prisvedčil Vychodil.

— A kde sa najviac podniká, tam sa vyrába najlacnejšie.

— No, môže i nemusí — pozastavil sa trochu muž vnadnej brunety.

— Musí. Podívajte sa: v Nemecku sa podniká najviac, najmä odkedy sú tam tie lacné peniaze. Je veľká konkurencia, ceny tovaru sa stlačujú.

— Nemusia — nedal sa Novák. — Od čoho sú kartely?

— Tam sa neobstoja. Národ by ich nestrpel — dôvodil.

— Chachacha! — rozosmial sa Vychodil. — Prečo by ich nestrpel? Strpí ich Anglia, Amerika, musí ich aj Nemecko, či sa mu páčia a či nie.

— A nestrpí ich národ ani tu, keď bude múdrejší. Aj tu musia peniaze zlacneť a fabrikanti sleviť zo svojich ziskov — počal sa nadšenec rozhorčovať, zružovejúc v tvári.

— Možno, neškodilo by — prestala mysleť vädnúca machiňa Nováčka, zaujatá debatou, na mužove kúsky.

— Vy hovoríte ako dáky bolševický agitátor! — usmial sa Novák. — Ako to môžete všetko s takou istotou predpovedať?!

— Môžem, lebo kto lacno vyrába, za lacný groš, skonkuruje toho, čo vyrába drahšie. Alebo ho donúti, aby sa sám chytal jeho fortieľov.

— Lenže dokedy bude to Nemecko tak lacno vyrábať a ľudí siliť, aby lacno požičiavali?! Iba do tých čias, kým to nepraskne, kým tie fabriky jedna za druhou nezbankrotujú.

— Prečo by maly zbankrotovať? — pozastavil sa Remeš nad takou rečou. — Prečo?

— Ja vám to poviem, pán Remeš — spustil Novák vážne. — Vy sa ustavične dívate iba na robotníkov, na nich myslíte. Dobre, robotníci majú svoj rozum, dobre. Ale kapitalisti majú tiež svoj rozum. A čo si vy myslíte, že sa tí uspokoja, aby sa im hodilo od ich milionov jedno dve procentá jako psovi koštiaľ? Čerta starého na to pristanú. Radšej vezmú svoje groše a frnk s nimi preč, do cudziny. A cudzí kapitál tobôž v Nemecku nezostane.

— Nech si ide. Nemecko ho nepotrebuje.

— Čože, že ho nepotrebuje?! To sa, môj milý, veľmi mýlite. Bez cudzieho groša sa tam, veru, všelikde kolá zastavia. A domáci kapitál bude utekať tiež.

— Nesmie, nemôže, cez hranice ho nepustia.

— To by ste si dali! Kapitál má rozum nad všetky zákazy. Ten vie ufrknúť kadekoľvek: vlakom, poštou i povetrím.

Švihácky Vychodil, zapaľujúc si na novú cigaru, podíval sa na bolševického protivníka s úľubou. Ženy si prestaly pošuškávať klebety, tešiac sa, že počujú niečo senzačného. Najmä slovo „povetrím“ akoby im bolo porobilo.

— To bude iba do tých čias, kým nebude proletariát solidárnejší — hľadel sa bolševík vymotať zo sieti.

— Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú — škeril sa Vychodil, ktorý sa cítil, ako sa zdalo, ešte vždy skôr bývalým podnikateľom či fabrikantovým príbuzným, než proletárom. — Kapitál, ten si potrpí na inakšiu solidaritu: trusty, syndikáty, kartely; veru tak, môj milý…

Mladistvý chlap hľadel kamsi k horám. Myslel na budúcnosť, na svoje ideály. Neuznal za hodné ani odpovedať hlúpym darmovravom.

— Dobrú noc! — lúčil sa chladno, ani ruky chlapom nepodal. Zmizol medzi fabrickými budovami, smerom k obci.

— To je tiež pekný čudák — ozvala sa prostoreká Nováčka.

— Ľahko sa mu to hovorí, keď ženu s deckom poslal, keď šiel do Nemecka, na krk rodičom. A tu je už s polroka, ale o žene, decku ani muk. Nech sú, kde sú, len keď si on môže žiť ako slobodný — odpľúval si majster na porazeného protivníka.

Veľká okrúhla tvár Nováčkina sa zamračila. — Muž hovorí, akoby tomu nesvedomitému ľahkomyseľníkovi závidel. Hej, veď ja viem, že sme ti s deťmi ako batoh na chrbte, najradšej by si sa ho zbavil. Slobody by sa ti chcelo, maškrtník, za dievčatmi lietať — vstávala Nováčka, že sa poberie i s mužom domov.

*

O rozhovore pred novákovským bytom vo fabrike dozvedel sa Matúš od mládka Joža. Ten počul o ňom v hostínci. Remeš sa, vraj, chystá zabrať fabriku i veľkostatok. Oboje bude vlastniť robotníctvo dohromady. Nebude nijakej srážky s četníkmi. Veď fabriky sa budú zaberať po celej Republike, ba i v súsedných štátoch.

— Aj o vás, strýc, hovorili.

— Čo? — znepokojil sa mlynár.

— Že vám zeme vezmú. Len kus lúky vám, vraj, nechajú a dáky ostredok pod zemiaky. Že môžete vyžiť z mlyna.

Jožo Spáčil bol mlynárovi so ženinej strany ďaleká rodina. Posledné týždne už ani nerobil. Chorľavel na pľúca. Chodil na účet nemocenskej poisťovne k okresnému lekárovi. Ten mu dával syrupy, prášky a kázal mu dobre jesť a chodiť po dobrom vzduchu. Mladík-sirota zostal v Zelenom, i keď už nerobil. Bol všade obľúbený. Mal dobré spôsoby, slušne sa šatil a stále bol plný nových zvestí.

— Nech si to vezmú radšej všetko! Mohli sme už dávno v meste sedeť v dákom skliepku alebo krčme.

— Aj nové peniaze majú prísť, čo stratia hneď na cene, keď sa nepustia ďalej.

— Pre mňa a za mňa! — znechucoval sa Matúš Sojka. — Mám ich málo teraz. Sotva ich uvidím mnoho potom.

*

Na leto prišiel bývať do Zeleného plzenský maliar profesor. I so ženou a dvoma deťmi. Priviezli si plno pláten i stojan a čo ja viem, čo.

Keď prišlo na jedenie, radili im mlynárovci, aby sa chovali v hostínci. Malá prechádzka neškodí. Dobre varia a pivo pod nosom.

Pán profesor si však nedal povedať.

— Budeme jesť, pani mamička, s vami. Nám chutí všetko.

A jedli naozaj. Misa zemiakov alebo knedlíkov zmizla pred nimi, keď si k nej zasadli, že sa po nich ani nezaprášilo.

Profesor chodil po lúkách a lesíku maľovať. Odkazoval i do mestečka, že by učil maľovať za peniaze, najmä mládež z lepších domov.

Ale vidiečania sa jakosi nedali navnadiť.

Večer, keď bol pekný čas, filozofovalo sa na lúke pod hviezdnatou oblohou. Pán otec s Jožom a profesorom.

Profesor filozofoval veľmi originálne.

— Pozrite sa, pán otec, na to nebo! Vidíte hviezdy, však? Myslíte si, že je to kameň, kov, bohvie aká pevná hmota. A to sú, možno, iba výpary z nás ľudí. A, môžbyť, že tie hviezdne papršleky nás živia alebo pomaly usmrcujú.

— Kto ho tam vie. A čo, keď padajú hviezdy, meteory?

— Veď ktože povedal, že sú všetky hviezdy rovnako husté? I kovové môžu byť. Ale mnohé sú iba z riedkych plynov. Veď kométy sa srážajú s našou Zemou, a my to ani nebadáme. Možno, preto je jeden rok taký, druhý onaký.

— A čo je, pán profesor, s tým Marsom? — spytoval sa Jožo. — Sú tam bytosti podobné ľuďom?

— To je nie naskrze pravdepodobné — vysvetľoval profesor. — My vnímame iba predmety od určitej hustoty do určitého stupňa riedkosti, počujeme len určitú malú čiastku zvukov, vnímame len určité farby. Prečo predpokladať, že by na Marse maly byť tvory nami dosiahnuteľné? O moc pravdepodobnejšie je, že sú celkom iného složenia, iných vlastností, iných smyslov, než my. Ba možno, že sa už dávno spustily na Zem, žijú medzi nami, škodia nám alebo osožia, schválne alebo mimovoľne, a my o tom nemáme ani tušenia.

Potom počal profesor hlásať sťahovanie duší. Jeho dvaja poslucháči odchádzali spať neskoro v noci vzrušení, seba neprítomní, odcudzení v myšlienkach tejto zemi a svojim pozemským povinnostiam.