Zlatý fond > Diela > Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku


E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

I. Stručné dejiny katolíctva na Slovensku

1. Počiatky kresťanstva medzi Slovákmi a doba Cyrilometodejská

Dľa panonskej legendy naši dávni predkovia, Slovania už od sv. Petra prijali svetlo evanjeliuma. Potvrďuje to pápež Ján X., ktorý tvrdí o ních, že už od počiatku cirkvi prijali evanjelium. Úskokovia z ríše rimskej, aby vyhli ukrutnému prenasledovaniu zo strany pohanov, radi vyhľadávali odľahlé tieto končiny, kde v sídlach pokojamilovných Slovanov našli útulku, pokoja, ba aj vďačné pole apoštolovania a takto vo veľkej miere prispeli k pokresťaneniu značnej čiastky našich predkov.[5]

Tvrdí sa aj to, že v VI. století po Kristu prisťahovali sa do týchto krajov mnísi z gréckeho kláštora Nytrie a osadiac sa stále na mieste terajšej Nitry, založily medzi Slovákmi prvý stánok kresťanstva.

No, ešte prvej, v polovici IV. stoletia zasiahlo sem učenie Áriusa a s ním aj bohoslužba, ktorú glagolskou liturgiou nazvali. Za časov pápeža Symmachia, vplyvom svätého Hieronyma prinavrátili sa otcovia naší k učeniu katolíckemu, ale s dovolením pápežovým podržali si bohoslužbu glagolskú.

Slováci museli vtedy cirkevne prislúchať k arcibiskupstvu laureackému (Lorch), lebo medzi biskupstvami, ktoré do tohoto obvodu patrily, spomína sa už roku 527 Nitra i Trnava a neskorej, r. 824 aj Ostrihom. Kusé dejepisné pramene neskorších časov stavajú kraj slovenský pod cirkevnú právomoc arcibiskupstva solnohradského a biskupstva passovského. Biskupi títo začali na Slovensku uvádzať bohoslužebnú reč (liturgiu) latinskú, spolu však úsilne pracovali na tom, aby aj tieto kraje pritiahnuté boly do politických krážov ríše franko-nemeckej.

Toto politicky nebezpečné pôsobenie nemeckých biskupov a cudzorodého kňazstva pohlo Rastislava, kráľa veľkomoravského k tomu, aby svojmu ľudu zaopatril učiteľov viery svojských, ktorí by aj reč ľudu dokonále znali, aj opravdovou láskou by sa túlili ku svojeti. — Takýchto mužov našiel v grécko-slovanskom meste Solúne (Thessaloniky), v osobách dvoch bratov: Konštantína, (neskorej Cyrillom nazvaného) a Metóda, pôvodom akiste macedónskych Slovanov.

Apoštolskí mužovia títo, plní svätosti, vedy a lásky ku svojim súkmenovcom, zavítajúc na naše strany, podržali síce liturgiu slovanskú, ale prispôsobili ju obradu carihradskému (gréckemu) a na miesto glagoliky, uvádzali gréckoslovanské písmo, ktoré samy zostavili, t. zv. cyrilicu, a toto všetko im pápež Hadrián II. s radosťou schválil, vysvätiac ich za biskupov.

Biskupská moc Konštantína (Cyrilla), ktorý sídlil na Velehrade, rozprestierala sa akiste na väčšiu časť terajšieho Slovenska. No, pre neprestajné nepriateľské vpády Frankov opustil roku 868. svoje sídlo a ostal mníchom Baziliánom, obdržiac kláštorské meno Kyrillos. Jako taký zomrel 14. februára r. 869. v Ríme.

Metód sídlil r. 867 v Nitre, r. 880 prenesený bol na arcibiskupský prestol ríše veľkomoravskej. No, nemeckí biskupi ťažko znášali umenšenie svojho vplyvu a nechceli strpeť slovanskú liturgiu, ktorú uvádzal sv. Metód. Roku 870 podarilo sa im zajať sv. arcibiskupa, ktorého uvrhli do ťažkého žalára, odkiaľ ho len prísny rozkaz pápežov vyslobodil.

V tom asi čase dovŕšil sv. Metód, sdružený s inými učedeľníkmi svojími slovanský preklad Písma svätého, a tým stal sa posvätným zakladateľom slovanskej spisby.

Tým urpútnejšie napádali sv. Metóda i slovanskú liturgiu nemeckí biskupi po smrti snahám jeho prajného pápeža Hadriana. Následkom týchto útokov nový pápež Ján VIII. vyslal roku 873 k sv. Metódovi svojho poslanca Pavla, s vlastnoručným listom, v ktorom mu zapovedá služby božie v jazyku slovanskom odbavovať. Metód sa síce aj tentokrát ospravedlnil, ale žalobníci r. 879 obnovili svoje obžaloby, následkom ktorých musel sa odobrať do Rímu. Tu však jeho pravovernosť pápežom uznatá a slov. bohoslužba povolená bola.

Medzitým podarilo sa nemeckým biskupom posadiť na nitrianske biskupstvo stúpenca svojich zámerov, Vichinga. — Tento pričinil sa, aby vzbudil nedorozumenie medzi kráľom Svätoplukom a Metódom, tak že kráľ sám podal žalobu na arcibiskupa u pápeža. — I z tohoto ohňa vyšiel náš Metód čistý a dostalo sa mu zadosťučinenia od najvyššej hlavy cirkve. Na Vichinga, ktorý neprestával pikle snovať proti svojmu metropolitovi, vyslovil neskorej cirkevnú kliatbu.

Medzitým bol cirkevný život na Slovensku znepokojovaný ustavičnými zápasmi medzi kňazstvom domorodím a cudzím, čo veľmi trápilo starnúceho arcipastiera. — Aby predišiel rozbrojom, ktoré by po jeho smrti na stádo jemu milé prísť mohly, postaral sa ešte za živa o súceho nástupcu. Popri pravovernosti, svätosti života a rozšafnosti hľadal sv. Metód vo svojom nástupcovi muža takého, ktorý by aj sväzkom krve bol viazaný k veriacemu ľudu svojmu. Veď hojné zkúsenosti ho učily o tom, jakým nešťastim je pre národ cudzorodá, nedomáca hierarchia a kňazstvo, ktoré nerozumie, nemiluje reč veriacich, a nešetrí jeho národné city a zvyky. Preto cítiac svoj blízky koniec, shromaždil okolo seba kňazstvo, a dotklivými slovami odporúčal im za svojho nástupcu domorodého Horazda. „Tento je — tak hovoril — synom vašej krajiny, muž slobodný, učený a pravoverný.Ten nech bude vôľou božou a z lásky vašej i dľa môjho úmyslu, mojim nástupcom.“ — Potom rozlúčiac sa s kňazstvom i veriacimi, napomínajúc ich, aby si dedictvo jeho verne zachovali, tak jako žil a pracoval, sväte vypustil dušu dňa 6. apríla, roku 885 a pochovaný bol na posvätnom Velehrade.

Kráľ Svätopluk nevedel pochopiť veľkolepé úmysly sv. Metóda; on nehľadiac do budúcnosti svojho národa, žil len dennej politike a preto nadŕžal zradnému Vichingovi a kňazstvu nemeckému, ktoré na Slovensku len desiatok (cirkevné poplatky) sberalo, o nábožensko-mravné sošľachťovanie ľudu slovenského však málo dbalo a pritom neprestávalo sledovať svoje nemecko-národné zámery. Kňazstvo toto vyvolilo si po smrti sv. Metóda za arcibiskupa Vichinga, z čoho povstal nový rozkoľ. — Následkom toho vyslal pápež Štefan poslov, aby spor rozsúdili. Rozsudok nám je neznámy; isté je len to, že Viching učedelníkov sv. Metóda všemožne prenasledoval, osočoval pred kráľom Svätoplukom, konečne Horazda aj s veľkou čiastkou domorodého kňazstva vyhnal do Bulharska. O tomto deji pre slovenské katolíctvo osúdnom, píše bulharská kronika: „Jedni hotoví boli učiniť všetko, (čo Nemci žiadali), druhí trpeť všetko; jedných neľudský mučili, druhým obydlie drancovali; iných nahých vláčili po tŕni, a to i mužov starých a takých, ktorí už prekročili dávidovské medze veku. Tých ale z kňazov a diakonov (jahňov), ktorí boli mladší, predávali židom; ktorí však zastávali úrad učiteľov, (vlastne vyšších kňazov), jako onen, Horazd a Kliment starší, muž veľmúdry, a Vavrinec a Naum a Angelár, týchto a viacej iných znamenitých, okovami železnými sputnatých držali vo väzeniach. A keď od kniežaťa (Svätopluka) obdržali povolenie, aby činili dľa vôle svojej, vyviedli ich z väzenia a trýznili ich ranami… Po neľudskom mrskaní odovzdali ich vojakom, aby ich odviedli každého inam, do krajov podľa Dunaja ležiacich…“[6]

Tak krušný osud pripravila nenávisť cudzincov kňazstvu Metodovmu, domorodému; tak zachádzali cudzinci—biskupi už vtedy so slovenským kňazstvom! — Následkom tohoto počínania utratilo Slovensko svoje domorodé kňazstvo a zo slovenskej krvi pochádzajúcich biskupov. A neblahý tento stav, menovite čo sa vyššieho kňazstva, týka, k velikej újme viery a cirkvi, trvá až do dnešných časov, v ktorých sa v našom cirkevnom živote odohrávajú výjavy temer na vlas podobné oným, ktoré sme vyše líčili.

Viching nejasal dlho nad svojim víťazstvom. Nenávidený u ľudu i domáceho kňazstva (nakoľko sa na zakútnych miestach niekoľkí predsa udržali), od nestáleho Svätopluka opustený, utratil biskupstvo a odišiel do Nemecka, kam srdcom už dávno náležal, kde sa stal kancellárom Arnulfa, kráľa nemeckého, neskorej biskupom v Pasove. A že súdy božie isto melú, dokazuje ďalší osud nešťastného tohoto cudzinca biskupa, ktorý bol pre svoj nekňazský nebiskupský život, dľa cirkevného výroku, od svojich biskupov-suffragánov zosadený z biskupstva.[7]

2. Katolicismus po páde ríše Veľkomoravskej do najnovšej doby

Pádom ríše veľkomoravskej nastaly na Slovensku desné cirkevné pomery. Turko-Bulhari inak Maďarmi menovaní, Arnulfom proti Svätoplukovi povolaní, od roku 814. robili cez Dunaj neprestajné vpády na slovenské územie, tak že roku 900. neostalo tu temer jediného nesborenéno alebo nevyplieneného kostola. Nebolo biskupov; kňazov tiež len po riedku ostalo. Tak znivočila kvetúci sad sv. Cyrilla a Metóda zloba cudzincov!

Medzi tým roku 896. zaujali veľkú časť Slovenska Poliaci, za nimi Česi a opäť Poliaci, dľa čoho podliehalo aj vplyvu a právomocnosti arcibiskupov poľských (hniazdanských, neskorej krakovských), poťažne pražských.

Slovensko rozdelené bolo vtedy na cyrilské biskupstvá nitrianske, prešporské a spišské. Obvod prešporského bol asi medzi Váhom a Moravou, ba ešte aj ďalej na Sever; biskupstvo spišské a nitrianske tvorilo Považie, asi od sliezskych Karpátov až po čiaru tiahnutú vedľa Jágra a riek Tisy a Toplej až do Solníka. (Szolnok).[8] — Biskupstvá tieto boly síce obradu slovanského, ale zachovaly jednotu viery i vernosť k apoštolskej stolici aj po rozkole medzi Rímom a Carihradom.

Roku 973 založené latinské biskupstvo pražské rozširovalo Obrad latinský aj medzi Slovákmi, práve tak, ako z inej strany aj biskupi passovskí usilovali sa dostať kraje tieto do svojich krážov.

Svätý Štefan, prvý kráľ uhorský hatený bol apoštolskú horlivosť svoju rozprestrieť aj na Slovensko, ktoré vtedy ešte len z nepatrnej čiastky patrilo pod jeho berlu. Z tej príčiny, ako aj že Slovensko malo už v tom čase dosť usporiadané cirkevné ustanovizne, nezaložil na Slovensku žiadneho biskupstva, kláštora, ba ani kostola. Ba aj po úplnom ovládaní územia slovenského obmedzoval sa sv. Štefan na potvrdenie, latinčenie, najviac ak na obohacovanie jestvujúcich už cirkevných ustanovizní.

Kláštorníctvo na Slovensku po neurčitých stopách stoletia VI. určitejšie zjavuje sa v st. VIII., keď Benediktíni zo Soľnohradu na týchto končinách hlásali evanjelium. V X. století prišli sem aj českí Benediktíni,[9] dľa všetkého glagolského obradu, ktorí osadiac sa na nitrianskom Zobore a pravdepodobne aj na Sv. Beňadiku u Hrona, pracovali na diele kresťanskej osvety ľudu slovenského.

V tomto čase zakvitly prvé kvety slovenského katolíctva v svätých pustovníkoch Svorádovi (Zoerard) a Benedikovi, ktorí svojim bohumilým životom a požehnaným pôsobením medzi svojimi slovenskými rodákmi napred u Nitry (na vrchu Zobore), neskorej na Skalke u Trenčína sa preslávili a tu aj mučedelnícku smrť podstúpili.[10]

Dávna revnivosť medzi latinským a slovanským obradom vzbudzovala na Slovensku neprestajné boje, následkom čoho sa vplyv Západu stále vzmáhal a s ními aj obrad latinský, zaiste nie bez prispenia dvoch Brúnovcov, ktorí sa za čas v nitrianskom sobore (kláštore) zdržovali. — Ticho tlejúci plameň vzájomnej nevraživosti vzplanul z príležitosti osobných bojov medzi uhorským kráľom Andrejom a jeho bratom Bélom. Bol to asi posledný ráznejší pokus stúpencov obradu cyrillského prelomiť moc nemeckých latinákov. Pokus nepodarený, po ktorom už nebolo možno zastaviť pozvoľné zanikanie slovanského obradu na Slovensku; čo aj v jednotlivých podrobnosťach obradov,[11] a zvykov a náhľadov zachovaly sa jeho stopy do novších časov. Súčasne ustupovalo aj domorodé slovanské kňazstvo do úzadia, a vydobijúc si hmotne výhodnejšieho postavenia u boku výsadného zemianstva, oddávalo sa a postupne odcudzovalo svojim veriacim, čím utratilo pozvoľna skoro všetok vplyv na duševný vývin ľudu slovenského.

Ináčej duchovnú správu na Slovensku prevádzali z prevažnej čiastky kláštorníci rozličných rehoľných rádov. (Vidz odstavec tohoto dielka: „Monasterologia [kláštorníctvo] na Slovensku“) Menovite spomínaní už Benediktíni rozšírili sa v XI. stol. hojne po Slovensku. K ním pridružili sa v XII. století Premonštráti, založiac si r. 1130 jeden z najstarších kláštorov na Bzovíku u Krupiny (Hont). V prvej polovici toho istého stoletia prisťahovali sa sem iste z východných krajov bojovní (rytieri) reholníci: Templári, založiac tu vyše dvadsať stánov (manserií), ktoré po zrušení tohoto rádu (r. 1312) zväčša prešly na podobný rád Johanitov (či Maltézov). V nasledujúcom století vzdor plenu tatarskému, pri ktorom množstvo kláštorov bolo vyplienené, prisťahovaly sa na naše kraje početné rády, z níchž ľudu slovenskému najlepšie služby preukázali Františkáni. V Pilišských horách, neďaleko Ostrihomu založil Euseb Kanonik novú, domácu rehoľu Pavlínov, ktorá sa čoskoro rozšírila po celom Slovensku.

Až počiatkom veku XIV. vidíme živší ruch zakladania fár po ľudnatejších obciach našich krajov.

Zmätky za časov panovania kráľovnej Márie a jej manžela Žigmunda, keď veľmožovia Bebek, Zápoľa, Podmanickovci a iní oligarchovia uchvátili početné cirkevné majetky; ďalej boje Matúša Trenčianskeho, pre násilenstvá na niektorých cirkevných osobách páchané, z cirkvi vyobcovaného, ktorý vyháňal nepoddajných biskupov a kláštorníkov z ich sídiel, konečne oživenie humanistických štúdií (t. j. napodobňovanie gréckeho a rimanského pohanského ducha, umenia a vzdelanosti) za časov Mateja kráľa — prichystalo pôdu zvlášť vo vzdelanejších vrstvách českému husitismu a neskorej nemeckému protestantismu luteránskemu.

Války husítske (1420 — 1435) pôsobily tiež mohutne na mysle ľudu slovenského, aj ináčej v nepretrženom kultúrnom spojení žijúceho s ľudom českým. Žiaci university pražskej priniesli Husovo učenie i na Slovensko, kde ináčej husitskí vojaci nepracovali tak krvave, ako inde. Poplienili síce niekoľko kláštorov, ale ľud ušetrili. Čiastka slovenského zemianstva, ba niejedon aj z kňazstva ako ku pr. nitriansky biskup Tomáš de Debrenthe a kanonik Lauriny bola im naklonená.[12] Prijatím kompaktát basilejských smierila sa veľká časť Husitov s katolíckou cirkvou a obdržala výsadu prijímania (najsvätejšieho Tela) pod obojím spôsobom (t. zv. „Kališníci“). Husítske, vlastne neskorej kališnícke sídla a kostoly boly na Slovensku v Bánovciach, vo Veľkých Topolčanoch, Zay-Uhrovciach, v Lednici, Kšinnej, Hričove, Vesteniciach na Podmanine a inde na Považí.

Jednako myšlienka opravy cirkevných pomerov[13] a duch náboženských hádok bol už na Slovensku nastolený, zaplňujúc ovzdušie, až kým medzinárodný obchod a kultúrne prúdy nemeckého Západu nepriniesly vlny reformácie luterovskej, v ktorých sa dávno odcudzenosť a tlejúca nespokojnosť voči cudzím biskupom a kňazstvu na povrch dostala.

Hierarchia (vyššie kňazstvo) cudzorodá, reči a citov ľudu slovenského neznalá, trávila život svoj vo veľkých kultúrnych centrách (svetových mestách) cudzozemska, na kráľovskom dvore, vo vojenských ležaniach, v hlučných sboroch svetáckych magnátov, požívajúc razom aj viac biskupských a opátskych hodností, z ktorých niejednu len po mene poznalo. Pod takými biskupmi-veľmožmi nemohlo byť ani nižšie kňazstvo lepšieho ducha. Bohoslovecká vzdelanosť velikej čiastky kňazstva bola veľmi chatrná,[14] počet kňazstva nedostatočný. Z toho nasledovala desná nevedomosť ľudu vo veciach viery. Dlhotrvajúce vojny turecké, v nich porážka moháčska a z nej pochádzajúce bezhlavie, všeobecné schudobnenie ľudu a zosurovenie mravov nielen u poddanstva, lež aj v triedach meštianskych a zemanských, ktoré sa teraz ako vyhladovaná zver rútila na veľké biskupské a kláštorské panstvá. Takto neobsadené ostávaly viaceré biskupstvá a fary a rehoľníci sa rozpŕchli.

Luterovský pohyb prvých zachvátil nemeckých mešťanov baňských miest na Slovensku, ktorí v týchto časoch plných zmätkov, položiac ruky na cirkevné majetky svojich právomocností, povolali si z Nemecka, dľa vkusu vtedajšej doby univerzitne vzdelaných, ale v hmotných nárokoch značne skromnejších kazateľov nového učenia. Domáce kňazstvo, súc zväčša aj samo na duchu kleslé, nenachádzajúc u ľudu veriaceho žiadnej opory, či podobrotky, či po zlotky podľahlo pohyblivým často bezohľadným a miestnym pomerom ľahko sa prispôsobňujúcim nemeckým kazateľom.[15] Títo v krátkom čase tak vedeli opanovať vedúce kruhy týchto veľkou samosprávou vládnúcich miest, že katolíkom na najviacej miestach pod pokutou smrti bolo zakázané služby božie si tu odbavovať.[16]

Medzitým protestanti len postupne uvádzali svoje novoty. — Zdánlive ešte poslúchali katolícke cirkevné vrchnosti, zachovávali väčšiu čiastku obradov sv. omše, podržali ušnú spoveď, upotrebovali katolícke oltáre, kostolné rúcha a uvedením prijímania pod obojím spôsobom, menovite však uplatnením reči materinskej veriacich, vyplnili dávne túžby, vyhoveli odvekým tradiciám slovenského ľudu.

Aj zemanstvo čoskoro nasledovalo vábny príklad baňských miest, a zaberúc cirkevné majetky svojho územia, odohnalo zväčša neobľúbených katolíckych kňazov, alebo prinútilo ich prijať niektoré novoty. Ľud vo veľkej väčšine ani pochopu nemal o význame zavedených novôt, ba dľa známeho hesla „čí je kraj, toho náboženstvo vládne“ („cuius regio, illius religio“) ani slova nemal v otázke prijatia novej, alebo podržania si starej viery. Takto sa skoro celé Slovensko octlo v protive s katolíckou cirkvou, z prvu síce cele nepovedomej, a až postupne zpoznanej.

V búrlivých týchto časoch zaniklo na Slovensku viacero rehôľ, menovite kedysi vplyvní Benediktíni a Premonštranti úplne. (Pribudli však Minoriti a Milosrdní Bratia.)

Násilenstvá a nesnášanlivosť prívržencov nového učenia čo skoro prebudily katolíctvo, dosaváď ospalé a netečné. Roku 1554. novovymenovaní biskupi, možno už v dvanástej hodine prichytili sa k práci za znovuvzkriesenie katolíctva. Sem smerovala aj diecezánska synoda, zadržaná roku 1557. v Nitre. Roku 1560. osadil sa do Trnavy účinlivý rád Tovaryšstva Ježišovho (Jezuiti). Od tých čias stala sa Trnava vedúcim mestom, matkou slovenského katolíctva, plným právom „slovenským Rímom“ nazvaná. Jezuiti založiac po Slovensku vyše 22 kláštorov, medzi vtedy smerodajným slovenským zemanstvom, Františkáni[17] v tej dobe valne rozšírení, medzi poddaným ľudom slovenským vykonali velikú prácu náboženskej obnovy a mali nemalé zásluhy o zpätzískanie Slovákov katolíctvu.[18] — Že sa pri tom nepracovalo všade len zbraňami ducha, že sa kde-tu upotrebúvalo aj násilie, nemožno ani tajiť, ani nezazliť. No taký bol vtedy duch času.

Staré, v reformačných pohyboch vyplienené kláštory zaľudnely, i nové (počtom asi 50) povstaly na všetkých stranách Slovenska. I fary, za časov náboženských rozbrojov zpustnuté, boly včuľ znovuzriadené, potrebám primerane ohraničené a obsadené čo len svetskými katekistami, tak zvanými licenciátmi, na koľko chatrný počet súcich kňazov nepostačoval. Po krvavých a ťažkých zápasoch ustálil sa v celku od tých čias málo zmenený obraz cirkevnej príslušnosti slovenského ľudu, aký nám ho tabuľka tohoto názvu číslicami znázorňuje. Dľa hrubého výpočtu Slováci sú v 73% katolíci, v 27% protestanti.

Turecké války a občasné povstania vládobažného zemanstva zapríčinily ešte väčšie zaplavenie slovenského územia cudzorodým, menovite maďarským vyšším i nižším duchovenstvom. Zo svojich dolniackych biskupství, kapitul, kláštorov a fár vyhostení duchovní ba i mníšky utiahli sa na bezpečnejšie slovenské kraje, kde mnohí z nich aj povstávali, vytískajúc domorodých. Tak keď roku 1557. museli veľkováradskí kanonici pre hrúzovládu sedmohradských protestantov opustiť svoje sídlo, prešli do Trnavy, kam sa bola zo strachu pred Turkom utiahla aj kapitula ostrihomská.[19] Prijatí časom medzi kapitulníkov trnavských, nielen že vytisli kňazstvo slovenské, ale svojimi maďarskými kázňami oslabovali katolícky duchovný život rýdzoslovenského kraja tohoto.[20]

Úplnejšieho dovŕšenia obnovy cirkevných poriadkov dostalo Slovensko za panovania o cirkev zaujatej Marie Terezie. — Roku 1776. znovuvzkriesila drievne biskupstvo spišské, a z ostrihomského arcibiskupstva, poťažne jágerského biskupstva vykrojila biskupstvá baňsko-bystrické a rožňavské, zakladala aj početné fary a kláštory. Jej pozornosti neušla detinská úcta slovanských národov monarchie k svojim prvoapoštolom, svätému Cyrillovi a Metódovi, a preto roku 1777 vyprostredkovala u apoštolskej Stolici, aby sa k ich úcte po všetkých kostoloch monarchie slávievaly bohoslužby. Ona postavila v Prešporku generálny seminár pre výchovu klerikov, odkiaľ veľké nábožensko-kultúrne požehnanie sálalo pre slovenských katolíkov. — Tam vzkrslo roku 1793. „Učené slovenské Tovaryšstvo“, prvý to literárny spolok slovenských spisovateľov katolíckych; tam vychovaný je prvý zákonodarca reči slovenskej: Anton Bernolák.[21]

Cirkvi nepriaznivý duch panovania cisára Jozefa II. zacítilo slov. katolíctvo zvlášť zrušením (r. 1782) viac ako 20 kláštorov rozličných rádov, menovite ale rozpusteným zbožných braterství a spolkov náboženských. Z kláštorníkov udržali sa skoro len Františkáni a Piaristi. Poslední sa slovenskému ľudu čím diaľ väčšmi odcudzovali.

3. Katolícka spísba slovenská čo kultúrny základ slovenského života

Slovenskí katolíci cez dlhé stoletia museli svoje nábožensko-kultúrne potreby nasycovať z bohatej náboženskej spisby bratského národa českého. — Až založením roku 1635. katolíckej univerzity trnavskej začínajú sa prvé pokusy samostatnej katolíckej spisby slovenskej. Sem patrí prvá slovenská modlitebno-poučná knižka od Mikuláša Tomášika, (svetského), vytlačená roku 1691., jako aj prvý slovensko-katolícky kostolný Spevník z roku 1700. Vystúpením Bernoláka, hlavne však založením spomenutého už „Tovaryšstva“ začala sa katolícka spisba potešiteľne zmáhať. Z kruhu tohoto vyšli cirkevní spisovatelia, ktorí požehnaným perom krájali opustenému katolíckemu ľudu chlieb nábožensko-kultúrneho preporodenia. Takí boli hlavne kanoníci: Juraj Palkovič, Andrej Mésároš, František Hábel, farári: Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly františkáni: Hugolín Gavlovič, Vojtech Gazda, a mnohí iní. O cirkevný spev slovenský velikú zásluhu si získal madunický farár a slavný básnik Ján Hollý svojim roku 1842 a 1846 vydaným Zpewníkom.

Preklad slová života večného obsahujúceho Písma svätého, je každému národu akoby priepustným listom do velikej rodiny národov kresťanských. Toto precítili prví naši vierozvestovia sv. Cyrill a Metód, keď do slávskej reči preložili Písmo sväté; to skoro po tisícletí zacítili aj slovenskí katolíci. Dávnej túžbe katolíckych Slovákov vyhovel konečne spomínaný už ostrihomský kanonik Juraj Palkovič, ktorý po 30-ročnej úmornej práci preložil a roku 1827. (v Budíne) vydal celé sväté Písmo.

Aj ináčej vek tento ako by bol oživením tej zlatej doby Metódovej. Záujmy katolíctva medzi Slovákmi nikdy neboly tak úzko slúčené so záujmami národnými. Toto pochopili mnohí z vtedajších strážcov slovenského Sióna, ako kardinál arcibiskup ostrihomský Alexander Rudnay,[22] (1776 — 1831.) Ladislav Zábojský, spišský, Kluch a Wurum, nitriansky, Lajčiak rožňavský biskup, nadovšetkých ale nástupca sv. Metóda, nitriansky biskup Fr. X. Fuchs, ktorý takmer sám riadil všetku vtedajšiu cirkevno-literárnu činnosť slovenskú, a čo pravý apoštol svereného sebe stáda, vyše 20,000 výtiskov 9 dobrých slovenských kníh daroval veriacim svojim. — No, úplne splynúť s ľudom svojim, stať si na čelo jeho čo opravdový otec a vodca doviedol len nezapomenuteľný baňskobystrický biskup Štefan Moyses.[23] Svojimi v sladkej reči národnej písanými pastierskymi listami, ako kedysi sv. apoštol Pavol, mocne prispel k pozdvihnutiu katolíckeho povedomia svojich veriacich.

Ešte prv, roku 1804. rozdelené bolo biskupstvo jágerské a utvorené boly z neho nové biskupstvá košické a satmárske, jágerské však súčasne povýšené na arcibiskupstvo, ktorému boly, čo metropolitovi podriadené prevažné slovenské biskupstvá: spišské, košické, rožňavské a satmárske. Toto roztrhanie Slovenska medzi dve, teraz už silne pomaďarčené arcibiskupské právomocnosti, nebolo ovšem v záujme slovenského katolíctva.

Po zaniknutí „Matice Slovenskej“ nastaly medzi Slovákmi časy krušné. Na prestoly slovenských biskupství zasadali arcipastieri, ktorí z prevažnej čiastky nielen že nepochádzali zo slovenskej krve, a reč ovečiek svojich nerozumeli, ale chovali sa proti ním neprajne a otvorene nadŕžali smeru mnohých mocných politikov svetských, aby Slováci zanedbali svoju materinskú reč, postupne ju zabudli, a pretvorili sa na Maďarov. — Za príkladom kaločského arcibiskupa Petačiča, začali hornouhorskí biskupi dôsledný boj na celej čiare cirkevného života proti materinskej reči svojich veriacich. — Jedni to robili hladšie, ako primas Ján Scitovský. Iní ako Ipolyi-Štumer (nástupca Št. Moysesa) a Žig. Bubič otvorene a bez ohľadne. Od svojich arcipastierov opusteného ľudu zaujali sa z jeho krvi pochádzajúci šľachetní mužovia, ktorí za príkladom katolíkov šťastnejších národov, po ťažkých zápasoch a veľkých obetiach,[24] pričinením sa hlavne dr. Andreja Radlinského vymohli povolenie založiť katolícky slovenský literárny „Spolok sv. Vojtecha“, roku 1870. do života uvedený. Okolo tohoto spolku podarilo sa shromaždiť roduverné kňazstvo a ľud slovenský tak, že dnes (1914) už počíta 33,000 žijúcich údov, a toľký asi počet katol. slov. rodín sýti v rýdzo katolíckom duchu písaným chlebom pravej kultúry. Aj Radlinským sostavená modlitebná knižka a spevník „Nábožné Výlevy“ ktoré už v milion výtiskoch upotrebúva k domácim chrámovým pobožnostiam náš ľud, zabezpečuje mu nehynúcu vďaku národa.

Od veľkej čiastky vyšších i nižších pastierov svojich zanedbávaný slovenský ľud octnul sa v rokoch sedemdesiatich minulého stoletia (XIX.) v najhlbšom stupni pálenečného moru. Tomuto žalostnému stavu hrádze postaviť, a ľud zpod záhubného vplyvu židovskej úžery vymaniť podujali sa pod vodcovstvom horlivého kňaza Štefana Závodníka, viacerí mužovia. Pracovali neúmorne tlačeným slovom, ľudovými missiami, kázňami, zakladaním spolkov striezlivosti. Neprajníkom kultúrneho pozdvihnutia slovenských katolíkov, vláde a čiastočne i niektorým biskupom (ku pr. košický biskup Ocskay) podarilo sa mnohosľubný tento pohyb násilne umlčať.

Trvácnejší bol v rokoch osemdesiatich sosilnený ruch šírenia sa pobožnosti ružencovej a bratstva živého ruženca jako aj iných náboženských spolkov. Slovenský ľud, ktorý už v predjozefínskych dobách pridŕžal sa rozličných spolkov náboženských a ťažko znášal, keď mu ích svevoľný cisár Jozef II. rozohnal, teraz s nebývalou horlivosťou oddal sa týmto bohumilým braterstvám, nachádzajúc v ních útechy vo svojej opustenosti i obživenia svojho hlboko založeného náboženského ducha.

4. Politický ruch slovenských katolíkov

Výbornú zkúšku podstúpilo katolícke presvedčenie nášho ľudu v poslednom desaťročí minulého stoletia, keď vláda uhorská po viacerých nepodarených pokusoch, vyniesla zákony o civilnom manželstve, beznáboženstve a urovnoprávnení židovstva. A tu povstal medzi slovenskými katolíkmi a prívržencami liberálnej vlády nikdy nevídaný boj. Zápas posvätený krvou mučedelnickou, bohatý na mužné napínania posledných síl, na sebazapierania a obety (povestné voľby v Nitre, v Stupave a inde; stíhaní slov. kňazia Kocúrek, Rojko a i.), čo všetko cez stoletia bude svedčiť o nezlomnej vernosti slovenských katolíkov k cirkvi, k apoštolskej Stolici. — Od stoletia trvajúce nedorozumenia medzi predákmi maďarských katolíkov a slovenskými katolíkmi akoby boly v týchto cirkevno-politických bojoch zažehnané; katolícki bratia krajiny Uhorskej akoby si boli porozumeli, a ľud slovenský v nádeji, že mu maďarskí bratia vydobijú ukrivdené práva rečové aspoň v kostole a v škole (ako to bol staručký maďarskokatolícky vodca gr. Ferdinand Zichy nieraz slávnostne prisľúbil) s nebývalým oduševnením hrnul sa pod volebné prápory kresťanskej ľudovej strany. No, bohužiaľ skoro nastalo vytriezvenie. Vodcovia tejto strany „pre strach židovský“, skoro spriatelili sa pôvodcami proticirkevných novôt. (Wekerle, Kossúth, zlopovestná koalicia.) Slovenskí katolíci s bolestným sklamaním museli zkúsiť, že sa práv svojej materčiny touto cestou nedomôžu. Ľudová strana vyhodila 13. bod svojho pôvodného programu o obrane národností, a v jej slovenskom orgáne „Kresťan“ nedovolila ani len spomenúť meno Slovák. Trpko oklamaným nezbývalo iné, ako osamostatniť sa na poli politickom a pod vodcovstvom roduverných katolíckych mužov : Martina Kollára, Andreja Hlinku, Ferdinanda Jurigu a Ferka Skyčáka založiť si s kresťansko-národným programom novú ľudovú stranu slovenskú. Nasledujúce udalosti ukázaly jasne, že opravdu katolícku politiku v Uhorsku viesť bez slovenských katolíkov, tým menej proti ním je nemožnosť.

Miesto, aby si toto spoznanie povšimli a chyby uznali, hodili sa maďarské katolícke kruhy s bezpríkladnou zúrivosťou proti prirodzeným vodcom slovenských katolíkov tak na poli cirkevnom (Ružomberok, Lúčky, Černová), ako aj na politickom. (Väzenia v Ružomberku, Segedíne a Vacove boly vtedy preplnené pre vernosť k rodu svojmu väznenými slovenskými katolíkmi a ich kňazmi.) „Vyhubiť!“ stalo sa heslom proti roduvernému hlúčku slovenských katolíkov a v tomto bratovraždelnom boji žalostný zástoj hrali práve arcipastieri slovenského ľudu: spišský Alexander Párvy a čiastočne baňskobystrický Vlk Radnai-Ritthammer.

Popri ťažkej borbe slovenského katolicizmu na arene politickej, prozreteľnosť Božia vždy budila národu nášmu mužov, ktorí sa starali o duševný pokrm svojho ľudu. Vedľa spolku sv. Vojtecha, ktorý i pri zjavnej nepriazni cudzorodých biskupov požehnane pôsobil, pracoval vždy hlúček katolíckych spisovateľov, ktorí pod vodcovstvom chváleného už dra A. Radlinského, neskorej kanonika dr. Mallého, postupne Pavla Blahu a konečne Fr. Richarda Osvalda zasvätili život svoj pestovaniu katolíckej kultúry medzi rodákmi svojimi. Popri Radlinskom iste Fr. Richard Osvald zaslúžil si tu výnimečné miesto, ktorý vyše sto poučných spisov a kníh napísal a vlastným nákladom vydal k upevneniu a zveľadeniu katolickeho ducha medzi Slovákmi.[25]

Palkovičov preklad sv. Písma už dávno nezodpovedal potrebám katolíckeho obecenstva, v ktorom čím diaľ hlasnejšie ozývala sa túžba po novom, dokonalejšom vydaní svätých kníh. — I tvorca svätovojtešského spolku, i sám spolok neprestávali starať sa o túto potrebu. Po viacerých nevydarených pokusoch samého dr. Radlinského, a neskorej Fr. V. Sasinka s A. Kubinom S. J., konečne viacročnou družnou prácou Andreja Hlinku, Jána Donovala (Tichomír) a iných, hlavne však Fr. Richarda Osvalda, roku 1913. dospela táto záležitosť k postupnému vydávaniu nového prekladu sv. Písma vo sväzkoch. Vydaním týmto tak úfame, zaujme rod náš slušné miesto v kruhu ostatných kultúrnych národov sveta katolíckeho.



[5] Dľa cirkevného spisovateľa Tertulliana (Contra Judaeose 7) kresťanstvo už v II. století na týchto krajoch valne rozšírené bolo.

[6] Sborník Velehradský IV. 51.

[7] Annal. Freh. anno 899.

[8] Fr. V. Sasinek: Dejiny počiatkov Uhorska. Str. 37.

[9] Pokračovateľ letopisov pražského Kosmasa spomína sv. Prokopom založený benediktinský kláštor na Sázave v XI. století, kde sa služby Božie odbavovaly obradom slovanským. — Mnísi títo boli neskorej kniežaťom Spitihnevom II. vypúdení a uchýlili sa na Slovensko.

[10] Pamiatku týchto Svätých zvečnil biskup Selepčeny, vystaviac na Zobore osmyhranný kostol. Neďaleko tohoto je jaskyňa, ktorú obýval sv. Zorard, veľmi zanedbaná. Iná jaskyňa na vrchu Skalke, u ktorej stojí tiež už opustený kostolík, úcte týchto svätých mužov zasvätený. — O znovuvzkriesenie vďaky a úcty ľudu slovenského k sv. Zorardovi a Benedikovi (Blahoslavovi) namáhajú sa zvlášť od roku 1913. Jozef Buday a Ferdinand Juriga.

[11] Odchýlky starších i novších obradných kníh (ritualov) v Uhorsku od rimského obradoslovia sú pozostatky niekdajšej cyrillskej bohoslužby. K týmto skrovnučkým pozostatkom drievného cirkevného života slovenského pripočítať môžeme aj niektoré staré cirkevné pamiatky, aké nám zloba a zub času do novších čias ušetrily. Sem patria nebohým Jozefom Kohútom v Dolnom Kubine nájdený Kyrillský oltárik, tamže zvon s glagolským nápisom; okrúhla káplnka v Ludrovej a pravdepodobne aj v Uh. Skalici; starobilý kostolík sv. Michala v Dražovciach u Nitry i k sv. Trom Kráľom zasvätený niekdajší kostolík na Ostrolúke (Zvolensko). Akési údajne cyrillomethodejské pamiatky majú sa nachádzať aj v Matiašovciach u Vranova (Zemplín). Z novších časov máme sv. Cyrillovi a Metódovi zasvätené kostoly v Selciach (r. 1863.) na Mojtine a v Dohnanoch, tiež káplna na Poliku, v Laclavej. Na Moravskom Lieskove a v Stankovanoch, posvätený mu je osobitný oltár; v Lábe na Brezovici (Orava) v Lopeji a na Bacúrove (r. 1913.) v D. Lopašove v Námestove, Jablonke v D. Lipnici sochy; vo Višňovom obraz, v Radvani na Hôrke v Povážskej Bystrici a kedysi aj v káplnke pod zvolenským Ďumbierom v nástenných maľbách (freskách), v Hochštettne v oknovej maľbe na skle, v Gombaši, v Stankovanoch, v Dolnom Lopašove a v Mor. Lieskovém v obrazoch na kostolných práporoch, na Bartoš Lehotke (Tekov) bol do r. 1916. zvon s obrazom, na Prochote bol do r. 1917 179 funtový zvon so slov. nápisom: „S. Otče MethoDe! Ochraňuj CIrkeV KatoLICKV LIal a Sostavil Jozef Pozdech v Pešti 1867.“ a iný 58 funtový s nápisom: „Svätý Cyrille! Budiž Ochrancom Slovenska!“. V týchto ozaj skromnučkých cirk. pamiatkach zračí sa neutlumiteľná úcta slovenských katolíkov k sv. Cyrillovi a Methodovi, prvoapoštolom rodu nášho.

[12] Dľa protestantských auktorov od roka 1440 — 1453 podmanili si Husiti celé Slovensko a vieru husitskú prijalo celé okolie Novohradu, Hontu, Gemeru a Šaryša na toľko, že sv. Stolica rímska vyslala do Uhorska kardinála Juliána k potlačeniu tohoto pohybu (Lad. Pauliny: Dejepis superintendencie nitrianskej.)

[13] Tým zámerom slúžila diecezánska synoda vydržiavaná v Nitre roku 1494.

[14] Cisár roku 1559 dohovára ždiarskemu opátovi, že vysviaca — kňazov neumelých, bez priepustných listín od vrchnosti a biskupov.

[15] V Bardiove už roku 1494 účinkoval protestantský kazateľ Ján Meulen; do Kremnice uviedol luteránstvo Konrád Kordatič r. 1523. A o tri roky neskorej utvorilo sa už bratstvo luteránskych kazateľov baňských miest.

[16] V Novej Bani roku 1682 návodom evanjelického kazateľa pod pokutou smrti bolo zakázané katolícke služby božie verejne konať; no odbavovali ich potajomky v dome notára; mŕtvych pochovávali si po záhradkách. — V Bardiove sobrali roku 1539 katolíkom všetky kostoly i zabránili im verejné služby božie. Tu za poldruha stoletia boli katolíci bez kňaza a kostola. Košický rychtár Lipay roku 1553 zbraňou napadol kláštor Dominikánov; mníchov bil, odohnal, kostol vydrancoval, vzácny archív rozmetal. A tak to bolo vtedy po celom Slovensku.

[17] Kardinál Peter Pázmán urobil roku 1632 tritisíc zlatovú základinu kostolu trnavských Františkánov, aby tam pre Slovákov bola sv. omša, kázeň a katekismus.

[18] Cieľupovedomejší protireformačný ruch zahájený bol krajinským cirkevným snemom v Trnave roku 1610.

[19] Podobne zo strachu pred Turkom osadili sa do Trnavy aj Benediktíni, a z ostrova sv. Margaréty u Budína mníšky Dominikánky.

[20] Z počiatku kázávali v slovenskej Trnave temer holým múrom.

[21] Narodil sa dňa 3. októbra roku 1762. v Oravskej Slanici; zomrel ako dekan-farár v Nových Zámkoch 15. januára 1813.

[22] Kardinál Rudnay mal sa vysloviť „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavusero.“ = Slovák som, a čo by som sedel aj na Petrovej stolici, Slovákom ostanem.

[23] Slávny muž tento narodil sa z roľníckych rodičov slovenských v nitrianskom Veselí dňa 24. októbra 1797. Školy vychodil v Trnave a v Pešti. Roku 1821. vysvätený za kňaza, kaplánoval v Sv. Ondreji, na Bzovíku, v Tesároch, v Dubnici a v Pešti v Jozefove a Tereziove. Odtiaľ poslaný bol za universitného učbára do Záhrebu, kde ostal aj kanonikom. — Roku 1850. vymenovaný bol za biskupa baňskobystrického. Tu obetovave zachránil vyššie katol. gymnázium v B. Bytrici, s náukosdieľnou rečou slovenskou; vykonal aj učiteľskú prípravovňu a dievčenský ústav. On zachránil od zaniknutia a vydával na svoje trovy slov. katol. časopis „Cyrill a Method.“ Roku 1861. neohrožene viedol deputáciu slovenského národa ku kráľovskému prestolu, kde viackráť hájil krivdené záujmy a práva ľudu svojho. Roku 1863. stal sa zakladateľom a prvým predsedom vedecko-literárneho ústavu „Matice Slovenskej“, ktorú až do smrti s veľkou obozretnosťou viedol. U apoštolskej Stolici v Ríme vykonal pre svoje biskupstvo r. 1864, aby sviatok sv. Cyrilla a Metóda každoročne 5. júla slávnostne (čo duplex 1. classis) svätieval. Po ťažkých bojoch, požehnaných prácach opustil osiralý rod svoj pravý otec národa, vypustiac šľachetného ducha práve vo sviatok sv. patrónov národa nášho, roku 1869. Oplakaný celým národom, pochovaný je v biskupskej kripte, pod farským kostolom, v Tekovskom Sv. Kríži.

[24] Radlinský obeťou vlastnej česti musel vykúpiť od prímasa potvrdenie svätovojtešskeho spolku. (Ústne sdelenie Fr. R. Osvalda.)

[25] Z prepočetných Osvaldových vydaní spomenieme tu okrem 28 ročníkov kazateľského časopisu „Kazatelňa“ a jej pridružených „Literárnych Listov“ (18 ročníkov) ako poklady slov. katol. literatúry len tieto: „Dom svätý, čili život Tobiášovi“, výchovná kniha „Len jedno je potrebné“ poučno-potešujúca kniha pre nemocných: „Kvety z kríža“ a prevzácne 3 sväzky skvostného katol. almanachu: „Tovaryšstvo“.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2014 Petit Press, a.s.