Zlatý fond > Diela > Vrabčiak Ťulko


E-mail (povinné):

Stiahnite si Vrabčiaka Ťulka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Hranko:
Vrabčiak Ťulko

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Martin Hlinka, Martina Turanská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

Vrabčiak Ťulko

Čim čam, sem tam, bolo žitko, už ho nieto, čim čam, sem tam.

Takto smutno si čvirikal mladý vrabčiak Ťulko. Skackal po zamrznutom dvore a túžobne opieral čierne očká na smetisko, či tam čo najskorej niečo vynesú. Dnes mu bolo tak smutno. Od jesene, keď mu jeho mamku ten krvilačný kršiak Chňap chytil, bol celkom opustený. A veru je mladému vrabčiakovi, ktorý prežíva ešte len prvú zimu, bez dobrej rady zle.

Prišly mrazy a minulo sa žitko. Ani schovať sa nemal kde pred zimou. A jaký pozor musel dávať na seba. Starý kocúr Bajúz, ten Chňap a ušatá sova Bubu veru striehli, aby sa mu dostali na rebrá.

Ale Ťulko sa nedal. Práve v tom stálom nebezpečí o život sa prejavil jeho bystrozrak a dôvtip. Ba niekedy sa už aj vysmieval svojim nepriateľom.

Z večera bolo veľmi chladno. Ťulko tušil, že do rána bude krutý mráz. Prehľadal už všetky kútiky na starom humne, aby si mohol niekde pokojne pospať. Konečne naďabil na staré, opustené hniezdo lastovičiek. Pravda, hniezdo malo len veľmi úzučký otvor, ale Ťulko mal útle a pružné kosti.

Jejééj! Tam bolo teplučko. To mäkučké periatko tak príjemne zahrievalo. Len zobáčik vystrčil z hniezda a začvirikal:

Čim čam, sem tam, bolo žitko, sem tam.

Kocúr Bajúz sedel v humne učupený pri slame už od obeda. Striehol na toho vrabčiska. Nebol vôbec hladný, ale zachcelo sa mu poľovať. Čo myš, to je nič. Myši sú tak hlúpe, že poriadny kocúr nemusí na ne ani striehnuť. Sošmykne sa po slame a už ju má v pazúroch.

To je nie zábava.

Ale taký vrabčiak! — To je voľačo!

Ten ti celkom pokojne skacká po dvore, hodíš sa na neho a… vrabčisko si celkom veselo čviriká vo vzduchu. Taký vrabčiak, to je potvorka! Pod zuby je to, pravda, celkom nič. Ale tá rozkoš, chytiť ho. To je to!

Čim čam, sem tam, bolo žitko, sem tam…

Bajúz si pretrel packou bajúzy. To je mršina ten vrabčiak! Teraz si ani len nepríde pohrabať do slamy. Len keby ho dostať mohol. Veruže by si odložil jeho krídelko, aby všetci kocúri videli, že ulovil vrabčiaka.

Čim čam, sem tam…

Bajúzovi sa to čvirikanie zdalo byť výsmechom. Zodvihol sa a tichúčko sa vytratil z humna. Dnes ho už nedostane. A do toho hladkého kúta, kde je to lastovičie hniezdo, tam za ním nemôže. Ale počkaj len…!

*

Minula krutá zima. Už aj niektoré kvetinky vystrkovaly svoje útle hlavičky. A Ťulko bol samou radosťou skoro bez seba. Už lietalo mušiek na habadej. A lastovičie hniezdo bol veru dobrý domov. Ani do neho nefúkalo a mohol si tam celkom pokojne driemať. Len tá okatá Bubu! To je stará stariga. A má také veľké okále, že je z toho hrôza. Ale nech ju čert vezme. Nech si tu okolo hniezda celé noci obchenduje. Jeho veru nedostane a čoby hneď mala ešte dve také obludné okále aj na chvoste. Tá striga strigônska!

A Ťulko pokojne spal. Prebudil sa len vtedy, keď už bolo slnko na parate. Vystrčil hlavičku z hniezda a opatrne sa poobzeral.

Na blízku nebolo nikoho.

Prudko sa z hniezda vyšvihol a posadil sa do hustého smreka. Tam začal uvažovať, čo by čím skôr sohnal do svojho lačného žalúdka. Včera večer sa síce poriadne napchal, lebo našiel na dvore pekný kus kôrky, ale od večera je už dávno. A mušky ešte nelietajú. Hádam bude museť ísť striehnuť na nejakého svrčka.

Tak si sadol na medzu a napnute pozoroval, kde sa najprv také svrčisko ozve.

Sedel už dosť dlhú dobu. A zakliate svrčisko nie a nie! To je hlúpe. Poriadny vrabčiak si napochytre nemá ani čím uspokojiť žalúdok.

Zrazu ho prešiel mráz. Ani nie vysoko nad sebou spozoroval kršiaka Chňapa, ktorý krúžil v smelých krivkách a uprene sa díval na neho. Ťulka sa zmocnil tak trochu strach a jeho hlavičkou vírilo niekoľko možností. Teraz však na uvažovanie nebolo času. Len keby mal na blízku svoje hniezdočko.

Ani nevedel ako, napadla mu spasná myšlienka. Tak to býva v krajnom nebezpečí.

Nožičkami sa pevne chytil hrudy, natiahol krídelká a začal sa trepotať, akoby už dokonával. Chňap, akoby len na to čakal. Ako strela sa vrhol strmhlav na medzu. Bol si už istý, že mu vrabčiak neunikne. Ale v poslednom okamihu sa Ťulko odkopnul a Chňap dopadol na tvrdú hrudu, až sa mu v očiach zaiskrilo. Ťulko, akoby len na to čakal, už sa pustil celou silou na krídla. Ale aj Chňap, omámený nárazom na hrudu, vrhol sa za ním. Musí toho vrabčiaka dostať, a čoby ho hneď čert vzal.

Keď Ťulko videl, že sa Chňap za ním žene, ba že ho už-už chytá za chvost, vrhol sa s krajným napnutím síl do šípového krúha. Chňap tam vrazil tiež…

Ťulko sa skryl pod malú skalku. Keď sa trochu sobral, vyzrel von. Pred krúhom sa knísal Chňap a… nemohol na krídla. Ťulko si dodal odvahy, sadol si medzi najhustejšie pichliače a pozoroval Chňapa. Ten chcel uleteť, ale nijako mu to nešlo.

Keď si Ťulko poobzeral pichliače, bol smelším…

Chňap, Chňap, ty si starý chlap. Čim čam, sem tam, buďme bratia sem tam…

Z Chňapových očí sálaly blesky. Bubu mala pravda väčšie, ale predsa neboly tak hrozné. Hádam je taký Chňap ešte horší ako Bajúz.

Chňap, Chňap, sem tam…

Chňap sa márne namáhal lietať. Ťulko to s radosťou pozoroval medzi bodliakmi.

Chňape, chlape, zavolám ja horára…

Ťulko si začvirikal a chystal sa vzleteť.

Zlovestný žiar Chňapových očí zjemnel.

— Ťulko! — — —

— Ja zavolám horára. — — —

Chňap sa ešte raz pokúsil vzleteť, ale keď nemohol, vzdal sa úplne.

— Ťulko, čo by si chcel?

— Daj mi pokoj, čim čam — — —

— Kde je horár? — — —

— Zavolám — — —

— Vypchal by ma, nechcem — — —

— Tak buď priateľ, to chcem.

— Horárovi nevrav —

— A čo ti je, Chňap?

— Mám krídlo jak zdrap.

— A nemáš čo ham.

— Už ti pokoj dám.

Ťulko videl, ako túžobne žiaria Chňapove oči po dajakom súste. A keď sa cítil byť v bezpečí, pokračoval ďalej:

— Chňap, viem, že si starý zbojník a teraz ťa mám v moci. Zavolám horára. Za to sa neboj. Ten potrebuje z teba len kožku a pazúry. Ináče ti neublíži. Tak čo? Aj by si žral, ako vidím. Neboj sa, pomôžem ti, aby si nepovedal, že som tak zlý. Zavolám kocúra Bajúza a ten ti bude vďačný, keď ho zožerieš. Dobre? Tak počkaj.

A Ťulko sa znovu chystal odleteť. Chňapov krivý zobák cvakal zlosťou. Ale keď pocítil pálčivú bolesť v krídle, zmocnil sa ho strach a zavolal na vrabčiaka:

— Ťulko —

Ťulko si znovu sadol a s uspokojením pozoroval Chňapa…

— Aha, ty by si už chcel mať Bajúza v bruchu. Len trochu trpezlivosti. Ja ti privediem aj celého horára. Môžeš ho zožrať aj s jeho búchačkou. A počkaj! Aký len budeš krásny, keď budeš vypchatý. —

Chňap úplne skrotnul.

— Ťulko, vravel si o priateľstve. Nevrav nikomu, čo mi je a kde som. Ja sa ti odmením. Aj chrániť ťa budem.

— A ja to nepotrebujem. Aspoň ťa čerti vezmú a budem mať od teba pokoj. Aby si vedel!

A Ťulko odletel na dvor horárne, až mu krídla brkotaly.

*

Chňap ostal sám. Ešte sa niekoľko ráz pokúsil lietať, ale nešlo to. Za každým pocítil v pravom krídle pálčivú bolesť. Obzrel si ho pozornejšie. Ani to nebolo tak zlé. Keď sa v zlosti vrhol za tým vrabčiačiskom do krúha, dokrvavil si stehno a krídlo a vylomil si na ňom dve prvé brká. A preto nie a nie sa dostať do vzduchu.

Nad hlavou mu zakrúžila stará vrana Kvak a škrekľavo zakrákala. Ešte to mu bolo treba! To je čierna čertica, tá vrana. Teraz bude kvákať po celej hore, že ho videla a zanedlho sa sem priženie celý kŕdeľ tých diabolských čiernych potvôr. A kŕdľu vrán sa veru ani somár neobráni.

Chňap sa opatrne utiahol do krúha, aby na neho vrany nemohly. Vedel dobre, že mu to neodpustia, že pred niekoľko dňami chytil také malé vranča. Pred nimi je najmúdrejšie len sa schovať. Keby tak jedna alebo dve, s tými by si ľahko pomohol. Ale zbabelé vrany napádajú vždy len v celom kŕdli.

A už sa aj celá hora ozývala kvákaním. To sa tie babiská svolávaly, aby si dodaly odvahy. Chňap sa učupil v krúhu medzi skaly, aby ho nebolo ani trochu videť. Na súsednom buku sa už usádzaly vrany a klebetily. Každá chcela, aby ju druhé počúvaly. Ale všetky prekrákala Kvak.

— Tu som ho videla, na môj’ veru, ľaľa tamto —

— Zabijeme ho —

— Zamordujeme —

— Oči mu vyzobem —

— Bachor mu rozdriapem —

— Veru tak —

— Len sa nedajme —

— Veď nás je dosť —

— Len počkajme, keď nás bude viac. —

— Veď sa mu my nedáme. —

— A len sa mu na chvost, tam nezobe. —

Ťulko si medzitým veselo poskakoval po dvore. Bol dnes v tak výbornej nálade. Už ani nemyslel na to, že ho Chňap skoro pochoval. Zachcelo sa mu trošku poškádliť Bajúza. Skackal po dvore všade popred neho. A Bajúz sa nedal dlho núkať. Niekoľko ráz sa vrhol na neho, ale vždy chňapol len po prázdnom vzduchu. Ťulko už skackal o niekoľko metrov ďalej a dovádivo si čvirikal:

Čim čam, sem tam, taby zau, keby mau — sem tam — — —

— Veď sa ti ja dostanem na kožu — odľahčil si Bajúz a oblízal si čumák.

— Aha, pravda, už ti aj krídla rastú. Len si ich potieraj smolou a nech ti ich myši každú noc mastia — doberal si ho Ťulko.

Razom počul od lesa kvákanie. To už dobre poznal. Musí sa ísť tam podívať, komu zas tie vrany kožu vypierajú. Na Chňapa už skoro celkom zabudol. Pravda, pohrozil mu, že na neho privedie horára, ale čo mu po ňom. Aj tak je už dosť potrestaný, keď nemôže lietať.

Pod lesom bolo ako na súdnom dni. Všetky stromy boly obsypané hádajúcimi sa vranami. Ťulko sa v duchu smial. Aha! To bude asi Chňapovi teplo. Dobre mu tak!

Sadol si na krúh a podíval sa do neho. Chudák Chňap! Sedel tam učupený, akoby sa ani dýchať neodvažoval. Po jeho výbojnosti nebolo ani len stopy. Veru, keby sa na neho teraz tie vrany shrnuly, keď sa nemôže ani brániť, ani ulietnuť, veružeby na ňom neostalo ani pierka.

Chňap pozrel na Ťulka a v jeho pohľade bola nemá prosba. Len aby ho nevyzradil, lebo by tie vrany tu sedely aj za mesiac, aby ho dostaly. Ťulko sa v duchu spokojne usmial. Hľa, aj to kršiačisko ho ešte pohľadom prosí. Len nech povie tým babám, že je Chňap tu, tak mu zapraží.

— Ťulko, nevidel si Chňapa? — pýta sa ho čierna Kvak.

Ťulkovi niečo napadlo. Musí si zahrať na veľkodušného. A prečo že by nie! Aby to kršiačisko videlo, že aj malý vrabčiak niečo môže.

— A ba veru som ho videl — — —

— Kde? — — —

— Ukáž ho — — —

— Vyškriabem — — —

— Rozpáram — — —

— Ja mu dám — — —

A vrany kvákaly jedna cez druhú, a každá mu chcela to najhoršie vykonať. Ťulko sa sotva dostal k slovu.

— Tetičky, viete čo, on letel — — —

Vrany si posadaly na medzu a každá chcela počuť čo najviac. Ale hlavné slovo viedla stará Kvak.

— A kam odletel? — — —

— No, do vzduchu — — —

— Ale ja som ho tu videla. — — —

— A chcel chytiť vranča — — —

— To je zbojník. Ja mu zobák rozdrapím — — —

— No a kam letel? — — —

— Hovoril, že ide na vohľady — — —

— Je to veľmi ďaleko? — — —

— Jejejéj, to je tam za tým veľkým kopcom — — —

— A na môj’ veru som ho tu videla. Ja sa ztadeto nepohnem — dušovala sa stará Kvak.

Ťulko videl, že tie baby takto preč od krúha nedostane. A už poniektorá začala aj do krúha nazerať. Niečo iného mu napadlo:

— Tetičky, pozor, ide horár s búchačkou — — —

To pôsobilo. Ako keby bol vrazil hrom. Celý kŕdeľ sa rozletel na všetky strany. Na krúhu ostal len Ťulko… Chňap si vydýchnul.

— Ťulko, ty si dobrý, — ozval sa po malej prestávke Chňap.

Ťulko sa dosť sebavedome podíval do krúha. Dobre mu to uznanie padlo od tak mocného nepriateľa.

— Hm, a ešte keby si si tak mohol na mne zaobedovať, to by bola chuť, čo?

— Nie, Ťulko, som hladný, ale neublížil by som ti.

— To ti neverím. Len keby si ma dostať mohol —

Chňap sa trochu pozdvihol na nohy a pokýval boľavým krídlom.

— Ťulko, ver mi. Tie diablice by ma boly ožobráčily. Ty si ma im neprezradil. Ak ešte budem môcť lietať, nezabudnem ti to… Ťulko — dodal po malej prestávke — buďme priatelia — — —

Ťulko sa vypäl, keď mu už teraz aj sám Chňap ponúkal priateľstvo. A čoby z toho mal, keby neprijal, alebo keby ho prezradil horárovi! A kto vie?

— A žral by si, čo? — — —

— Veru už niečo aj — odľahčil si Chňap a klapnul zobákom.

Ťulko sa pustil na krídla. Sadol si k potoku. Tam už lietalo dosť koníkov. Chytil jedného veľkého a zaniesol ho Chňapovi. Ten síce odvrátil zobák, lebo dosiaľ niečo podobného ešte nežral, ale konečne sa pustil do toho. Pravda, stehienko cvíčaly chutí lepšie, ale hlad je najlepší kuchár.

Takto to trvalo celý týždeň. Chňap sa len kedy-tedy vytiahol von z krúha a Ťulko mu nosil, čo našiel. Pravda, dalo mu to práce dosť, dokiaľ napchal Chňapovo, ako sa zdalo, nenasýtne brucho, ale bol hrdý, že môže pomôcť takému obávanému silákovi.

Jedno odpoludnie Chňap vyšiel z krúha a bedlivo si prezeral svoje porúchané krídlo. Už ho ani nebolelo. Nalomené veslové brká z krídla vyšklbol a pokúsil sa vzniesť.

Podarilo sa mu. Len pod lopatkou ho ešte trochu pichalo, ale to už nebolo nič. Zakrúžil nad dolinou a od radosti zapískal, ako to robia mladé kane. A Ťulko ho s konárika bez bázne obdivoval, ako mu to krásne ide, keď nemusí ani krídlami trepotať a predsa robí tak skvostné oblúky.

Chňap ešte raz zapískal, potom akoby nehybne zastal vo vzduchu nad Ťulkom, ktorý ho tak zbožne obdivoval. Ako strela sa vrhol na krúh a v nasledujúcom okamihu sa Ťulko bezvládne svíjal v jeho pazúroch. A lesy šumely a Chňap mlčal. Len vysoko vo vzduchu bez ozveny znelo Ťulkovo:

— Čim čam, bolo žitko, sem tam — — —

*

Slnce zapadalo. Mohutný roj lastovičiek sa zomdlene vznášal vo vzduchu. Ďaleko za rojom leteli Čimra a Šiko. Už nevládali. Pod krídelkami cítili akoby pálenie uhlíkom.

Tá cesta! Ponad moria, rieky, nebetyčné horstvá a zelené doliny sa ubiera mohutný vtačí národ tam vyššie, kde tak slnko nepáli. A ani jeden z tak početného národa nevie jasne prečo. Každý myslí len na srázne zelené svahy, na pricapené hniezdočko, odkiaľ po prvé vykukoval na ten boží svet.

— Len ešte trochu — nabádal Šiko Čimru — tamto pod tým kopcom si už oddýchneme. Tam budeme spať — — —

— Ale keď ja už nevládzem — odpovedá mu Čimra. — V hlave mi hučí, krídlami nevládzem. Spadnem.

— No len ešte trochu, veď sme už hneď tam — —

Šiko síce povzbudzuje Čimru, ale aj jemu by už bolo treba povzbudenia. Už dva dni nejedol ani len mušku. Ráno ešte chytil chudého komára, ale dal ho Čimre a potom sa už museli vzniesť, ako nariadil náčelník. A teraz veru… aj jazyk má suchý.

Ale vzmužil sa. A aby jej aj sebe dodal sily k ďalšiemu letu, začal o domove:

— Čimra, a či vieš ešte, ako to tam máme pekné? Ty si vlani ešte ani hniezdo nevedela murovať. Nosila si mi na to suchý piesok. A jakú veľkú skalku si mi raz priniesla. Ale teraz ho už máme pekné. Na celom okolí nieto tak pekného hniezda. Vyčistíme si ho, nanosíme tam nové periatko a potom pôjdeme nad potok na komárov. Či vieš, akí sú tam chutní komári? Takých nieto veru nikde, čo sú aj malí. Potom ty budeš sedeť na vajíčkach a ja ti budem nosiť malé mušky.

— Ach, čiáášvi — — — vzdychla si Čimra, ktorá trochu zabudla na únavu — len keby to nebolo tak ďaleko. — — —

— Už ani nie tak veľmi — tešil ju Šiko. — Ešte dvakrát uvidíme slniečko vychádzať a už budeme tam.

— Šiko, ja už nevládzem, ja si sadnem. —

Šiko videl, že sa Čimra čím ďalej, tým viac snižuje k zemi, preto sa rozhodol tiež k odpočinku, aby mu niekde na cestu nepadla.

— Tak poď, sadneme si. Veď ich ráno dohoníme. A už by sme potrafili aj sami. Len sem do toho hustého stromu, aby nás v noci nejaká sova neprepadla.

Čimra sa ako bez života posadila na hustú halúzku a potom sa podala trochu bližšie ku pňu, aby ju nebolo videť. Šiko ešte obletel s námahou okolie, či nieto niekde nepriateľa. Mal šťastie. Do cesty sa mu naďabil chudý komár. Priniesol ho Čimre, ale tá už spala. Zobla len jednu nôžku, stiahla hlavu medzi krídelká a spala ďalej.

Šiko zapichnul komára na pichliač, posadil sa vedľa Čimry a zadriemal tiež. Obával sa v týchto krajoch tuhého spánku, lebo všade hrozilo ešte aj v noci nebezpečie.

Sotva len zdriemol, ako sa mu zdalo, striasol sa po celom tele. Neďaleko na boku počul temné zvuky, ktoré mrazily až do kosti. Stará Bubu si až sem vyšla na hon, lebo sa doma už každý vedel pred ňou chrániť. Teraz tam s niekym vyjednávala, z čoho si urobia dnes hostinu. Šiko napnute počúval, Čimra spala ako bez života.

— Uhuhu, tu to bolo dobré. Vrabci a myši sa mi už hnusia. Ale dnes, uhuhu, to bolo niečo! — — —

— A kde si sa tak najedla? — — —

— Uhu, chlapče, musíš vedeť, ako a kedy. Teraz priletujú tie čierne lastovičiatka a tie sú ti… chlapče… veru až na zabažanie. —

— A ako ich chytáš, máti, veď tie veľmi rýchle lietajú? — —

— Ty si ešte hlúpy. Vo vzduchu ju nechytíš, tak je svižná. A teba vo dne aj oči bolia. Musíš si na ňu striehnuť k večeru. Ony lietajú celý deň, večer sú bez moci, vtedy si musíš niečo chytiť. Len dávaj pozor, kde sa na noc uloží a potom ju dostaneš bez námahy. Tak veru, chlapče. — —

— Uhu, máti, a ja už mám takú chuť na niečo. K ránu som našiel jednu zdochlú myš, ale mrciny preca žrať nebudem. — — —

— Ňa, uhu, mne sa veru už hýbať nechce. Hľadaj si sám. Ale niečo ti poradím. Tu som videla dve také potvorky. Voľakde sa do konárov schovaly. Tak si ich hľadaj. Voľajaké rebierko by som oblizla ešte aj ja.

Šiko tŕpnul. Tá sovská obluda si sadla celkom pod nimi na konár a uhúkala, aby ich vyplašila. Aj Čimra sa prebudila a začala sa na celom tele triasť. Šiko ju tískal ďalej ku pňu, kde bol hustý konár. Len keby už bolo ráno, veď by ich Bubu a jej syn nedostali. Ale teraz! Vrazili by do niektorého konára a bolo by po všetkom.

— Chlapče, pozri, veď sú celkom nad tebou. Veď ja hovorím, že si ešte hlúpy. Len tam pozri k tomu pňu. Hádam ich tu bude aj viac. Uhuhu, či to bude hostina.

— Ale máti, ja ich nevidím — hlásila sa tá druhá obluda zo spodku.

— Veď ja hovorievam, že si hlúpy. — —

Lastovičky sa úzkosťou triasly. Šiko sa už chcel vzniesť na krídla, ale čo bude robiť Čimra? Nemôže ju tu tak nechať. A keď, nech ich tedy zjedia oboch spoločne. Veď by ho bez Čimry ani to hniezdo netešilo.

— A to veru bude hostinka — hlásila tá spodná obluda a jej oči sa pri slabom svite mesiaca príšerne ligotaly.

Obe sovy si sadly celkom blízko na konár. Oči im zlovestne žiarily. Klapajúce zobáky šírily smrteľnú úzkosť. Šiko tískal Čimru ďalej ku pňu. Nad sebou zbadal veľkú dieru v strome. Hodil sa tam, ale…

— Buď, buď, buď, ja mám chuť, ach, chuť. — — —

Z diery sa vystrčil dlhý zobák, potom hlava s rozprestreným hrebeňom. Šiko s Čimrou sa ešte viac pritúlili k diere.

— Ja mám chuť, len poď sem, hneď ti oko vykolem, ja mám chuť. — — —

A dudok vyhrážal ďalej. Pravda, nikto sa ho nebál, ale ani sa nikto s ním nechcel stýkať, lebo strašne zapáchal.

— Máti, poď preč, tu je smrad. — — —

— Veru máš pravdu, chlapče, kto by taký zápach ňuchal.

— Len poď sem, hneď ti oko vykolem.

Sovy klapaly pohrdlive zobákmi a zmizly v nočnej tme. Šiko s Čimrou sa pritúlili k sebe.

— Už sa neboj — hovorí Šiko — dudka všetko obchádza. Môžeme teraz spať pokojne.

— Len ma rušte, hneď vám oči vykolem — pohrozil im ešte dudok a vtiahol svoj dlhý zobák do diery.

— Neboj sa ho, on len hrozí, ale má väčší strach, ako my — vysvetľoval Šiko.

A keď sa objavila prvá zornička, letely dve opustené lastovičky ďalej k severu.

*

— Chňape, chlape, čim čam, pusť ma tam, sem tam. — — —

Takto prosil Ťulko Chňapa a jeho hlas sa triasol úzkosťou. Ale Chňap neodpovedal a len si akosi potuteľne pohvizdoval. Leteli už vysoko nad oblakmi a Ťulkovi sa všetko pod ním zdalo byť jednotvárnou rovinou. Bola mu zima. Tam na zemi predsa nebolo tak chladno. A tie Chňapove drápy, ktoré ho tak pevne svieraly! Pravda, ani jeden sa mu ešte nezaryl do stehna, ale prečo ho už len tak dlho trápi? Radšej ho už mohol skántriť, aby ho nesužovala tá hrôza očakávania. Akí sú tí dravci krutí! Pasú sa na mukách úbohých vrabčiakov.

A tá nevďačnosť! Zachránil ho pred vranami, ktoré by mu boly zaiste brkáče preriedily, a… ten nevďačník, takto sa odpláca. Veď pravda, poctivý vrabčiak nemôže rátať na vďačnosť silného dravca, ale len keby to už netrvalo tak dlho! Nech si ho tedy zamorduje!

Takéto úvahy vírily Ťulkovou hlavičkou. Vzdal sa všetkého. Už sa ani nepokúšal vyprostiť. Aj tak nemal na to dosť sily. Opustil sa ako bezmocná zdochlinka. A Chňap mlčal a slnko zapadlo. Ťulko sa ešte podíval na vychádzajúci mesiačik a potom svesil hlavičku.

Ovial ho teplejší večerný vánok. Otvoril oči. Chňap krúžil nízko nad holými skalami a prenikave pískal. S niekoľko strán sa mu ozvalo podobné pískanie. A už sa aj objavovaly také stvory, ako bol Chňap. Medzi nimi bola jedna taká veľká, čo mala krídla ako traja Chňapi. Ťulko len pootvoril zobáčik a čakal svoju smrť.

Chňap sa posadil na skalu a okolo neho sa posadilo niekoľko Chňapúrov. Potom ho chytila do drapákov taká veľká Chňapurica a Chňap niečo vykladal tým druhým chňapákom a chňapúrencom. A všetci tak podivne bľabotali. A tá Chňapurica mu naprávala pierka na hlave. To je divná Chňapurica!

Dolinou sa ozvalo prenikavé pískanie. To tí chňapáci, čo medzi sebou tak nesrozumiteľne hovorili, že ich Ťulko vôbec nerozumel. Potom sa posadili všetci okolo neho. A Chňap ešte stále niečo rozčúlene chňapúril.

— No, tak si ma už len zjedzte — myslel si Ťulko. Každú minútu očakával, že ho tá veľká Chňapurica zobne do hlavičky a bude po ňom. Ale — nestalo sa nič. Len Chňap si tak zachňapúril:

— Ťulko, ty si dobrý vrabčiak! A žral by si voľačo?

Ťulko pootvoril očká akoby z nemilého sna. Neveril. Čo to tá dravá háveď len mele? Ale Chňapov hlas bol preca tak málo nepriateľský.

— Počkaj, niečo ti dáme — pokračoval Chňap. — Tak dones — obrátil sa na jedno chňapúrča. To veselo zapískalo, vznieslo sa do vzduchu a zmizlo za mohutnými skaliskami.

— Ťulko, ty blška, ja ti niečo dám — to tá stará Chňapurica hundrala, ale v jej hlase bolo niečo tak materského. Pustila ho zo svojich smrtonosných drápov a Ťulko poskočil medzi tými dravcami, ako keby to ani neboli dravci. To je divná aj tá Chňapurica. Aký má hrubý hlas a ostré pazúriská a preca… Aj ten Chňap! Veď je to nie ani dravec. Ako vie pekne hundrať.

A teraz začalo niečo, čo ešte Ťulko nezažil. Tá stará Chňapurica najprv priniesla skoro suchú stepku hrozna. Ťulko si zazobal niekoľko zrniek. Zanedlho dostal takú náladu, že tej Chňapurici tančil po chrbte a zobal ju do hlavy. A tí druhí sa váľali na krídlach okolo nich a tak veselo pískali. Potom ho tá Chňapurica chňapla do drápov a vyletela s ním tak veľmi vysoko. Tam ho pustila.

— Ťulko, daj pozor, budem ťa chytať. A niečo ti ukážem. —

Ťulko padal do hlbín. Ešte ani dobre neroztvoril krídla, už ho tá Chňapurica mala v drápoch a niesla ho vysoko.

— Ťulko, to tak nesmieš. Tak by ťa aj sova chytila. Ale sa obráť celkom dolu hlavou, a keď ti je už niekto na chvoste, tak sa obráť na chrbát. —

A tá Chňapurica dlho cvičila Ťulka, dokiaľ len vládal. Potom ho vzala do svojich drápov a sniesla sa s ním znovu na skaly.

Tam už bolo živo. Hádam sa všetci Chňapúri poschádzali z okolia, aby oslávili zachránenie Chňapa. A Ťulkovi sa viedlo tak, ako ešte nikdy dosiaľ. To chňapúrča prinieslo niekoľko plných klasov, pchali do neho uschlé čerešne a navlhnutý jačmeň. To bolo niečo, od čoho sa zogolík tak príjemne nababúšil.

Ťulko zabudol, že je medzi dravcami. Skákal im po chrbtoch, zobal im do hláv a čvirikal na plné pľúcka. Ale k ránu už nevládal. Potom ho vzala tá stará Chňapurica pod krídlo a Ťulkovi sa ešte nikdy dosiaľ tak božsky nespalo. Aj si ešte zaspieval:

— Čim čam, sem, tam. —

Potom už ani nepočúval, ako vesele tí chňapúri ďalej chňapúrili.

*

Keď zapadal mesiačik, Ťulko sa prebudil. Spadol na uschlú starinu a otvoril oči. Nad sebou zazrel veľkého dravca. Len pomaly si všetko urovnával v hlavičke. Ale všetci dravci už boli preč, len tá stará Chňapurica tam ešte sedela a tak láskavo sa na neho dívala. Ťulko sa jej už nebál, čo aj tak strašidelne vypadala. Veď ho večer hostili, smiali sa mu a spal preca pod jej teplučkým krídlom. Panečku! Tam sa to drichmalo! Ani v tom lastovičom hniezde nie je veru tak teplo.

V žalúdku pocítil škŕkanie. A hneď sa aj dal do zbytkov svojej hostiny. To veru bola hostinka, ktorej sa musí povedať „pane“. A ešte ostal tu aj skoro celý klas žitka, čo mu to chňapča, Boh vie odkiaľ prinieslo. A ľaľa! Ešte aj niekoľko zrniek suchého hrozna.

Dal sa do toho s chuťou a Chňapurica mu pri tom tak milo popískavala, akoby ho povzbudzovala.

— Joj, už puknem. Akože sa teraz dostanem domov — vzdýchol si Ťulko a pokúsil sa trochu poskočiť. — Veď ja nevyletím ani na tam ten buk, tak som sa dopchal — dodal potom.

— O to sa, Ťulko, netráp. Veď si od domova ani nie tak ďaleko. To len Chňap lietal s tebou tak dlho ponad hory, aby si nás niekedy nevyzradil. — Ale ty nás neprezradíš a prídeš ešte k nám — hovorila stará Chňapurica.

— Juj, ale keď máte tak hrozné oči — odpovedal Ťulko a vyskočil jej na chrbát.

— Toho sa ty, Ťulko, neboj. To máme preto, aby sme z ďaleka videli myšku a nepriateľa.

— A máte také zakrivené zobáky ako tá Bubu — dodával ďalej.

— To musíme mať. A čímže by sme si potrhali mäsko z potkana, keď nám žalúdok trávu nestrávi — vysvetľovala ona.

— A prečo sa tak schovávate v horách? Vidíte, ja skackám po dvore a ani toho Bajúza sa nebojím.

— Jaj, Ťulko, keď my máme mnoho nepriateľov. Ja to viem. Veď som ja už veľa ráz videla prílet lastovičiek. Ale hádam je to už tak, že každý tvor musí mať svojho nepriateľa. A nám je ešte najväčším nepriateľom ten tvoj zelený horár, na ktorého humne bývaš. A ešte ani nie tak, ako to jeho deravé drevo. Namieri ním, zahrmí, udre hrom a už sa aj z oblakov niečo váľa po zemi. Aj môjho muža Kaňúra vlani tak odpratal a od tej doby som skoro celkom opustená. A ja veru ani neviem, prečo nás tak nenávidí. Veď sa živíme zväčša len myšami a potkanmi a tie mu aj tak robia škodu. A že si niekedy, keď nieto myši, chytíme aj nejaké kuriatko, nemôžme za to, keď nás hlad donúti. Veď aj on robí škodu a zožiera všetko, čo len vidí. Ale, Ťulko, vieš, to je tak. Prameňom všetkého zla je žalúdok. To je najväčší nepriateľ. Keby všetky tvory žraly len vzduch a toho by bol dostatok, tak by sa ani nemaly prečo nenávideť.

— Juj, ale ja by som už chcel domov, len keby som vedel cestu, — hlásil sa nepokojne Ťulko.

— No, len počkaj — chlácholila ho Chňapurica — veď máš času dosť a u nás sa ti nič nestane.

Ťulko síce neodpovedal, ale trápilo ho, čo je doma nového. A dostal takú chuť zase poškádliť trochu Bajúza. Aby si Bajúz nemyslel, že sa ho bojí a že sa pred ním schováva. To tak ešte!

Stará Chňapurica zbadala na Ťulkovi, že ho už niečo trápi. Preto ho viac ani nezdržiavala.

— Ťulko, zachránil si Chňapa. Ja ťa teraz zanesiem nad tvoj dom. Dávaj dobre pozor na cestu. Ale že by si nás potom nevyzradil. A keď budeš niečo chceť, alebo ak by ti niekto ubližoval, tak nám to len príď povedať. Veď aj dravci vedia byť vďační. —

Potom ho vzala nežne do pazúrov, vyletela s ním vysoko nad vrchy a tak prenikavo zapískala, že sa doliny ozývaly a všetko vtáctvo sa v šialenom strachu schovávalo. Letela s ním práve ponad horárňou, ktorá sa zdala Ťulkovi taká drobulinká. Kŕdeľ sliepok a kačíc so škrekom uháňal s lúky pod cielňu horárne. Z domu vyšiel horár, poobzeral sa na všetky strany, potom namieril hore to svoje deravé parato a vzduch sa otriasol od výstrelu.

— Nenamáhaj sa, ty mudrc, to je vysoko — odľahčila si Chňapurica a letela pokojne ďalej, akoby sa ani nebolo nič prihodilo. — Ľudia si myslia, že sú len oni múdri a že sa my nevieme tiež brániť.

Prileteli nad Ťulkovo humno. Chňapurica roztvorila pazúry, ešte raz prenikave zahvízdala a obrátila sa zpäť. Ťulko padol do hlbín. Sadol si na štít humna a s odľahčením si začvirikal:

— Čim, čam, sem, tam, veľa bolo, bolo tam. —

Na humne nebolo nikoho. Ťulko sa rozhodol, že si pôjde trochu podriemať do svojho hniezdočka. Dlho sa nerozhodoval. Šmyknul tam ako strela, obrátil sa hlavičkou k otvoru a začvirikal si. Potom si nožičkami nachundelil okolo seba perie. Myslel na Chňapúrovcov. Ľa, veď sú nie ani tak zlí. A tá Chňapurica! Veď je to celkom zlatá mršina, čo má aj tak ohnivé oči. Ba veru je lepšia ako sova Bubu. A ako sa mu pekne pod jej krídlom drichmalo! Aj ju pôjde ešte pozreť. Počkaj, Bajúz, len mi niečo sprav, ved ťa tá ochachúri.

*

Potôčik šumel a lastovičky zomdlene sadaly na konáriky. Taká cesta! Aj mozole pod krídlami pálily. Ale už tu bude komárikov, na kopcoch zaznie fujara, z blatka sa budú stavať nové voniace hniezdočká a tak to bude.

— Pozri, Čimra, už sme tu. A ani nemusíme stavať nové hniezdo. To staré si vyčistíme, nanosíme tam druhé perie, čerstve ho hlinkou namažeme a budeme ho mať ako nové. No, či nie?

Takto tešil Čimru a srdiečko sa mu chvelo radosťou, ako im len teraz už bude dobre.

Čimra neodpovedala. A bola by toho chcela toľko a toľko načvirikať. Až sa im skoro dych zastavil od radostného očakávania.

Skoro naraz sa ulepili na svoje hniezdo. Šiko začvirikal, a Čimra poťukala do hniezda.

Z hniezda sa však ozval rozdurdený hlas.

— A vy huncúti, a vy takí a takí, a ja vám ukážem, no len počkaj, veď ti ja dám, len sa opováž, zavolám Chňapuricu, a vy takí a takí…

Šiko a Čimra skoro zmeraveli. Aj odleteť zabudli, len sa utiahli od otvoru. Objavil sa Ťulkov čierny silný zobáčik.

— A vy takí a takí, idete mi. Sotva som zadriemal, už ma rušia. Len počkajte, nech vyjdem, hneď vám rebrá dolámem, Chňapuricu zavolám, ja vám dám.

A Ťulko nadával a hrozil. Pri tom však len s obavou nakukoval z hniezda, aby sám nedostal po zobáku.

Šiko a Čimra sa posadili neďaleko na latu a smutne sa podívali na seba. Ako sa tešili na to svoje hniezdočko a teraz im ho zaujal nejaký votrelec. A Ťulko nadával a hrozil ďalej.

Šiko sa podíval na Čimru.

— Bieda, bieda.

— Veru, bieda — odpovedala mu smutne Čimra.

— A ako som sa tešil. —

— Aj ja. —

— Čo budeme robiť? — — —

— Ja neviem. — — —

— Musíme si vystaviť nové. — — —

— Hádam. — — —

— Ale to musí najprv vyschnúť. — — —

— Veru. — — —

— A ty ešte nevieš dobre lepiť.

V tom sa zas ozval Ťulkov hlas, ktorý sa odvážil pred hniezdo na druhú latu, keď videl, že sú jeho rušitelia len takí maličkí.

— A vy naničhodníci, ako sa sem odvažujete, ja som pánom v dome, a ja vám ukážem. — — —

Šiko a Čimra sa len smutne pritúlili k sebe a neodpovedali. Ťulko sa dlhšie díval na nich, a keď videl ich svislé krídelká a stiahnuté hlavičky, prisadol si bližšie.

— No tak, čo sa vám stalo, čo vám je, že tu smoklíte ako zmoklé psíčence? — — —

Šiko sa odvrátil, aby ho ani nevidel.

— Vzal si nám hniezdo — odpovedala mu bojazlive Čimra a pripútala sa k Šikovi.

— A prečo že by som si ho nevzal? A vy takí a takí. Hádam som mal v zime zamrznúť. A bolo prázdne a ja som si ho vyčistil a tak je moje a ja sa podívam, a vy takí a takí, hneď zavolám Chňapuricu. — — —

Ťulko hundral a hrozil, ale v jeho hlase nebolo ani tak mnoho nepriateľského. Čimra sa zas podívala na neho a všetky nadávky mu akosi viazly v hrdle. Veď ľa, akí sú to tiež malí úbožiačkovia. Boja sa ho, a on musí ešte aj s roháčom zápasiť. Veď hádam… no… ešte si budú mysleť, že je horší, ako tá stará sova Bubu. To už zas nie!

— Počujte, ja viem, že ste naničhodníci. Ja som to hniezdo vyčistil. Ale ja vám ho vrátim, aby ste vedeli. A tamto je druhé, pomôžete mi ho opraviť a budeme kvit. Ja sa s vami hádať nebudem. — — —

Ťulko odletel na štít, odkiaľ zaznelo jeho čvirikanie.

— Čim, čam, sem, tam, bolo hniezdo, už ho nieto, sem tam. — — —

— No, veď načo že by sa s nimi aj babral. Sú to chudáci, keď len teraz prišli a nemajú nič. On si najde druhé a bude mať pokoj. Veď je tu ešte niekoľko prázdnych hniezd. Ale sú to len blázniví živočichovia, keď sa smoklia za jedným hniezdom. Daj sa mi svete. Jedno hniezdo. A oni — to sú len!

Vrátil sa k nim.

— Ja hovorím, že ste babráci. Tak čo bude? Hádam by ste mi aj pomohli. Len či sa nehanbíte smokliť! Za jedno hniezdo! A hádam by sme sa mohli do toho už aj chytiť. — — —

Šiko sa díval na Ťulka a zvlhly mu očká. Je to skutočne pravda? Ten vrabčiačisko a prepustil by im ich vlastné hniezdo? To sa ešte nestalo! Veď čože hniezdo! To sa ľahko vymuruje. Ale to je jeho hniezdo, ktoré si s Čimrou vybudoval.

Podíval sa na Čimru.

Čimra obrátila zobáčik k oblakom a ponapravila si krídelká na chvoste. V očkách jej zablesknul zvláštny nepopísateľný plam.

Vyrušil ju hundravý čvirikot Ťulka:

— No tak, čo bude? Ešte hádam, aby som sa vám aj prosil?! — — —

— A kto si a ako sa voláš? — odvážil sa ho spýtať Šiko.

— To si ale sprostý, že ma nepoznáš. Tam je Chňapurica, tak sa jej spýtaj. Ona ti povie. Ja som nie hockto. Ale aby som mal to hniezdo v poriadku. Ja som ja, a ja vám ukážem.

Ťulko hundral a nadával, ale v jeho čvirikaní nebolo nič hrozivého. Aj Čimra sa osmelila a zašveholila si:

— Čiajajajášvi. — — —

Šiko ju napomenul:

— Počkaj, to len potom. Budeme mať naše hniezdočko. Tam si potom zaspievame. Teraz mu musíme pomôcť.

— No ľa, veď hovorím, že sa viete len smokliť a do roboty aby vás drúkom dvíhal — hundral Ťulko. Ani mu tak na tom hniezde nezáležalo. Veď sa poriadny vrabčiak vyspí aj za struchnivelou latou. Ale aby si nemysleli, že sa jednajú len s voľajakým odkundesom. To už zas nie. Len nech sa spýtajú Chňapurice.

— Tak sa do toho. A tu mám veľkú dieru. Tá sa musí zamurovať. To ináč nejde. A musí sa to vyčistiť. Aby ste vedeli. A na tvrdom spať nebudem.

Potom si sadol na pánt a díval sa na tie rozradostnené úbožence. Pravda, bolo to dobré hniezdo v tom kútiku, ale prečo by im ho teraz neprepustil? Aj tak už je skoro leto a vtedy sa žiaden vrabčiak nemusí báť. A na zimu, keď odletia, nasťahuje sa tam znovu. No ľa, a už to bude. Ale len tak ošmeknúť sa nedá. Dá si pozor, ako mu to budú robiť.

Prisadol si zas na latu a skúmal, ktoré hniezdo by bolo najlepšie. Tam to na múriku je ešte celkom nové, ale je to len pol hniezda. To murovali len voľajakí babráci. Hádam sa im do toho nechcelo. Ale je to dobré. Keď sú horúčavy, fúka tam vánok a možno ušmyknúť, akby sa tam hodila Bubu. Tak to predsa len neboli babráci.

A to druhé na pilieri? To je celkom dobré! Je zakryté so všetkých strán. Ani vánok tam nezaduje, len keby nebolo tak ošarpané. No… ale… veď mu to musia…

Aj si hneď rozkázal:

— Čim čam, sem tam, bude hniezdo na pilieri sem tam. — — —

Šiko a Čimra ho obletovali. Ich čvirikaniu by hádam ani sto starých vrabčiakov nerozumelo. — — — Len načo toľko kazia povetrie — — — myslel si Ťulko.

— Radšej keby mu už išli napraviť a vyčistiť to hniezdo. — — —

— Ale aby som sa tam spratal — rozkazoval Ťulko. — — — Ja nemám len také kadejaké rebrá, ako vy.

— Čiajajajášvi — ozývalo sa veselé švitorenie Čimrino. Bola tak rada. Rezala vzduch krkolomnými premetmi a ani sama nevedela, čo si spievala.

— Len poď, na to máš času dosť. Budeš nosiť blatko a ja budem lepiť — napomínal ju Šiko.

Bolo pri tom švitorenia! Žiadna práca nejde tak rýchle, ako keď sa koná s radosťou. Čimra nosila blatko a Šiko všetko pekne urovnával. Potom ešte Čimra priniesla dva kúsky vlny, ktoré našla v ovčínci na majeri, a popchali ich spolu do hniezda.

Ťulko sa s pánta prizeral, ako im to šikovne ide. A nemajú rozumu ani za mak. Keby si tak vystrojili hniezdo pre seba, to by bolo niečo pre nich. Blázni. Ale musí sa ísť na to podívať. Aby si nemysleli.

— Budem videť, ako to tam bude. Aby ste vedeli. To nejde len tak három-fárom.

Šiko s Čimrou si zas sadli na latu. Ťulko sa vtiahol do hniezda. Aby ho! To zas bolo niečo. Taká vlnka a… aj ten rozhľad je lepší. Veru! No tak…

Spokojene vystrčil čierny zobáčik.

— Čim, čam, sem tam, to je hniezdo, sem, tam.

Šiko sa podíval na Čimru. Bol tak rád. Teraz už majú svoje hniezdo voľné. Veď je to ich staré hniezdo, v ktorom sa tak dobre spávalo po dennej práci.

Ani Čimra sa nezdržala. Veď je to dobrý vrabčiak. Musela si zanótiť:

— Ťulko, bulko, potvora, nebojí sa kocúra. — — —

*

Svitalo. Gazdovia šli na pole a vychádzalo slnko. Na medzi sedel škovran Švih a horko-ťažko zanôtil. Pravda, ani sa mu do tých oblakov nechcelo. Je tam zima a vysoko. A ešte by si radšej trochu pospal. Ani sa mu nechce a musí spievať. A to každé ráno! Ľudia si myslia, že spieva len pre svoju zábavu.

Tak si zanôtil.

— Vyletím, vyletím do nebíčka. Pre mňa je celá zem pre mňa je celá zem už maličká. — — —

Chcel hore veľmi vysoko, aby sa mohol dívať na hrebene hôr. Len chcel, ale nevládal. Schovať sa tak pod medzu, aby ho voľajaký Chňapuriak nezazrel.

Utiahol sa pod chumáč stariny.

Nad medzou bol skoro suchý hlôh. Na najvyšší konár si sadol lastovičiak Čvok. Bol to starý lastovičiak, ktorý už tri razy preletel tú veľkú barinu. Každý ho počúval, lebo mal už holé temeno, čo je medzi lastovičkami prvé vyznamenanie.

Sedel ticho a díval sa po okolí. Oralo sa a priletúvali mladí lastovičiaci. Boli všetci ešte len takí babráci. Ani len hniezdo si nevedeli bez rady vymurovať. Len takí babráci!

Pomaly sa slietli. Čvok sa do nich pustil:

— — — Vy ste naničhodníci! Hanbím sa za vás. Už tu na konári dreveniem. A tu sú vážne veci. Vrabčiakovia sa nám nanosili do hniezd, čo vymurovali naši otcovia. Vy to nechápete. Neviete si svojho vážiť. A aj medzi nami sú zbabelci. —

A Čvok nadával, až sa lastovičiaci v strachu k sebe túlili. Veď ako si myslel, mal aj začo. Lastovičky si ho zvolily za náčelníka, musel chrániť hniezda, aby im ich neobsadili bezočiví vrabčiskovia a tuto, ľa! Šiko a Čimra ešte sami pomáhali Ťulkovi. Nuž či je to nie hanba pre celý staroslávny lastovičí národ?

Všetko bolo ticho. Žiaden sa neodvážil ani pípnuť. Kde by aj! Keď sa Čvok rozzúril, bolo zle. Veľmi zle. Čvok bol kalika. Veľká kalika.

— Mali by ste hovoriť, ale čušte — pokračoval Čvok, — Šiko a Čimra nesmú viac medzi nás. A ten vrabčiak musí zomreť. Tak káže zákon slávneho lastovičieho národa. Teraz sa practe a večer všetci na humno do roboty. —

Celé shromaždenie sa v okamihu rozpŕchlo. Kto sa odvážil protiviť Čvokovmu rozkazu, stihol ho krutý trest. Musel zožrať chlpatého čmeláka a Čvok mu vlastným zobákom vytrhol jednu vidličku z chvosta, aby ho na budúce každý poznal. To bolo najväčšou potupou pre každú lastovičku, keď sa jej každý posmieval, že jej komár odhryzol pol chvosta.

Každý dobre vedel, čo bude pre Ťulka nasledovať, a každý si pripravil pekný kúsok blatka.

*

Ťulko sedel na pilieri a spomínal na tú Chňapuricu. Aká je to dobrá stará stvora. A ako sa pod jej krídlom dobre spí. A aj ho volala, aby prišiel. Ba veru pôjde. A prečo že by nešiel.

Práve sa chcel pustiť na krídla, keď pocítil prudký úder. Ani nevedel ako, vrazil na čerešňu. Len tak sa obzrel. Triasol sa po celom tele. Na pilieri sedel kocúr Bajúz a mlsne si olizoval tú lačnú papuľu. Ako sa tam len tak nepozorovane dostal. A keby sa Ťulko nebol chystal práve k letu, už by ho bolo to kocúrisko malo. Zprepadený mravčiak.

Bajúz sa zahanbene utiahol na seno. To je vrabčiak. Už dávno pasie po ňom a nie a nie ho dostať.

Oblizol si nos a zadriemal. Tak sladko sa mu snívalo, ako Ťulkovi vytrhal brká a teraz ho obháňa po dvore, tíska si ho medzi predné packy a kocúri z celého okolia sa mu závistivo prizerajú, ako chytil vrabčiaka.

Ťulko sedel na čerešni. Pomaly sa spamätal zo strachu. Bajúz ho len trochu poškriabal na chrbte. Ani to tak veľmi nebolelo. Len ten strach.

Sadol si nad neho. Bajúz drumbľoval. Na múre zbadal malé osie hniezdo. Osia čeliadka pilne pracovala.

Ťulka napadla zúrivá diabolská myšlienka. Vopchal sa opatrne za plášť a tam zobal a zobal. Osy boly rušením rozzúrené a vysadly si všetky na hniezdo. Nevedely, odkiaľ to rušenie pochádza.

Hniezdo konečne povolilo a… spadlo práve pred Bajúza.

A Bajúzovi sa tak pekne snívalo, že chytil vrabčiaka a že ho teraz s takou rozkošou objíma. Sen bol tak živý, že sa natiahol a začal objímať a lízať osie hniezdo. Ale ako blesk vyskočil, lebo pocítil ako oheň pálčivú bolesť na nose a na jazyku. Celý kožuch mal obsypaný osami. Do nosa sa mu ich zabodlo aspoň desať. Začal skákať a mravčať ako šialený. Potom bežal do sadu, trel si nos o trávu a bolestne nariekal.

Keď sa mu bolesť trochu utíšila, vrátil sa skleslý znovu na humno. Podíval sa na pánt. Hlavu mal ako hrniec a oči skoro celkom zavreté. Na pánte sedel Ťulko a čvirikal si:

— Čim čam, sem tam, boly osy sem tam —

Juj, ten vrabčiak. Ešte sa mu posmieva. Len keby mal krídla. Na márne kusy by ho dodriapal.

Ťulkovi sa už teraz nechcelo ku starej Chňapurici. Poškriabaný chrbát ho predsa trochu bolel. Len mal radosť, že sa tomu Bajúzovi trochu vypomstil. Vopchal sa do hniezda a zaspal ako zarezaný.

*

Keď slnko zapadalo, na humne sa dialy vážne veci. Lastovičky z celého okolia sa slietly a každá mala v zobáčiku kúsok blatka. Nebolo im treba rozkazovať. Každá vedela, čo má robiť. A na pánte pozoroval Čvok, ako sa vykonávajú zákony slávneho lastovičieho národa.

Ťulko nič nepozoroval. Keď sa prebudil, bolo mu nejak veľmi dusno. Pozrel k otvoru. Skoro zmeravel. Otvor bol skoro úplne zamurovaný. Len malou skulinkou sa predieralo kúštiček svetla.

Pokúšal sa vystrčiť hlavičku. Nemohol. Blatko od večera veľmi ztvrdlo. Smutne si začvirikal:

— Čim, čam, sem, tam. Už je po mne, sem tam. — — Čiajajajášví —

Ťulko akoby sa prebudil z hrozného sna. To bol Čimrin hlas. Áno, jej hlas. To dobré vtáčatko. Veď mu aj pomáhala.

— A to si ty? — začvirikal.

— No, ja —

— A čo chceš? — —

— Ja nič —

— A kto ma zamuroval? —

— Čvok tak rozkázal —

— Osvoboď ma —

— Nesmiem a nevládzem. —

— Hm, a poznáš Ťukala? —

— Ja nie —

— Keď si hlúpa —

— A ty si sprostý —

— Ale ty si veľmi pekná. Celý svet o tom hovorí, aký máš pekný chvostík. —

— Ale ty si preca sprostý.

— To ja viem. Ale ja ťa mám veľmi rád. Ty si najkrajšia medzi lastovičkami. —

Čimre veľmi lichotilo uznanie Ťulkovo. Bol to Ťulko, a to bolo voľačo.

— A kto je to ten Ťukalo? — pýtala sa Ťulka.

— No, vieš, to je taký veľmi múdry ďatel. Zavolaj ho a povedz mu, že je tu v tomto hniezde veľký roháč a jedna pekná lastovička. —

— Ale nie krajšia, ako ja? — hovorí Čimra.

— No, to už zas nie. Ty si preca najkrajšia medzi lastovičkami. —

— Čiajajajášvi — zaznelo vzduchom a Čimra sa vznášala vzduchom, aby našla toho… ako že sa len volá… Ťukala, ktorý vie tak oceniť krásu.

Priletela do lesa. Bolo tam dosť smutno. Všetko vtáctvo šveholilo na okrajných kružinách, len ďatel Ťukalo ťukal do dutých stromov. Podľa toho ho Čimra ľahko našla.

— Ťukalo —

— Daj mi pokoj —

— Ťukalo —

— Viem, že sa tak volám —

— Poď so mnou —

— Nemám čas —

— Ale žral by si —

— To si myslím a nezabávaj ma. —

— A nepáčim sa ti? —

— Nie. —

— Aký si ty hlúpy. —

To Ťukala konečne doťukalo. —

— Juj, zráca nepodarená ťa premetávala, no počkaj, už ti dám — a vrhol sa na Čimru. Ale dohoniť ju nemohol. Sadol si na suchú haluz orecha, hneď na ňu zabudol a ťukal do konára ďalej, až triesky na stranu fŕkaly. Čimra ho obletovala.

— Ťukalo, ale ja viem o jednom roháčovi.

— Necigáň. —

— Ba veru. —

— Netáraj. —

— Na môj’ dušu. —

— A kde? —

— Poď so mnou. —

Ťukalo zabudol na svoju zlosť a letel za Čimrou. Tešil sa na roháča. Ale to bude hostinka, juj!

Prileteli až k samému humnu.

— A kde je ten roháček? — pýtal sa Čimry.

— No, len si sadni tam na múre na to hniezdo a počúvaj. —

Ťukalo sa prilepil na hniezdo. Najprv trochu poťukal, aby postrašil črvoč, ako to robieval, a potom pozorne načúval. Skutočne, bolo to duté a niečo tam šušťalo a škrabalo. A ako tušil, bolo to niečo veľkého. Pustil sa do dlabania. Diera bola zanedlho dosť veľká. Strčil tam zobák, pozorne ovoňal, ale ho hneď aj vytiahol.

— Fuj, tam je smrad. Kto by to jedol. — Sadol si na jednu čerešňu, prskal a utieral si zobák o kôru.

Ťulko sa vyštveral z hniezda. Bolo mu tak voľne. Sadol si na múr a hneď aj spustil:

— Čim čam, sem tam, už je dobre, sem tam. —

Na hŕbe plevy sedelo niekoľko starých vrabčíc. Hrabaly tak zo zvyku a mlely o veľmi vzácnych udalostiach.

— A ja vám hovorím, maly by sme toho vrabčiaka oženiť — čvirikala jedna.

— To ver’, duše moje — pomäkčila jej druhá. — Veď je to už aj na posmech. Taký starý mládenčisko a nemá sa k ničomu. Nu, čože z neho len, duše moje, bude. A teraz je už aj teplo, budú čerešne, a on nič. A Ťulko je mocný, aj opatrný, aj verestlivý, ver’ by si ho, duše moje, mohla ktorákoľvek vziať.

Vrabčiačice klebetily do samého večera len o Ťulkovi. Chystalo sa proti nemu sprisahanie. Veď by to aj bola hanba, aby taký vrabčiak ostal bez peknej popolavej vrabčiačičky, keď ich padne na jedného aj desať. To sa nesmie stať.

Ťulko si z opatrnosti sadol na najvyšší konár čerešne, aby ho ten Bajúz zas neprekvapil. Díval sa na mesiačik a bolo mu tak voľno.

— Ťulko. —

Ťulko sa vytrhol zo snenia. Bola to tá svižná Pipka, čo bola tak stará, ako on.

— Čože ti je? — spýtal sa jej.

— Ťulko, o tebe sa na všetky strany hovorí, že si vraj najchytrejší a najmúdrejší na celom svete. A počula som, že si ťa chcú zvoliť za náčelníka. —

Ťulko začal pozorne načúvať. To je mrška, tá Pipka. A ako pekne vie čvirikať. Ešte si toho dosiaľ nevšimnul. A akú peknú novinu mu priniesla. Hm, a či by takto… Veď by z nej bola veľmi pekná ženička. Každý vrabčiak teraz na jar za ňou pozerá.

Priletel k nej bližšie.

— Pipka, čim, vieš — nevedel pokračovať ďalej.

Pipka sa na neho s naklonenou hlavičkou dívala. Tak milo dívala. Ťulko si dodal odvahy:

— Čimčarara čim čim čim, ja ti hniezdo vystavím. —

Pipka letela domov, aby sa pochválila, že zvíťazila nad Ťulkom.

— Veď som ja to dobre vedela — hovorila stará vrabčiačica. — Prijde jar a teplé slniečko a žiaden vrabčiak neodolá. Nuž tak, starý, poď, musíme im zo začiatku aj pomôcť. —

A Ťulko si na humne spieval o Pipke:

— Čim čam, sem tam, bude moja, sem tam. —




Martin Hranko

— jeden z najvýznamnejších autorov klasickej umeleckej detskej literatúry, autor humoristických a satirických poviedok Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.