ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koľkorázkoľvek už čo zrelý muž, nahliadajúci hlbšie do života, v tú krútňavu zmien jasných-pošmúrnych som zašiel dosiaľ v dobe rozvitku na naše lúky, nivy zakvitnuté, sa jagajúce v slnci ako dúhy by rozostreté zeme mrákavou: vždy oná pieseň melancholická, nekonečného žiaľu opravdivá bezodná studeň, ona zakaždým čo odriekania vzlykot srdečný mi na rtoch vyvrela — A nemohúc ňou podnietený, ukypelý pocit späť k duši zatlačiť, tož neraz som si i zanôtil ju, sprvu potichy, nesmelo, ako učeň v prísnom cviku, no čoraz živšie potom, hlasnejšie: až v osŕkavých som ju akordoch vo vtáčí vmiešal ples, jak z úžľabiny vše do veselia slnných úbočí sa ozve žalostivý vodopád; ju prez nív a lúk skvostnú nádheru som, prv čo skromnú vzorku porovnania, pritknutú kradmo k pestrým látkam ich, na šír-dĺž pretiahol sťa vdovský závoj, v záhyboch ako perál plný sĺz: — že farby tu, tam zvuky čarovné, hrajúce vytržene, trblietave, odrazu stemneli, jak pridusené sordínom, štetcom omočeným v čerň… Tak spieval som ju, lkajúc trasľave, úpejúc: jakbych v tomže okamžení mal zo svetlého sveta dejišťa do podsvetovej prepadnúť sa tmy. I ťažko bolo na mysli mi, žarnov jak keby mi bol srdce privalil; jas zmrkol vôkol, zbledla veselosť, i najplnokrvnejšia túžba zastydla vo mne razom, znechutnela mi jeho rozkoš, v horkosť prešla slasť, zbezcenel každý vzťah i záujem; a cítil som dnu usedavý plač hlboko skormútenej duše svojej, jej slzy počul stekať horúce: čo kvapka, to bôľ novej rany v nej… I káral som sa, výčitky si robil: Nač prišiel si sem, jestli radosti kol užiť nevieš, núkajúcej sa ti tak štedre, splna v krásy nádobách, a ani navzájom k nej pričiniť zo svojej vlastnej hoci za kalištek blyšteka, za písknutie pipíšky, vytešeného oka za paprsk? Kto ťa sem volal, mútiť, hatiť, mraziť tok rozvoja? Kto dal ti plnomoc, na purpur prírody, jej sviatočný plášť vyliezť hyzdive a prznive ni oplzlý plaz, dotieravý hmyz…? Iď! nie si hoden ani priestoru len, čo zaujímaš v krištáľovom vzduchu, nie panenského miestka, ktoré si prišliapol podošvou, nie vláska svetla, ni hláska piesne, v slučkách nad hlavou ti tekajúceho a chvatnými uloveného zmysly!… Odcloň kvietku! trávičky nedláv! hodnejších než ty, bo trpezlivých, tichých, ľúbezných i vtedy, pod kosou keď padajú… I prúdu ustúp tvorčej pôsobnosti! ten medzník skorej zmäkne, skyprie v ňom, sa materinou dúškou ovenčí… … A iba bodom ostrých výčitiek tých zbadal som, sa spamätal, že nedliem na spáleništi, púšti, cmiteri kdes’, v piesku bŕdnúc, v trúchni, v popole, lež v čulej meškám dielni, v odbore života velebnom; že po zemi, vystlatej pre mňa kvetným kobercom, si chodím ,jako pán‘ — i nemám práva tu trúchliť zbabele, sa deckom maznať, si cnieť, že ,do ní budu zakopán‘: ináče nevďačník som, neznajúc povinnej pocty za to trebárs chvíľku len trvajúce panstvo bez zásluh, za vyznačenie bez príčiny slávy — ba mrzký drzec, prosto odbojník, čo svojou vratkou nohou opovážil sa priečne zastať v riadny sveta beh!… Tým vyplašený, uderený jakby hromovou iskrou, v hanbe ucúvam so svojou kviľbou trpkou, s žalobou, ledaže vzdychom zvíriac zlatý peľ — No odchádzajúc, dve sa otázky mi vyronili z duše, vysoko, sťa žrde kvačkaté, mi otázniky zdvíhajúc pred zrakom, čo krok, to vyššie: — Nač bolo ti tú prelesť uvidieť, ten súzvuk vypočuť, keď, môžbyť, raz sa neovrtne prudké kolo času, a nečuješ ho, neuzrieš jej viac? S usínajúcim okom tvojím, s uchom ohluchujúcim zhasne, onemie i sladká hudba tá, ten krásny obraz v ňom — oboje a rovno — naveky. Či nebolo by lepšie bývalo sa nenarodiť, nevyjsť z ničoty neznámej, obojetnej, neciteľnej, a preto iste blahu podobnej zvrchovanému, rovnej pokoju? i neteružiť ťažké bremeno na povedomí, pominuteľnosti kríž, pod nímž treští väzba síl i vlôh, hoc od kolísky po hrob na piaď len? Vraj, ,… jako pán‘ a predsa ,… zakopán‘: ký nezmysel! bo načo ono prvé, ak toto druhé nutne musí byť? či prečo toto väzí podmienkou tu onoho, bárs neni nevyhnutnou, je tedy nepotrebnou nanajvýš? Nie drsná protiva to? odpor? rozpor? pohoršujúci výsmech osudu? Och, vzbura v duši! akej nevzniká za leta hoďas najhorúcejšieho; nevole výbuch! mdloba nevlády!… Ja nepýtal sa na svet; mimovoľne som pristál na ňom — i to s plačom (čul si ho, osude, však?): veď, vraj, ,jako pán‘, no i raz — ,zakopán‘ — Och! ďakujem i neprosím; nech pred poslaním svojím mám najslabšiu z túch tohto života, rozhodne odmietnem ten jeho dar pochybný, neblahý! Tak pociťujem, tak chápem, podráždený do vlákna, tých položiek dvoch hrubý nepomer, tú nezrovnalosť medzi pyšným pánom a podlým červom, jeho chovancom; a či červ a pán — cha-cha! — pán a červ sú dostatočnou sebe protiváhou? protihodnotou? — Bez ujmy? či tak? Ó, za česť rozumnému tvoru, vskutku! úškľabok kúsavý v tvár, krvavá pohana, potupa! Nuž, zasmejme sa, tlieskajme slávu tomu určeniu!… Však ticho, zmiernosť — osud slúcha — pst! Už Hamlet riekol: Ostatok je mlkot — Tú pieseň som čul odznieť po prvé pred roky dávnymi (— Ó, kdeže sú mi vznety mladosti, tie zlaté ohne horlení vysokých!? kde sladkých dojmov po mysli kvetnej bežné koľaje, tie kríže-kráže svetlé? Potuchli, zarástli…), čul som ju z úst peknej panej, doprevádzanú zvuky klavíra rozvírenými, čo sa ako delfín uhýnal pod jej prsty útlymi: istotne, že ho nežne hladili. Ju zaspievala (pieseň ponurú, v nezhode zjavnej s jasom vlastnej krásy: aj som ju badal vždy viac prepukať v spor), započala čistým sopránom, že pieseň, naladená radostne, sa vzniesla ako prvý škovránok nad prvou kopninou; no onedlho v alt stupela, a pieseň klesala sťa veľký čierny motýľ, smrtihlav čajs’ — a či bol kýs’ havran? — že som myslel si, preľaknutý: mračný netvor ten chce jej či moju hlavu obsadnúť, sklonenú unyle, jak navädlý kvet (i málo, že som „hyšta!“ neskričal), Jej svieže pery — tak mi predchodilo, zadívanému — počas spievania postupne menili sa: z jasnej jahôd červene prešli v malín karmazín, staď v odtieň čoraz bledší, šerejší, až na černice osinuli, vetrom pohnutia potriasané zimnične; hej, z milých tých rtov vzletel — tak sa zdalo mi — čistý vonný plameň obetný, a pršal plápol síry žeravej, zápachom dusným plniac svetlicu; ba sa mi činilo, jak skvúci anjel, v belostnom rúchu z výšin poslanec, začala velebiť, a skončila mrzutým tónom, stonom zúfalým tmavého démona… Ó, bože môj! ký zázrak to? (som skoro vyjaknul, nech nebráni prst…) Ale aký zázrak opačný! smavý azúr obdivu a zrazu priepasť hrôzy!… Takto dala mi nazrieť do piesne tej, spievajúc ju rozhorlene i sa sama meniac s jej obsahom. I zrozumel som jej tak dosažne, že nožom akoby pitevným sa mi zarezala v pamäť nezmazateľne, nezahojiteľne: i kedykoľvek zájdem za jara či leta na tie naše nivy, lúky, ich pôvabov a vnád sa nabažiť, vždy nenadále z úst sa vyrojí mi popevkom, a znechuteného, zarmúteného, vzbúreného v duši, čo umieráčik, pohrebná čo fakľa, ma zaprevadí v zápač z výslnia. A vtedy i tá krásna pani mi vše na um zíde, kmitne v obraznosti mi predstavená v celej podobe ligotnej i zas zasmušilej náhle; a čujem dojemný jej, clivý spev nad sebou kdesi, kdesi pod sebou: jak labuť s piesňou umierajúcu… A všetko, všetko vo mne opakuje sa s touže živosťou: tie pomysly, tie isté pocity… či sladkobôľne už aspoň? ako milá rozpomienka, hoc krušná? Ťažko určiť… Onehdy sa po slobodnej tmoliac prírode, som zase zbočil na náš tichý cmiter, ta zahnaný v líp tôňu zo svetlých nív a lúk vlastným vnútri porokom. Tam túlajúc sa podľa poťahov známostí kedys’, priateľstva i lásky, ma upomínajúcich, ako tak ich navštevujem radom: odrazu som zastal u hrobu, jak primrazený strnutím náhlym, veď včas, ej! tak včas naroveného mladou nad mŕtvolou tej krásavice, čo ma v nešťastnej či šťastnej chvíli bola priučila tej tklivej piesni. Stojím vzrušený jej uhláv dlho, chladnú pravicu primretú na parkanku chladnejšieho mramoru, pomníka, jak na pleci nahrbeného starca… Takto dumám, do seba pohrúžený hlboko; rozľútostený v srdci, rozmýšľam o zvrchovanej sveta márnosti, jejž, hľa, i ona, spanilá, a preto zvlášť hodna života, tak včas, ej! veľmi včas padla za korisť… až konečne i zašepcem: Ty, krásna, chodivšia po zemi ,jako pani‘, skoro však i ,zakopáná do ní‘, povedz mi, na akýkoľvek spôsob rec, ó! prejav: či, čo si v onej piesni žiadala tak rujne, úporne, či, zakopanú tu, potešil ťa už a ako — boh? — Tíš vôkol; ani v stromoch šelestu, ni ovŕtavý ináč, osikový list netúrne. Len kvety na jej hrobe, hrsť rezedy a fiál — a či sú len krásky poľné? — zrazu dotknuté kýms’ neslyšateľným — var’ jej to ducha švihnutím? — ony milo prikývli a zadychčali vonne: Potešil, oj! potešil… A z lipy susedovej sýkorka dotušila: Pravdaže… A v duši ohlas toho tesný, živý, som navrátil sa na tie naše nivy a lúky pompou honosiace sa, nad sebou v jase slnca nebesá. I po zemi si chodím ,jako pán‘, nedbajúc, že v ňu ,budu zakopán —‘