ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hor’ — junač moja, hor’ — junač mladá! Národ volá, doba zneje, začervenie sa zora nám bľadá, keď zachováme nádeje. Hor’ sa len, junač! — Veľké stoletie i nášmu rodu veniec upletie — On je vstave, veď je mladý! Zastaňme si ho pred sveta zlobou, hor’ sa! do poľa, ešte tou mdlobou! Za národ pracujme radi! Hor’ — junač moja, už Tatra žiari, na nás čaká v sláve ona — Obzrite sa po mladej jej tvári! Ťah zápalov — jej výhona — matka je zdravá — mocní synovia — — Oj, bráňme si ju, smelí druhovia: bráňme duchom, bráňme telom! Nech zná svet: i v nás že duch jestvuje, že si aj Slovák národ miluje — Hoj, sláva vykupiteľom! Ozrutná chmára — svetom prívaly letia rykotom nezbedným; neboj sa ich ty, národ môj malý — trvaj len — spása posledným! Zvon sveta hučí — nečuj tie hlasy, že sú čarovné zvukov tých krásy: nedbaj — veď sú len dočasu — No, mlaď ľúbezná, viň si len veniec — a čuj súhlasia svojich gajdeniec: v svojom hľadaj svoju krásu! Oj, Tatra naša! — Objím si, deva, mater svoju vďačne, vrele, i keď si smútku šatu odieva — miluj ju vždy — miluj cele! Nebuď neverná k svojim si bratom, nebaž za cudzou krásou, za zlatom, tebe to príroda dala; ľúb si len svojho rodu šuhaja a spievaj svojho krásy len kraja, — maj to, čo mať tvoja mala! A ty, mládenec, oj, rezký, jarý: druh môj, priateľ, verný šuhaj, ty živ nádeje na Tatier tvári a zastieň údom svoj si kraj; keď trieska zberba, vrahov zhon divý, zastaň si rodu dom — háje, nivy: za svoje vylej krv svoju! Nedaj ponížiť duchom tiež seba, chyť sa rozumu, kde ti potreba — nesnahou dôjdeš k pokoju! Časy len letia — nestranná doba chytá sily, chytá krásy, a svetom tenie podlosť, prach, zloba, vedúc s cnosťami zápasy — — Nestráň sa toho, hoj, junač mladá, od starých otcov zvláštna zásada: trpenie: života škola. Rovnosť je mreža pred hrúzou sveta, svornosť je láska, v láske osveta — — Tatra miluje sokola — — No tvrdosť načo rýchlych osudov, keď družina sa miluje. Kde je ľud z boha, neboj sa bludov, v srdci lásky boh jestvuje — — Keďs’ objímeme k kolu jednomu, darmo vztek duchov zlých, búra hromu, darmo škreky — hluky mora. Zlô bľadne, tŕpne potvôr hemženie, kde jedna nádej, jedno túženie, jedna svieti v očiach zora. Podajme ruky — otočme v kolu našom ľúbenú otčinu — Zaviažme, jednu spečaťme vôľu, vôľu žiť, mrieť za rodinu! Vyveďme národ k vyšším sŕdc letom — a to zazvoní neprajným svetom! Vidíte ho!… dajte mu žiť! lebo on vládze — nie sa zaväziť, a jak ty! čo sa zemou vieš plaziť, čo nevieš inšie, len tu hniť… Hor’ — junač mladá! Veď Tatra stojí, pnie sa Kriváňa veleba. Odlúč sa od nás, čo sa ísť bojí, prsia rozpiať, kde potreba! Jak Tatra naša v blesku končiarov, odení buďme nadšenia žiarou, v duchu vysokí jak ona; podobní buďme matke synovia, sem sa mi k srdcu, bratia, druhovia, sem — od Váhu, Nitry, Hrona! Keď ruka v ruke — primkne sa každý i srdcom, jako priatelia — To zápal bude, primknutie navždy — kým nás osudy rozdelia. Počujte hlasy, čo sa k vám kladú — — nedajte hanbe lutnu mi mladú, keď vás ľúbi, keď vám spieva: v hlasoch tých lutny národ k vám volá, zvuky to surmy — sem sa do kola, verný šuhaj, verná deva!