E-mail (povinné):

Stiahnite si Ježkovcov ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Hranko:
Ježkovci

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 44 čitateľov


 

Ježkovci

„Hm, starká, bude asi tuhá zima,“ hlásil Ježko pani Ježkovej, keď si večierkom obzrel východ mesiaca.

„Jaj, jaj, len keby nás voda nezaliala!“ odpovie pani Ježková, poškrabkajúc sa zadnou labkou na konci nošteka.

Pán Ježko sa len starostlivo poobzeral, potom vyšiel pred dieru.

Vonku bol taký prekrásny večer! Mesiac mal niekoľko kruhov a vánok nežne vial. Pán Ježko si sadol na zadné labky a oňuchával vzduch. Necítil nijaké nebezpečenstvo.

„Počuj, starká, budú mrazy, a my máme ešte málo,“ zavolal do diery.

„Veru, veru, starký môj, len sa staraj, aby i naše drobúlence do jari vyžili.“

A pán Ježko sa veru svedomite staral. Už včera si našiel peknú dolinku pod starou divou hruškou, kde bolo toľko hniličiek! Ale bál sa vziať niečo, lebo na neďalekom ostredku pásli sa ovce, ktoré zavracal nebezpečný ovčiarsky pes Brnčo.

„Starká, a či nám je komora v poriadku?“ pýta sa pán Ježko svojej pichľavej družky.

„No, veru nie veľmi, a ty sa o nič nestaráš,“ odsekne mu pani Ježková.

Ježko sa vtiahol do diery podívať sa po gazdovstve. Ich brloh mal dva oddiely: spálňu a komôrku.

V kútiku malej diery ležali jeho synkovia Furko a Murko. Obaja boli ešte takí maličkí a neskúsení, že ich Ježková nestačila zaháňať do hniezda, aby pred dierou nevykonali nejakú hlúposť. Veď bolo nebezpečenstva dosť a dosť. Nad lesom stále krúžil kŕdeľ vrán a susedný had Fu denne striehol, aby mohol niektoré chytiť.

Ale pán Ježko bol na stráži. Pán Fu hneď zmizol, len čo ho zavoňal. A pán Ježko si už takú chuť robil, že bude obhrýzať jeho rebierka.

Pozrel na spiace detičky a potom sa úzkou dierkou pretiahol do komôrky. Ale tá bola už skoro plná. V jednom kútiku bolo niekoľko suchých sliviek, ohryzky z jabĺk, žalude; toto však zväčša len pre detičky. Jeho pýchou bola hŕba chrústov, roháčov, chrobákov-medvedíkov a húseníc, ktoré mal pekne poukladané po celej stene komôrky. Každý deň chodil niekoľko ráz obzerať a naprávať svoj krm, pričom si pokojne pošomrával pod fúzy.

„Starký môj, starký, donesže ešte niečo čerstvého,“ volá na neho pani Ježková, ktorá medzitým kŕmila jabĺčkom malého Furka. Ale Furko nie a nie jabĺčka. On by už radšej sušeného chrústika, akého si nedávno, keď Ježková nebola doma, vybral v komore. Až keď dostal packou po nose, voľky-nevoľky pustil sa i do jablka.

Ježko medzitým už vytiahol sa z diery a pozorne ovoniaval okolie. Nebál sa síce ničoho, ale bol opatrný! Aj nedávno ho chytila líška a pán Ježko len-len že mal času zvinúť sa do klbka. I tak ho vyše hodiny kotúľala sem-ta, obracala, ovoniavala, a len keď si na ňom dokonale laby popichala, len potom odbehla so zlostným vrčaním.

Opatrne sa blížil k hruške a počúval každý šuchot. Poznal veľmi dobre celé okolie. Býval tu so svojou starkou už dva roky. Keď im dieru pri potoku zaliala voda, zobrali sa hľadať nový domov.

Na lúke pod hustou kružinou sa zišli s pánom Krtkom a ten im poradil opustenú dieru pod veľkou skalou, hneď na kraji húštiny. Ježkovci sa s radosťou hneď nasťahovali a od toho času boli nerozlučnými priateľmi so susedom Krtkom, ktorý mal svoje chodbičky hneď pod húštinou.

Dieru pod skalou dokonale vyčistili, rozšírili a prehĺbili, pričom im dobre pomáhal a radil sused Krtko. Potom vyhrabali ešte jednu menšiu dieru pre komôrku. Do prednej nanosili suchého machu a v kúte spravili hniezdo.

Pán Ježko sa tak radoval svojmu novému domovu, že z dobrej vôle začal váľať kotrmelce a náhodou popichal jemnú bundičku pána Krtka, až ten od strachu ušiel do komôrky. Zato sa však nenahneval na pána Ježka, len ho prosil, aby sa viac tak nezvŕtal, keď on bude nablízku.

Od toho času ostali vernými priateľmi a pomáhali si pri nočných poľovačkách.

Ježko sa strhol. Počul nejaký podozrivý šuchot. Zohol sa, strčil nos medzi zadné laby a napnuto pozoroval.

Razom sa však vystrel a vrhol sa na hromadu žltého lístia. Ale bolo už neskoro. Korisť zmizla medzi hromadou skál.

„Hej, ty stará potvora, veď mi ty ešte prídeš,“ odľahčil si Ježko, ovoniavajúc skaly.

Bol to on, starý had Fu, na ktorého si už dávno ostril zuby, ale ten mu vždy bleskurýchle ušiel.

Hada Fu nenávidelo celé okolie a najmä spevaví vtáčkovia sa stále naň ponosovali. Na jar nebolo v celom okolí hniezda, Fu z každého povyžieral drobné mláďatká. K tomu bol čarodejom, strigôňom, pred jeho jedom bol nútený utekať každý živočích v lese. Divný had bol ten Fu. Mal jedonosné zuby, ale jedným zaseknutím zubov a jedným napustením jedu do rany mohol usmrtiť len celkom maličké zvieratká, väčšie zvieratká musel na niekoľkých miestach raniť, aby ich usmrtil.

Po nevydarenom skoku pobral sa pán Ježko ďalej. Dostal sa až do dolinky pod hrušku a s radosťou pozoroval, že je pod ňou dosť hniličiek.

Hneď sa dal do usilovnej práce, aby sa tej noci mohol ešte niekoľko ráz obrátiť.

Rozhrabával lístie, vyberal najkrajšie hruštičky a nosil ich do malej jamky pod kopcom. Keď už bola jamka plná, vyšiel na kopec, skrútil sa do klbka a skotúľal sa dolu do jamky. Toto opakoval niekoľko ráz, až cítil, že sa mu na chrbát napichalo hodne hrušiek. Potom sa pobral domov.

Ježková ho už čakala pred dierou. Od radosti si trela packy. Po jednej zberala pánu Ježkovi hrušky z chrbta. Potom ich Ježko skotúľal do diery a Ježková ich ukladala v komore.

Skočil i on za ňou do komory vidieť, koľko toho pribudlo. S uspokojením si oblizoval papuľku, keď videl nanosené množstvo krmu.

Sotva však vyšiel z komory, so strachom zvolal:

„Starká, starká, a kde je Furko?“

„Ale veď som ich oboch len pred chvíľkou uložila a poprikrývala machom,“ hovorí pani Ježková, pretiahnuc sa dierou do hniezda.

Začali náhlivo hľadať. Prehádzali v hniezde všetok mach, obehli niekoľko ráz celú skalu, ale Furka nebolo nikde.

Furko bol veľký lapaj. Ešte nemal síce ani dva mesiace, ale už poznal celé okolie. Murka, ktorý bol asi o pol hodiny starší, volal len pecúchom. Pán Ježko ho síce vždy dokonale vytrepal, keď ho zazrel pred dierou, ale Furko hľadal vždy vhodnú príležitosť, aby mohol uvrznúť.

A teraz, keď spozoroval, že mamka a otecko sú zaujatí skladaním hrušiek, opatrne sa vyškriabal spod machu a bočným úzkym východom, ktorý bol pripravený na čas nebezpečenstva, zmizol medzi skalami.

A Furko ani len netušil, aké nešťastie ho mohlo zastihnúť. Veselo si poskakoval medzi skalami a cítil sa byť nesmierne voľným, že ho nesledovalo napomínanie rodičov. Ešte nemal síce ani dostatočne tvrdé pichliače, ani nepoznal ešte tajomný nočný život lesa, ale cítil sa byť nesmierne voľným a slobodným. Vstrčil noštek pod každú skalku a smelo sa preťahoval každým kríčkom.

Pri jednej skale zastal. Vydýchol si a podíval sa na veľké, žlté svetlo, ktoré sa predieralo konármi stromov. Poskočil si a padol na niečo mäkkého. Chytro pustil do toho svoje zúbky a odskočil.

„Počuj, chlapče, majže rozum a neubližuj statočnej žabe,“ hlási sa to niečo.

Pravda, pravda, len teraz ju poznáva čuchom. Je to stará ropucha Brekeke, ktorá bola nedávno u nich na návšteve a jemu priniesla ešte živého chrústa.

„Počkaj, len nech sa ti o tom otec dozvie, veď ti on dá,“ hovorí mu ďalej tetka Brekeke.

Furko cítil sa byť zahanbený a bál sa, že tetka povie otcovi, kde všade v noci chodil. Preto sa rýchle utiahol pod veľkú skalu, kam viedla pohodlná, veľká diera.

Cítil tam podivný zápach. Ale dodal si smelosti. Mesiac práve svietil cez konáre stromov pod skalu. Naďabil na niečo veľmi mäkkého, čo nebolo možno ani porovnať s ich machovým hniezdom.

Začal sa v tom so záľubou prestierať. Ale niečo sa naňho vrhlo. Hnaný pudom sebazáchrany schúlil sa do klbka.

Okolo neho povstal vresk a Furko cítil, že ho prevaľujú zo strany na stranu. Ten vresk sa mu však nezdal byť nepriateľským, preto sa pomaly znova vyrovnal.

Okolo neho tancovali tri mladé líšky a veľmi sa tešili, že mohli kotúľať také pichľavé klbko, aké dosiaľ ešte nikdy nevideli.

„Tak už ukáž nos, čo si a odkiaľ si,“ pýta sa ho najveselšia, chcejúc ho prevaliť na chrbát. Furko však predsa nedôveroval.

„Čo nám povie mamka, až jej to ukážeme!“ hovorí.

„A ja si ho položím k sebe a dám mu obhrýzať husie stehienko,“ hlási sa tretia, kotúľajúc Furka opatrne do hniezda.

„Ale nechaj ho tu ešte, budeme sa s ním ihrať, pokým nepríde mamka,“ navrhuje prvá.

S týmto po malej hádke obe súhlasili. Začali ho znova kotúľať po diere, až sa mu zakrútila hlava.

Keď to už ďalej nemohol vydržať, vystrel sa a rozbehol sa medzi ne. Nastal škrek. Každá utekala do iného kúta a neodvážili sa viac k pichľavému klbku priblížiť.

„Pozrite, ono to vie i utekať. A kdeže má nohy,“ pýta sa druhá.

„Ba veru mám i zuby!“ hlási sa smelo Furko, zaujmúc pevnú pozíciu v jednom kúte.

Toto zapôsobilo na malé líšky. Ale keď videli, že sa klbko nedáva do nich, začali ho znova domŕzať.

„Počuj, zahraj sa s nami, ja ti potom niečo dám,“ navrhuje mu tretia.

A Furko nebol proti tomu.

Nastal taký veselý zhon, že celé líštie hniezdo popremetávali. Medzi hrou sa i poškriabali, ale nevšimli si to. Napokon mu každá priniesla zvyšky svojho obeda a Furko sa nažral do popuku. Potom ho vzali a položili medzi seba do kúta, že sa budú s ním zajtra ihrať, až mamka odíde na lov.

Furka niečo trápilo. Odišiel z domu, ale doma o tom nevedeli. Bál sa otcovho hnevu, preto nemohol zaspať.

A keď líšky pospali, opatrne sa vykradol z diery, bral sa domov, pozorne ovoniavajúc svoju stopu, aby nezablúdil.

Doma hľadali ho skoro celú noc. Už sa i nádeje vzdali. Ježko si myslel, že ho zahrdúsil strigôň Fu.

Nad ránom obaja starí Ježkovci zaspali od únavy…

Keď sa pán Ježko prebudil, hneď pozrel na Furkovo miesto. Nechcel uveriť svojim očiam. V hniezde ležal zdravý Furko a pokojne si chrápal.

Ježko by bol od radosti poskočil a oblizol mu lapajský noštek. Ale ovládal sa. Spravil vážnu tvár a potiahol Furka za ucho.

„Chlapče, kde si sa túlal bez môjho dovolenia?“ zahrmelo pod skalou.

Furko ledva vládal oči otvoriť. Tak dobre sa mu snívalo po zábave a po hostine, akej sa mu dostalo pri mladých líškach.

Ale pán Ježko nerozmýšľal. Vytiahol Furka z machovej postele a hneď mu i dával otcovské naučenie. Údery len sa tak sypali na Furka.

„Chlapče, počuj, veď ty smrdíš líščinou!“ zhrozí sa pán Ježko. „Nuž a kdeže si ty bol?“

Furko od žiaľu a plaču nevládal odpovedať.

„Nuž a či ty vieš, čo ťa mohlo zastihnúť?“ hromží ďalej otec.

Ale pani Ježková to už nemohla vydržať. Od radosti, že má tu znova zdravého svojho Furka, zabudla na všetko. Vrhla sa medzi otca a syna a vyslobodila Furka z otcových labiek.

Furko sa utiahol s plačom znova do machu a otec hromžil ďalej.

„Aby si vedel, chlapčisko nepočúvne!… Dokiaľ nevyjde znova mesiac, budeš stáť v kúte na zadných labkách a na dnes dostaneš len suchý žaluď lanský.“

Keďže sa už brieždilo a na obzore sa ukazovali prvé lúče vychádzajúceho slnca, Ježkovci sa chystali spať. Ale sotva sa pán Ježko schúlil a prižmúril oči, počul, ako niekto škrabe pred vchodom. Bol to Krtko. Pán Ježko znepokojený vyšiel pred dieru, čo chce Krtko v hodinu, keď sa každý nočný tvor chystá spať. Ešte raz si pretrel papuľku a vykukol spod skaly.

„No čo, kmotríčko, čo sa stalo?“

„Hm, v kružine sa dejú vážne udalosti,“ hlási mu Krtko.

„No tak poď k nám, lebo tu vonku sa zrána často obšmieta hladná sova.“

„Viem, viem; veď som sa i bál. I tak je teraz zem suchá a nemôžem sa hocikde zaryť; jednak som vám to chcel oznámiť,“ hovorí Krtko.

Keď sa Krtko pohodlne uvelebil na machu, začal tajomne:

„Máme tu nepohodlného hosťa…“

„No, a ktože je to?“ pýta sa zvedavá pani Ježková.

„Akýsi starý mládenec, domáci potkan. A páchne, až ma nos bolí.“

„Hm, hm,“ pošomráva si pán Ježko.

„Len ako ho preč dostať?“ spytuje sa Krtko.

„A či je i nebezpečný?“

„To by nebolo nič. Každé zviera je niekomu nebezpečné. Ale je tulák, ktorý nezachováva ani najmiernejšie zákony a zvyky kružín. Poľuje na všetko a hocikedy.“

„Tak? Teda nemá medzi nami miesta,“ odpovie pán Ježko.

„Je ešte horší než Fu, lebo zapácha,“ dodáva Krtko.

„Teda musí zmiznúť odtiaľto. Tu môžu bývať len tí, čo sa pridržiavajú zdedených pravidiel kružín. Tak káže zákon kružín.“

Pán Krtko, keď sa už celkom uspokojil, zahrabal sa do machu spať, lebo slnce už bolo vysoko. Keď sa pred večerom prebudil, poradili sa o tom, koho majú zavolať na súd. Rozhodli sa, že súd zvolajú o dva dni, a to nad ránom, pred východom slnca, keď podľa lesného zákona je už zakázané loviť a každý lesný tvor má sa už schovať.

Najprv, pravda, musia nájsť starú sovu Hu, ktorá je predsedom lesného súdu.

O tú nebolo starosti, bývala v diere na neďalekom dube.

Najťažšou otázkou bolo nájsť lesného poštára, sojku Pche, ktorá rozumela všetkým rečiam. To si vzal na starosť pán Krtko, ku ktorému sojka chodievala skoro každý deň.

Rozhodli sa ešte, že povolajú i líšku Lupaku, ktorá je veľmi bystrá a ktorá podľa lesného zákona nesmie po polnoci vôbec poľovať.

Po krátkej rade Krtko sa odobral, aby ešte z večera prezrel svoje chodbičky, koľko červov a chrobače do nich napadalo.

*

Len čo Pche rozniesla zvesť, nastal v lese ruch a zhon.

A o dva dni bol v lese veľký súd. V čas zasadania súdu bolo podľa lesného zákona zakázané každé vraždenie a každá poľovačka. Ak by sa bol niekto odvážil poľovať počas zasadania, boli by ho usmrtili. Tak to kázal lesný zákon.

Očakávaný večer prišiel. Bol práve spln mesiaca. Dostavili sa temer všetci členovia lesného súdu. Zhromaždili sa okolo širokej, ploskej skaly, pod ktorou mali hniezdo Ježkovci. Prišiel každý bez obavy, lebo bol spln a zasadal lesný súd.

Predsednícke miesto zaujala sova Hu. Líška Lupaka pohodlne natiahla sa na skalu a položila si hlavu medzi predné laby. Tak rada by sa bola vrhla na poľného Ušiaka, ale — teraz to zakazoval lesný zákon.

V celom lese bolo ticho, zasadal súd.

„Hm, smutné, smutné!“ hlási predseda Hu.

„Veru smutné,“ drmolí si Macko.

„Ktosi zneuctil lesné zákony,“ hlási ďalej Hu.

„Ej, ej, tomu ja rebrá polámem,“ dodáva Lupaka a oblizuje si pysk.

„Kto je to?“ spytuje sa srnka Me.

„To nám povie Krtko. Predstúp!“

Krtko bol učupený pod koreňom, kde bola mäkká prsť.

Po vyzvaní Hu chcel sa dostať na skalu pred tvár súdu, ale padal z kraja skaly nazad, až sa Macko váľal od smiechu nad jeho nemotornosťou.

„To sú vážne chvíle, nech sa nikto nesmeje!“ napomína predsedníčka Macka.

Macko sa cíti byť zahanbený, že sa mu dostalo napomenutia pred tvárou celého súdu. Aby to napravil, posadí si Krtka na plece.

„Čujme!“ nabáda Hu.

Krtko si pretrel drobné očká a pevne sa chytil Mackovej bundy.

„Vynášam žalobu na potkana Si.“

„Hlasnejšie!“ ozve sa Lupaka, ktorá by sa rada bola vrhla na Krtka.

„Je pažravý a zbíja vo dne v noci,“ dodáva žalobca.

Celým zhromaždením zavládne nevôľa.

Krtko si vydýchol po namáhavej reči a chytro sa zošmykol z Mackovho pleca, aby sa aspoň trochu zahrabal do prsti.

„Musí byť súdený podľa zákonov lesa!“ hlási po prestávke Hu.

Každý skloní hlavu, len Macko si je nie vedomý vážnosti chvíle.

„Rozmýšľajte, vážení, a veľmi rozmýšľajte!“

„Vyhnať ho z lesa!“ odvažuje sa na slovo srnka Me.

Každý sa zamyslí. Brekeke si nevšíma letiaceho komára a Furko sa pohodlne prechádza po chrbte Fu.

„Hm, to je smutné a veľmi smutné,“ hovorí Lupaka, nevšímajúc si pred ňou sa naťahujúceho Ušiaka.

„Porušil zákony lesa, musí umrieť!“ hovorí Macko.

„Ale azda nie, veď by ho to bolelo,“ hovorí Me.

„Musí umrieť. Tak káže zákon lesa!“ hovorí rozhodne Lupaka.

Nastáva hrobové ticho. Preruší ho slávnostná otázka Hu.

„Už ste si to rozmysleli, vážení, dôkladne rozmysleli?“

„Tak káže zákon lesa,“ poznamenáva za všetkých Brekeke.

Znova ticho.

„Áno, tak káže zákon lesa. Porušil zvyky a zákony, je pažravý, musí umrieť. Pred lesný súd sa nedostavil, to je urážka zákona. Musí umrieť!“

Všetci sklonia hlavy.

„Až bude zajtra po polnoci hodina mieru, výrok súdu vykonajú Krtko, Macko a Ježko,“ pokračuje Hu.

Každý bez slova súhlasí.

„Zornička na obzore!“ hlási bojazlivo Me, ktorá dávala stále pozor, aby neprepásla hodinu lesného mieru.

V celom zhromaždení nastáva živý pohyb a každý hľadí čím skorej zmiznúť. Ježko strká Furka pod skalu, zmizne i Krtko a Hu vyletí na najvyšší konár. Ušiak uháňa ako divý do kopca, aby sa zachránil pred Lupakou; Lupaka sa síce rozbehla za ním, ale už ho nedohonila. Vrátila sa naspäť, aby chytila aspoň Brekeke, ale prijalo ju nepriateľské vrčanie Macka, ktorý sa opatrne vzďaľoval do húštin.

Nad celým lesom zavládlo posvätné ticho, ktoré trvalo až do prvých lúčov vychádzajúceho slnca.

Ježko, keď prišiel domov zo súdu, utiahol sa do postele. Poprikrýval sa machom a začal driemať. Spal až do večera ako bunda, až ho pani Ježková poškrabkala na nose a upozornila, že je veru načase, aby šiel niečo hľadať. Ježko si zívol, popreťahoval sa a vyšiel z diery.

Len teraz si spomenul, že s Mackom a Krtkom musia vykonať výrok súdu. Ale času je ešte dosť a dosť. Pretrel si fúziky, poškrabkal si noštek a poberal sa pod svoju známu hrušku.

Keď sa vracal hruškami obťažený, počul tiché šušťanie lístia. Utúlil sa a pozorne ovoniaval. Ani nemusel. Nehrozilo nebezpečenstvo. Húštinou sa veselo predierala Lupaka so zadrhnutou divou kačicou.

Lupaka spozorovala Ježka. Položila kačicu, pritisla ju prednou labou a uškerila sa.

„Hehe, ty!… Viem, že si blízko. Zavoňala som ťa. Máš šťastie, chytila som kačicu. Ináč by som ťa pokotúľala.“

Ježko neodpovedal. Bol rád, že Lupaka niečo má a nebude sa dnes doňho starať.

Utúlil sa ešte tesnejšie pod blízky koreň a čušal.

Lupaka sa skutočne nechcela s ním dnes zabávať. Zobrala korisť a poberala sa k svojmu brlohu.

Po čase si aj Ježko vydýchol a bral sa domov.

Nebol už ďaleko, keď počul bolestný ston, ktorý sa podobal hlasu jeho Furka. Bez ohľadu na nejaké nebezpečenstvo vrhol sa tým smerom. Za svitu mesiaca sa mu zjavil strašný obraz. Had Fu, starý čarodejník, držal za nohu Furka a usiloval sa ohlušiť ho údermi chvosta.

Ježko, ako zmyslov pozbavený, vrhol sa na Fu. Nastal krutý zápas na život a na smrť.

Keď Fu spozoroval svojho najväčšieho nepriateľa, pustil Furka a hľadal záchranu. Ale už bolo neskoro. Ježko sa mu hodil na chrbát a hľadal mu šiju, aby mohol do nej zaseknúť svoje ostré zuby. Ale i Fu sa bránil. Zvinul sa do klbka a jedným šľahnutím chvosta odhodil Ježka od seba.

Ježko bol ako hluchý a slepý. Ovládala ho len túžba po pomste za Furka. Znova sa hodil na Fu, no ten už čakal jeho útok. Pyskom zachytil práve Ježkov nos. Ježko si ledva poradil, veľmi mu poranil noštek.

Keď Ježko cítil, že sa mu krv valí, vtedy už zabudol všetko na svete.

Spozoroval nebezpečný pohyb Fu. Sotva mal času zvinúť sa do klbka. Fu ho niekoľko ráz ovinul svojím telom, aby ho tuhým stisnutím zadusil. Ježko pevne dôveroval svojim bodliakom. Naozaj, stisk oslabol, ale Ježko sa už nemohol hýbať. Skusoval vyslobodiť si labky, ale stisk sa znova zosilňoval. Cítil, ako jeho bodliaky vnikajú do živého. A Fu nepovoľoval ani za cenu hroznej bolesti. Ba zobral všetky sily, aby Ježka svojím stisnutím udusil.

Ježko cítil, že sa mu blíži posledná hodina. Zvíjal sa, chcel sa vystrieť, ale Fu nepovoľoval. Teraz ho mal v moci a chcel ho za každú cenu zmárniť.

Ježkovi za zjavil strašný obraz smrti pred zrakom. Spomenul si na svoju rodinku tam pod skalou. Keby o tom tak vedela jeho starká! Čo si len Furko a Murko bez neho počnú?

Strácal dych a pľúca sa mu kŕčovite zvierali pod tlakom tela Fu.

Hnaný pudom sebazáchrany a smrteľným strachom pred blízkym koncom urobil kŕčovitý pohyb a vyslobodil si prednú ľavú labku.

Fu hneď zahryzol do uvoľnenej labky. Zuby sa mu zasekli až po samú kosť.

Ježko, hoci omdlieval, na pálčivú bolesť znova sa vzpružil. Začal trhať labkou. Fu vystrel krk, aby uvoľnenú labku pevnejšie chmatol, vtom uvoľnil zvierajúcu obruč svojho tela a priblížil sa hlavou k Ježkovmu nošteku.

Ježko pocítil uvoľnenie tlaku a blízkosť hlavy Fu. Ešte raz sa vzoprel v smrteľnom kŕči a jeho ostré zúbky sa zaborili do šije Fu. Zahryzol posledným zvyškom vyčerpaných síl a… na viac sa už nepamätal. Na zemi ostali ležať dve nehybné telá.

*

Ježková medzitým pokojne čakala doma. Upratúvala v brlohu, naprávala hniezdo, ale to bolo upratané len do tých čias, dokiaľ bola v diere. Len čo sa niekam podela, Furko a Murko dali sa hneď do seba. Zápasili, pretekali sa v behu, preskakovali sa a onedlho nebolo po poriadku ani pamiatky.

Keď matka vošla do hniezda, zakaždým sa zhrozila nad neporiadkom. Plná diera prachu a kúsky machu len tak lietali.

S hrôzou spľasla predné packy.

„Nuž, vy lapaji, či vy tak, keď ja nohu vyložím?“

Ale dlho nepoučovala. Chytila ich oboch za nošteky a vyplatila tak, že sa Murko pustil do usedavého plaču. Potom ich hodila do hniezda, poukrývala, napochytre upratala a pohrozila im:

„A teraz sa mi ani nepohnite. Ja idem čakať otecka, ktorý sa musí čochvíľa vrátiť.“

Ešte raz ovoňala hniezdo, a vyšla pred dieru.

Ale Ježko nechodil. Už sa približovala polnoc, a nevracal sa. Ježková sa začala znepokojovať. Ježko nikdy tak dlho nemeškal.

Rozhodla sa, že ho pohľadá. Vošla ešte raz do diery presvedčiť sa, čo robia lapaji. Murko už zaspával a Furko ho šteklil pod pazuchou a vysmieval sa mu.

„Mamo, mamo, on mi nedá pokoja!“ žaloval matke Murko.

„No tak, Furko, spi už pokojne!“ napomenula ho mať.

Zarazil ju akýsi zápach. Cítila to síce hneď zvečera, ale nevšimla si ho. Až teraz, keď sa Ježko nevracal, jej čuch sa v očakávaní nebezpečenstva zdvojnásobil. Išla pomaly tým smerom, odkiaľ jej zápach k nosu prichádzal. Pocítila po zápachu Fu, preto sa hneď pripravila i na boj. A tu nos ju priviedol k zadnej labke Furkovej. Začala mu ju ohmatávať.

„Mamo, to ma bolí!“ hlási Furko, ktorý do toho času opatrne schovával malú ranu na stehne, aby sa nemusel prezradiť svojím dobrodružstvom.

„A kde sa ti to stalo, chlapče?“ spytuje sa Ježková.

„No bol som len pod šípkovým krom a on ma chytil za nohu… ale ja som mu ušiel,“ vysvetľuje Furko.

Ale Ježkovej sa to nezdalo uspokojivým. Ba jej nepokoj ešte vzrástol. Pravdaže, Fu, bol to akiste on, veď ho poznala čuchom. Zdržuje sa niekde blízko, pohrýzol Furka, Ježko sa ešte nevrátil, to všetko ju nadmieru znepokojovalo.

Chytro vylízala Furkovi malú ranu, čo pokladala za najlepší liek na svete, a vybehla pred dieru. Obehla niekoľko ráz skalu, zaskučala, ale nikto jej neodpovedal. Len klebetná Pche škriekala nad potokom. Ale Ježková teraz nebola zvedavá na jej novinky. Sadla si na zadné labky a ovoniavala vzduch zo všetkých strán. Podozrivého nič nebadala. Chcela sa pustiť ďalej do húštiny, ale obávala sa o svojich synkov. Zostala sedieť nerozhodne. Vtom sa práve vzniesla nad ňu Pche a zaškriekala, až sa celá dolina ozvala. Ježková zakňučala, a keď to Pche počula, hneď si sadla nižšie trochu si poklebetiť.

„Ach, ach, že vás už raz vidím, čože robíte, ako sa máte a čo robia detičky?“

Ježková neodpovedala na nával otázok, smutne zakňučala. Potom sa spýtala sojky, či nevidela niekde Ježka.

„Nie nevidela, ale počkajte, ja ho pohľadám,“ odpovedala Pche a onedlho ozýval sa húštinou jej hlasitý škrek.

Ježková, celá utrápená obavou o osud Ježka, utiahla sa pred dieru, vyhrabala si jamku, položila sa do nej a netrpezlivo očakávala, akú zvesť jej prinesie Pche.

*

Už bola skoro polnoc, keď sa Macko prebudil. Tak dobre sa mu spalo, a nebol by sa ešte prebudil, keby nad ním nebola protivne zaškriekala Pche, ktorá dobre vedela o každej skrýši v lese.

„A nevieš, kde je Ježko?“ pýta sa Pche.

Macko sa mrzute natiahol, poškrabal sa ľavou labou za uchom a zdĺhavo zívol.

„Ale daj mi pokoj s tvojím Ježkom. Ja som nie jeho strážca!“

Potom sa obrátil na druhú stranu a chcel ešte spať.

„No len no, počkaj, ty obluda, veď sa ti ešte môžeme zísť!“

„Bodaj ťa i s klebetnicou klebetnou!“ zahundral Macko a vyskočil, ale Pche už bola preč a škriekala húštinou.

Pche nebola zlá. Mala dobré srdce, bola by dala zo seba i posledné pierko, keby ju bol niekto poprosil. A najmä s trpiacimi súcítila a pomohla, poradila, potešila, kde len mohla. Jedinou jej chybou bolo, že mala veľký, hodne podrezaný jazyk, na ktorom sa nič neudržalo. Vedela o všetkých tajnostiach, o všetkých novinkách v kružine a hneď každému pod podmienkou mlčania prezrádzala svoje novinky.

Macko sa napokon tak dopálil, že od zlosti zlámal najbližší buček. Tým si však nepomohol. Pche už bola ďaleko a on krídel nemal.

Na spánok sa už nedalo ani pomýšľať, keď mu ho tá jazyčnica prerušila. A veru mal i pekný sen! Snívalo sa mu, že sedí v potoku, okolo neho tečie číročistý med, a on si nestačí oblizovať laby. Ešte i teraz mu slinka tečie, keď si na to pomyslí. A tá striga ho vyruší z takého krásneho sna!

Zahundral ešte, zlobne pozrel, kade Pche odletela, a pobral sa do húštin, aby niečím nahradil sen.

Macko bol dobráčisko ani kus chleba. Celé okolie ho malo rado pre jeho dobrácku povahu. Len vtedy sa nazlostil, keď ho niekto vyrušil zo snenia, lebo strašne rád spal. Ináč voľne sa potuloval po holiach. Ba i na salaše si niekedy zašiel psov podráždiť. Valasi ho už veľmi dobre poznali a nebáli sa ho.

Keď bol ešte malý, potuloval sa s matkou po maliniskách, a nikto ich neprenasledoval. Ale raz ukradol s matkou na salaši baranča. Akísi ľudia ich prenasledovali, čosi zahrmelo ani hrom, potom zas, a on pocítil pálčivú bolesť v stehne. Zakňučal a obzrel sa na matku. Tá však ležala na zemi a s bolestným revom sa zvíjala.

Macko sa veľmi naľakal a pustil sa do húštiny. Cítil v stehne bolesť a srsťou mu kvapkala krv. Začal si ranu oblizovať. Rana nebola veľká a onedlho sa zahojila. Ale od toho času sa stránil i ľudí i oviec. Živil sa len korienkami a lesnými plodinami. Len niekedy si zašiel pred brloh Lupaky, a keď tá zabudla pred dierou zadrhnutého zajaca alebo bažanta, bez ponúkania si k nemu sadol a kŕmil sa do tých čias, dokiaľ mu chutilo. Z brloha sa síce ozývalo zlostné vrčanie Lupaky, ale on sa jej len smial do očú a s dobrou chuťou oblizoval kosti. Zato sa mu Lupaka odmieňala tým, že mu rozmetala brloh pod starým pňom, keď ho nebolo doma.

Nuž Macko zobral sa hundrajúci hore húštinou a našiel sa na pokraji lesa. Pred ním sa rozprestierala rozsiahla hoľa. Na druhom konci lesa bol salaš, kde býval ovčiak Brnčo.

Macko sa obrátil proti vetru, ktorý fúkal od salaša. Zachytil široko roztiahnutými nozdrami jemu taký nepríjemný zápach Brnča. A v nasledujúcej chvíli už zaznel Brnčov zúrivý štekot.

Protivné psisko! Tak strašne ho Macko nenávidel! Len keby ho aspoň raz dostal na dosah. Ale Brnčo sa nikdy nepriblížil ani na päťdesiat krokov, len v úctivej vzdialenosti prenikavo zavýjal a štekal. Kedykoľvek sa Macko len zjavil, psisko ho vždy zvetrilo. Brnčo síce Mackovi nestál ani za to, aby sa naň podíval, len keby tak prenikavo neštekal a nerušil svojím ošklivým brechotom pokoj celého lesa.

S opovržením podíval sa tým smerom, odkiaľ bolo počuť brechot Brnča, a pobral sa hore na Báň. Cestou ovoniaval stopy a tie mu neklamne prezradili, kto všetko od večera tade šiel.

„Aha, už dnes bola tu zas podvodná zlodejka Lupaka,“ myslel si, ovoniavajúc nahnutý klen. „A niesla niečo ako od peria. Počkaj, kmotrička, pôjdeme ťa pozrieť, či si si to nezabudla pred dierou.“

S týmto rozhodnutím pobral sa k brlohu Lupaky. Jeho nos však po niekoľkých krokoch pocítil nový zápach. Striasol sa, lebo pocítil blízkosť Fu. Fu síce pre jeho silu vôbec nič neznamenal, ale toho čarodejníka a najmä jeho jedovatých zubov bojí sa každé lesné zviera.

Macko si niečo ešte zahundral a veľkým oblúkom sa vzdialil. Na jednej skale našiel niekoľko slimákov a s chuťou sa pustil do nich.

Sotva však zožral dva, znova sa zjavila pred ním Pche a hlasne zaškriekala.

„Beda, beda, veľká beda!“ hlásila.

Macko nebol naladený vypytovať sa, ale hlas Pche ho jednak zarazil. Keď tá začala po lese bedákať, to znamenalo vždy nejaké nebezpečenstvo. Pozrel na haluz, kde sedela.

„No, a čo je?“ zahundral.

„Ach, beda, beda, veľká beda! Fu zabil Ježka.“

Ale viac sa nemohol dozvedieť. Pche letela ďalej a celou kružinou ozývalo sa jej bedákanie.

Macko si sadol a počal si oblizovať labku, ktorú si poškriabal o šíp. Medzitým uvažoval: Pche je klebetnica, nekŕmi nadarmo svoj podrezaný jazyk, ale niekedy povie i pravdu. Kto vie, čo môže byť s Ježkom. A bola by ho škoda. Neublížil nikomu, a ten čarodejník Fu by ho mal zabiť?

Ešte si oblizol labu a ovoniaval vzduch. Pravda, zápach Fu prichádza sprava. Odvážne sa dal tým smerom. Pozoroval i najslabší šelest lístia, aby ho Fu neprekvapil svojimi jedovatými zubami.

Keď sa dostal na pramienok, kam v núdzi chodievali všetky zvieratá lesa uhasiť svoj smäd, zarazene zastal. Pri svite mesiaca zjavil sa mu nečakaný obraz. Za skalou, neďaleko pramienka, ležalo akési klbko, v ktorom jeho bystrý zrak rozoznal telo Fu a Ježka.

Chvíľu váhal. Srsť na krku sa mu zježila, keď bol tak blízko Fu. Najradšej by bol zmizol, ale… Fu sa nehýbal.

To mu dodalo odvahy.

Ostražite sa priblížil. Ovoňal ešte vzduch a potom sa nahol nad klbko. Fu skutočne nejavil známky života. Ovoňal ho najprv pri hlave. Na krku spozoroval malú ranu. To mu stačilo, aby sa uspokojil.

„Aha, hm, Ježko mu to odplatil. Chudák!“

Teraz už smelo rozhrnul zvinutý pás tela Fu. Už nebolo v ňom života. Skoro si od radosti zahundral. Ale z objatia sa vyvrátilo úbohé telo Ježkovo.

Vzal to pichľavé klbko do labiek a začal ho prevracať. Potom mu ovoňal noštek. Jeho ostrý čuch pocítil, že Ježko ešte žije. Zahúkal, až všetko v lese stíchlo. Potom začal ako zmyslov zbavený skákať po tele Fu a medzitým si skoro nezrozumiteľne hundral:

Zdochol Fu, Ježko, ži, zdochol Fu, Ježko ži!

Z Fu neostalo skoro nič. Macko ho vo svojej radosti temer úplne rozgniavil. Bol taký nesmierne spokojný, že mohol zvíťaziť nad tým starým čarodejníkom.

Poškrabal sa na stehne, potom vopchal Ježka pod pazuchu a uháňal k Starej skale.

Pod skalou, kde bývala rodina Ježkova, bolo smutno. Ježko sa nevracal. Ježková myslela, že ho akiste podvodná Lupaka zmárnila. Zaplakala a pozakrývala svojich malých nezbedníkov.

Bolo práve po polnoci, keď začal ktosi šuchotať pred skalou. Ježková sa ešte tuhšie pritúlila k Furkovi, aby ich nikto nespozoroval, keď je otec nie doma.

„Hu, hu, Ježko tu!“ šomral ktosi pred skalou a Ježkovej nebolo viac treba. Vystrčila nos spod machu a s radosťou pozorovala, že predo dvermi je Macko. Toho sa nemala čo obávať. Ten žral len lesné plody, a na bedára nikdy nesiahol.

Odhrnula mach, ktorým boli s Furkom a Murkom prikrytí, a podívala sa von postrannou dierou. Zorničky ešte nebolo vidieť, bol teda čas lesného mieru, nuž bezpečne vykročila pred skalu.

Tam ležal Ježko a slabo hýbal labkami. Malo jej srdce puknúť, keď ho videla takého zúboženého. Pritúlila sa k nemu a začala bolestne skučať.

„No, no! Hm, hm, veď mu je nič,“ teší ju Macko.

Ušiak sa práve zjavil nad skalou a opatrne si pretieral veľké uši.

„Ničoho sa neľakajte. Len mu kapustného lístia priložte.“

Ježková ani na to nepočúvala a s kňučaním začala Ježka kotúľať do diery.

Macko sa rozvalil pred skalou a začal si obháňať muchy, ktoré nepoznali lesný zákon a domŕzali celú noc.

Ušiak sa rozbehol na blízky ostredok a priniesol tri kapustné listy. Keď si zastal na Mackove rebrá, aby sa podíval pod skalu, Macko ani nezahundral.

Ježková vyšla spod skaly. Bola smutná.

„Zle, zle, veru zle! Ani sa nehne.“

Macko zodvihol hlavu.

„Ja ho zakrútim do kapustných listov,“ hovoril Ušiak. „Len ma ta pusťte.“

„Ach, jaj, veru zle. Kto prinesie našim drobkom hrušiek?“

Ušiak si pretrel fúzy, zastrčil kapustné listy pod pazuchu a pretiahol sa dierou pod skalu. Ježková medzitým plakala pred dierou.

Ježko bol vo veľmi zlom stave. Prišiel síce k vedomiu, ale nevládal sa ani hnúť. Bol skoro celý dolámaný. Fu nešetril silou, veď ho chcel zniesť zo sveta.

Kňučal, stonal a márne sa namáhal narovnať svoje polámané kosti. Keď zavoňal pri sebe Ušiaka, len slabo zastonal. Ušiak sa dal hneď do práce. Zavinul Ježka do kapustných listov, obložil ho machom a kázal mu nehýbať sa. Medzitým vošla i Ježková, ale okrem fňukania sa na iné nezmohla.

Ušiak bol nesmierne rád, že aj on mohol niekomu pomôcť. Zadupal zadnými nohami a pretiahol sa úzkou dierou spod skaly. Tam ležal Macko a dosiaľ o čomsi rozmýšľal.

„No, tak čo je s ním?“

„Ale nič. Kosti má dolámané, ale kapustné listy mu pomôžu.“

Po tomto objasnení Macko znova si položil hlavu na predné laby a pohodlne odfukoval. Spomenul si, že práve teraz mali s Ježkom potrestať naničhodného potkana, ale Ježko je dolámaný a bez neho je to nemožné.

Ušiak medzitým zmizol a mieril znova na kapustnisko. Mal pod šípovým kríkom rodinku, chcel jej niečo priniesť na raňajky.

Macko sa prevalil na druhý bok. Podíval sa do diery pod skalu, ale odtiaľ počul len tiché nariekanie Ježkovej. Nezniesol plaču. Pomaly sa zdvihol, zívol si a pobral sa do lesa.

*

Pod ploskou skalou nastal smutný čas Ježko bol naozaj celý dolámaný. Nevládal sa ani obrátiť bol večne horúci ako oheň. Ježková ani oka nezažmúrila len keď ju námaha prevládala, usnula na chvíľku. Ale len čo Ježko zastonal, znova behala okolo neho, zakrúcala ho do kapustných listov, ktoré jej každú noc nanosil Ušiak pred skalu, a kŕmila ho jabĺčkami. Niekedy mu dala i chrústa, ale Ježkovi nechutilo nič. Len ho stále ukrutne smädilo a Furko, ktorý sa už dokonale vyznal v lese, nestačil mu v orechovej škrupine nosiť vodu z pramienka. Niekedy mu Krtko priniesol živého červiaka-dážďovca, ale Ježkovi veru nechutilo nič. Ba Macko mu raz priniesol i plást medu, za ktorým sa vyškriabal na nahnutý bútľavý strom. Včely lesné ho síce poriadne doriadili, ale on si toho nevšímal.

Znaky pomalého vyzdravenia predsa sa zjavovali. Po dvoch týždňoch prestala horúčka, začalo mu chutiť jesť, ba po troch týždňoch už pokúsil sa zvinúť do klbka. S námahou, ale podarilo sa mu to.

Ježková len to čakala. Zavolala Murka, ktorý sa bál opustiť skrýšu, a spojenými silami vykotúľali Ježka pred skalu.

Ježko sa rozvinul a z plných pľúc si vydýchol. Pripekalo jesenné slniečko. Celá príroda sa pripravovala na zimný odpočinok. Les dostával zlatožltú farbu a v celom lese voňalo opadávajúcim lístím.

Ježka posadili na skalku, slncom rozohriatu, a obložili suchým lístím.

„Tak, len sa vyhrej. To je zdravé,“ hovorí Ježková.

Ježko ani neodpovedal. Už tak dávno nedýchal čistého vzduchu. On, ktorý každú noc brúsieval po kružine, naháňal maškrtné lesné myši a striasal z krúžikov chrústov, musel teraz celé týždne preležať pod skalou. Tak rád by bol zakričal do celého sveta, že je už zdravý a že znova vidí usmievajúce sa slniečko.

Urobil prudký pohyb, akoby chcel poskočiť. Ale ostré bodnutie v rebrách mu pripomenulo jeho stav. Hneď si spomenul na Fu. Mimovoľne sa spokojne usmial. Bol to krutý zápas. Ale zabil ho. Prevládal toho starého čarodejníka.

Pokiaľ sa Ježko pred skalou vyhrieval, Ježková mala plné ruky práce. I Murko sa musel obracať. Musel pozapchávať všetky škáry pod skalou a Ježková zatiaľ všetok mach vyhádzala z diery. Medzitým prišiel i Furko a bol strašne nahnevaný, že sa mu nepodarilo nič uloviť. Ježková mu dala najprv packou po nose, že sa odvážil vo dne na lov, a potom mu rozkázala, aby vyzametal celú dieru a vyložil ju suchým orechovým lístím. Furko mal síce radšej dobrodružné vychádzky po kružine ako domácu prácu, ale mamky sa bál a počúval ju. Ježko mu často mnoho odpustil. Bol hrdý na svojho syna, veď vraj ani on nebol lepší. Ale Ježková tomu nechcela rozumieť.

Keď bola diera vyvetraná a vyčistená, Furko a Murko museli nanosiť čerstvého suchého machu, ktorého bolo na skale dosť, a upravili nové hniezdo. Potom Ježková opatrne poupchávala všetky diery, a že začalo byť už chladno, vniesli Ježka znovu pod skalu, poukrývali ho machom a Ježko spokojne zaspal.

Ježková priniesla z komory večeru. Každý dostal pol divej hruštičky a po jednom chrústovi. Furko síce fňukal, že by on ešte niečo jedol, ale Ježková ho strčila do kúta, kde spával, a položila k nemu i Murka. Furko niekoľko ráz uštipol Murka do stehna, až od bolesti zakňučal. A keď pocítil blízkosť matkinho nošteka, obaja stíchli, Furko sa obrátil na druhý bok a začal si pochrapkávať. Ježková ich ešte raz poprikrývala, ovoňala pokojne spiaceho Ježka a potom sa i ona utúlila do kúta.

Chýlilo sa k večeru. Macko sa prebudil, ale nebol v najlepšej nálade. Celý deň ho domŕzali muchy. Sotva trochu zadriemal, už mu ich celý kŕdeľ sedel na nose. Keď vychádzal mesiac, vtedy sa mu uľahčilo. Zavial chladný vánok, zmizli muchy.

Ale hlásil sa i Mackov žalúdok. Vstal, natiahol si kosti, pooblizoval si pysk a čosi zahundral pod nos.

Zobral sa bez cieľa do lesa. Chcel síce čím najskorej niečo zohnať pod zub, ale nerobil si veľké starosti. Veď si ešte nechal trochu medu na starom strome v hniezde lesných včiel. Iné ho trápilo. Cítil sa byť opusteným. Ešte dokiaľ bol Ježko zdravý, zašiel si k nemu pohovoriť pri svite mesiačka, ale teraz nemal nikoho. Ježko ešte stále ležal. Hu už celý mesiac hľadá vhodnú dieru, kde by odspala zimu. Krtko si zbiera na zimu. Ušiaka postrieľali akísi pažraví ľudia a Lupaka? — s tou ani v čase mieru nemožno pohovoriť. Tá teraz cibrí svoje líščatá, aby vedeli nepozorovane kradnúť sliepky z kurínov. A ani nemal Lupaku rád. Je to celá rodina taká zlodejská, obyvateľom lesa robí iba hanbu.

Macko nadával na celý svet. Muchy mu nedožičia odpočinku, nemá priateľa, s ktorým by si pohovoril. Nestojí celý svet ani za upečený jazyk klebetnej Pche. Tak smutno je opustenému medveďovi! Keby sa mu teraz zjavil protivný Brnčo, i s tým by sa spriatelil.

Zamieril priamo na salaš. Aspoň Brnča podráždiť. Cestou kul plány, že ak sa mu Brnčo dostane na dosah, chytí ho a zanesie ho pod svoj peň.

Tam ho nakŕmi medom, potom ho strčí do diery Lupaky a bude sa dívať, ako mu Lupaka bundu prešíva.

Pri tomto poslednom sa hlasno rozosmial. To bude zábava, až bude Brnčo vrieskať a Lupaka mu bude prešívať kožuštek.

Cestou na salaš práve dostal sa pred brloh Lupaky. Zarazil ho štekot. Opatrne sa priblížil za peň starého duba a pozoroval, odkiaľ štekot prichádza. Jeho bystrý zrak zazrel hostinu pred dierou Lupaky.

Zodvihol nos a pozoroval, odkiaľ ťahá vánok. Potom urobil celý polokruh, aby sa dostal proti vánku. Opatrne sa priblížil asi na desať krokov k hostine, aby ho nikto nespozoroval. Vedľa mladého javora sa chcel pohodlne usadiť a pozorovať hostinu vrieskajúcich líščat, ale prelomený konár ho prezradil. Líščatá s vreskom chytro sa popchali do brloha a nastalo ticho.

Macko vyšiel na čistinku a poobzeral sa. Nepozoroval nič zvláštneho. Len Pche nad ním zaškriekala a spod skaly Lupaky ozývalo sa hlasité mrnčanie. To líščatá nadávali naňho, že im pokazil dobrú hostinu.

Priblížil sa ku skale. Ináč rád ta chodieval, lebo Lupaka tam často zabudla niečo, čo mohol ešte oblízať. Teraz ho to však zarazilo. Pred skalou ležali rozhádzané kosti väčšieho zvieraťa. Ovoňal ich pozorne. Boli to kosti Me.

Skoro zareval. Me, ktorá nikomu v lese neublížila, padla za obeť hladnej Lupake. Tá stará podvodnica! Nemyslí na to, že i ona má malé. A Me mala práve také malé srnčiatko. Videl ho mnoho ráz poskakovať kružinami, často sa až chechtal na jeho skokoch.

A teraz! Lupaka zaškrtila Me. Pravda, je to zákon života, že mocnejší požierajú slabších, ale tu je otázka bezmocných potomkov! Tí bez vlastnej viny podliehajú mocnejším jednotlivcom.

Macko sa napajedil. Skočil ku skale, aby ju odvalil a celú tú zbojnícku rodinu pod skalou pohrdúsil. Založil svoje chlpaté laby, zlostne zahundral, ale skala sa nehla. Jeho zlosť a sila nestačili. A spod skaly sa mu hlásil posmešný vresk líščat a vrčanie Lupaky.

Keby bol mal sily, bol by celú skalu rozdrvil na prach. Založil i svoje zuby, až sa mu oči zlovestne podliali krvou, ale všetko to nestačilo.

„Čo tu chceš? Choď si svojou cestou!“ počuje spod skaly.

„Hm, len keby ťa dostal, ty stará podvodnica,“ odľahčil si Macko.

„Choď si svojou cestou. Čo ťa do toho? Hľadám pre svojich, kde sa dá.“

„Ale Me ti neublížila.“

„A tebe včely ublížili?“

Macko nevedel odpovedať. Lupaka vlastne má pravdu. Nikto sa nemôže živiť tak, aby nenarobil niekomu bolesti. To je zákon života. Každý žije z niekoho alebo v najlepšom prípade na ujmu niekoho. Čo ho je vlastne do Lupaky. A včely žijú a neubližujú!…

Ba azda i včely ubližujú. Veď musia žiť. I Me ubližovala. Obhrýzala živé kvietky v rozpuku, kmásala útle výhonky. To je obeh života. Jedni požierajú druhých, aby potom slúžili za potravu tretím.

Macko mávol labou. Čo ho vlastne do toho? Hlavná vec, aby mal pokoj a mohol sa dosýta nažrať.

Podíval sa ešte pod skalu, ale už nie pohľadom zloby, a pobral sa hore rúbaniskom. Potom sa túlal bez cieľa skoro do samého večera.

Keď sa priblížil k lúčke, kam chodieval na hlôžky, počul náhly bolestný ston a trepanie krídel. Nazrel spoza kríka a videl skalného orla, pod ktorým sa zvíjalo svižné tielko malej srnky. Neuvažoval. Bola to malá srnka, ktorej matku práve zaškrtila Lupaka. Vyrútil sa na nič netušiaceho orla, úderom silnej laby ho zrazil, potom mu zahryzol do hrude a za chvíľku ležali po lúke len chumáče zakrvaveného peria a kusy roztrhaného mäsa.

Azda by bol v trhaní i pokračoval, aby z toho dravca neostal ani pazúr neporušený, ale sa obrátil na bolestný mekot srnky. Stavala sa na nožičky, padala, vrazila hlavou do kružín, opäť spadla a zostala ležať.

Macko chcel odísť, ale keď videl, že sa srnča nehýbe, pomaly sa k nemu priblížil. Srnča, len čo pocítilo blízkosť medveďa, začalo sa po celom tielku chvieť a znova sa vzchopilo. Sily mu však vypovedali službu, padlo.

Macko videl, že má celú hlavu zakrvavenú. To bola práca orla, ktorý svoju obeť vždy najprv oslepoval. Vytiahol srnča z kružiny. Srnča sa len triaslo, stonalo, ale odporovať už nevládalo. Ľahol si k nemu a začal mu oblizovať zakrvavenú hlavu. Miesto očí boli už len dve jamky, z ktorých pomaly tiekla teplá krv.

Mackovi akoby niečo bolo hrtan stislo. Srnča, ktoré tak veselo a bezstarostne skákalo s matkou po kružinách, je teraz opustené, oslepené a vydané bez možnosti obrany napospas silnejším, dravcom. Kde je spravodlivý zákon lesa? Toto sa už nebude môcť brániť ani útekom.

Macko vyskočil a zareval, až sa skaly ozývali. V jeho reve sa prejavovala zlosť, výčitka a súcit zároveň. Keď pozrel na zúbožené chvejúce sa telo srnčaťa, razom mu prišlo na um, aby jediným úderom laby ukončil trápenie malého tvora. Oči sa mu podliali krvou a zodvihol chlpatú labu. Vtom srnča znova bolestne zastonalo. Mackovi čosi stislo hrtan a laba mu bezvládne klesla. Keby sa mu tak nejaký býk postavil do cesty, s tým by si ľahko pomohol, lebo ten je silný a má možnosť brániť sa. Ale usmrtiť bezbranné, dokaličené srnča nemohol.

Nahol sa ešte nad bezvládne telo srnčaťa. Potom mu znova olízal rany, na ktorých krv už bola sčernela. Srnča zastonalo a otvorilo malú papuľku, z ktorej ovanul Macka horúci dych.

Tento horúci dych Macko už poznal. Tak dýchava, keď ma veľký smäd.

Zodvihol ho zo zeme. Zaniesol ho k pramienku a strčil mu hlavičku do vody.

Len čo srnča pocítilo chladivý prúd čerstvej vody, jeho čierny noštek sa zachvel a papuľka začala hltať osviežujúci mok. Po chladnom nápoji sa trochu prebralo, ale keď pocítilo zápach medveďa, začalo sa znova chvieť od strachu.

Mackovi akoby bolo niečo prišlo na um. Vzal srnča pod pazuchu a potom ako bez ducha uháňal hore stráňou. Nešiel tým smerom, kde mal pod pňom svoje hniezdo, ale opačnou stranou hlboko do kružín. Keď sa dostal do druhej doliny, zamieril napravo pod ohromný balvan, pod ktorým mal vyhrabaný veľký brloh, kde obyčajne v zime spával. Srnča položil pred dieru a dal sa s nezvyčajnou chuťou do práce. Dnes mu večera ani na rozum neprišla. Nahrabal suchého lístia a nanosil skoro do polovice diery. Potom srnča položil na lístie, sám si ľahol k nemu, oblizoval mu čierny noštek a niečo nezrozumiteľného mu pritom hundral. Srnča začalo pokojnejšie dýchať. Niekedy sa ešte zachvelo, zastonalo, ale keď cítilo príjemné teplo jeho mohutného tela, pritúlilo sa k nemu a zaspalo. Macko nezaspal. Pozoroval celú noc nepokojný dych svojho úbohého spoločníka a ani sa nehol, aby ho neprebudil. Bolo mu príjemne, že nebol sám.

*

V Brezinách bolo otupno. Šveholenie speváčkov sa už neozývalo. Nastali prvé mrazy a pripravovala sa krutá zima. Ježko bol chorý. Krtko sa neopovážil zo svojho kopca vyjsť a Macko sa neukazoval. Hu hľadala už niekoľko dní vhodnú dieru v strome a Lupaka zahrabávala zvyšky koristi, aby niečo ostalo na núdzne dni, až sa prihlásia tuhé mrazy.

Len Pche si žila bezstarostne. Lietala až do tretieho chotára, roznášala novinky kružín a netrápila sa o budúcnosť. Všade sa jej niečo ušlo, všade ju niečím pohostili, a jej to stačilo. Ale veľmi ju dráždilo, že už niekoľko dní nevidela Macka. Bez neho v Brezinách ani život nebol životom. A teraz sa tak utiahol! Hádam ho včely doštípali alebo si niečím pokazil žalúdok a teraz odpočíva niekde v jaskyni, pokiaľ mu opuchnutý nos nespľasne. Macko bol síce starým samotárom, ale nikdy sa v kružinách neukázal s opuchnutým nosom alebo nejako neogabaný. Ba ani laby nemával umazané. A Pche nesmierne škrelo, kde sa Macko zdržuje a čo mu je. Celé dni, ba i celé noci lietala po chotároch, aby záhadu rozlúštila, ale nezazrela ho nikde.

U Ježkov sa všetko obracalo k lepšiemu. Ježko vyšiel už i sám pred skalu a bol veľmi hrdý, že odpravil Fu. Furko sa stával každým dňom múdrejším, chodieval každý deň oblizovať kamienky ta, kde Macko rozgniavil Fu. Niekedy priniesol i domov kúsok, dokiaľ trvalo. Ale teraz sa musel mať na pozore, lebo už niekoľko ráz počul v lese štekot Brnča. Brnča sa nebál, lebo on mu nemohol nič vykonať. Ale bál sa valacha. Aspoň Pche hovorila, že valasi sú pre ježkov nebezpečnejší než každý iný dravec. Valasi vraj ježka oderú, vysušia jeho kožu a potom ju priväzujú jahňatám na nos, aby im ovce nedali mlieka. Tak to hovorila Pche a Furko jej pevne veril. Pche mala veľké skúsenosti.

Chýlilo sa k večeru a Furko sa pobral na obchôdzku: zastupovať chorého otca a priniesť ešte niečo na zimu. Už včera si našiel neďaleko nad skalou košatú plánku, na ktorej práve dozrievalo ovocie. Len nech ich trochu mráz chytí, budú na hostinu. Mladá veverička, ktorej sa trochu zaliečal, mu sľúbila, že mu ich nazhadzuje, len nech jej nájde dobrú skrýšu, kde by si na zimu naodkladala lieskovcov.

Furko sa vyškriabal na skalu, poobzeral sa, či nehrozí nebezpečenstvo, a pobral sa pod plánku, kde mal s veveričkou uzhovorenú schôdzku. Ale sotva sa vzdialil na dvadsať krokov, počul neďaleko prenikavý brechot Brnča. Ten bezočivý Brnčo! Hneď by mu nohy dopichal, keby mohol.

Sotva mal času zvinúť sa do klbka. Brnčo sa v nasledujúcej chvíli vrhol na neho a začal prenikavo zavýjať. Toho sa síce Furko neľakal, len keby neprišiel valach.

Brnčo ho začal obracať zo strany na stranu, pričom mu vyhrážal, čo všetko mu vykoná, až sa mu dostane na kožu.

Furko trpel a dôveroval, že Brnča omrzí obracať ho bezvýsledne. Mal šťastie, že sa podal práve nad skalu. Brnčo ho za stáleho štekotu dokotúľal pred dieru, a keď to Furko pocítil, hybko sa vystrel a zmizol pod skalou.

Rodina Ježkovcov s ustrnutím počúvala zavýjanie Brnča. Ježko vedel, že je Furko v nebezpečenstve, ale dôveroval v jeho múdrosť. Len nech sa nerozvinie, zachráni sa. Veď Brnča omrzí, keď si laby popichá.

Keď sa Brnčov štekot blížil ku skale, ich nádej rástla. A nesklamali sa. Furko, celý spotený, ale úplne zdravý, sa vopchal pod skalu. Ježková ani nevedela, čo má od radosti robiť. Furko bol síce lapaj, jednak bol jej milý.

Nemali kedy radovať sa. Sotva si uvedomili, že sa Furko zdravý vrátil, už sa pod skalu tlačila labka Brnčova.

„Len ho nechajte, veď ho to omrzí!“ upokojuje ich Ježko a prikrýva sa machom.

Ale Brnčo bol dnes vo zvláštnej nálade. Vopchal svoj pysk do diery, a keď pocítil odtiaľ silný zápach ježkoviny, dal sa do zúrivého kutania. Skaly a hlina len tak lietali okolo neho. Vchod do diery Ježkovcov natoľko rozšíril, že sa i Ježko utiahol do kúta, aby ho Brnčova laba nezasiahla.

Furko sa rozhodol na rázny čin. Nepýtal sa nikoho, vliezol do rozšíreného otvoru a vystrčil do diery chrbát. Keď Brnčo zavoňal ježka, dal sa do zúrivého štekotu, ale keď si laby popichal na chrbte Furkovom, jeho výbojnosť prestávala. Skúsil ešte niekoľko ráz vopchať laby pod skalu, ale keď zakaždým ich vytiahol zakrvavené, so zlostným štekotom odbehol na salaš.

Keď už pred dierou nebolo nebezpečenstva, Furko sa vystrel a začal váľať po diere kotrmelce. Murko sa medzitým učupil v najodľahlejšom kútiku a triasol sa pred Brnčom, o ktorom mu Ježková hovorila strašné veci.

I Ježková sa rozveselila a hneď utekala do komory a priniesla celých dvoch chrústov, aby sa po nebezpečenstve pohostili. Furko ešte zabehol ku pramienku so škrupinou na vodu, potom sa rozložili okolo chrústov, ktoré Ježková rozdelila, a pustili sa do večere.

Ešte skoro ani nezačali, keď sa pri vchode ktosi hlásil. Všetci obrátili nošteky ku vchodu.

Nemuseli sa obávať. Prišiel Krtko a žaloval sa na zimu.

„Zima, zima! A bude bieda!“ hlásil Krtko a rozhrňoval pred sebou rypáčkom lístie.

I Ježko sa obrátil v machu, keď počul Krtkov hlas.

„Bude bieda. Veľká bieda. Červiaky sa hlboko zahrabúvajú a to znamená veľkú biedu. Ja to poznám!“ pokračoval Krtko.

„Iste ste si niečo naodkladali aj vy na zimu,“ nadhodila Ježková.

„Naodkladal, naodkladal, ba veru naodkladal. Pod šípom, kde Ušiak spáva, mám v komôrke dosť. Len keby ľudia neprišli a nezaváľali mi cestičky. Ľudia sú zlí,“ odpovedal Krtko.

„Áno, ľudia sú zlí a veľmi zlí. Nechcú poznať toho, kto im pomáha. Oni majú plné ústa lásky k blížnemu a od samej lásky sa skoro požerú. Ja to viem. Počúval som raz koscov na salaši,“ hovorí Ježko, posunúc sa bližšie ku Krtkovi.

„I ja som počul. Povedala mi to Pche. Ľudia vraj majú toľko písaných zákonov, že ich ani nepoznajú. A pritom vraj každý obchádza a vysvetľuje zákon tak, ako sa mu to hodí,“ dokladá Ježková.

„A aké sú to obludy, tí ľudia?“ spytuje sa Furko. „Ja som ešte takého tvora nevidel.“

„Buď šťastný,“ vysvetľuje Ježko, „že si ho ešte nevidel. To je vraj koruna tvorstva, ako si oni pyšne hovoria, ale ani dravec z kružín je nie taký sebecký ako niektorý človek.“

„To sú nejaké divné zvieratá!“ hovorí Furko.

„Ba veru divné a veľmi divné.“

Po tomto si Krtko zhlboka vzdychol a pošimral si fúziky. Ustal od dlhého rozhovoru. Pani Ježková mu priniesla celú hlavu z chrobáčika-medvedíka a on sa pustil s chuťou do hostiny. Potom mu ponúkla, aby spával u nich, až budú veľké mrazy, čo Krtko s veľkým poďakovaním prijal. Pokiaľ nezmizne sneh a na lúčinách nezjavia sa prvé hlavičky kvietkov, budú tu bývať pospolu. Poprenáša sem svoje veci, uložia ich do Ježkovie komôrky, a pokiaľ im budú stačiť, budú jesť spoločne. Aspoň im bude teplo a nebudú sa nudiť.

Krtko sa už domov ani nevrátil. Keď si lizol vodičky, ktorú Furko priniesol v škrupinke, zaryl sa do machu a počal pokojne pochrapkávať. Ježková ešte poupchávala machom diery a potom sa všetci učupili na svoje miestočká.

V lese nastali smutné časy. Cez deň sa chumelil sneh a v noci šarapatil krutý mráz. Nebolo tam skoro ani života. Jedine Pche trochu oživovala stráne svojím škrekom. Ale i ona bola smutná. Lietala z kopca na kopec len preto, aby sa trochu zahriala. Nemala si s kým pohovoriť a to ju najviac trápilo. Mala síce svoje hniezdo v doline, v starom deravom buku, ale necítila sa tam dobre. V lete skoro každý večer chodievala k nej Hu, ale teraz sa jej bála, lebo Hu má ostré pazúry a nemá čo v poli chytať. Radšej teda lietala sama a škriekala, aby aspoň jej hlas dodal lesu trochu života.

I Lupaka bola opatrná. V lete mohla behať do vôle, ale teraz musela sa mať na pozore. Lovci sa mohli zjaviť kedykoľvek a jej stopy v snehu by ju mohli prezradiť. Preto vyhľadávala cestičky nezasnežené, aby aspoň obťažila stopovanie. Teraz veru nebolo ľahko žiť. Každý tvor sa mal na pozore; ba ani sa neukazoval, ak sa tomu mohol vyhnúť. A jej veru začalo v žalúdku škŕkať. Zašla si už i na salaš, ale tam ju sprepadený Brnčo hneď zavoňal a valach začal búchať z akejsi dlhej palice, až od toho zapáchala celá hora. Potom ovoniavala pod šípom ležovisko Ušiaka, ale i to už bolo vypáchnuté. Možno sa Ušiak odsťahoval alebo ho zjedli dvojnohé potvory s búchacími palicami. Jedno za druhým začala vyhľadávať svoje úkryty, kde si poschovávala zvyšky nezožratých koristí. Ach, aké boli dobré, ako jej detičkám chutili!

„Hľadáš, hľadáš? I ja hľadám…“

Pozrela hore a videla Pche, ako sa hádže z konára na konár.

Oblízala si pysk a ani jej neodpovedala. Len keby ju mohla dostať pod pazúr, či by bola z nej dobrá večera!

Hlad ju začal veľmi trápiť. Spomenula si na početnú rodinu Ježkovcov. Oblizla si pysk pri myšlienke na čerstvú ježkovinu. Poznala síce Ježka už dávno, ale lesný mier ešte nenastal, ba prichodí i zákon lesnej núdze.

Zobrala sa k Ježkovie skale. Miesto poznala veľmi dobre. Veď tam bol lesný súd. Vopchala pod skalu nos a pocítila zápach čerstvej ježkoviny. Chtivý jazyk sa jej začal potiť a na zuby sadala horúca pena. Labami rozhádzala zmrznutý sneh a dala sa do besného kutania. Veď zákony hladného žalúdka rušia všetky iné.

Pod skalou u Ježkov nastalo zdesenie, keď pocítili, že sa k nim Lupaka dobýja. S tou si nemožno zahrávať ako s Brnčom. Tá je vytrvalejšia. Čo si vezme do hlavy, to vykoná. Lupaka je hladná, je čas mrazu, tu nijaký zákon neplatí. Jediná záchrana môže byť v zmrznutej prsti a v hĺbke diery.

Krtko, ktorý bol práve u Ježkov, chvel sa, až sa mu bundička triasla, a zaliezol i s Murkom do najtemnejšieho a najodľahlejšieho kúta a Ježková sa k nim pritúlila, zalamujúc packami. Furko sa však hneď strčil chrbtom do diery, aby si Lupaka popichala laby. Ale to nestačilo. Lupaka mala laby otužilé a bola prichystaná na taký odpor. Keby nebola bývala hladná, bola by iste odišla, ale takto neznala prekážky. Ani bodliaky Furkove jej neprekážali.

Diera pod skalou začínala sa nebezpečne šíriť, až laba Lupaky sa už dotkla Murka, ktorý začal úzkostlivo kvíliť. Všetci sa už vzdali nádeje na záchranu. Len Ježko zostal pokojný. Boleli ho síce ešte rebrá, ale keď videl, že Lupaka neprestáva, ťažko sa zviechal, odhrnul mach a zastal si pred komôrku.

„Lupaka, maj rozum, budeme sa brániť!“ hovorí.

Ale Lupaka ani nepočúvala. Ozývalo sa len jej namáhavé chrčanie. Ba v diere bolo cítiť už i jej horúci dych.

„Lupaka, maj rozum, budeme sa brániť!“

Lupaka znova neodpovedala. Ba ešte s väčšou zúrivosťou dala sa do kutania.

„Lupaka, oľutuješ! Máš deti!“ volá slabým hlasom z diery Ježko.

Ale nedostal nijakej odpovede.

„Lupaka, nenecháš nás na pokoji? Pýtam sa ťa ešte raz!“

Lupaka je však zaslepená. Chce čím skore zanoriť svoje hladné zuby do čerstvej ježkoviny.

„Lupaka, mám zdravé a veselé deti…“

Znova nijaká odpoveď.

Keď Ježko videl, že ani prosby nepomáhajú, pretiahol sa do komôrky a tam niečo prehadzoval pod chrústami. Potom sa stonajúc pretiahol nazad a znova oslovil Lupaku.

„Lupaka, maj rozum. Budeš pamätať. Prestaň!“

Ale Lupaka už ani nepočúvala. Chrčala a vždy hlbšie vrážala svoje laby do rozšírenej diery.

Ježko opatrne vytiahol spod pazuchy čosi drobného a potom to celou silou zapichol do vystretej laby Lupaky. Tá síce trhla labou, ale potom znova dala sa do ešte zúrivejšieho kutania.

O niekoľko minút však začali jej sily ochabovať. Pomaly prestala i hrabať a sadla si pred skalu, oblizujúc si spenený pysk. Potom akoby ospanlivá natiahla sa, trhla ešte niekoľko ráz zadnými nohami a zostala nehybne ležať.

„Potvora! Dobre ti tak, keď si nechcela počúvnuť!“ hovorí Ježko, vystrčiac sa celý cez rozšírenú dieru.

Úzkosťou zmorení obyvatelia diery nemohli sa od strachu prebrať. Na ich zvedavé pohľady dal Ježko krátke vysvetlenie:

„To je tak. Počítať sa musí vždy. Keď som ešte bol úplne zdravý, zjavila sa tu akási obluda, — len maličký hadík — ktorá svojím jedom ničila i najsilnejšieho tvora kružín. Postriehol som si na ňu a zabil som ju. Potom som si vybral jej jedom naplnené zuby a odložil som si ich. A teraz som vopchal jeden do laby Lupaky. Tak jej treba. Silný si myslí, že slabý vôbec nijakej obrany nemá.“

Potom sa Ježko znova utiahol do machu, lebo ho obrana veľmi vysilila. Ježková vyšla pred dieru. Lupaka skutočne ležala bez života. Vrátila sa a poupchávala porúchaný vchod. Dalo jej to práce, ale — okrem Ježka — všetci jej pomáhali.

A o niekoľko minút nastalo znova útulné teplo pod skalou, kde sa rodina Ježkova tešila zo šťastnej záchrany.

*

S Mackom stala sa úžasná zmena. Dosiaľ oživoval kružiny, s každým sa pozabával, ale teraz bočil od každého a dravcom hneď ukazoval svoje žlté zubáky. Bál sa o svoju srnku Me, ako ju pomenoval po jej matke.

Malá Me vytrpela mnoho. Zvíjala sa v bolestiach a chvela sa od strachu, keď cítila pri sebe zápach Macka. Ale časom privykla, keď pobádala, že jej Macko zmierňuje bolesti. Napokon privykla natoľko, že sa bála, keď Macka nebolo doma. A keď sa natoľko zotavila, že sa mohla postaviť na nôžky, ani sa od Macka nehla. Keď sa od nej vzdialil na niekoľko krokov, už zdvihla noštek, a keď cítila Mackov zápach, s radostným mekotom sa vrhala i cez kruhy k nemu.

I Macko sa zmenil. Predtým by bol driapal každého, kto by ho bol vyrušoval. A teraz nemohol byť bez malej Me. Hriala ho, aj ho niekedy pokopala a stále sa obšmietala okolo neho, obtierajúc svoj čierny noštek do jeho chlpatej bundy. Nehla sa od neho ani na krok. A v ňom počalo sa vypínať hrdé povedomie ochrancu.

„Me, poď, pôjdeme niečo pohľadať. Už mrzne,“ hovorí Macko. Me, hnaná len pudom, ani si neuvedomuje svoj úbohý stav, ba ani sa nežaluje.

Podskočila si a potom sa pritrela k jeho drsnej bundičke.

Pobrali sa hore stranou. Sneh už síce čo-to pozakrýval, ale Macko bez všetkých ťažkostí odhŕňal sneh zo stariny, ktorá Me tak chutila. Potom ju zaviedol k teplému pramienku, kde bola celý rok čerstvá trávička. Ovoňal vzduch, usadil sa na okraj lúčinky a pozoroval i najmenší šelest konárov, aby Me nikto nevyrušil. A Me sa pokojne kŕmila, obhrýzala posledné výhonky zelenej trávičky a potom sa napila z čerstvého pramienka.

Macko pre seba mnoho nepotreboval. Lesný život ho naučil, ako žiť. Keď mu začalo v žalúdku škŕkať, nerobil si nijakých starostí. Zašiel, keď Me driemala, na Kopanice, tam si vstrčil labu do deravého duba, a keď sa mu zamazala medom, dokonale si ju oblízal potom sa napil vody a to mu stačilo. A keď sa med minul, zbieral bukvice a žalude. Bol spokojný.

Aj u Ježkov nastali krušné časy. Ježko sa síce už vyliečil a len kedy-tedy sa požaloval na pichanie pod lopatkou, ale mrazy boli kruté. Na zbieranie potravy sa nedalo ani myslieť; ba ani vykuknúť sa neopovážil spod skaly. Upchávali každú škáru a túlili sa k sebe v teplom machu.

Po mraze napadlo snehu toľko, že zakrylo celú skalu. Tak boli Ježkovci pred zimou chránení. Pod snehom narobili Ježko s Furkom chodbičiek, aby sa mohli čistejšieho vzduchu nadýchať.

Zima trvala dlho a z komôrky sa míňalo. Ježko so starosťou pozeral do nej. Ustarostený počítal, na aký čas im to ešte vystačí, a chodil pred skalu, či sa sneh ešte nezačína topiť. Ale vyslobodenie neprichádzalo.

Jedného rána priniesla Ježková smutnú zvesť, že už majú len jediného roháča, ktorého nechávala na sviatočné príležitosti. Ježkovi nechutilo už nič. Zobral sa pred skalu a smutne chodil po chodbičkách, ovoniavajúc pozorne zem, či ešte nevlhne od presiaknutých kvapôk. Ale nič. Sneh sa nepúšťal.

I Furko vyšiel. Razom mu prišlo na um, že musí niečo veľkého vykonať. Pustil sa do zúrivého kutania, aby sa dostal na povrch snehu. Sneh bol sypký, hrabalo sa mu ľahko. Až si skoro cestu za sebou zatarasil. Len pod samým vrchom narazil na prekážku. Vrchná kôra snehová bola dosť hrubá, ale Furko statočne zápasil, kým sa nenašiel na povrchu.

Ako zhlboka si vydýchol na slobodnom vzduchu. Celé okolie ho prekvapilo. Bolo úplne biele, akým ho on ešte nikdy nevidel. Mal na ňom oči nechať. Bol natoľko zarazený, že ani nespozoroval, keď sa nad ním usadila Pche.

„Tak čo, chlapče, žijete, žijete?“

„Bieda, bieda. Nemáme čo jesť.“

„Hm, bieda ver’! I mne niekedy škŕka. Počkajte! Azda niečo nájdem…“

Zafučal studený severák, až sa Furko striasol. Chytro sa vopchal znova pod skalu, kde ho Ježková dlho trela, aby mu zahriala premrznuté labky. Ale na druhý deň, keď už boli hladom skoro úplne vysilení, vyšiel Furko svojou chodbičkou na povrch a priniesol korku, ktorú im ta priniesla dobrá Pche. A tak ich Pche kŕmila až do samej jari, prinesúc skoro každý deň niečo, čo sa jej na smetisku alebo na ceste podarilo nájsť. Tak sa do jari vyživili.

Sotva zmizol sneh, v kružinách nastal nový život, akoby čarovným prútom vykúzlený. Už nikto nemyslel na strasti v zime pretrpené. Všetko schudlo až na kosť, jednak nemohlo sa dosť natešiť prvým lúčom jarného slnca.

Ale s jarnými lúčmi nastali aj všelijaké starosti.

Hľa, raz Ježko vrátil sa v ružovej nálade a oznamoval Ježkovej:

„Starká, máme nových susedov. A tí majú mladú ježičku. Pôjdeme na pytačky a oženíme Furka.“

Ježková podskočila od radosti a hneď sa pripravovala na cestu. Už sa tešila, akú budú mať svatku, kde si pôjde kedy-tedy poklebetiť.

Najprv poslali ta Murka s bielym tučným motýľom, aby ich návštevu oznámil. Murko prišiel naspäť nadšený, ako ho tam prijali.

Pod skalou nastala sviatočná nálada. Ježková upratovala, riadila, zametala a Furko si v kúte ostril zuby. Ježko sa podíval pred skalu, aby našiel nejakú novú skrýšu pre mladých.

Jarné slnce tak jasne svietilo, až sa rozkošná žiara rozlievala po celom lese.

„Ach, bieda, bieda! Veľká bieda!“ zaškriekala nad ním Pche.

„Čože sa stalo?“ pýta sa Ježko.

„Bieda, veľká bieda. V kružinách sú ľudia. A to sú najhorší dravci!“ hlási Pche.

Sotva toto Pche oznámila, lesom zahrmel výstrel a úbohá Pche zvalila sa bez života z konára. Ježko sa s ustrnutím vopchal pod skalu a pozeral, čo bude ďalej. Hneď sa zjavil akýsi zelený dravec, zodvihol Pche, vylomil jej krídlo a vopchal si ho za klobúk. Potom ju odhodil a šiel ďalej. Ježkovi sa to vôbec nepáčilo. Aj oni odsúdili potkana, ale ten už iste cez zimu ušiel. Lesné zviera zabíja z obrany alebo z hladu, ale ľudský dravec zabíja pre svoju zábavu. To nie je podľa zákona. Skryl sa, aby ho ani nevidel.

Po celom lese nastalo zdesenie. Zjavil sa ľudský dravec a ten nepozná zákona, len zábavy.

Ten dravec je síce slabý, ale je úskočný a dôvtipný a ani jeden dravec sa mu nemôže vyrovnať.

I Macko sa pobral so svojou Me hlboko do lesa, keď počul prvý výstrel. Ľudského dravca už poznal. Ten, ktorý býva na salaši, je nie taký nebezpečný ako ten, ktorý prichádza sem zďaleka s búchacou palicou.

Sotva však prešiel dolinou, už sa mu za chrbtom zjavila hŕba poľovníckych psov, ktorí spustili pekelný štekot. On sa nebál, len sa strachoval o svoju Me. Kryl ju svojím telom, aby sa k nej dostať nemohli. Psi sa skutočne na neho neodvažovali a uľahčovali si iba brechotom. Macko si ich ani nevšímal. Veď by ich päť odpravil jedným kývnutím laby, len keby sa priblížili. Keby nebol musel chrániť Me, vrhol by sa medzi nich a ukázal by im niečo.

Me sa chvela a túlila sa k Mackovi. Razom však zahrmel výstrel a úbohá Me zvalila sa bez života na zem, vydávajúc bolestný mekot.

Mackovi sa oči podliali krvou a od zúrivosti sa mu pysk začal peniť. Keby tak bol zasiahnutý on, to by ľahšie zniesol. Ale jeho malá, slepá Me! Už nevidel nijakého nebezpečenstva, len bôľ nad stratou Me ho ovládol. Pozrel ešte raz na zvíjajúce sa telo srnčaťa a — vrhol sa na revúcich psov. Dvaja havkáči sa mu dostali na dosah a onedlho ležali na zemi. Potom zazrel za pňom zeleného, ľudského dravca. Vrhol sa na neho — vtom zahrmel druhý výstrel. Pocítil prudký úder pod lopatkou. Dosiahol však ešte dravca a praštil ho o peň. Potom sa psi vrhli na neho, asi troch ešte odpravil a zatmilo sa mu v očiach. Zvalil sa tiež na zem.

Ježkovci sa chveli od strachu. Celý les sa triasol ako ešte nikdy. Schúlili sa a dôverovali len svojej skale.

Ale pred skalou sa zjavilo akési zviera, ktoré páchlo ako Brnčo, a začalo zúrivo brechať. Onedlho nastal pred dierou šum a skala sa začala pohybovať. Ľudskí dravci odvalili skalu a pred ich zrakom sa zjavili štyri schúlené tielka.

A večer nastal v celom lese veľký smútok, aký býva len po odchode dravých ľudí.




Martin Hranko

— jeden z najvýznamnejších autorov klasickej umeleckej detskej literatúry, autor humoristických a satirických poviedok Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.