ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A šli sme spolu zas tak tichí ako predtým, a zdalo sa privčas, že koniec túžbam všetkým… Koniec je myšlienkam horúcich rozcítení, a človek sám a sám sa v mrazné ticho zmení. A šli sme spolu tak jak dvaja odcudzení… Nad hlavou žalosť-vták a v srdci hlas bez ceny… 1910

Jak divých makov rudé škvrny v dozrievajúcom obilí, tak pochybnosťou preplnený cit chvie sa v lásky obydlí. Jak v hasnúcich už lúčoch leta deň zomierajúc bolestí, tak rozpomienka dávna lieta v portiku starých nerestí. Jak kŕdeľ vtákov domorodých, čo sťahujú sa v cudzí kraj, tak hľadá srdce moje oddych — pre trpkosť slastí nebodaj… 1910

Loď moja, v diaľku, mlhavú diaľku rýchlo ma nes; príšerné Dnes nechže uháša nádejné Zajtra, mohutné Zajtra! Loď moja, krepko leť v kruhy jasné severných žiar, v neznámu jar nes plaché dieťa považských brehov v hurhaji vôd. Albion hrdý, Albion mocný, povoľnú dlaň vystri a chráň otroka túžbou, slobody túžbou planúcu hruď. Veselo, víchry, loď moju neste! V jakote vĺn stých nádej spln počujem spievať, víťazne spievať — života žalm. 1910

Ta vrhni stranou hrôzu, chabosť, strach, ta na zem, v hustý, šedý prach — k nebesiam pozdvihni zraky, uvoľni všednosti tlaky a chyť sa vesla a chop sa zbrane, ta v kraje nepoznané, ta ísť, ta ísť. Môžbyť, že orkán zlietne v srdca kraj, ošarpe mieru svätý háj, môžbyť, že nevôľa vzplanie, sťa leva hnevivé rvanie — ty však len napred pozeraj smele, nech túžba hrá v duši — tele, len ísť, len ísť. Žeravé rána — ohňom slastí snáď? — bezsenné noci, v nich tmie bôľov rad, poludnia bez svetla môžbyť budú chcieť víťazstva dobyť, budú chcieť zlomiť, budú chcieť sklátiť, v zápače zvodu divoko schvátiť… Ty vtedy kries sa nádeje hlasom, vzdorujúc zmätku časom: len ísť, vpred ísť. Ratolesť neraz ždaná v diaľke dlie a ostrov-prístav iba mráčkom tlie, hej, tak je, ďaleká chôdza a svetlo hviezdneho voza neraz sa veru v čierňavu halí, spytujú slabé svaly: či ísť, mám ísť? Lotosov krásu riedkou nocou len môž vidieť, keď ti v dušu klesá sen a mesiac striebrom ťa vábi, či ozaj budeš slabý, keď blysnú zvodivé dúhy, či budeš vôľou tuhý, keď odznie povel: ísť a ísť? Vernosťou smelou obrnený buď, keď Sirén spevy budeš z hĺbky čuť, priviaž sa ku dôvery sťažňu, vyvrhni mäkkosť vlažnú, čo vábi srdce a sladko vraví: nač chvat ten vytrvalý: nač ísť, nač ísť? Severný víchor, juhu nežný van, sychravé pľušte, snežných plachiet ľan, ľadovcov kryštály, Sahary dychy, boreas divoký a zefyr tichý otázky zvláštne budú ti dávať, obrazmi vábiť, krútňavou mávať, budú sa domáhať, budú ťa zvať za hosťa svojho — mať ťa a mať, bys’ riekol: prečo? bys’ vetil: nač? bys’ pošiel stranou a zľavil dač, spočiatku kúsok, napokon svetlo uhasil, ktoré v dušu ti zlietlo. Bys’ riekol: nemá zmyslu cieľ, čo koncom tvojich zemských diel, nač ísť, nač ísť? Hor sa len, plavci vysokých vôd, čas volá, vlny spievajú vhod, ponorme veslá, vystrime plachty, oviňme bedrá: boj iba šľachtí, v rachote jeho spásy sú kľúče, v dymovom plame budúcna lúče, rušať a chvátať, so zlom sa rátať, boriť sa smele, víťaziť slávne, nech každým nervom chveje sa plavne bodriace slovo: ísť, vpred ísť! Anglicko 28. III. 1910

V hlbinách duše nosím všetky bolesti môjho národa, som z tých, čo sladké slovo matky za cudzie zlato nepredá. Čo rod môj znáša, i ja znášam, kríž jeho mojím krížom je, chcem jemu zostať verný vždycky, kým iskra ducha vo mne tlie. Viem, ďaleko sú šťastia blesky od našich chalúp vzdialené, pút okov rinčí v horách, poli, hruď tiesnia dlane kamenné. Viem, dobre viem, že nevedomosť a hriechu kliatba storaká nás hrdúsi jak neduživosť zmierajúceho žobráka. Však chorý národ s mladou krvou mne milší ako erbov blesk, tá nádej v budúcnosti silu vie stíšiť pôstu chladný stesk. Viem, Dnes že smutne hľadí kolom, z Včerajška zneje sirý plač, zo Zajtrajška však, sťaby chcela vylietnuť medoústa vtač. Môžbyť, že s preludmi sa bavím, môžbyť, čo dumám, sen je len, však raz sa musí stíšiť príval, raz musí zhasnúť šumot pien. Môžbyť, že trávu môjho rovu zavezú v cudzie stodoly a deti našich synov zhliadnu rod v tmavšom ešte údolí. No všetky tieto mory zmiznú jak mlha v slnca jasote, keď vidím rod môj rozihrane stáť v detsky prostej istote. A vtedy, zdá sa, sám som deckom, čo zabudlo na bôľny deň, znov dúfam, spievam, jak by nemal prísť ťažkej noci čierny tieň. A keď je tu, nuž dumám — prišiel, jak včera, tak i dneska zas, ukrátiť šťastia okamihy, vytrhnúť z hlavy mladi vlas. Však čo rod nesie, musím znášať i ja, jak včera, tak aj dnes, a jak on stúpa, i ja musím v múk temný, hustý stúpať les. Veď čo rod znáša, i ja znášam, kríž jeho mojím krížom je, chcem jemu zostať verný vždycky kým iskra ducha vo mne tlie! 1910

Dom môjho ducha opustený stojí, v ňom niet viac vône jarných kvetov, niet, niet vlahy, ktorá bôľne rany hojí, v ňom neznie hlahol harmonických viet; len porúch, rumov hŕba nestrojená, len nelad biely s piesňou úbohou a kalných prúdov ustavičná pena už vari je u konca s úlohou, čo konať mal so svedomitým chvatom, je var u konca i so svojím pádom. Dych mladosti len zriedka ohlási sa pod slabou klenbou; búrok otrasy ju olúpili, bez ozdoby, lysá tu stojí, sotva kedy ohlási sa ešte nádej vo dni pozlátené nebeským svetlom jasnej nálady… Duch, sudbou zbitý, úpie, vzdychá, stene, že márne boli jeho výhľady: on zle sa cíti v nezdobenej sieni, kde zdravia kvet sa v čierne sneti zmení. On dumá: bieda veľká! chcieť si stavať z potuchlých rumov krásy novobyt, je márne veľké dane v pospas dávať, ich iba v hĺbku bezdnú ponoriť, ten poklad hrivien škoda v skalu zaryť, čo melká je jak piesku otrusok, keď mal by jasný v slnca blesku žiariť, zavitý v jasnej vôle obrúsok… Ach, darmo, nástroj slabý k stelesneniu stých túžob, ktoré chcú ku rozodneniu! Či niet už viacej skorocelu, ktorý by nové chcenia nalial v chabosť žíl, či musí zhynúť koráb v bôľov mori, kým pevná zem je na tisíce míľ, či musí spadnúť sťažeň mladi v búre, nie v boji divobôľnom, slávnom však, čo zbitých háji, budovania súre chtiac prístav dať, nie — stroskotaný vrak; či musí zvädnúť strom môj v cudzom poli, kým srdce rodnej zeme žiaľom bolí?! Heš, trudy, ta sa v zápač, v jarok tesný, ta s vami, chmúrne, bezútešné dni! Sneh musí stiecť i život vzkypieť v piesni, čo teraz spánkom mŕtvym tupo sní, i údmi musia poznov otriasť svaly, i ruky, hlava, srdce musia vziať znov práce dláto, slovo, cit, čo páli, otroctvo musí zrieť svoj istý pád! Tak hore, hore čelo zasmušilé, len vystrieť sa, bárs praská v chrbte, tyle… 1910

Poďte, vy mäkkým rúchom priodetí, čo stratili ste zmysel života pre plytkých slastí klamný pohár a zrakom kalným hľadíte vo zmes zvírených citov v nedorozumení! Poďte, vy zúfalosti bratia chmúrni, čo nádej bôľnu nechováte viac vo duši jedom pádu zbitej; vy, ženy, poďte, ktoré hodváb číry len vábi, vtipov prirýchlený švih, len tanca pohyb hudbou vylúdený… Tak poďte všetci počuť pieseň novú! Rozbite čaše, presiaknuté jedom záhubnej šťavy ducha Alkoholu, rozbite ich nadobro v trosky steré, pošliapte v prachu k nepoznaniu ich! Odhoďte veniec z révy upletený, umyte tváre čmudom zájdené, vyspite sa a s rannou zorou vstaňte, čo nových dní nám veští príchod skorý… I drahých šperkov zhoďte okovy, čo ťažia vaše zmäknuté už ruky, a chyťte oceľovou vôľou, smele, parohy plužné, nehľadiac viac naspäť… Burinu ničte hriechov odvekosti, čo v srdciach divo vzrástla presilou, utlmte zlosti nával divočiaci v útrobách čiernych zvera-človeka; zotrite slzy z líca ubiedených a plášť im vlastný dajte k odevu, vyliečte rany tyraniou dané a zaschlej krvi zmyte dávne škvrny… Spravodlivosti dajte prístup v domy, na fórum neste poctivosti cit a lásky pieseň v boje života… Brat bratovi nech nepoviaže ruky a sestra sestre nech dá slobodu; pletichy márne hoďte v priepasť smrti, mamony záblesk nech nemýli srdcia diev sviežich, mužov v boj sa chystajúcich. Myšlienka čestná nech vám podkladom, voľnosti výdych nehrdúste viac, nepľujte na tých, čo sú priodetí modravou blúzou, biednou hazuchou, milujte ruky zmozolené prácou a povrhnite nositeľmi krivdy, čo putom zvonia v mene pravdy svätej… Ocele modrej skujte rezivá vo pluhov hriadle, snahou ligotavé, v boj nový strojte sa za vidín vesnu, čo tvrdou vrstvou duší presiaka jak žriedlo tajné a stratený stok… Nenúťte vlastnej krvi čerstvé puky k praktikám podlým temných století, čo kladú podnes vatru Giordanom, Husom a Egmontovcom odvážlivým, milujúcim jak devy útlocitné, tej božskej pravdy mesiášsky svit… Snáď takto skvitnú srdcia zbité znovu, snáď takto usmejú sa zbiedení, snáď takto predsa príde hodina, keď voľný muž a žena zaspievajú k oslave boha lásky, pravdy, krásy, hymn vonný ako zrelé ovocie, čo usmieva sa z stromu života… 1910

Bala sem — bala tam, kolembá vlna vlnu, kolembá dušu plnú rozkoše — čln… Bala sem — bala tam. Bala sem — bala tam, a vlny pejú, pejú ku srdca môjho deju — láska len on… Bala sem — bala tam. Ichaj! bala sem, ichaj! bala tam… Samota, Oceán, Rozkoš a Láska! Ichaj! bala sem, ichaj, bala tam… Porto Bello 1911

Zvuk hudby v diaľke jemne chvie sa… V tíšinu voňavého lesa cez zeleň listov slnce svieti, a tiene hrajú sa sťa deti na tráve, machu hodvábnom, a myseľ moja je dnes modrým dňom. Tak ležím v chladnej tôni duba a žiarny blankyt — leta chlúba, sa modrým okom smeje v tváre, sťa večne mal by horieť v žiare; kľud v srdci mojom králi dnes, kým vôkol hučí, hučí bujný les… A hladkým šumom v srdce sadá ďalekých svetov letná vnada a cudzou rečou spieva v hruď Lazzaroneho sladké krédo: o, dolce, dolce far niente… 1913

Bárs by sa mrákavy zrážali nad hlavou a búrky storaké hrozili záplavou, i keby krkavce, černejšie nad uhoľ, leteli s morovou nákazou z pustých hôľ, keby hneď Tatra sa na vulkán zmenila a síru s kameňom žeravým chrlila: i vtedy milovať budem môj ľud! apríl 1914

Sklon dňa nablízku, západ rudo horí, je tíš, ni lístok hne sa, v vzduchu mori sa mušiek drobných hemží hajno bzučné… So skvúcim snehom končiar nebotyčne v chlad dolín hľadí s pýchou obrov mocných… Už prebúdza sa život živlov nočných a mojou dušou tiahnu trudné dumy, v nich zašlých vekov dmú sa veľké šumy, a okom ducha vidím slávne deje ríš, kultúr zapadlých, jak v nich sa chveje nevšedných duchov kolosálna tvorba, vier rôzny kult i rôznych bohov borba o prvenstvo a moc, o tróny skvúce, zas zástupy zriem a sŕdc holdy mrúce pri modlách zo zlata a drahokamov, nad nimi švihár mocných sveta pánov… Tok dejín valí sa a živo výska, tu úzkym korytom sa v hĺbku vtíska, zas šírou stepou, slávou veletoku sa húpe a mne — slza perlí v oku… 1915

A ešte tu je ten svet, čo mám rád, je, bárs i jeho farby neraz zbledli, je ešte tu môj jarou svieži sad, v ňom kvety, bárs už mrazom neraz zvädli. A ešte tu je svet, čo krásou jaše, je, bárs som stokrát prestal sa naň dívať, sú ešte tu i plesu plné čaše, bárs nádej už i s smrťou chcela splývať. A ešte tu je svet, čo túžbou nyje, je, bárs v nej neraz zmrela srdca techa, je tu i zrak, čo prelesť s chvatom pije, i odvaha, čo k cieľu smelo spechá. A ešte tu som s celým mojím svetom, v ňom jedine sa cele šťastným cítim, kde duša ešte dávnym letí letom a srdce chvie sa plným, sýtym žitím.

Žeravo spadá slnce za hôr pásmo a snehy rudou riasou priodieva, je ticho ako smrti na rozhraní, i tento mier vše srdce bôľne raní a v dušu chorú jedu nápoj vlieva. Mrk s tôňou šerou hrá sa dôverčive a hladká viečka ubolené bdením, je ticho, sťaby búrok des sa blížil a dolín rovom osud nudu krížil a hruď sa zviera citov bôľnym chvením. I hustnú tône vo tmu nepriehľadnú, hôľ siluety miznú v temna mori, plášť noci klesá z nebies nebadane… Či mŕtve Slnce z lože zlatej vstane, deň jari splesá, deň, čo divy tvorí? Či vzplanie pablesk, ktorý na dne srdca iskierkou iba drobnou smutno horí?! 1916

Ja chcel bych letieť vozvýš ako vták a v jasnom vzduchu spevom tíšiť žiale, ja chcel bych vozvýš ponad čierny mrak tam kúpať dušu v žriedle svetla — v diale ja chcel bych modré ako nebies vták. Ja chcel bych k vlnám mora v šíru diaľ, kde tmavý cyprus v búrkach skláňa hlavu, kde príliv v piesčin mäkkosť mušle stlal, tu zbožne slúchať pieseň mora hravú, ja chcel bych k vlnám mora, v šíru diaľ. Rád bych na končiar vysočizných brál, kde orol skalný kolá láme v chlade jasného vzduchu — mrakov pyšný kráľ — pozdraviť Slnce v svätom bleskopáde, rád bych na končiar vysočizných brál. Tak túžba zve ma v každodenný let, kým sad ma zdraví len a mĺkve pole, rán úpal kriesi pamäť zašlých liet, — ni v slzách vyliať viem sťa väzeň bôle, tak túžbou mriem i zhyniem naposled. 1916

Dni najsladšie, čo zažil som ja v žití, čo srdce podnes najkrajšími cíti, dni, v ktorých vôňa jari zaplesala — z nich podnes v pamäť svieža radosť sála — len tebe ďakujem. Sny najplesnejšie, čo mi v duši pláli a čisté víno v kalich žitia liali, v nich svet sa sfarbil krásou nevídanou, i šťastím, ktoré zjavilo sa pannou — len tebe ďakujem. Za radosť, čo si vrhla prebohate na moju cestu, ktorou spechám v chvate, za spevy jari, ktoré v duši zvonia, znieť budú — kým len zbudne zo mňa tôňa — len tebe ďakujem.