Zlatý fond > Diela > Vďačné siroty


E-mail (povinné):

František Otto Matzenauer:
Vďačné siroty

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

I. Nešťastie nechodí po horách…

Nad obec Skalnú vznáša sa búrny, vetristý súmrak. Unavení robotníci po dennom svojom úkole spiechajú ku domácim krbom, by si trochu pooddychli a posilnili sa ku práci budúceho dňa. Deti, ktoré už doma majú rodičov, poberajú sa k večeri, ktoré však nemajú, buď skotačia ďalej, alebo klipkajúc ospalýma očima, opierajú sa o prístenky, dumajúc, či sa skoro jích milí navráťa. Však asi osemročný chlapec Janko a asi o rok mladšia sestra jeho Anka, deti to vdovy Suchej, nedružia sa ani k jedným ani k druhým. Ruka v ruke kráčajú matke svojej naproti. Idú si bez obvyklého pokriku detského pomály, slušne pozdravujúc každého, s kým sa cestou stretnú. Znak to, že vdova Suchá vychováva svoje deti jak sa patrí.

Uvidiac matku, jako sa s motyčkou na pleci domov ponáhľa, jako by ju túžba pudila, čím skôr zpatriť milú domácnosť: radostne vykríknu obe a ruka v ruke poskakujú jej vesele v ústrety. S úľubou obzierajúc si deti, ktoré so zaparenou štičkou a rozjarenými tvárkami pred ňou zastanúc, ľúbaly a stískaly jej ruky, podala chlapcovi motyku a vezmúc si jedno za jednu, druhé za druhú ruku, spiechala s nima cestou k dedine a cez dedinu až na dolní konec obce do skromného svojho domčoku. Spiechala, čo len nohy stačily.

Kúrňavy prachu, divo sa vzdýmajúce po dusnej odpoludňajšej horúčosti, neveštily nič dobrého.

Sotva že dobehla domov a po skrovnej večeri pomodliac sa s deťma, uľahla si na odpočinok, strhol sa víchor, búriac a hrglujúc dvermi a obloky, až sa deti jako kurence počaly čím užšie tiskať k materi, strachy sa chvejúc na celom tele. Obzvlášte dievča chápalo sa matky kŕčovite, jakoby sa bolo bálo, že ho snáď vetor z postielky von unesie. Práve si ho matka chce tešiť, keď krvavá žiar osvetlí celú izbu a desné výkriky: „horí, horí“ zavznejú z ulice. Horel jej domčok.

Prehodiac najpotrebnejší šat na seba a popadnúc najdrahší poklad svoj, dietky svoje aj s hábočkami, ktoré vždy bývaly pri posteli na lavičke vo vzornom poriadku pres noc uložené, vybehla von. Složiac deti, zpomenula si, že poval jej domku nieto dosť silná, aby neprehorelo, vbehla zase do izby, žeby zachránila, čo vôbec ešte ochrániť možno.

Avšak zpäť nenavrátila sa viacej.

Vo chvatnom behu spadla a pádom omráčená na zemi ležiac, neskôr v ohni, v izbu sa predravšom, nešťastne zahynula. Na ratu jej nepomyslel nikto. Veď vetor z dolnieho konca obce dujúci za okamih zaplavil celú obec povodňou požiarov, tak že každý bol rád, keď len zo svojho s holým životom utiecť mohol. Ráno našly dietky z matere svojej iba trochu popola. —

Ľud si síce dosť hlasite povrával, že oheň iste pošiel z pomsty istého zpustlého, pijatikou na vnivoč uvedeného tlkana, ktorý by rád bol vdovu k manželskému sňatku sviedol, ale často a zvlášte toho dňa, keď robotníci tú vec pri poludňajšom oddychu na pretras priniesli, odmršťujúcu odvetu dostal; no ale nik ho neprichytil a on diaľ mohol viesť bohopustý pijanský svoj život.

Čo si počaly úbohé opustené deti, kam sa podely, nik sa o ne nestaral, keď každý trnul pod ťažkou ranou, ktorá ho bola pri požiaru zastihla, až na tretí deň stretáme sa s nima pri kostole v starej, dutej lipe.

„Janko!“

„Čo chceš, Anička moja?“ ozval sa chlapčok, vykukujúc z dutiny lipy, v ktorej bol s družkou svojou nocoval.

„Povedzže mi, Janko, pokiaľ budú ešte tie stromy kvitnúť?“

„Ešte celý pekný máj.“

„A potom?“

„Nuž potom opŕchne so stromov kvet za kvetom, odfrkne z nich včelka za včelkou na kvetisté lučiny, kde sa jej potom lepšie dá húľať po vonných kalíškoch za sladkým peľom, začnú sa vyviňovať plody, červeňať sa a vyzrievať.“

„Nuž a keď ovocie ľudia oberú, čo bude potom?“

„Sožltlé lupenie opadá do vädnúcej trávy, s hora poduje studený vetor a my, Anička moja, neviem jako obstojíme, ak sa len Pán Boh dotiaľ nad nama nesmiluje.“

Ďalší prúd rozhovoru deťušiek prerušil zjav blížacieho sa pána, ktorý namáhavo stúpal vrškom ku kostolu, a krúpäje znoju, lesknúce sa v prvom zásvite slnka po jeho tvári, svedčily, že z chuti stúpa ku zvyklej raňajšej pobožnosti.

„Janko, poďme odtiaľto, lebo ak nás ten pán tu zastihne, nebude dobre! Povie azda, že sme tu dačo zlého stvárali a ešte nás môže dať do mesta zavreť. Poď, Janko!“ žebronilo dievča, trasúc sa strachom a chladom rána.

„Ale nebojže sa mi tak, neboj!“ tíšil ju chlapec, úzko si ju v náručie vinúc. „Páni, čo tak zavčas do kostola radi chodievajú, nebývajú tak zlými ľuďmi. Poďme radšie von, azda sa niečim nad nama smiluje.“

I vyšli von a v divných pocitoch bázne a túžby bojazlivo pozeraly na blížacieho sa pána. Prv, než sa až k ním na čisto priblížil, strhol Janko klobúk a obe dietky pozdravily ho hlasne vľúdnym: „Pochválen.“ —

„Až na veky, až na veky,“ ďakoval pán, utierajúc si pot s čela. „Čože tu robíte, kuriatka moje, tak zavčas rána?“ vypytoval sa ďalej, prívetive hľadiac v nevinné očká detí, prosebne naňho obrátené. „Prišly ste tiež na raňajšiu?“

Deti, sklopiac očká, pritúlily sa užšie jedno k druhému a mlčaly, jako by boly čítaly, čo vravia jích srdiečka, jedno na druhom vrele bijúce. Len po chvíli zpamätoval sa smelší Janík: „Nejdeme na raňajšiu, ale nás núdza priprela, že sme toť v lipe spať musely a včuľ ideme dolu do osady, azda sa len dakto nad nama smiluje. Veď sme včera celý deň ani len smeťky v ústach nemaly.“

Tieto slova prekvapily pána. Podíval sa na jích milé, hladom vpadnuté očká, na jích šatôčky a soznal hneď, že dietky niesu deti dákych túlavých žobrákov, ale nešťastnej daktorej rodiny, ktorá posledním požiarom v Skalnej na vnivoč vyšla.

„A odkiaľ že ste?“ vypytoval sa pán ľútostne si obzerajúc dietky. Anka posmelená súcitnými otázkami a vľúdnym hlasom pánovým, vyšmyknúc sa Jankovi z objatia ukazovala prstom: „Vidíte, pán veľkomožný, to krajné stavisko v Skalnej, celé dováľané a očadené? Ach, ztadiaľ nám pred rokom vyniesli drahého otca, tam shorela pred včerom drahá naša mať s celým naším imaním.“

„A nemáte žiadnych priateľov?“

„Žiadnych okrem pána Boha, ktorý nám snáď len dákeho dobrodinca sošle,“ vetil Janko, kladúc si na pokyn pánov na hlavu klobúčok, ktorý bol od pozdravu až posiaľ úctive v ruke držal.

„Pána Boha máte za priateľa?“ divil sa pán nad peknoduchou odpoveďou chlapcovou, „no veď vôbec pán Boh dietky miluje a nebojte sa, ani vás neopustí. Tu vám posiela dobrodinca, čo len na krátky čas, lebo deťurence moje, skoro sa tiež odoberiem za vašou matičkou. Pokiaľ žijem, neopustím vás. Ak sa mi budete poriadne držať, prijmem vás za svoje deti.“

Jako holúbky, keď gazdinka žitko po dvore začne rozsýpať, shrkly sa dietky okolo pána, bozkávajúc a vďačnými slzami mu polievajúc dobrotivé ruky.

„No ták, ták,“ hládkal si pán s dietky po pekných, radosťou zrumenelých líčkach, „vidím, že ste poriadne a vďačné dietky. Škoda by bolo, tak milým dvom púpätkám dať zahynúť. No ale poďme do kostola, by sme nezameškali služby Božie a potom pôjdeme k nám.“

Vníduc do kostola, kľakol si pán s deťmi skoro až pred samý oltár a ďakoval Bohu, že ho vyvoliť ráčil za vodcu milých pekných dvoch duší, prosiac Ho o milosť a podporu v nastávajúcom jich zdarnom vychovávaní.




František Otto Matzenauer

— autor didaktizujúcich výchovných próz, prekladateľ, editor, hudobný skladateľ a dirigent. Pseudonym: M. Beňovský Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.