Zlatý fond > Diela > Stoličný bál


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Stoličný bál

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 28 čitateľov


 

Stoličný bál

Bolo to pár rokmi pred vojnou. V Trenčíne slávil sa stoličný bál. Patrónkami boly pani hlavného župana a pani baróna veľkostatkára. Stoličná dvorana bola slávnostne vyzdobená, parkety novonatrené. Sám starý víceišpán, starý mládenec, vytiahol sa do gály — po celý rok to neurobil — a šiel sa pokochať zlatou vlasteneckou mládežou. Vidiecki židovskí árendátori na svojich kočoch, dedinskí sedmoslivkári na svojich bričkách i mestskí židia a úradníci na najatých fiakroch schádzali sa zo všetkých strán. Starý hajdúch Fúčeľa v červenej šnorovanej blúze nestačil hosťom roztvárať krídla sklenených dverí na dlhej tmavej chodbe.

I tanec sa rozprúdil hneď. Stoličiarski gavalieri rozplývali sa okázalou pozornosťou k tanečniciam, či to boly vznešené aristokratické dámy, či plné počerné židovčatá vo výstredných toaletách, či koketné úradnícke dámy, či plaché dcérky tých pár slovenských mešťanov, ktorí pokulhávali na obe strany a nechceli si to pokaziť ani s národným, ani so stoličným domom.

Čardáš stíhal čardáš, kde-tu ozval sa sentimentálny valčík. Mužská spoločnosť pila, tancovala, kurizovala. Účinok nápoja bol stále zreteľnejší. Už začala sa deliť na rôzne skupiny, vrstvy; županovci s barónovci a grófkou sedeli pohromade; víceišpán sedel síce medzi mladými židovkami, ale rozklad zasiahol sám úradnícky tábor.

Maďarskí prisťahovalci počínali robiť nešetrné poznámky na domorodcov, zmaďarónčených slovenských Janov, ktorým trčí slama z ucha. Najväčšmi sa rozhadzoval medzi dolnozemskou gardou štátny inženier Hertelendy, vykŕmený ako kapún, zazerajúci zpoza svojich bujných fúzov s pleca na trenčianskych bočkorošov. Hertelendyho mali stoličiari vôbec v oku. Keď prišiel do Trenčína, neporobil ani oficiálnych návštiev a vôbec choval sa spurne, ako by mu ani vicišpán neimponoval.

Ešte dosť, že sa uráčil do maďarského kasína vstúpiť. Mal už tretiu ženu, vraj bohatú vdovu — po statkárovi. Nevedelo sa, koľko s ktorou ženou vyženil, či mal z domu peniaze. Dosť na tom, že štátny inženier Hertelendy bol človek prvej triedy, obýval s paňou celé poschodie moderného domu pekára Holbu, držal si dve slúžky a troch psov. Div, že majiteľ domu trpel krik a zápachy, ktoré boly s držaním psov spojené. Akiste platil mimoriadne veľkú árendu. Bol to človek vôbec nepopulárny, na pozdravy ledva odpovedal.

I v úradnom styku bol vraj ostrý, pánovitý, pohádal sa so stránkou ako nič. Držal si automobil a šoféra. Hertelendyho automobil zadlávil už nejedného trenčianskeho psa a nejeden človek zachránil sa pred úrazom iba tým, že v poslednom okamihu odskočil pred revúcou, benzínové pary chrliacou beštiou na bok.

Bohatý dolnozenský nadutec bol prirodzene tŕňom v oku zadĺženým, väčšinou len zo svojich neskvelých platov živoriacim stoličiarom.

Hovorievali, že neškodilo by mu hodiť bombu pred automobil, keď na ňom najšialenejšie uháňa, alebo ho pri príležitosti verejne vyzauškovať.

Lebo veď nevprace sa do vlastnej kože, odkundes voľáky!

Na stoličnom bále dával pociťovať nešetrne svoju povýšenosť. Shromaždil okolo seba — ženu na bále vôbec nemal — svoju gardu: starého Nagya, úradníka na bernom úrade, mladých profesorov na vyššej obchodnej škole, Barabáša a Lelkeša, Spišiaka, Zasmuckého, železničiarskeho úradnika atď. Kritizovali o milých päť stoličné hospodárstvo.

Po rezkom čardáši, ktorý trval vyše polhodiny, nasledovala polnočná prestávka. Rodiny poberaly sa do vedľajších miestností a zasadaly ku sviečkovici a hojne paprikovanému pörköltu. Inženier Hertelendy pokývol cigánom. Vošli za ním do bočnej dvorany, kde sedel so svojími kompanmi. Dal si vyhrávať kurucké a dolnozemské beťárske nóty. Neraz búšil päsťou na stôl a cifrovane zateremtetoval, keď cigáni nemali o rozkázanej piesni ani poňatia. Počerný, malý profesor Lelkeš, Hertelendyho priateľ, priviedol si k stolu tanečnicu, vysokú blondýnu. Bola to štátna učiteľka, ktorú mladý profesor najviac vykrúcal. Páni dali vyhrávať jedinej dáme, ktorá bola medzi nimi, do ucha. — Vo vedľajších miestnostiach bola shromaždená najväčšia časť bálovej spoločnosti. Stoličný podnotár Nehrebeczky, mladý statkár Folkušovský, podslúžny Jazernícky zabávali s kamarátmi celý veniec krásiek. Do najkrajšej z nich, Margity Csepcsányich, bol vysoký, fešný Nehrebeczky smrteľne zaľúbený. Mládež zabávala sa i počas prestávky dobre, trebárs pociťovali trochu nemilo neprítomnosť cigána.

Blížila sa jedna hodina, keď krásna Margitka prosila hlavného aranžéra Jazerníckeho:

— Pišta, dajte zahrať valčík!

— Áno, áno, malo by sa už tancovať — prisviedčali rozjarení mladí ľudia.

Spoločnosť vstávala od stolov akoby na povel. Podslúžny Jazernícky sebavedome otvoril dvere na malej dvorane:

— Paľo, hrať! Valčík! — zvolal na cigána.

— Paľo, ani na krok! — dupol nohou Hertelendy a vrhol na Jazerníckeho vyzývavý pohľad dolniackeho beťára, hotového klať sa na nože.

Ku dverám malej dvorany nahrnulo sa zvedavých mužských. Ba i niektoré dámy povšimly si kriku.

— Dnes ja disponujem s hudbou! — zvolal Jazernícky rázne. Cítil, že nesmie ustúpiť ani na piaď. Veď za chrbtom mu stálo pol stolice.

— Ale ja si nedám cigána vziať! — zreval Hertelendy. — Mne tu nikto nerozkáže!

Cigáni obzerali sa váhave na všetky strany. Primáš rešpektoval síce bohatého inženiera, z ktorého sa požil viac, ako z desiatich stoličiarskych hladošov dohromady. Ale bál je bál, a stolica — stolica.

— Paľo za mnou! — opakoval Jazernícky svoj rozkaz.

— To je paholské tempo! — zareval Hertelendy.

— Čo ti je paholské tempo, ty papuľa neumytá! — priskočil nelenivý Jazernícky k Hertelendymu ako strela a vyťal mu zaucho. Silák Hertelendy, červený ako krv zreval divoko, schvátil útleho Jazerníckeho jako loptu a praštil ho o zem tak, že chudák podslúžny boľastne zjajkajúc rozplaštil sa na podlahe jako žaba. Na nehybnom tele a smrteľne zbľadlej tvári zjavily sa stopy mdloby. Z oboch strán skočilo mu pár ľudí na pomoc. Fŕkali ho vínom a kriesili.

Dámy bedákaly: Bože, Bože, azda mu len neublížil! Kto to kedy videl, pobiť sa pre cigánov!

Jazerníckeho odvliekli do jednej z vedľajších miestností. O chvíľu zjavili sa v malej dvorane Nehrebeczky a Folkušovský a oznámili Hertelendymu a kompánii, že aféra bude mať rytierske pokračovanie, a vyzvali Hertelendyho aby sa vzdialil.

Nehrebeczky ujal sa hlavného aranžérstva. Po polhodinovej trapnej prestávke konečne zavznely sladké tóny valčíku.

Hertelendy vzdialoval sa hrmotne so svojimi kompanmi.

Po ich odchode bol vzduch hneď čistejší, ľahší, ale zábava neprišla ani do rána do starej koľaje, trebárs mladý Jazernícky popíjal víno a čierne kávy za stolom naproti dverám do hlavnej dvorany.

Vicišpán dohováral svojim mladým obľúbencom:

— To je hanba, že ten lapátoš hortobáďsky odišiel s celými hnátmi!

— Veru ste nemali, mladí páni, nechať tak prepadnúť chudáka Jazerníckeho! — dohováral drevokupec Teich.

Skupina účastníkov stoličného bálu: notár, dvaja kancelisti a kastelán odišli s bálu ešte za tmy. Podgurážení zastali pred jedným hostíncom a radili sa, či majú vojsť.

Naďapil sa blízko nich sadzač Lasica so svojim kamarátom Frličkom.

— Podívaj sa, Jožo, na tých bendegúzov! — ukazoval Lasica priateľovi na postavy, mihajúce sa v hustej tme jako plaché tône. — Uvidíš, že náhle k nim priskočím, hneď sa pobijú. Požičaj mi tej palice!

A Lasica rozbehol sa po prstoch k dohadujúcim sa stoličiarskym proletárom. Vkradol sa medzi nich ako had.

— Poďme, basom mu dušu! — povzbudzoval Ďula Zelenkay.

— Poďme, azda len nepôjdem ešte spať!

V príhodnom okamihu udrel Lasica po chrbte starého Zelenkaya. V nasledujúcom okamihu bol jedným skokom v bráne súsedného domu.

— Kto ma to udrel? Basom mu dušu, však mu ja vrátim! Ty si to bol, Déneš, ty živáň! — dvíhal Zelenkay palicu na notára vedľa stojaceho.

— Čo je? Čušíš ho, ty chúďa z teplej múky! Choď sa radšej vyspať, lebo ti naozaj priložím! — zastrájal sa notár podráždený.

— Alebo ma to ten lagan Milosevics! Tu máš, ty zbojník!

A nastala všeobecná kuca-paca, výkriky, jajkanie a nadávanie.

A pisár Milosevics nosil polroka po stoličnom bále dva červené fľaky, ako pamiatku po rozbití hlavy. A inženier Hertelendy zakrýval si ešte i potom dlho čiernou páskou švík na ruke, tak hlboká bola rana, ktorú utŕžil v súboji s podslúžnym Jazerníckym.

Hja, nebol to bál ako bál, ten trenčiansky stoličný bál!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.