Zlatý fond > Diela > Následky bálovej noci


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Následky bálovej noci

Dielo digitalizoval(i) Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov

Následky bálovej noci

Pani Velecká dostala list od synovca:

— Drahá tetuša! Ďakujem Ti za milé pozvanie a oznamujem Ti, že som sa rozhodol prijať ho a prísť na bál do Malinova, aby som ako motýľ preletoval s jedného nádherného kvetu na druhý a nasal sa do chuti sladkého pelu.

Čo sa týče patričnej osoby, chcem vyskúmať, či naše city súhlasia. Uvidíme. Teším sa na Malinovo a dúfajúc v to najlepšie, bozkávam Ti rúčky Tvoj oddaný symovec — Laci.

NB. Som veľmi zvedavý, či je patričná osoba blondýna či bruneta, vysoká, či malá. Ach, prečo si mi to, drahá tetuša, nenapísala?!

*

O pár dní viedla pani Velecká do izby vysokého, elegantného blondýna s hustými, anglicky pristrihnutými fúzikmi.

— Aby si ju dobre zabával, Laci!

— Bez starosti, tetuša!

Vstúpili. Pri obloku stála štihlá, nevysoká bruneta. — Slečna Mariška Suchánska, môj synovec Ladislav Šajtľava! — predstavovala a hneď zanechala mladých ľudí o samote.

Srdce slečny Marišky zabúchalo hlasite. Tak tu je ten vychýrený gavalier, elegán od hlavy po pätu! Už zovňajškom urobil na ňu veľmi dobrý dojem. Bystré oči, husté obrvy, ostrý nos, nazad sčesané vlasy. A tie bujné, vkusne zastrihnuté fúziky! I nehty pečlive pestované, ružové, vyleštené. Horela nedočkavosťou, kedy konečne elegán prehovorí. Len aby jej vnútro veľmi nerozbúril! Bude po mieri jej duše!

Pán Laci sa choval veľmi ležérne. Oprel sa o velikánsku kachľovú pec chrbtom, chvíľku si hladil fúziky, potom vytiahol tabatierku, vyňal z nej cigaretu so zlatým pásikom. Zapaľujúc si, spýtal sa ľúbezne:

— S dovolením!

— Prosím.

Cigareta mu jakosi dodala smelosti. Popošiel k stolu.

— Veľmi ma teší, že vás konečne vidím, slečna Mariška!

— Ja som tiež bola na vás, pán oficiál, veľmi zvedavá.

Nasledovala nudná pomlčka. Na šťastie vyplňoval ju pán Šajtľava pílne belasými kotúčmi dymu. Slečna sa dívala z dlhej chvíle von oblokom.

Mladý človek prešiel znovu ku kachliam a vrátil sa zase k stolu.

— Ráčite byť prvý raz v Malinove, slečna Mariška?

— Ba nie, bola som tu už pár razy.

— Ja podobne — uklonil sa zdvorile a vrátil ku kachliam. Zdalo sa, že sú kachle jeho mravnou oporou, jeho tajným prameňom sily, gurážu, jeho šepkárom.

Avšak do tetinho príchodu neprehovoril už ani slova.

*

Pani Velecká s manželom a slečnou Suchánskou chceli už sadať do koča. Beztak čakal na nich kočiš vyše štvrťhodiný. Prestupoval netrpezlive s nohy na nohu a každú chvíľu prichádzal znovu a znovu duriť.

— Tak sedáme. Zavolaj Laciho — posielala pani Velecká muža.

Z vedľajšej izby sa ozvalo nervozné prebehávanie a prehadzovanie škatúľ.

Pán Velecký sa vrátil:

— Mladý pán je babrák. Nemôže vraj najsť druhú lakýrku. Hľadá ju tak zúrive, že prevrátil už skoro celú izbu hore nohama. Tak čo? Poďme! Nech príde za nami! No, čo?

— Ba ešte čo! Čaká sa — rozhodla pani Velecká. — Choď mu pomôcť hľadať! — posielala muža znovu, vracajúc sa s mladým dievčaťom do izby.

*

Miesto o pol deviatej šlo sa na bál pred samou desiatou. Koč, rozumie sa, nečakal tak dlho, lebo bol objednaný aj na iné miesta. Išlo sa pešo. Na šťastie nebola tanečná dvorana tak ďaleko.

Aranžéri ponúkali dámam ramená. Laci nezanedbal však svoju rytiersku povinnosť a uvádzal slečnu Marišku sám.

Miesto na protivnej strane pri stene našlo sa iba horko — ťažko. Pre mladého pána miesta nezvýšilo. Stál ako socha, na rukách natiahnuté biele glacé — rukavice. Ba raz sa preca naklonil k slečne Mariške s otázkou:

— Slečna Mariška, jako sa vám to tu páči?

Pani Velecká sa hrýzla zúfale do pier. Ale trvalo to polhodiny, kým sa Laci k nej náhodou tak priblížil, že ho mohla potiahnuť za frak a pošeptať mu vyčítave:

— Nevieš, čo sa patrí? Prečo neberieš Marišku do tanca?

Poslúchol ochotne. Tančil sa už piaty tanec, mazúrka. Uklonil sa dievčaťu obradne a vyriekol roztomile:

— Smiem prosiť?

Žralo ju, že ju zakrýval svojou dlhou figúrou tak dlho ostatným tanečníkom. Ale premohla sa a vstala.

Pustili sa do tancu. Nešlo to. Napodobňoval valčíkové kroky, tanečnica niečo iného. Pustili sa do polky, ale i tak sa rozchádzali.

— Mazúrka! — upozorňovala tanečnica jemne.

— Prosím. Pôjde to. Len keby ste trošilinku pomalšie!

— Jaj! — vypískla, keď jej stupil na otlak.

— Pardon! pardon! ja som nechcel — počal sa vyhovárať. — Tak! tak! To by bolo, aby nám to nešlo. Hneď to bude.

— Mali by sme viac podľa ostatných — namietala šetrne, nesmelo.

— Prosím! Prosím! — zapálil sa nemilo dotknutý. — Preca viem tancovať. Len vy keby ste láskave robili menšie kroky.

Obišli pár razy dookola. Mladý pán sa dosiaľ nevpravil do tanca. — Nevedia hrať — svaloval vinu na hudbu. — Keby tak chceli sladký viedenský valčík! — šeptal roztúžene. Tanečnica sa odovzdala svojmu osudu a rozchádzala sa s ním v tanci ďalej. Ale keď sa počínali stávať stredom pozornosti, zaďakovala a dala sa zaviesť na svoje miesto.

— Fuj! Tu je horúce! Som celý spotený! — vzdychal tanečník celý roztrpčený.

— Tak sa choď občerstviť. Ale nám by si mohol tiež niečo doniesť alebo povedať ujcovi, — ozvala sa teta.

— Nebojte sa, ja ho najdem — odbehol Laci hľadať starého Veleckého.

Vrátil sa bez neho práve, keď začínali druhý valčík. Rozumie sa, pustil sa s nešťastnou tanečnicou do neho. Skoro by to bolo šlo, keby mu neboly odrazu udrely do hlavy kroky polkové. Ale nedal sa predísť, poďakoval chytro sám.

Bola tomu rada. — Aspoň mi dá na chvíľu pokoj; azda sa trafí dáky poriadny tanečník — potešovala sa.

Nádej marná. Vedľajšie restauračné miestnosti boly pánmi preplnené. Nenašiel tam miesta, nuž vrátil sa k dámam. Sedel pri nich, ozvúc sa s dôležitosťou orakula raz za štvrťhodiny s nejakou bezvýznamnou poznámkou. Keď ho zavše vytlačila s miesta niektorá vracajúca sa tanečnica, zodvihol sa a stál na stráži pred svojími dámami, blažene sa usmievajúc. Páčily sa mu obe, ale nadovšetko teplo vo dvorane a pekné lustry a — zrkadlo naproti, — v ktorom obdivoval úprimne svoju nádhernú, jako sa mu videlo, postavu.

Keď sa konečne pred polnočnou prestávkou dostal počas tancu k výdatnému občerstveniu, mal tanečnicu už istú. Nikto sa ani neopovážil ju osloviť, považujúc ju za jeho snúbenicu. Veď sa jej držal skoro sukní.

*

V polnočnej prestávke zmäkol a znežnel Laci Šajtľava úplne. Víno, ktorého užil neobyčajné dávky, vykonalo svoj účinok. Tetuša Velecká, ujo, s ktorými sedel za stolom, bože, či sú to len roztomilí ľudia! A slečna Mariška, až teraz si všimol, aké jemné, nežné má ruky; hlboké hnedé oči jako samatové! Tá ženská je rasa, Tá ženská má oheň! Tie koralové mäsité rtíky odrážajú sa tak pôvabne od plných bľadých líčok. Tak zakúsnuť sa do nich! Pán Laco sa roztápal, prisadol si k slečne Mariške bližšie a počal jej šepkať slová najprv nežné, potom náruživejšie, na koniec tak smelé, že slečna Mariška uznala za taktické trochu sa zamračiť a odvrátiť. Avšak odvrátená k svojmu ctiteľovi bokom nezabudla zavše vyslať, otočiac tvár, zakrytú zpolovice rukou, k nemu dlhý koketný pohľad. Pán Laci bol celý preč. Odvážil sa uchopiť nežnú rúčku a vrele ju stisnúť, nedbajúc na energické zrakové protesty.

Pani Velecká diškurovala s mužom, navečerajúc sa s chuťou a zapíjajúc smäd čiernym pivom. Shovárali sa o gazdovstve, o procese so súsedom a podobných všednostiach. Ale hazardná hra, do ktorej sa pustili mladí, jej neušla. Ba v príhodnej chvíľke pošeptala mužovi.

Bože! ten človek je zaľúbený! —

*

Keď sa rozvíril po prestávke tanec znovu, vletel Laci v garderobe, kde si upravoval toaletu, do náručia priateľovi Jožovi.

— Človeče, ty si sa azda zblaznel! — dohováral mu priateľ. — Azda sa nechceš ženiť?!

Lacimu udrelo do hlavy všetko mužné sebavedomie. Podíval sa na priateľa z boku, pohŕdlive. Potom odsekol rozhodne:

— A keby?!

— No, tak si objednaj cigána a daj dievčaťu serenádu.

Rozgurážený mládenec neváhal. O pár minút bol obchod hotový. Áno serenáda! O šiestej ráno. Síce trochu drahé, bude to stáť 20 korún.

*

Nad ránom bola vyrušená celá ulica sladkou hudbou. V niektorých domoch hrešili, v iných otvárali okná a počúvali. Začalo sa to valčíkom, nasledovaly fantázie na operety, potom melancholické ľudové piesne. Laci, hlava vopchatá do zimníka, prestupoval v mraze s nohy na nohu. Vše sa oprel o múr a pozoroval okno, kde sa má zjaviť nežná dievčia hlavička.

Okno sa nenazdajky roztvorilo. Šust! Šust! Tajomná ruka vyliala s výšky na roztúženého milenca a muzikantov celú potopu.

— Potvory ožralé! Lumpiská voľáke! Ani človeku spať nedajú! Ja vás naučím! — ozval sa chrapľavý, výrečný hlas. Z niekoľkých oblokov zaznel veselý smiechot. Ľudia poznávali po hlase súsedu — fľagnárku. — A Jézušát! — Basomadušát! — odľahčovali si sliati cigáni, utierajúc si vreckovými šatkami biele goliere a inštrumenty.

— Zbláznel si sa, ty nešťastník! — ozval sa z tretieho domu piskľavý hlas pani Veleckej. — Nevieš, kde bývame?!

*

Svitlo nedeľné ráno. U Veleckých bolo zase rušno. Dvaja mužskí sa chystali na návštevu. Behalo sa zmätene po izbách. Čas utekal a vlak nečaká — v škatuliach a po nočných skriňkách shľadávaly sa zlátené gombíky do košeľe. Starý pán Velecký hromžil: — To je do zbláznenia! To majú byť vyleštené topánky?! Čo mi to dávaš, prosím ťa, za golier? Hrdúsi človeka jako čert! —

Synovec Ladislav Šajtľava bol už skoro hotový s toaletou. Hľadiac melancholicky do veľkého zrkadla, nevšimol si ani, že cigareta medzi prstami mu dohasína a káva na stole dávno vychladla. Myslel s bázňou v srdci na krok, ktorý ho očakáva. Ide s ujcom vypýtať slečnu Marišku. Prečo to robí? Necítil sa byť zaľúbený. — Mne ti je, ujo, tak nejako smutno, hlúpo. Načo ta ideme? Musí to byť!

Miesto pána Veleckého ozval sa pootvorenými dvermi zo súsednej izby piskľavý hlas pani Veleckej:

— Podívajmeže sa na vtáčka! V ostatnej chvíli ti ešte bude premýšľať. Dievča pobláznil, na bále sa ti od nej ani nepohne, do ucha ti jej šepce, za bieleho dňa jej došikuje cigánov pod oblok, hej, to mladý pán vedel. Azda by si ju, človeče, nenechal teraz sedeť, keď si ju preď celým svetom blamoval?!

*

Ostatné prišlo samo. Slečna Mariška vyriekla bez váhania oblažujúce: áno! Pánu Veleckému síce nešlo to chvíľami vôbec do hlavy. Keď bol so ženou sám, spustil:

— Že by ho ozaj chcela?! Také švárne dievča takého mrcvoňa? Kam len podela rozum?!

Pani Velecká to rozhovárala:

— Daj pokoj! Je to dobrý chlapec. Rýdzi, nezkazený, nie dáky vychytralý sveták. Práve preto sa Mariške tak páči.

*

Svadba bola slávna. Hostí bolo šesdesiat, kočov pätnásť, starejším bol miestny statkár. Darov sa sišlo zo všetkých strán toľko, že mladucha bola od toho celá preč, najmä od deviatich krásnych visiacich lámp.

Sobáš bol v kostole. Pán dekan si dal obzvlášte záležať. Všeobecnú pozornosť budilo, že mladucha stupila pred prísahou mladoženíchovi na nohu. To vraj z povery, aby panovala sama v dome. Pán rechtor im hral: „Věrné naše milování…“

Na svadbe sa zabávala spoločnosť báječne. Spievalo sa, tancovalo, prednášaly sa sólové výstupy. Hudba tiež nechybela.

Až k ránu vytratil sa ospalý novomanžel Laci do súsednej izby a zahľadel sa melancholicky na zlatú obrúčku na prste. Divné myšlienky vírily mu hlavu. Ako to všetko vlastne prišlo!? Bál, víno, divné rozjarenie, šepkanie bláznivých táranín, serenáda so studeným tušom. A všetko sa to skončilo — — — pred oltárom. Zapálil si cigaretu a odfukujúc sivé obláčky dymu, mal skoro dojem, že odfukuje od seba rozpomienky, ktoré sa mu zdaly čudným, hlúpym snom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.