Zlatý fond > Diela > Zázračný sládok


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Zázračný sládok

Dielo digitalizoval(i) Zdenko Podobný, Slavomír Kancian, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov


 

Zázračný sládok

Z vyprávania báčiho notára

— Bol u nás v Komárňanskej starý majiteľ pivovaru, Nemčisko. Boháč, okrem pivovaru patrilo mu v obci pár domov, mal i väčšie hospodárstvo. Ale strašný skupáň to bol, skyvražník, veď je už nebožtík. A sekantný, až hrúza. Žiaden sládok sa pri ňom dlhšie neobstál. Nie a nie tomu lakomcovi vyhoveť. Jeden mu vraj spálil slad, druhý mu spotreboval primoc chmeľa. Šomral, vyhúdal, i to jedlo mu ofrfral, až milý sládok jednoho dňa zapľuval také miesto i s pánom a odišiel. Neraz bol milý pivovarčí i mesiac — dva bez sládka. Ale zato sa nenapravil. Keď sa mu trafil nový sládok, hundral na všetko znovu.

Neraz hovorieval: „Ten jačmeň je taký drahý a ten chmeľ taký slabý, že človek na tie várky iba dopláca. Hrom mu v duši i so sládkami! Je to nejaký kumšt navariť piva z jačmeňa jako zlato, z chmeľu ani žlč!? Ja by som chcel mať sládka, čo by mnoho nevyberal, ale varil z toho, čo príde, a čo by bol jačmeň hneď porastený a chmeľ trebárs plesnivý. Takého sládka mať, vedel by som si ho vážiť. Na rukách by som ho nosil, to miesto na stoličke by som mu ofúkal.

A rozchýril po svojich známych, že kto mu poradí sládka, čo navarí dobrého piva i z horšieho materiálu, tomu sa dobre odmení.

Raz sa v milom pivovare zase so pár týždňov nevarilo. Nemčisko skupánske bolo bez sládka. Okolo svačiny popoludní trafil sa do dolného hostínca v obci hosť. No, nič zvláštneho, v ošúchaných šatoch, ale zato mal striebornú retiazku, ba i celkom frajerský pinč. Iba boty boly už dáke nesvoje, dosluhovaly. Ale chlapík zato kukal pred seba sebavedome, jako by mal o týždeň po strýcovi stotisíc zdediť, hostínsky sa mu prizerá. — Na vandráka vyzeráš prifajnový — myslí si. Ale preca sa ho opýtal:

— Pán je zďaleka?

— To si myslím — až z Moravy.

— A s dovolením, zabavíte sa tu?

— To sa ešte nevie.

— Aha! Pán prišiel za gšeftom?

— Hľadám miesto.

— A jakého ste remesla? Hádam by som vedel i poradiť.

— Sládok.

— Ach, to je fajn. To ste sa dobre trafili. Tu v obci je práve pivovar, čo hladá sládka. Len či sa dobre vyznáte v remesle?

— Ale, ja?! Ja, čo som varil vo Schwechate, v Brne, ba i v Plzni? Chcel by som ho vidieť, čo by sa mohol so mnou merať.

— Keby len o to. Ale musím vám pravdu povedať. Tunajší pivovarčí je trochu kuriozny človek. Nerád má, keď si sládok v materiále, už ako v jačmeni a v chmele vyberá. Pán kúpi neraz aj chybný tovar a preca chce mať z neho dobrú várku.

— Čo len to! To je najmenej. Ja keď chcem, navarím, bohuprisám, dobrého piva trebárs zo slamených doškov.

— Nemožná vec! — žasol hostínsky. — To som som ešte nikdy nepočul. Nežartujete?

— Ja žartovať? To by som musel byť trochu inakšej vôle. Hovorím vám, navarím, keď chcem, dobrého piva trebárs z doškov zo strechy. Že ste vy tu o ničom takom nepočuli? Keby svet mal iba to znať, čo vy tuná…

Hostínskemu nebolo viacej ani treba. Vytratil sa zo šenkovne a poslal hneď chlapca k starému Nemčiskovi s odkazom, že je u neho sládok, ktorý dokáže, čo ešte žiaden sládok v ich obci nedokázal: navarí dobrého piva zo slamených otiepkov.

Starý skupáň zajasal. — Takého chlapíka som už dávno potreboval. — Bežal dať zapriahnuť do koča a poslal ho pre zázračneho sládka.

Tomu dal hostínsky zatiaľ poriadnu večeru a nie a nie vziať od neho peniaze.

Nového sládka očakával pivovarčí v bráne. Viedol ho do domu so slávou. Traktoval ho zákuskami a pripíjal si s ním tokajským.

— Tak prax máte, to sa musí uznať. Ale bolo by to pravda, že si trúfate navariť dobrého piva i zo slamených doškov?

— Nielen, že si trúfam, ale ho i navarím.

— A bude dobré?

— Ako malvázia. Ľuďom budú naň sliny tiecť.

— No, to by som ozaj rád videl.

A starý zgrloš zaviedol sládka do jeho izby. Počal ho častovať. Vodil ho na prechádzky a všetko mu poukazoval. Kŕmil ho jako pavúka už týždeň, a milý sládok sa len nemal k činu.

Konečne jedného dňa sa Nemec ozval:

— No, tak aby sme sa vari pustili do tej várky?

— Nedbám.

— A keďže je jačmeň tak nekresťansky drahý, aby sme vari začali s tými doškami?

— Trebárs.

— Mám starú stodolu. Beztak som chcel dať na ňu už dávnejšie škrydľovú strechu. Dal by som s nej tie došky shodiť. Ale nevideli ste, sú už trochu zčernalé, prehnilé.

— Tým lepšie. Aspoň bude pivo silnejšie.

— A čo s chmeľom? Mám žatecký. To sa ho bude museť dať viac ako k sladu?

— Nechajte si ho na zimu. Zaobídeme sa i s divým. Máte tu na blízku chrasť?

— Ale tu pri Dunaji je mrtvé rameno s jelšinami a osykami. Tam ho rastie!

Nemčisko rástlo od radosti, že konečne sa dožije lacnej várky.

A čosi-kamsi strhával chlapi so starej stodoly došky, a dievčatá oberaly v húštine divý chmeľ.

A milý sládok manipuloval so všetkým tak, akokoľvek s jačmeňom a ozajstným chmeľom.

Várka bola hotová a postáčala sa do velikých sudov. Sládok si deň — dva oddýchol. Potom sa pýta pivovarčího:

— Mohli by sme zajtra variť várku novú.

Starý skupáň sa odhrýzal:

— Čo sa máme náhliť?! Vyčkáme najprv prvú. — Nebolelo ho ani, že milý sládok jedol a pil za dvoch a nerobil nič. — Počkaj len! — myslel si Nemec. — Veď mi ty to odrobíš! Keď sa podarí prvá várka, však ťa ja zapriahnem.!

Po štyroch týždňoch spustí pán:

— No, mohli by sme tú várku už ísť koštovať.

— Ani sa jej dotknúť, ak nechceme všetko skaziť! Tá potrebuje aspoň šesť týždňov. Snopky nie sú žiaden jačmeň.

Chudák majiteľ nemohol sa konca šiesteho týždňa dočkať. Konečne však prišiel čas, pripravil si svoj pozlátený pokál — mal ho iba na koštovku — prežrel sliny, pohladil si hustú bradu a opýtal sa Moravana:

— No, bude to už? Okoštujeme ho?

— Trebárs.

Kráčali po schodoch do ľadového sklepa, až sa zimou striasali. — Najlepšie by bolo, keby som ho tuná oženil, aspoň sa mi skôr tu udrží — špekuluje Nemčisko. — Taký človek sa nedá peniazmi zaplatiť.

Prišli k prvému velikému sudu. Pivovarčí zvrtne pípňu a nastavý pokál so zlatým okrajom. Natieklo mu zelenavej hustej tekutiny. Ale penila sa, len tak šumelo.

Priloží pokál ku smädným rtom a vyprázdni ho až na dno. Účinok nevystal. Staré čelo sa svraští, obočie zježí, ústa odpľúvajú. Starý skupáň sa otočí k sládkovi a vylepí mu poriadne zaucho.

— To je kaluž, nie pivo! Ty hovädo!

Milému Moravanovi nebolo viac treba. Vrátil mu zaucho dupľovane. Hneď boli aj v klbku. Starý to ovšem odniesol. Keď si o pár minúť utieral zakrvavenú hubu a ohmatával s boľastnými stony zbuchnátovaný chrbát, uškľabil sa sládok naň šelmovsky:

— Vidíte, pán šéf, sakramentské pivo, to má silu! A je iba z doškov. Byť tak z jačmeňa a chmeľa, boli by sme sa ešte pozabíjali!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.