ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednom slovenskom mestečku žil jeden poctivého remesla šuster. Bol to človek pobožný, menovite z písma sv. rád citoval, ačkoľvek tovaryšom, tej rozpustilej svetskej cháske to nebárs bolo po vôli. Pán majster totiž citoval Písmo sv. obyčajne pri jedle. Možno, práve jedlo vzbudzovalo v ňom kresťanské myšlienky. Na pánov tovaryšov malo to však opačný účinok. Tí by si boli po takom citáte najradšej tak od srdca, čo aj nekresťansky zakliali. Pán majster totiž, keď prišiel pri obede rad na mäso, pichol vidličkou do misy, celý kus mäsa položil na svoj tanier a pobožne, po kresťansky si vzdychnúc, riekol skrúšene: „Co Bůh spojil, člověk nerozlučuj!“

Pánov tovaryšov mal pri takej príležitosti čert vziať od zlosti. Ale čo bolo robiť? Boli by od majstra zakaždým odišli, keby v tie časy bolo bývalo tak ľahko si najsť nové miesto. Nuž, zahryzli len do pery a pomysleli si: „No, len počkaj, príde na psa mráz.“

A mráz prišiel. Raz tak po takom obede, keď pán majster pripravil ich zase o mäso a svoje svedomie uspokojil tým pekným citátom z Písma sv., stáli totiž páni tovaryšia, ktorým, trebárs už bolo po obede, ešte poriadne v bruchu škvrkalo, pred domom. Neveselo hľadeli do sveta. Ani sa im rozprávať nechcelo s takými prázdnými žalúdkami; ovesili hlavy a zamračení hľadeli do zeme. Zrazu ich z toho poobedného odpočinku vyrušia slová:

— Dobré odpoludnie! Poraďteže, páni bračekovci, robotu!

Prekvapení páni tovaryšia, vidiac stáť pred sebou mladého veselého človeka, chlapa ako horu, spytovali sa naraz zvedave:

— Robotu?! Nuž, a jakéhože ste Vy remesla?

— Ej, ebadta zaňát, vari by šuster šustra nepoznal?! — predstavoval sa nový kamarát.

Pánom tovaryšom napadlo čosi. Nový kamarát je chlap ako hora, surový, ako podošva. Toho tak poslať k majstrovi, to by trafila kosa na kameň. Trebárs vtedy bola núdza o prácu, radili novému kamarátovi priateľsky:

— No, nás je tu síce na jedného majstra dosť, ale pre jedného by sa ešte práca našla. Choďte probovať. Majster je práve po obede, nuž, bude dobrej vôle. Ale musíte hovoriť trochu hlasnejšie; majster kus nedopočuje.

— Však mňa počuje! — trúfal si nový kamarát, hrmotným krokom podišiel ku dverom a poriadne zabúchal.

— Kto to? — ozval sa majster nemilo vyrušený z poobedňajšej sladkej driemoty.

— Ja! — odsekol náš tovaryš sebavedome. — A jestli Vám je to nie dosť, nuž, poctivého remesla šusterský tovaryš, keď chcete vedeť.

— Vstúpiť!

— Dobré odpoludnie vinšujem! — zreval tovariš neohrožene blížiac sa k „nahluchastému“, v skutočnosti ale celkom dobre počujúcemu majstrovi.

— Dobrý deň! — odvrkol majster. — A na mňa nemusíte tak revať! — doložil ešte tuhšie ako tovaryš. — Keď ste Vy hluchý, nemyslite si, že musí byť každý! Ja som na takých surovcov nie naučený.

— Eh! Ale ja si to už vyprosím, lebo — napálil sa tovaryš, lebo Vám dám hneď jednu cez hubu!

Majster nelenivý priskočil k nemu a už mu aj vylepil zaucho, že len tak pľasklo. Náš tovaryš mu, rozumie sa, nezostal dlžen. Čosi-kamsi bola pračka, až sa súsedia sbehávali. Majster držal sa a zvŕtal so svojím „najnovším“ tovaryšom, ako dvaja raci klepetami.

Keď už bolo najtuhšie a majster nevládal, rozpomenul sa ešte na svojich ostatných tovaryšov:

— Tovaryšia moji, — volal zúfale — pomáhajte, pomáhajte!

Ale tovaryšia sa k tomu jakosi nemali. Len jeden zavolal majstrovi, ktorý bol so svojím „novým“ tovaryšom jedna gundža:

— Co Bůh spojil, člověk nerozlučuj!