E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Ľudo

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Jana Kyseľová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

Ľudo

Často som ho navštívil. Pobudnúť dva-tri razy v týždni hodinku, dve, na jeho mládeneckom byte stalo sa mi až duševnou potrebou. Nie div. Veď túžil som za kúskom slovenského života, a v Pešti, kde som dobrovoľníčil, bolo ho pramálo. Nuž navštevoval som Ľuda Horeckého a Paľa Bórika. Navštevoval som ich obyčajne večer alebo v nedeľu dopoludnia. V mládeneckej izbe bolo po stenách niekoľko pohľadníc, na stole pár knižiek a novín, na nočnom stolíčku číslo-dvoje novín a papiere. Bórik sa obliekal, a Ľudo Horecký písal čosi na posteli. Fajčil cigaretľu. Písal iba ceruzou a za podložku na perine slúžila mu viazaná kniha.

— Čo to píšeš, Ľudo? — spýtal som sa ho.

— Článok do „Národného Hlásnika“. Nesmieme preca nechávať náš ľud bez potravy.

— Platia ti niečo?

— Platia, ale bagateľ. Keby som nebol na tie drobné utisnutý, ani by som nič neprijal. Ale takto musím redaktora upomínať o honorár. Hanbím sa za to pred samým sebou. Kedy-vtedy dostávam 30 korún. To nestačí človeku ani len na kaviareň. Ale ide preca o národ, nie o mňa.

Inokedy sišiel som sa s Ľudom Horeckým v kaviarni. Rozumie sa, že v „Mienke“. Čítal „Národnie Noviny“ i „Hlásnik“.

— Čo robíš Ľudo?

— Čítam svoj článok a pozerám do „Národných“. Sú jakési slabé. Potrebovaly by trocha osvieženia krvi, nových, mladých síl.

Paľo Bórik pribehol od biliardu. — Bračekovci, už som blank. Máte drobné.

— Mám sotva na kávu — odpovedal som.

— Ja nemám ani čím útrovu zaplatiť.

— Tak, bračekovci, nepozostáva nám nič iného, ako automat.

Vstali sme. Nad stolom vedľa nás visel drôtený automat. Vpúšťaly sa doň šestáky. Keď človek vhodil zručne, vyrazil dva-tri šestáky, ktoré vypadly. Rozumie sa, že keď človek peniaze nevyrazil, ostal jeho šesták medzi ostatnými.

Vhodil som šesták, ale nevypadlo nič. Prestal som. — Nemám peňazí. Prehral by som, čo mám dať za kávu.

— Ach, ty bojko! Požičaj mi šesták.

Váhave vyťahoval som šesták z toboľky. Ľudo vhodil môj šesták. Mieril prstami niekoľkorazy, kým ho vrazil. Šesták prudko dopadol a vyrazil tri iné. Čosi-kamsi mal Ľudo šestákov so dvanásť. Vrátil mi šesták.

— Tu máš, aby si sa nebál o svoj šesták.

Paľo Bórik požičal si dva šestáky od Ľuda. Za pätnásť minút mal deväť šestákov.

— Presťaňte, chlapci! — miernil som hráčsku náruživosť svojich kamarátov. — Veď privediete kaviarnika na žobrácku palicu!

*

Ľudo Horecký bol môj starý známy a bývalý spolužiak. Gymnázium skončil v Banskej Štiavnici. Vynikal tam v telocviku a športoch, i v maďarskom veršovaní. Na krajinských millenárnych žiackych telocvičných závodoch v Pešti roku 1896 dostal striebornú medailu. Vedel dievčaťom kurizovať už vtedy, keď jeho neohrabaní vrstovníci nevedeli sa na dievča ešte ani poriadne podívať.

Keď nás zo Štiavnice vyhadzovali, mal byť vyšetrovaný i Ľudo. Výpoveďmi svedkov i u nás zhabanými listinami bol veľmi kompromitovaný. Ale na šťastie nebol vtedy už v Štiavnici, ale bol doma privátnym žiakom. Medzi časom zo školy totiž pre nervovú nemoc, následkom to svojich vystredností, vystúpil z ústavu ako verejný žiak a stal sa žiakom privátnym. Doma — písaval nám o tom často — liečil sa kneippiádou v horskom potoku, pestoval zúrive telocvik, urobil si na dvore u matky bradlá i hrazdu, vyťahoval sa na rebríku atď. Časom študoval deň po deň, časom ochabol, chytil sa s matkou predávať tlač a plátno po jarmokoch.

— Čo z tej teorie! My Slováci sme sa už dosť nateoretizovali — písal nám. — My musíme sa konečne dostať k činnosti praktickej, chytať sa obchodu, priemyslu, špekulácie, pokroku. Nie to hanba, že šesťnásťročný mladík ako ja, nevie sa samostatne vyživiť, ale utisnutý je na svoju starnúcu, chorľavú matku?! Jarmočníctvom sa za rok pre život lepšie pripravím, ako výborným skončením neviem akej triedy.

My sme naň veľmi privykli, priveľmi k nemu prilnuli, takže nám neobyčajne chybel. V tie časy bol Ľudo mladý, pohyblivý jako živé striebro, vznietlivý a prizralý. V šiestej triede gymnaziálnej uvažoval o úlohe malého národa a o potrebe, aby Slováci študovali už raz i praktické vedy. Čítal Madáchovu „Tragediu človeka“ a Goethovho „Fausta“ a to v pokročilej nervovej chorobe. Chvíľami hovoril, že cíti na hlavu tlak, ako by sa mu mala roztresknúť. Zo školy často sa musel pýtať na čerstvý vzduch. Doma na byte študoval francúzštinu, nemecky vedel už dobre, hral na husle, cvičil sa činkami, podnikal väčšie túry. Vôbec mal zvláštnu maniu: svoju čuvovú nemoc chcel premôcť telesnými námahami. V zime sa korčuľoval, spúšťal sa na sánkach s kopcov i dolu mestom. Raz vrazili do väčšieho miešaného obchodu, ležiaceho pod kopcom. Vrazili na sánkach rovno do dverí. Rozletení boli tak, že sa nezastavili ani na prahu. Zastavili sa iba pri púdli, Ľudo s akademikmi.

Lebo môj druh Ľudo neuspokojil sa so spoločnosťou gymnazistov, ale priatelil sa s poslucháčmi baňskej alebo lesníckej akademie. Učil sa šermovať, chodil do hostinca, debatoval o politike, literatúre, národnom hospodárstve.

A keď ho časom popadlo neznesiteľné bolenie hlavy, nahovoril nás na nejaké dobrodružstvo.

— Poďme, chlapci, na jablká do záhrady starého Fabíniho pod kalváriu!

— Ak nemáš peňazí, požičiam ti — ponúkal som sa — sbehneme na trh a kúpime si jabĺčiek.

— Ach, človeče prozaický! — ušklabil sa Ľudo opovržlive. — Mne chutí desať razy lepšie to, čo som si sám vybojoval. Za peniaze kúpi si hocičo bársaký somár.

A šli sme. A Ľudo kradol a my tiež. Keď vracali sme sa domov, vrecká a košeľa vypchané ovocím, a v diaľke proti nám mihol sa policajt, museli sme Ľuda niesť. Robil sa, že mu prišlo zle.

— Koho to nesiete? — spytoval sa policajt.

— Spolužiaka; zamdlel — odpovedali sme.

— A kde ste boli?

— Na prechádzke.

— Čo tak neskoro?

— Museli sme sa učiť.

A vliekli sme Ľuda domov. Doma prebudili sa v Milovi Rohoňovi výčitky svedomia. Bol to pobožný chlapec. Nie nadarmo vyštudoval neskôr teologiu a stal sa dedinským farárom. Milo mienil už vtedy:

— Ale, bračekovci, nedopustili sme sme sa my to preca len krádeže?!

— Človeče, treštíš?! — rozčuloval sa Ľudo Horecký. — Keď mládež vezme pár jabĺčiek starému boháčovi, to nazývaš zbojstvom?! A nie je skôr zlodejstvom, že ten starý boháč nerozdá to ovocie hladnej mládeži?! A nekradneme od hladu, či kradneme na gšeft?!

A úzkostlivý Milo zahanbený umĺkol.

Keď skladal — my sme boli vyhodení vo februári — Ľudo na konci roku skúšku ako privátny žiak a mal už vysvedčenie v rukách, obrátil sa starý správca Mojsovics s ovisnutou modrou gambou k nemu:

— Á, Horecký barátom! Vy máte u nás ešte jednu nevybavenú záležitosť.

— Prosím, pane správca, ja vás neidem zdržiavať. Ja sa vám porúčam.

— Ohó, Horecký barátom! Dúfam, že sa najprv z obvinenia očistíte. Máme vás v podozrení, že ste pansláv!

— Neráčte žartovať, pane správca! Ostatne už nemám tú česť byť vaším žiakom.

— Ako sa mi vidí, už vám udrel guráž do nohavíc.

— Ako sa vám páči, pane správca — nedal sa vyrušiť Ľudo zo svojej chladnokrevnosti. — Ďakujem vám za všetko dobré. Porúčam sa.

A milý Ľudo Horecký vsadol v Štiavnici na vlak a nezastavil sa až Kečkeméte. Tam sa dal zapísať na gymnázium. Keď sa ho spytovali, že prečo odišiel zo Štiavnice, odsekol ľudu stručne:

— Lekár mi odporúčal zmenu povetria.

V Kečkeméte Ľudo doštudoval gymnázyum. Veľmi tam bol spokojný. Chválil priamu maďarskú povahu. Spolužiaci vedeli tam vraj o ňom dobre, že je presvedčený Slovák, i doberali si ho preto, ale udávať ho nikto neudával a boli mu vždy dobrými kamarátmi. Pred maturitnou skúškou sa Ľudova nervová choroba zhoršila, bol prinútený prerušiť štúdia. Jednoho dňa zmizol. Všetko hľadanie ostalo bezvýsledným. Na tretí deň ho našli spolužiaci v rákosí. Piekol si žabu, polovyzlečený. Hovoril, že je to ryba. Že on chce byť na slobode a nie vo väzení, lebo že by ho hlava bolela.

Rozumie sa, poslali ho do blázinca. Kečkemétsky mestský lekár dal i s mešťanostom odporúčanie dvom chlapom, ktorí nešťastného Ľuda sprevádzali do Pešti na poslanca mesta Kečkemétu.

Chlapi sprobovali šťastie s Ľudom sami.

— Nieto miesta. Všetko je preplnené! — odpovedali im v blázinci.

Vyhľadali svojho poslanca. Bol v parlamente, vlastne v buffete rozjarený vínom. Maďar vraj má najviac rozumu vtedy, keď je trochu podgurážený. Predložili mu odporúčanie mešťanostovo.

— To je ťažká vec! — škrabal sa poslanec za uchom. — Tak ho nikde nechcú?

— Nikde, nikde?

— Viete čo? Poštvite toho chudáka na ľudí. Keď sa rozbehne po ulici a oborí sa na niekoho, chytia ho policajti. Potom je už všetko vyhraté. Polícia už najde spôsob, aby ho dostala do blázinca.

Ľudovi sprievodcovia dali si povedať. Vyzliekli Ľuda — bol teplý júnový deň — po pás a pustili ho peštianskymi uliciami. Čososi-kamsi srazil k zemi dvoch ľudí.

— Én vagyok a pályafutó! (ja som závodník v behu!) — kričal Ľudo.

Rozumie sa, policajti mali ho hneď v hrsti, avšak kým mu sviazali ruky, vyzauškoval jedného z nich tak, že mal líce celé opuchnuté. Do blázinca sa s policie potom už ľahko dostal.

Na šťastie sa chudák, Ľudo, dosť chytro vyliečil. V septembri už skladal maturitnú skúšku. Ostrý vtip vrátil sa mu zase. Skúšku složil a odobral sa do Pešti na univerzitu.

— Keď tak ustavične choriem, nech aspoň tým chorobám trocha rozumiem! — myslel si Ľudo a dal sa zapísať na medicínu. Štyri semestre vyštudoval v zdraví, s neobyčajným záujmom. Potom akosi ochabol v štúdiach, vrhol sa na spolkový život, čítal romány, prekladal ich do slovenčiny. Pomaly privykol na kaviarne, na vinárne.

V siedmom semestri Ľudo vlastne už nič neštudoval. Do noci vysedával po krčmách. Ráno vstával neskoro, čítal a písal v posteli, šiel na obed. Popoludní spal zase a pred večerom obliekol sa a znovu vyšiel do mesta. Hlava bolievala ho skoro ustavične. Stával sa mrzutým.

Matka pomaly tiež vytušila, že Ľudo neštuduje, a dohovárala mu v listoch. I balíky, predtým tak časté, počínaly vystávať. Štipendia nebolo. Ľudo živoril z karát, automatu a — pôžičiek. Pri tom stával sa čo raz viacej slovenským žurnalistom. Prispieval do „Národného Hlásnika“ a do americko-slovenských časopisov. Bol veľmi plodný a mnohostranný. Sloh mal znamenitý, i látku vedel si vybrať dobrú. Písal politické články, dopisy, rozprávky z ľudového života, salónné črty, verše, dramatá, dialogy, národnohospodárske úvahy; prekladal mnoho, a keď mal núdzu o látku, dovolil si tu i tu aj zaplagizovať. Možno, dopúšťal sa toho dosť nevedome. Reprodukoval mimovoľne, čo čítal a páčilo sa mu.

*

Po dvoch rokoch sišiel som sa s Ľudom v Liptovskom Sv. Mikuláši.

— Čo tu robíš, braček?

— Bankového úradníka — usmieval sa Ľudo rezignovane.

— Odkedy?

— Už poldruha roka. — Potom vyrozprával, ako ho raz oslovil riaditeľ peštianskej Ústrednej banky v kaviarni.

— Máte trochu času, pane Horecký?

— Mám — odpovedal Ľudo ľahkomyseľne.

— Nemohli by ste nám tak na mesiac-dva v banke vypomôcť?

— Prečo nie?

— Dáme vám stopädesiat korún na mesiac. Za prácu vyše úradných hodín osobitnú odmenu.

Počujúc spomínať peniaze, bol Ľudo ako očarovaný. V kartách v poslednom čase nemal šťastia. Z Ameriky už tiež dávno nič neprišlo. A „Hlásnik“ samotný ho nezachránil. Posledné dni, ani poriadne nejedol. Matka mu už so dva mesiace nič neposiela. Chorľavela, na jarmoky nechodila. Úver mal všade vyčerpaný. V kaviarni automat bol pokazený. Ľudo nevedel si rady.

A teraz stopädesiat korún mesačne! Tricať vypíše si k tomu novinami, bude stoosemdesiat. Nechá karty, stroví 140 mesačne, štyricať korún môže dávať mesačne na dlžoby. Pekne, hladko vychádzať, mať stály istý príjem! Báječný pociť!

O chvíľu ho však niečo napadlo.

— Čo, ak ma chcú v tej Ústrednej banke iba využiť?! — Ľudo tam mal tiež dvestokorunovú zmenku. — Ak mi strhnú polovicu platu na úroky a srážku? Ale azda budú mať len ľudského citu.

Ľudo počal chodiť do banky. Dali mu písať niečo v korešpondenčnom oddelení. O chvíľku volali ho ku kase. Podpisoval poukážku na 150 korún. Vyplatili mu ich celé bez srážky.

Tých 150 korún rozhodlo o jeho osude. Ostal v banke. Z Pešti dostal sa do Trnavy, odtiaľ do Liptovského Sv. Mikuláša. Zaodel sa, pozapisoval sa do miestnych slovenských spolkov, ochotníckeho krúžku, spevokolu. Omladol, počínal sa zase točiť okolo dievčeniec. Mal už 180 korún, s honorármi za články do dvesto mesačne. Známi ho naberali, že je už čas, aby sa oženil.

Iba s tou literatúrou vyzeralo to všelijako. Horeckého známi, čítajúc jeho besednice, poznamenávali:

— Ale, veď som to už kdesi čítal! tuším v „Pešti Hirlape“. A o tých mravoch čítal som už niečo, akoby to isté, tuším to bol preklad z dánskeho.

A na meniny dostal nešťastný literát-bankový úradník gratuláciu od peštianskych známych:

„Naša spisba perla samá Máme už i Maupaszan(t)a!“

Akiste narážka na to, že Horecký čerpal mnoho pre svoje novely i z obľúbených francúzskych autorov.

V bankovom obore napredoval Horecký veľmi pomaly. Vždy hovorieval, že on, idealista, nikdy sa úplne nevpraví do hmotárskych náhľadov. Ale ani neštudoval svoj obor. Zaujímala ho iba politika a literatúra. Do „Hlásnika“ už prestal dopisovať, zato dopisoval do pražského realistického „Času“. Kritizoval lieň, podlosť a zbabelosť slovenskej inteligencie. Referoval o významnejších slovenských udalostiach. Honoráru dostával 50 korún mesačne. Splatil niečo na dlžoby. Ba raz poslal aj matke dvacať korún. Ale to vzplanutie netrvalo u neho dlho. Druhý mesiac zase zle vychádzal. Z banky si vybral preddavku tricať korún. Nasledujúci mesiac vychádzal ešte horšie. Vyžiadal si pädesiat korún preddavku z redakcie.

Prišly augustové slávnosti v Turčianskom Sv. Martine. Z Mikuláša šla na ne celá výprava. Ľudo Horecký nechybel. Vo vlaku slečny bavil znamenite. V Martine bolo divadelné predstavenie, kládol sa základný kameň novej muzeálnej budovy, bolo valné shromaždenie múzea, Živeny, spoločný obed, bál, druhého dňa výlet do hory. Ľudo Horecký zabával sa dobre, kurizoval dievčaťom, stihol sa prikmotriť i k mužskej spoločnosti a filozofovať pri poháriku. Jedol, pil, veselil sa.

Ale prijduc na byt, rozpísal sa o slávnostiach za horúca do „Času“. Nebol to referát, skôr satira zo slávnosti, posmieval sa zo všetkého, zo základného kameňa muzeálnej budovy. Národ vraj celý rok nerobí nič, ale aby zakryl svoju nečinnosť, robí na martinských slávnostiach komediu s mizerným základným kameňom. Pol Slovenska schádza sa v martinskom národnom „Dome“, kdežto podobný dom mal byť v každom väčšom slovenskom mestečku, tedy na Slovensku aspoň pädesiat takých domov. Divadlo hrané bolo biedne. Kus naskrze neslávnostný. Po divadle sa pilo a táraly sa hlúpe reči — písal Ľudo Horecký kúsave, zlomyseľne. Dávno sa mu nestalo to, čo na poslednom bále. Pýtal slečnu Martu Ružičkovú k valčíku. Dievča ako z cukru, na lícach pel mladosti, tanečnica chýrečná. Dala mu košík, že ju hlava bolí, onedlho však vstala a tancovala veselo s akýmsi evanjelickým kaplánom.

Ľuda prestala tešiť zábava. Uvelebil sa k poháriku. No, horkosť v duši nevedel zapiť vínom. Musel si na niečom zlosť vyliať. Príduc na byt, pustil sa do písania dopisu. Išlo mu to dnes akosi neobyčajne ľahko. Cítil inšpiráciu. Bagatelizoval chudobný rozpočet Muzeálnej spoločnosti, ostro šľahol nečinnosť ženského spolku Živeny. Schladil si zlosť na staroslovanskom otčenáši, spievanom pri spoločnom obede spevokolom. A najväčšmi zošpintal toasty, povedané na spoločnom obede. Ani podarený bál neunikol ostrým šípom Ľudovej bezohľadnej kritiky. Na koniec spustil niekoľko viet o neúčasti ľudu a o priepasti medzi ním a slovenskou inteligenciou.

Keď článok dokončil, ešte raz si ho prečítal. Niečo opravil, niekde nahradil miernejší výraz silnejším. Sám mal pôžitok zo svojej satiry. Poslal článok expres hneď ráno.

Keď vrátil sa druhého dňa po popoludňajšom výlete do Mikuláša, cítil, že si článkom odľahčil. Netrpelive, ako málo-kedy, očakával článok. Banka držala jeden výtisk „Času“, okrem toho dvaja mladí úradníci po jednom výtisku. Ináč nechodilo ho do mesta mnoho. Jeden výtisk do kasína a jeden do kaviarne. Kuzma, mladý úradník v Stodolovej remennej fabrike, držal ho tiež.

Tretieho dňa prišiel „Čas“. Na úvodnom mieste článok:

„Martinské slavnosti (Od našeho zvláštního dopisovatele.)

Turčanský sv. Martin, dne 6. srpna 190-“

V Ľudovi samom to hrklo. Nebolo mu veľmi vhod, že jeho satira je uvedená na takom nápadnom mieste.

Rozumie sa, že úradníci banky všimli si článku hneď. Počalo sa o ňom debatovať. Bezohľadný, posmešný tón veľmi imponoval so dvom.

— Nie, páni moji, to je surovosť, to je škodoradosť. Najhorší maďarón nemohol by sa väčšmi posmievať z naších malých pomerov — mienil šedivý pokladník.

— Ale v mnohom má pravdu, treba trochu pohýbať tými našimi stojatými vodami! — rozhorlil sa mladý Pavlovič s cvikrom na nose.

— Nie, pisateľ strašne prestreľuje a posmieva sa nám z bohorovnej povýšenosti — odsudzoval článok na oko Ľudo Horecký, jeho pôvodca, prečitujúc si ho znovu a znovu a cítiac tajnú rozkoš pri čítaní posmešných, ostrých výrazov.

— Kto to len mohol napísať, Slovák, či Čech?

— Slovák iste nie. Čechov bolo na slávnostiach dosť. Iste to spáchal nejaký pražský turista, blazeovaný, unudený človek. Akiste mal zlosť, že nemôže tančiť vo svojich zelených turistických šatoch. Nuž, pomstil sa martinským slečinkám.

— Za tú surovosť, že vraj na slávnosti vodia slovenské matky dcéry ako sedliaci kravy na jarmok, za tú urážku by ten pamfletista zaslúžil, aby ho niekto z našich ľudí vyzval na súboj!

— Keď takých padúchov kryje anonymita — ľutoval starý pokladník.

Večer nezabudol Ľudo ísť do kasína, len aby sa nehádalo, že článok písal on. V kasíne sa debatovalo, hovorilo sa i o článku, ale účasť nebola valná.

Zato druhého dňa pred obedom čakalo banku prekvapenie. Okolo jedenástej vkročil starý avokát Borovanský, člen správy banky a podpredseda kasína. Prišiel akiste k cenzúre, ale v ruke držal „Čas“ a pozeral ponad zajdené okuliare akosi zlovestne.

— Dobrý deň, páni!

— Služobník! Poklona! — ozývalo sa zo všetkých strán.

— Nevedeli by ste mi, prosím Vás, páni, povedať, kto spáchal túto komisnosť? — zodvihol a roztvoril osudné číslo „Času“, na ktorého prvej stane bolo zarámované červenou ceruzou prvého poltreťa stĺpca.

Nikto nevedel dať odpoveď.

— Nebol to niektorý Ružomberčan? — prikročil Horecký k starému pánovi, rozčulenému nad zákerným útokom na slávnosti. — My sme sa včera pohoršovali nad tou sbierkou urážok — pretvaroval sa Ľudo, len aby tým istejšie odvrátil od seba tieň podozrenia.

— Padúch, vyvrheľ, nie je hoden, aby ho slovenská zem nosila! — rozčuloval sa starý Borovanský. — A podľa slohu vyzerá pisateľ Slovák. Je to ďaleko hnusnejšie, ako keby sa bol takej podlosti dopusti Čech. Iste to napísal Slovák. Je to padúšstvo, do vlastného hniezda špiniť!

— Ja myslím, že nemáme sa čo tak zbytočne rozčulovať. V mnohom síce prestreľuje, ale čiastočne má i pravdu. Lepšie by sme urobili, keby sme tvrdenie článku vyvrátili. I tým sme vinní, že nedopisujeme do novín sami, že nechávame to na cudzích.

— Mýlite sa, mladý pán, — spustil Borovanský. — Na také šprihaniny sú jedinou správnou odpoveďou zauchá. A v čom by mal pisateľ pravdu?!

— V tom, že naša inteligencia je nečinná, alebo aspoň primálo činná.

— Nechajme to, mladý pán! Najprv vy ukážte niečo v živote, potom posudzujte iných. — — — Ale, páni moji, ja som prišiel pre niečo iného. Poviem vám úprimne: mám silné podozrenie, že článok spáchal niektorý z vás, z našej banky. A apelujem na vašu česť, páni. Nech ste napísali článok ktorýkoľvek, priznajte sa ktomu! Von s barvou!

Nasledovalo dlhé mlčanie. Pavlovič s cvikrom sa rozčulil:

— To je inkvizítorstvo, pane pravotár! — poznamenal.

— Vy to nazývate inkvizítorstvom?! Mám podozrenie, že ste pamflet spáchali vy. Áno! vy ste to boli, vy ste ten vták, čo do vlastného hniezda špiní! Čo ste sa nepriznali, zbabelče?! A takých nevďačníkov živíme vo svojich podnikoch! — odľahčoval si starý Borovanský, sčervenejúc ako rak, pričom sa mu brada triasla.

Mladí úradníci boli výstupom ako omráčení a neopovážili sa zavrátiť starého Borovanského. Pavlovič chvel sa rozčulením. Chcel sa vyrútiť na svojho osočovateľa (veď preca autorom článku nebol on) a strestať ho. Ale kolegovia násilím ho zadržali.

Starý Borovanský vychádzal i s osudným číslom „Času“ von. Tento raz nebol na cenzúre.

Ľudo Horecký pocítil v srdci rozkoš. Mal radosť, že rozvíril natoľko prach v malom mestečku. A ešte ho tešilo, že nikto nemá o jeho vine ani tušenia.

— Títo blbí ľudia budú sa hrýzť medzi sebou ako psi a vlka za humnami nezbadajú! — myslel si.

— Páni moji, to je preca škandál, akí sú tí naši starí páni sprostí a drzí! Dosiaľ som nič nepísal proti nim, ale teraz na môj’ dušu hriešnu, budem. Dosiaľ som si „Čas“ len kedy-tedy požičal od priateľa Rástockého. Ale ešte dnes si ho predplatím. Dobre že nás nevyzauškoval ako sopľavých chlapcov!

— Ja tiež — ozval sa podúčtovník Svoreň.

Horecký si zaumienil, že prípad opíše redakcii „Času“. Nebude to dopis určený pre verejnosť. Iba pre informáciu redakcie.

Ako povedal, tak urobil. O štyri dni kochal sa vytlačeným článkom. Jeho informácie uverejnila redakcia v plnom znení.

V banke i v mieste považoval každý za pisateľa oboch článkov Pavloviča. Ľudia počínali mu vyhýbať. Starí páni večer v kasíne hovorili:

— Rozpálená, nevykvasená hlava. Chce čelom do múru. Intrigant, revolucionár akýsi!

— Nepúšťajte sa s ním do reči! Ešte by nás dal do tých českých novín!

Idúc z úradu na pravé poludnie, stretol Pavlovič doktora Grmana, lekára, starého mládenca, slovenského národovca prvej triedy.

— Tak čo je, Hrebenovče?! Hnáty vám polámať! — A zdvihol palicu na Pavloviča.

— Pozor, starý blázne, netýkajte sa ma! Ja sa budem brániť! — hrozil Pavlovič zúfalý.

— Český zapredanec! Pokrokár! Realista! — počal doktor Grman nadávať. Pritom opovržlive odpľúval.

— Rozum, starigáne bláznivý! Už je svrchovaný čas, aby sme my mladí rozbíjali také hnilé; prázdne lebky! — a pred očima robily sa mu červené kruhy od rozčulenia.

*

Keď o polroka odchodil Ľudo Horecký z Liptovského sv. Mikuláša do Starej Pazovej, boly dva články „Času“, ktoré tak veľmi rozčulily verejnú mienku v Mikuláši, už dávno zabudnuté. Ľudo smýšľal už menej radikálne o martinskej politike.

V Starej Pazovej počínal sa smierovať so životom. Počínal sa stávať horlivým bankovým úradníkom. Dopisovateľstvo „Času“ zanechal. Kedy-tedy ozval sa bezplatne v „Národných Novinách“.

Po roku mal dvestopädesiat korún mesačne, hrával ochotnícke predstavenia, vôbec vžil sa do miestnych pomerov až na podiv. Len nápoj ho kazil. Píjaval tuhé vína tak, že sa mu až ruky triasly. Neskoršie počal miešať. Po víne pil šnaps. Tvár mal akúsi zsinalú či popolavú, gamby jakési namodrasté. Riaditeľ banky sám ho ľutoval, napomínal, prosil ho, zamykal mu fľaše s nápojom do zásuviek. Ľudo našiel si skrýšu na povale. Ta chodil píjavať. V bedničke mal tam stále schovanú fľašu-dve.

Ale na čas sa jakosi vzpamätal. Ovládala ho láska. Na fašiangovej tanečnej zábave oboznámil sa s veľmi pekným dievčaťom. Bola to Zuzanka Hrabošovie, dcéra bohatého sedliaka. Hovorilo sa, že dajú s ňou šesdesiattisíc vena. Ľuda okúzlil iba pôvabný dievčí zjav. Ale počujúc o zámožnosti Hrabošovej, bláhal si:

— Neškodí, keď je trochu zaperená. Dosť som sa už nabiedil, naživoril!

Dievča nosilo sa z polovice po mestsky, z polovice po dedinsky. Mala skončenú meštiansku školu v Zemúne. Chodila v klobúku, nosila gumové opätky. Ale prečítať nebola prečítala skoro nič. Ľudo počal jej nosiť slovenské a české romány. Učil ju slovensky pravopisne písať. Prebral s ňou Vlčkove „Dejiny slovenskej literatúry“. K vôli Ľudovi dala pekná Zuzanka košík so trom sedliackym pytačom.

Len od pijatiky sa Ľudo nevedel odučiť. Neraz mu Zuzka dohovárala. I sľuboval, a podľahol prvému pokušeniu.

V zime sa zasnúbili. Na Sylvestra sa dlhšie zabavil v spoločnosti. Napadlo ho zajsť nad ránom do Hrabošov. Bol hodne podnapitý, upŕskaný od blata, mašľu ztratil, klobúk si omylom zamenil, mal cudzí.

Zabúchal na dvere. Pes, priviazaný v búdke na reťaz, zabrechal. Starý Hraboš ukázal sa vo dverách.

— Kto to búcha?!

— Váš zať Horecký.

— Čo je?!

— Chcem vidieť svoju snúbenicu.

— No tak príďte vo dne. Veď je ešte noc. A kde ste sa tak zafúľali?!

— Do toho vás nič!

— Čerta by ma nič nebolo, keď chceš moju dievku! — zahromoval Hraboš. — Príď zajtra na obed, nuž, sa porozprávame. Dobrú noc!

— Dobrú noc! — odchádzal Horecký neistým krokom, zahanbený.

Doma zaspal oblečený. Prebudil sa o poljedenástej. Chytro sa dal do riadenia. Oholil sa, ale so dvarazy sa zaškrabol do krvi. Mal robotu, kým to liadkom zastavil. Potom zabavil sa poriadne dlho kefovaním šiat a obuvi. Podíval sa do zrkadla. Vyzeral veľmi bľadý, až zsínalý. Počal sa pudrovať, aby neurobil u Hrabušov zlý dojem. Jednako sa cítil akýsi mdlý, slabý ako mucha. Ani ústa sa mu nechcelo otvoriť.

Siahol do kúta na fľašku. Potiahol pár glgov. Bol to rum. Aspoň ho trochu zahreje a barvu mu vráti ten dobrý rum. I chuť mu napraví. Veď na toho Sylvestra pojedli v tom hostinci piate cez deviate.

Pred odchodom z domu sa naparfümoval. Bol v pekných čiernych šatoch a lakýrkach. Iba pinč, tvrdý klobúk, mal trochu prelomený. Iste mu spadol večer v hostínci. No, nič to! Prešiel ho pár razy rukou, aby ho oprášil.

Navštívil snúbenicu. Dunčo už na neho nebrechal, ako v noci. Pozorne očistil si obuv, zaklepal. Prijala ho Hraboška a zaviedla do izby. Zuzka prišla iba o chvíľku. Bola vo sviatočných šatoch, s ružovými líčkami, vyspatá. Hodne sa odrážala od ospalej, bľadej tvári Ľudovej.

Rozbehol sa proti nej. Pocítil troška závrať, potočil sa. Zuzka si toho iste povšimla. Zadívala sa naň uprene. Vtisol jej bozk na ruku a počal ju ľúbať na pery.

Dala sa, ale ozvala sa žiaľne:

— Ľudo môj, Ľudo môj, čo mi to robíš?!

— Čoo?! Vyrazil zo seba celý pomýlený.

— Veď z teba ten trúnok razí na tri kroky! A zle mi vyzeráš, nešanuješ sa. Kedy si šiel včera spať?

— No, kedy! Ako na Sylvestra.

— Čo mi to robíš, Ľudo môj! Po nociach sa túľať a s pijatikou začínať nový rok!

— Tak ja som ti lump! Ani mi trochu tej zábavy nedopraješ?! Dobre. Keď ti srdce odomňa odpadlo, nechcem ti život zaviazať! — a Ľudo Horecký bral si prelomený, zamazaný klobúk a obliekal sa do zimníka.

— Ľudo, čo to robíš?! Ostaň!

— Nie, neostanem! Ja sa ti nedám urážať! — a vybehol von dvermi.

— Ľudo, Ľudo! — zmieraly za ním žiaľné slová.

Utekal preč, ani sa nezastaviac. Nepotrebuje takú fiflenu, rozmaznanú, surovú! Že z neho razí trúnok na tri kroky! Surovina surová! To by bola nie žena, ale zmija jedovatá! A že ju mohol tak ľúbiť! A za jeho lásku ona ho tak urazí! Že z neho razí trúnok na tri kroky! A z nej sedliačtina, fiflena sprostá, nevzdelaná! — rozčuloval sa Ľudo.

Rozľadenie nevedel zahnať ani prechádzkou, ani samotou doma. Šiel medzi ľudí do hostinca. Toho večera sa zase opil. Príduc domov počal páliť listy a fotografie, ktoré dostal od snúbenice. Ráno, s hučiacou hlavou, polovytriezvený, pľakal a ľutoval svoje prenáhlenie. Ale bolo neskoro.

*

Ľudo upadol ešte väčšmi. V úrade sa na každom kroku mýlil, robil chyby, hlava ho bolievala, často mu bolo nanič. Riaditeľ napomínal. Neosožilo. Ľudo sa týždeň miernil v pijatike. Potom upadol zase do starej koľaje. Dostal výpoveď z banky. Prišiel o úrad.

Vojna zasiahla ho doma u matky. Pri všeobecnej mobilizácii nenarukoval. Nebol vojakom. Vyšlo na javo, že bol už svojho času v blázinci. Takého človeka nemohla upotrebiť ani len rakúsko-uhorská armáda. Ostal doma. Ani si úrad nehľadal. Keď podnotár narukoval, oslovil Ľuda Horeckého notár v hostínci:

— Pán Horecký, nemali by takto trochu času?

— Nuž, ako sa vezme — odpovedal Ľudo opatrne.

— Nemohli by nám trochu vypomáhať na obecnom dome?

— Veď zadarmo to od nich nechceme. A potom kartičiek sa im ujde viacej. Môžu sa, ak chcú, prísť zajtra o desiatej na obecný dom dohovoriť. Bude tam aj rychtár a obecný kasír.

— No, tak prídem.

A notár dal doniesť liter vína, aby Horeckému dodal chuti vstúpiť do služieb obce.

Ľudo sa stal obecným pisárom a onedlho podnotárom. Chodieval v obnosenom salónnom kabáte, trochu lesklých čiernych nohaviciach a tvrdom klobúku. Pláce nemal síce moc, ale jeho vplyv preca len každým dňom vzrastal. Veď rozdeloval kartičky na múku, strovu, krúpy, cukor a na uhlie. Krčmátovi Mrváňovi musel dopriať viac kartičiek, lebo mal u neho účet. I trafikantke Kleinovej musel viacej hľadeť, aby naň pamätala s cigaretľami.

Neskoršie už bol praktickejší. Pred rozdeľovaním kartičiek shrabol so dvacať kartičiek na múku a so dvacať na cukor a schoval si ich do vrecka, potom rozdával kartičky zo škatule na stole pred obecným domom. Každému dal podľa soznamu spravodlive. Trafikantky sa spýtal:

— Sedmoro — odpovedala, trebárs boli iba piati v domácnosti.

Tak urobil i s krčmárom, i s krajčírom, u ktorého si dal šiť šaty a nehodlal mu hneď zaplatiť. Ukradnuté kartičky rozdal doma ženičkám zo súsedných dedín za maslo vajcia, mlieko, kuratá. Matka síce neraz tŕpla, že bude z toho malér. Ale nestalo sa nič.

Jedného dňa prišiel domov o desiatej dopoludnia, celý bez vôle.

— Zabudol si si niečo, syn môj? — spytovala sa ho matka.

— Ale horký zabudol! Ale tí mamľasi volajú ma na vojnu. Mám do 48 hodín narukovať.

— Ach, Bože, prebože, syn môj krásny, tak mi preca len idú vziať tí kati! — pustila sa stará mešťianka-vdova do usedavého plaču. — A čože tak naponáhle, keď si pri asentírke nebol ani odobratý?

— Ale to slúžny. Že vraj ked môžem pracovať v obecnej kancelárii, že ma upotrebia i na vojne. Garantoval ten zlosyn, že mi je nič!

— Nech ho Pán Boh skára, toho naničhodníka! — odľahčovala si Horecká.

Ale plače a nadávky nepomáhaly. Ľudo mal narukovať. Na druhý večer zmocnil sa ho strašný žiaľ. Odísť na jatku, opustiť matku-vdovu?! Nie, nepôjde. Nenarukuje. Ale čo?! Matka k tomu neprivolí. Probuje.

Podišiel k matke do kuchyne.

— Mama, mamička. Chcem ti niečo povedať.

— Ach, nestraš ma, Ľudo môj! — tušila matka. — Tebe sa nechce na tú vojnu! — pošeptala mu zdesená.

— Veru nechce, mama! — nahol sa Ľudo k matkinmu uchu.

— A čo, keď ťa chytia?!

— Nechytia, skryjem sa.

— Ach, dieťa moje zlaté! Azda sa mi len nebudeš po horách túlať?!

— Ostanem doma. Budem niekoľko dní doma. Potom pôjdem do Malženíc k svákovi Vrtiakovi.

— Ach, čo si ja, nešťastná, počnem bez teba!

— Tak mám ísť na tú jatku jako baran?!

— Ach, rob, Ľudo môj ako vieš.

Ľudo odišiel na obecný dom ohlásiť sa, že opúšťa obec a rukuje.

— Kedy idú, pán Horecký?

— Nočným vlakom.

Ale Ľudo Horecký ostal doma. Vo dne sa neukázal vonku, iba v noci ak sa prebehol po záhrade. Čítal doma, písal v malej izbičke. Neskoršie preobliekala ho matka za ženskú. A Ľudo písal denník svetovej války, čítal romány i filozofické úvahy, neskoršie dal sa na písanie poviedok. Odvykal od rungu, iba kedy-tedy kúpila mu matka dáke to deci slivovice, alebo rumu.

Bol doma už tretí týždeň. Pozajtre mal ísť do Malženíc k svákovi Vrtiakovi.

Ráno o deviatej prišli pre neho žandári. Ležal ešte v posteli. Pochopil hneď situáciu. Matka skoro omdlela. Ľudo prosil žandárov, aby ho neviedli cez obec, ale radšej po záhumní. Urobili mu po vôli.

Poslali ho s eskortou do Prešporka k pluku. Tam bol hneď oblečený a poslaný na bojište. Poneváč bol považovaný za úskoka, neuznali mu dobrovoľnícke nároky. Strčili ho do kancelárie. Ztadiaľ dostal sa do kuchyne.

Trochu sa tam sobral a dostal barvu. Podkŕmil sa, neskoršie obsluhoval dôstojnícku jedáleň.

Jednu noc zabávali sa v jedálni dôstojníci.

— Horecký, poď sem! — zvolal ktorýsi z kapitánov, — Ja ťa naučím, ty potvora! Veď si ožratý! — lebo veď, neborák, Ľudo konal svoju kelnerskú povinnosť hodne nedbale. Vo vojenskej kuchyni vrátil sa zase k pijatike.

Podišiel k dôstojníckemu stolu.

— Pán kapitán, majte so mnou útrpnosť. Mal som hnačku, zapíjal som ju slivovicou. Cítim sa trochu nedobre. Odpusťte mi. Vynasnažím sa, aby sa mi to už nikdy nestalo.

— Do paroma! — uškŕňal sa podplukovník — ten chlap sa mi páči! Je spitý na moľ a preca má manýry! Čím ste, Horecký v civíle?

— Bankovým úradníkom.

— Vidíte, nepovedal som?! — obracal sa podplukovník k ostatným dôstojníkom. — aké reči hovoríte?

— Nemecky, maďarsky, slovensky, francúzsky a trocha hrvatsky.

— Vidíte, vidíte!

Z Ľuda vytiahli, prečo nemá dobrovoľnícke pásky. Zaznačili si jeho meno.

Druhého dňa dali písať na Ľudovu obec a slúžnovstvo. Čo vraj vedia o chovaní sa a charaktere Horeckého.

O štrnásť dní prišla odpoveď: „Zbľumľovaný študent, bankový úradník, neskôr pisár a podnotár. Alkoholik, píše do panslavských časopisov. Politicky nespoľahlivý.“

Velitel pluku, fúzatý podplukovník, dal si zavolať Ľuda do kancelárie:

— Vy ste politicky nespoľahlivý, vlastizradca. Obesiť vás, naničhodníka! Ja vás nestrpím pri svojom pluku. Ešte by ste mi mužstvo pokazili. Dám vás preložiť k pracovnému oddielu.

O mesiac bol Ľudo Horecký už v Rumunsku pri jednom pracovnom oddiele rakúsko-uhorskej armády. Dostal sa k pracovnej stotine kapitána Kohouta.

— Člověče, — vítal ho kapitán — ty seš Slovák, co?

— Ano, pán kapitán!

— Jsi mi vylíčen jako vlastizrádce, úskok, politicky nespolehlivý, pijan. Hochu, můj hochu, to máš smůlu. Je mi tě opravdu líto… Ale chci ti být přítelem. Ke mně můžeš mít důvěru. Jsi slovenský vlastenec, že?

— Som — odpovedal Ľudo smutne.

— Budeš mým důvěrníkem, sekretářem. Jen dělej trochu dobrotu a moc nepij!

— Nebudem.

— Sláva, hochu můj zlatý! — a kapitán sovrel tuho Ľudovu vychudlú pravicu.

A naozaj, v Ľudovom vojenskom živote nastal akýsi obrat k lepšiemu. Kapitán Kohout sa ho zaujal. Dobre ho kŕmil, dával mu fajčiť, i denne deci rumu, bral ho, kde len mohol sebou, ako svojho pisára. Robiť musel Ľudo síce kedy-tedy tiež, zákopy kopať, piesok, cement voziť, ale keď telesná práca trochu sobrala zlumpovaného, vypitého, slabého Horeckého, požiadal kapitán Kohout lekára pracovného oddielu:

— Doktore, uznaj, prosím ťa, za chorého toho Horeckého. Ledva sa vlečie, aby mi tu dušu nevypustil.

A doktor uznal.

Po polročnej službe pri pracovnom oddiele šiel Ľudo domov na dovolenú.

— Drž se mi tam pořádně, můj hochu! — napomímal ho kapitán Kohout pred odchodom. — A vrať se včas!

Ľudo vrátil sa miesto o mesiac už na triadvaciaty deň — s vojenskou eskortou.

Dopustil sa podvodu. Nechcejúc sa ukázať v rodnej obci v otrhanej rovnošate obyčajného vojaka, sliedil celou cestou domov po nejakej dôstojníckej uniforme. V Trnave oboznámil sa so sluhom akéhosi vojenského sudcu (auditora). Sluha mu požičal na kauciu 500 korún ošúchanú staršiu uniformu svojho pána. Peniaze Ľudo mal. Z domu mal sebou so 400 korún. Matka mu ich natisla nasilu. V dôstojníckej jedálni za pijatiku neplatil a jednako bral každých desať dní 3 kor. 60 hal. žoldu, okrem toho dostával diškrécie a nemal peniaze kde stroviť. Tak mu groší len pribúdalo.

Ľudo Horecký prišiel domov ako kapitán-auditor. Celá obec žasla. Matka sa divila.

— A kedyže si bol, syn môj tak povýšený?

— Už sú tomu so tri mesiace.

— A keď si mi ani nepísal o tom. Aspoň by som sa bola mala čím pochváliť.

— Pochváliš sa teraz. Chcel som ťa prekvapiť.

— Ach, len keby si nepil, syn môj! Ale piješ, čo?

— Celý svet pije na vojne.

— A nevyzeráš mi dobre, dieťa moje.

— Na bojišti sa človek nepopraví.

A Ľudo sa stal akýsi málomluvným. Nehovoril mnoho o svojom vojenskom živote. Leštil si obuv leštil gombíky, upravoval frizúru, oprašoval, kefoval uniformu.

Druhého dňa dopoludnia šiel na návštevu do Smolinských. Chcel sa ukázať Marte, urobiť na ňu dojem. Ako podnotár jej nebárs mohol imponovať, ale ako kapitán-auditor si trúfal.

Marta, dcéra bohatého statkára prijala ho milo.

— Vítam vás, pane Horecký, a gratulujem k povýšeniu.

Prijal gratuláciu. — Nemáte k čomu.

— Horky nie. Máte pekný rang. Nedáte sa snáď aktivovať?

— Nie je vylúčené. Predstavení ma nahovárajú — lhal Ľudo. Posledné časy bol sa už zamotal do celej siete lží, takže skoro si už ani netrúfal vymotať z nej.

Zaliečal sa peknej Marte, že čo sa na ňu namyslel pri vynášaní rozsudkov.

— Boli ste nemilosrdný? spýtala sa ho.

— Bol — zalhal k vôli zaujímavosti. — Nemal ma kto obmäkčovať, slečna Marta, nebolo tam vás.

O niekoľko dní sa votrel do lásky dievčaťu, ktorému sa síce koril už dávnejšie, ale nebárs dbalo predtým na jeho slová. Predtým platil za zblumľovaného študenta. Teraz to bolo niečo iného. Vyznal Marte lásku, dostal na pamiatku jej fotografiu. Neskoršie vtrel sa do jej dôvery natoľko, že mu požičala listy a karty, ktoré dostala od svojich predošlých ctiteľov. Ba i dievčenský denník od nej vylákal. Potrebuje to vraj k akémusi románu, ktorý začal písať. Uisťoval dievča, že nebude čítať dopisy a denník okom zvedavca, ale jedine okom znalca, románopisca.

Krem Smolinských chodieval do Lopuchov. Bol zámožný obchodník, predtým v Bukurešti v Rumunsku. Teraz na staré kolená privatizoval v rodnej obci svojej ženy. Ľudo kurizoval Žanete. Mladé dievča bolo uniformou celé omámené. Ani si nevšímalo, aká je obšúchaná. Ani nebolo zvedavé, ako mohol prísť Horecký tak rýchle k novej hodnosti. Hrala Ľudovi na klavíri, Ľudo spieval. Počínal byť smelším. Tu i ukradol bozk Žanete. Dievča protestovalo, ale pozdejšie privyklo i na Ľudove objatia.

Iba doma sa Ľudo zamýšľal: Nevšímaly si ma, a teraz by ma šly zjesť. Vlastne nie mňa, ale dôstojnícku uniformu. Také sú povrchné, podlé, nevedia si u človeka ceniť dušu.

V obci sa rozprávalo, že Marta sa stretla na ulici so Žanetou a špatne sa s ňou pohádala, že jej milenca odvádza. Dobre, že sa rozišly. Už sa vraj počínali ľudia sbehávať.

No, Ľudova sláva dlho netrvala. Hlaváčovi, Smolinského úradníkovi bol nový kapitán-auditor v obci podozrelý. Brúsil si bol zuby na Lopúchovu Žanetu, vetril v Horeckom soka, nuž, zatúžil sa ho zbaviť. Vedel, že Ľudo nemohol pri vojsku tak rýchle postupovať. Udal ho žandarmerii v blízkom mestečku. Keď mali prácu na dedine, podívali sa i do Horeckých na mladého pána. Lebo veď mladý pán mal oznámiť žandarmerii, že je na dovolenej. Žiadali od neho legitimáciu. Chudera, Horecká, nemohla zo seba slova vypraviť od hrôzy. Videla, že to s Ľudom dobre neskončí. Ľudo bol ľahostajný, predložil svoje papiere, z ktorých vysvitlo, že je obyčajným bakančošom. Vzali ho hneď sebou a poslali s eskortou k pracovnému oddielu na bojište, odkiaľ prišiel.

Kapitán Kohout bol nútený podať na Ľuda trestné oznámenie.

Žandarmeria doma dozvedela sa zatiaľ pekné veci. Ľudo požičal si 500 korún v mestečku od kelnera v hostinci. Zabehol ta počas dovolenej so dva razy, matke nič nepovediac. Chcelo sa mu poriadne sa napiť. Keď sa peniaze minuly, pumpol kelnera. Kelner neváhal, požičal pánu kapitánovi-auditorovi bez obavy. Iný človek ho oznámil, že mu vzal z vlaku remennú tašku s fajčivom, bielizňou a vlneným prikryvadlom. Smolinskovcom tiež chybely strieborné lyžičky a zlatá brošňa. Ale hanbili sa udávať ctiteľa svojej dcéry. A neurobili to ani Lopúchovcí, trebárs Žaneta nijako nemohla najsť svoju zlatú náramnicu a mladšia Milka pár zlatých naušníc, ktoré mala na toaletnom stolíku.

Kapitán Kohout opísal Ľuda čo najpriaznivejšie. Vylíčil ho jako celkom nepríčetného človeka, ktorý z chorobnej ľahkomyseľnosti rozhadzuje peniaze jako blázon. Ešte väčšmi pomohlo Ľudovi, keď vyšlo na javo, že naozaj bol vo svojom živote už zavretý v blázinci. Dostal všetkého spolu len pol roka väzenia. V tých časoch, keď sa pri k.und k. vojsku odsudzovalo na smrť, na tri, na päť rokov ako nič, videl sa podobný rozsudok ako Ľudov, neobyčajne miernym.

Vo väzení Ľudo zvážnel, zduchovnel. Vychudol na triesku, ztratil barvu, dostal vyrážky na lica. Blízko väzenia bol v šiatroch delostrelecký batalion a v ňom hodne Nitrancov, ba i so dvaja Ľudovi krajania. Ľudo mal celu pod zemou, iba okienko bolo vystrené nad cementovým chodníkom, po ktorom vojaci chodievali.

Raz v nedeľu pozeral Ľudo okienkom. Bolo bez skla, iba zamrežované. Dvaja delostrelci, Nitranci, vypytovali sa ho, odkiaľ je.

— Z Chynorian — odpovedal Ľudo.

— A ja z Malženíc — odpovedal jeden z delostrelcov.

— Z Malženíc?! — začudoval sa Ľudo. — Mám tam sváka, Vrtiaka, jestli ho poznáte.

— Akože by som ho nepoznal! Veď je to môj tretí súsed z prava.

Čosi-kamsi dali sa s Ľudom do známosti. Rozprával im, prečo je zavrený. Pocítili k nemu útrpnosť. Doniesli mu kus klobásky, nejakú buchtu, ktorú im žena z domu poslala, i obliznúť slivovice.

Ľudo ich zase tešil pánom Bohom, modlil sa s nimi atď. Odchádzajúc, sľúbili mu, že ho čo najskôr zase navštivia.

Druhého dňa podvečer prišla vojakov celá hŕba. I jeden Viedenčan, takto v civíli mäsiarsky tovaryš. Doniesli mu jesť, fajčiť i vypiť.

Ľudo rozctítený rozprával im všelijaké zaujímavé historie. O cirkvi, o jej počiatkoch, o jej dakeďajšom prenasledovaní. Svoje väzenie prirovnával k utrpeniu prvých kresťanov. Potom im prial, aby svoje rodiny čím skôr v zdraví uvideli.

Neskoršie ujaly sa nášvtevy vojakov pred zamrežovaným okienkom Ľudovým tak, že v nedeľu musel držiavať vojakom celé kázne. Rozcítil sa, napil trungu, nie div, že sa niekdy i rozplakal. Modlil sa s vojakmi, tešil ich, uisťoval ich, že za terajšie svoje utrpenie budú neskôr v živote odmenení.

— Jeden zbohatne, druhý bude mať zdar v dietkach, tretí vyhrá v lutrii, štvrtý vyhrá proces, piaty zdedí od strýka z Ameriky — slobodných a vdovcov tešil, že sa dobre oženia.

Pre mnohých slovenských delostrelcov stalo sa už opravdovou duševnou potrebou stráviť nedeľu odpoludnie pred zamrežovaným okienkom Horeckého.

Iba Greiner, mäsiarsky tovaryš, mal smolu. Donášal vysmážané šnicle chudákovi väzňovi tak dlho, až vojenskí mäsiari, u ktorých bol Greiner zamestnaný, prichytili ho, ako im mäso kradne, a udali ho. Dostal sa do vyšetrujúceho väzenia do Sedmohradska.

Ale ostatní vytrvali pri Ľudovi. Keď vyšiel z väzenia — lebo šesť mesiacov ubehlo jako voda — obdarovali ho ktorý bielizňou, ktorý koláčom, ktorý cigaretľami. I nariekali za ním ako malé deti.

Poslaný bol nazad k svojmu pracovnému oddielu do Rumunska. Robili v petrolejovej rafinerii.

— Už seš tady, hochu, nešťastný můj hochu?! — vítal ho kapitán Kohout, majúc plné oči sĺz. — To mi vyvádíš pěkné kousky, co!

Poslal ho na lekársku prehliadku. Chudáka Ľuda, poslali s voľákou mrzkou chorobou do nemocnice. Vrátil sa o tri mesiace chudý jako trieska, žltý ako citrón.

Kapitán Kohout dal si mu oddýchnuť. Potom ho vzal k sebe za druhého sluhu. Vlastne sluhu už mal; druhý sluha, Ľudo nemal roboty skoro nijakej.

Ale Kohout chcel, aby si nešťastník trochu oddýchol a neupadol do suchôt. Na druhej strane však chcel zachrániť Ľuda, v ktorom napriek jeho spustlosti videl študovaného človeka a slovenského inteligenta, od hrubej práce, ktorú by slabý chorľavý Ľudo beztak dlho nebol vydržal.

A Ľudo do suchôt neupadol. Sbieral sa dosť rýchle. Líca sa vyplnili, pomaly dostával barvu, Ľudovi vracala sa stará veselosť a žartovnosť, iba nos mu počal trochu prekvitať a ruky sa mu triasť. Lebo milý Ľudo upadal miesto do suchôt čoraz hlbšie do pijatiky.

Nepomáhalo kapitánovo dohováranie, hrozby, tresty — i vyviazať ho dal na desať minút, dlhšie by nebol vydržal — knihy, priateľstvo. Ľudo klesal hlbšie a hlbšie. Pil, čo pochytil, víno, pivo, slivovicu, rum. Pil za svoje, vyžobral od iných, kradol trúnok, kradol peniaze, fajčivo, aby si mohol trúnok vykupčiť. Ruky sa mu triasly, ráno ho hlava bolievala, jazyk mu skoro službu vypovedal. Až keď si niečo vypil, stal sa z neho človek, prestaly sa mu ruky triasť, rozviazal sa mu jazyk, počal pracovať modzog.

A v dobe najväčšieho svojho telesného i mravného úpadku napísal Žanete Lopúchovie ľúbostný list a pýtal ju o ruku, spoliehajúc na to, že ju oslnil svojou uniformou a svojími rečami.

Odpovedala mu krátko: „Divím sa Vám, ako môžete byť tak drzý!“

O týždeň spáchal Ľudo novú nepríčetnosť. Napísal ľúbostný list Marte Smolinských. Žiadal ju, aby sa mu sľúbila, že pôjde zaň, ak sa z vojny vráti.

Citná Marta bola by mu snáď odpustila poklesky, ktorých sa dopustil doma, i ten podvod s auditorsku uniformou. Ale vedela to, čo celé Chynorany: že Ľudo Horecký je spustlý, vypitý človek, zlodej. Iste to doniesli do Chynorian vojaci, ktorí boli tam na dovolenej. Odpovedala tedy Ľudovi, že ho nemôže chcieť. „Veď o Vás každý hovorí ako o ztratenom človeku,“ podotkla v liste.

Ľudo bol — ako skoro vždy — podnapitý, keď čítal Martin list. A keď čítal vetu: „o Vás každý hovorí ako o ztratenom človeku,“ vytrezvel razom. V ušiach počalo mu hučať, hlava počala mu brneť, pred očima počaly sa mu robiť ohnivé kruhy. Rozpomenul sa na väzenie, na svoje podvody, na mrzkú chorobu, na svoju opuchnutú, naliatu tvár, červený nos, nažlklé oči. Rozpomenúl sa na svoje peštianske blumlovanie, na svoj podvod, na to, ako už dva razy prišly preň k matke žandári. O tom, ako málo šťastia mal u dievčat. A keď ho mal, prišlo do toho — — ach, osud krutý, neľútostný, proti ktorému bojoval, ale ktorému preca len neujde.

Bude ešte v živote šťasťný?! Kde? Ako? Iba ak by odišiel po vojne do Ameriky, medzi neznámych ľudí a kde vezme peniaze? A kedy sa ta dostane? Do tých čias môže sa dostať desať razy do ohňa, desať razy ho môže schvátiť nejaká epidemia.

A čo v Amerike? Pracovať v uholnej bani? Vo fabrike? Bŕŕ!! A čo, ak sa mu vyrážka obnoví na tvári?!

Prichodilo by mu začať nový život. Ale necítil v sebe k tomu sily.

Od žiaľu spil sa do nemoty. Ukradol fľašku rumu kuchárovi v kuchyni, kde ho bol pridelil kapitán. Nebolo to po prvý raz. Raz už bol pre podobnú krádež vyviazaný. I kuchárovi bol už ukradol so dva razy niečo. Kuchár mu odpustil, iba ho vybuchnátoval a kopol opilého. Ale zastrájal sa:

— No, len mi to urob ešte raz, ty živáň! Ale ti neodpustím, a čo by si priam pod holým nebom lietal alebo ma prosil kolenačky!

A teraz sa zase opil ukradnutým trungom. Musel sa opiť. Veď keď bol triezvy, bol celý chorý a cítil ošklivosť nad sebou samým.

*

Druhý deň ráno našli ho zastreleného. Strelil si do úst. Nechybil. Rumová fľaška vedľa neho bola prázdna. V blúze našli pohľadnicu na ktorej stálo:

„Blahorodej slečne Marte Smolinský v Chynoranoch,

ktorá ma za nosom vodila, vernosť mi sľubovala a sľub nedodržala a ktorej za jej čiernu zradu posielam posledný pozdrav

† Ľudovít Horecký.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.