Zlatý fond > Diela > Stretával som ľudí a svet


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Stretával som ľudí a svet

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer, Miroslav Polomíček, Andrea Jánošíková, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov

Detstvo

I

Detstvo. Najprv oči nemluvňaťa, zavreté. Keď sa otvoria, plačú.

Slza, iskra Božia, prišla k nám. Niekedy sa bojí kvapnúť na zem.

Kto z nás sa pamätá, ako plakal? Nik. Blaženosť neba prišla zaspievať, mne, na ústach rodičky.

Bola pri mne, vzala ma na ruky a tak sa pohli moje dni.

Netrápil som sa tým, že už ja bežím po zemi, alebo niekto pri mne.

Ani potôčik sa nežaluje, že ho počuť tiecť pod oknom. A stromy rozprávajú svojou rečou, aj keď ich vetry kmášu.

A vtáčky neľútia za piesňou, keď padla k ušiam nemluvňaťa.

Krajiny sú nesmierne. Nevidia deň a nevidia noc oči novonarodeniatka.

Keď ho položia na prah dverí, dych Boží ho naučí mať domov.

A rodný prach na jeho nožičkách je taký, ako pri stvorení sveta.

Detstvo. Veľký peniaz, nevymenený na drobné. Nezúročený, neminutý.

Roľa, zemou čierna, tichá. Nehrčí, nepráska, nestraší.

Cesty zatrúbia raz do boja, diagonálne, diametrálne, krížom-krážom.

Potom. Teraz ešte nijaký dym, nijaké zátvory, nič z priekop, nikde divá zver.

Medzi vzduchom a perinkou. Oči detské. Nevidia. Ani krôčik. Kdeže ho dať, niet chodníka!

Je to počiatok detstva? I ja som tam začal žiť? Neviem.

Treba dozrieť, reflexiami prísť k obrazom, čo ostali v pamäti.

A tak sa vynára prvý príliv a odliv, ako sa púšťame na vody a začneme byť pastiermi mora.

Prvé miesto som mal v kúte izby, v tichu.

Boli sme traja, sestra, brat i ja, a bolo nám smutno za trochou kriku.

Našou zábavou bolo všetko, čo sa kotúľalo po zemi, hrach, zemiak, slivka, z papierikov ušúľané.

Riadili sme pohyb sveta podľa toho, čo bežalo.

Maskaľ, osúch z ovsa a jačmeňa, bol na sporáku, nie z papierikov, skutočný.

Deti chudobných rodín sa modlievali. Prosili o chlieb každý deň. A nebo im dalo jarabín, trniek i šťaveľa, na prilepšenie.

Mali sme málo. A nehnevali sme sa triedne na tých, čo sa mali pomerne lepšie. Každý nemusí jesť maskaľ.

Modlievali sme sa spoločne, nahlas. Všetkým nám bilo srdce rovnako.

Staršia sestra, Hanička, doniesla prvé fialky z poľa, dala ich na stôl a povedala — tu sa budú s nami modliť. Zložila mi ruky.

Dieťaťu je všetko sväté, aj steblo trávy. Hľadí, že to už jemu patrí. A možno sa privčas raduje.

No, už si tu, malé stvorenie, musíš byť v svojej malej rozprávke, tu za dverami. K obloku, ktorý hľadí von, ešte nesiahaš.

A povedali mi, že vtáčky sú na stromoch. Dedko ma vzal na ruky, vyšli sme k nim. Všetko, čo spievalo, uletelo. Prečo, nevedel som.

Potom, aby mi neutiekli, spoza dverí kľúčovou dierkou som ich chodil počúvať.

Teliatko raz otec doniesol do izby, práve čo uzrelo svetlo sveta. Malo oči ako anjel.

To bolo jasotu, všetci sme ho chceli vziať na ruky. Aj ja, čo ma museli ešte len na nohy postaviť.

Keď bola zakáľačka, tam ma nepustili. Vraj bravček bude kričať, bude ho to bolieť.

Raz sestra, ktorá už začala chodiť do školy, priniesla básničku. Hneď som ju vedel naspamäť, neviem, či mi bolo štyri či päť rokov.

Básnička — akoby sa bola postavila mne po boku, držali sme sa za ruku.

A tichým krôčkom, ktovie prečo, ale veľmi tichučkým krôčkom som chodil s ňou po izbe.

II

Dostalo sa mi slova, hovoreného s Bohom. Vždy som miloval reč Božiu. Jej počiatok je v detstve.

Krvou rodičov prúdime. Oni sa modlili a natiekli modlitbou do nás.

Ručičky zložiť. To už bolo čosi posvätné.

Pamätám, stará matka mi prvý raz stisla dlaničky. Teraz sa prežehnaj, povedala.

A položil som kríž na seba, za ňou, tak ako to ona, staručká, vždy robievala.

Páčil sa mi ten svätý obrad. Už som dočiahol čelo, prsia i obidve plecia, kde sa ten kríž dáva.

Najprv mi povedala, že Pán Boh (ona užívala slovo Pánbožko) je dobrý, musíš ho milovať a modliť sa.

Že Pán Boh je dobrý, to som videl na rodičoch, vždy s ním boli na reči.

A stará matka dodala, že k nebu mám pozerať. Tomu som nerozumel, ale videl som úctu, ktorou sa rodičia túlili k nebu.

Na stene visel kríž s Kristom. Keď otec kľačal pred ním, vždy ma mal pri sebe.

Nerozumel som slovám Otčenáša. A keď sme sa spolu všetci modlili, aj ja som pomáhal svojím mladučkým hláskom modliť sa rodičom, ktorí mu rozumeli.

Raz prišla búrka. Bolo popoludní, od chmúravy nastala tma, blýskalo sa a hromobitie otriasalo chalupou. Otec zapálil hromničnú sviecu a všetci — na kolená.

Čosi, čo nie je z tohto sveta, prišlo v tej chvíli do nášho domu. Istota, nebáli sme sa.

Zaiste. Človek nevie sa merať so silami, ktoré sú v rukách Božích. To mi pripomína dnes celý príbeh, keď na to myslím.

Beh života dá naraz modlitbe slová vážne, ktoré sa hneď naučíme.

Lebo keď ide pohroma a treštia sklá na oblokoch chalupy, treba povedať, čo chceme od Boha.

A svieci nedáme dohorieť na stole. Ostatok my domodlíme. Prekročiť prah, kde sa ti Božia ruka podáva, to stačí raz — a vždy pôjdeš tade.

Otec sa vtedy nebál, celkom spokojne sa modlil. On vedel, že sme zachránení, my chudáčkovia boží.

On, ktorý nás držal nažive len osúchom a sadlým mliekom, keď prišla jeho hodina, sa modlil.

V lete aj v zime. Starými vechťami upchal obloky a slamou prah, aby nefučalo v noci. Aj takto sa za nás modlil.

Keď prišli mrazy a triasli sme sa v handričkách, on prikladal triesky do kachiel a dúchal nám teplom do dlaní. Tiež sa modlil.

Napadlo hrúza snehu a šindľovú strechu išlo povaliť. Neboj sa, dieťa, povedal, Boh pošle slnko. A poslal.

Čo by sme boli mali bez strechy? Azda viac chudoby, ale aj viac Pána Boha.

To mne, keď teraz tak môžem povedať, stačilo na celý život. Chudobu som si zamiloval.

Zo studienky na lúke sa napi vody, máš zdravé ústa. To som si povedal pri úteku do cudziny za hranice.

A koľko ráz som sa z tých studienok doma napil, čo už nebolo ani mlieka!

Aj smädné deti sa vedia tešiť. Čomu? No tej pitnej vode.

A prišla nedeľa, rodičia nás trochu obliekli, aby sme sa sviatočnejšie modlili.

Lebo modlitba je úkon Boží, aj pre decko. Povie sa mu, že rozpráva s Bohom.

Vždy mi to pripomínali v detstve. Aj keď mi pohľad letel do misy pri modlitbe pred jedlom.

Aj keď mi klipkali oči pred spánkom večer, povedali mi, že hovorím s Bohom.

III

Mama. Toto drahé slovo v našom dome z mojich úst nikdy nevyšlo. Zomrela, mal som čosi dva roky.

Taká pieseň sa u nás nespievala, nebolo také vtáča.

V nebi inak zvonili pre deti veselé, inak pre opustené.

Keď bolo treba ráno vstávať, hrebli sme sa vo vlasoch, nemal nás kto učesať.

Plačeš, nemá kto slzy utrieť tak, ako by to vedela matka.

Bolí niečo? Kto pofúka? Kto vezme na ruky, keď sa decko bolestne pýta do náručia?

Čo nahradí srdce, keď ho raz niet! Aký je bozk, keď si ho nikdy nedostal!

Hľadáš kohosi po plači, dúha sa neukáže, holúbok nepríde hrkútať.

Viete, že i tak sa mali deti baviť, pomedzi pŕhľavu chodiť a nevedieť, ako štípe.

Nemá im to kto z prstov vziať, keď sa ihrajú so švíbalkami. Dokotúľať koliesko, keď sa nechce vrátiť.

Povedať: dieťa, to nepekné slovo z ulice nesmieš doniesť do domu.

Aj tak sa bolo treba prebíjať. Matka odišla do Egypta a nás, deti, tu nechala.

A bolo v našej krajine šero, vždy sa zvečierievalo.

Moja sestrička mňa, najmladšieho, mala v ochrane. Prizerala na mňa, učila ma všetkému dobrému.

Keď mi zomrela, povedal som: tu to máš, a pi, aj teba bolí osud siroty. Nás nech nebolí to večné svetlo.

Tak sa vždy u nás všetko dialo medzi nebom a zemou.

Tmavých nocí sme sa nebáli. Hviezdičky zhrievali naše nohy, keď nás periny nedočiahli.

Nad hrobmi ľalie svietili. V tých časoch sme sa veľmi priatelili. Otec vravel: kvietky máme v nebi.

Jeho tvár bola za oblakmi. Mal taký dobrý odraz, ako pieseň troch mládencov v ohnivej peci.

Bral ma na ruky, bol som dieťa tých istých plameňov.

A keď prišlo ráno, otvoril oblok a pustil dnu do našej drámy trochu brieždenia.

V takýchto dejstvách vedeli sme sa baviť aj s rosou na tráve. Nezhorela.

Znelo nám všetko ako hymna. Teraz by som povedal, že to je milosť pre odsúdených, ktorí tu ostali.

Vtedy som si to nevedel vysvetliť, a dnes sa táto milosť ustavične predlžuje, čo si na ňu spomínam.

Slnko má lúče pre každý osud, pre každé chvenie nad dozrievajúcim stromom.

Vlaky nás vezú. Nenahýbajte sa z obloka, dolu tečie rieka.

Tichá hladina jej vody krstí nás menom — tiché duše.

Tak sme vás porodili, tak skonáte v nás, hovorí mi matka z neba v otcovom pohladení.

Boh zapečatil, pečať nepraskne. Pijeme na jej slávu. Dajte jej, rodičia, takú silu, akú má v nebi.

Otec i matka bosými nohami chodili po dome, my deti tiež sme sa neobúvali.

Miesto je sväté, dolu sandále!

Tak sú rozmerané vesmíry, tie ľudské, ktorými si podelíme aj polovicu bozku.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.