ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Všetci! To je budúcnosť. Ľudstvo celé, silami minulosti nezastavené.

Všetci, so všetkými chvíľami, sem! Naberáme dych.

Ak víchre šli, ak hrmenie, ak smrť, predísť sme museli. Ak zvony zneli, boli vždy nedohonené.

Za nimi počuť šípy času, zem je poznačená.

A nezakrytí okennými sklami, pozerali sme na našich nezasiahnutých poštových holubov.

Hlodanie duše, fúknutie do ohňa, zapískanie úst strážnika na rohu ulice, čo letí pár storočí, to všetko bol len hlások, zabodnutý tu po nocľahu.

Z tých stohláskov rástlo stozvučné ľudstvo.

Z tých čítaných i nedočítaných čítaniek dozvedeli sme sa to staré, prorokmi zjavené — viem, čo viem.

Poskromne sme zdvihli hlavu, keď prišiel na púšť taký malý — povedzme — Slováčik, a vzal oheň z úst Boha, aby nám ho dal.

Našou národnou vidinou bolo, že sme čakali takých Božích mužov.

Aby sa postavil jeden na naše vrchy a povedal — noc je, ešte je tma a vidím, ako idú stromy.

On ľahko by stratil Boží hlas a mal by len svoj, keby nehlásal, že sme v budúcnosti.

Tak sme sa narodili, v časoch cudzích, a žijeme tak. Ako nemať víziu sveta až do domu?

Naše chodníky nevyzerajú na smrť, sú nezodraté.

Aj krajiny sa nám poklonia, keby sa raz obliekli do ruže kraj cesty.

Čakajú nás. Aj im sa chce menej bolesti, že už si dotrpeli svoje.

Že dosť bolo hromov, že vrchovce hôr sa chveli o svoje mladé stromky.

Z rúk matere aj nás vyrvali, ale máme vidinu o nej.

Ukázali by sme jazvu, keby sme prestali mať nádej — hľa, miesto po rane!

Neujsť, neutekať, zapamätať seba, i v horách, čo prídu.

Nech volá každý brat, že nie je prišliapnutý chrobáčik, náš svet všetkých.

Predrať sa vpred, s deckom na rukách, s našou zástavou. Blíži sa.

Keby si išiel len po hlohu a lopúchoch pri potoku, nedaj si nohy zamotať.

Dosť si sa napočúval hmiel. Sedeli v kostole s tými, ktorí prosia. V laviciach sa ich mnoho pomestilo.

Tu si sa narodil. Tu, do ďalekého svetla reflektorov, že príde tisícročie slávy.

Králi starozákonní neplakali, keď prišli na svet ako pastieri. Išli do kráľovstva.

Trubadúri pod hradmi neoslavovali svoj žiaľ. Spievali vysokým oknám.

Neobídeš ani ty svoju lásku v diaľave. Odsunuje záclony. Sníva, ty prídeš.

Tam na lávke treba vyryť kvetné meno a dať mu ústa, syrinx s píšťalami.

Chystáme sa prísť, drahá rodná zem, cez zory hôr.

Popod stromy prídeme. Stromy už idú, povedal prorok.

A tak ťa nájdeme, sladká mati naša, navždy krásna, navždy budúca, navždy s chodníčkom pre dušu.

II

Opúšťame ťa, včerajšok, smelo. Nebojíme sa.

Objatie nedorozumení, koľko si len vydržalo!

Zobudené ľudstvo vybŕda z biedy. Múdro, pozorne.

S váhou myšlienky, že nie je priateľom ponížených súžení. Neprijíma naveky vyplakávaný život.

To, čo neuznali sme ani v kolíske. To, čo ani dieťa nešepká, keď ide dostať sladký bozk.

A zdvihne riasy, že mu už lúky klopú na okno, so stisnutým kvietkom v ruke.

Že vonku pole je veľmi štedré. Že je hrnčekom mlieka.

Že doliny nie sú viac vyhnanstvom. Nebude na nich duše túlavej.

Že človek nie je tackavým tvorom ohňa. Že nedohorí.

Že jeho ručičky storočia sa krútia bez strachu. Že stačí pozrieť na ne a vidieť ľudí.

Keď raz vzal do ruky kompas s magnetickou ihlou, že videl oči ľudské.

Keď sa dotkol pleca človeka, nech je to sviatočné, nech je hodné dotyku.

Keby lásku vyznal, bol by z nej vzácny oheň. Prežili sme s hrôzou svetové ohne na zemi.

Báli sme sa i vzduchu. Nenávisť, nechoď už po svete!

Nebude chodiť. Koniec noci, keď nás tma na kormidle zahnala ďaleko od ľudí.

Prídu rána, prídu. Náš konvoj má smer, vody majú brehy.

Nesmrteľnosť vĺn, pozrite! Načipkované Aleluja, rozbitý hrob!

I búrky, čo špliechajú, rozbehnuté do obzorov, sú plné slobody.

Opášte sa do roboty, ľudia. Ideme robiť loď pre celý svet, v mene národov a krajín.

Nik nie je bedárom; srdce si nepremaľujeme, ono aj dosekané príde do svojich kvetov.

Je to otčina sveta, naša, nová. A nezmení si meno lutna, ani báseň.

Čítať! Kto nerozumie, prepadne na skúške. Bard sa neopakuje.

Vo svetle hymny zarodila zem nás, planty.

Voz úrody my ťaháme, my, kolesá okrúhle, pozažíhané iskrami pod nami.

Ako je stôl okrúhly, keď je pre všetkých. Ako sú misy okrúhlymi.

Ako sú v bani zápasníci so zlatom, aby okrúhle prstene prišli na naše ruky.

Ako je dukát okrúhlym, aby sa gúľal k všetkým nohám.

Príde do viníc, podáme víno v okrúhlom pohári. Nebude neponúknutých. Ide o to, štrngnúť si.

Sme tvárou k sebe, nezaspatí. Ako nespia holuby s ratolesťou.

Opúšťame ťa, včerajšok, navždy, s darmi v batohu, nie v kýpťoch rúk.

Prasilou utrpenia nebudeme zastrašení v kúte domu.

Z úkrytov von! Dni sú tie, čo idú byť. Nie tie, keď havran v básni kričal — nikdy viac.

III

To budúce sa aj modlíme. Neukonané veky posunuté sú pred nás. Sú predpovedajúce.

Na ruky zložené prešli tisícročiami Žalmy, brnkajúc na všetky zvonky kostolné.

Michelangelo nás volá ďaleko dopredu. Sixtínska kaplnka je veľká modlitba.

Homér, Shakespeare, Rimbaud! Trúbky nad hrobom vám zneli do chrámu sveta.

Edison, videl si, kade pôjdu naše deti, ako sa rozseje žiarovkami pole svetla.

Lindberg zistil, že lode dlho idú. Odvtedy sme vo vzduchu.

Budúci Einstein nevynájde tŕň na ruži. Ľudstvo je tak staré.

A nás na prste môže poraniť.

Každý hazard má krídla. Aj temné, podpaľačské, môže neodletieť.

Zhorí dom a má právo byť domom. Horia lesy a mravce — prečo len majú zahynúť?

Keď šofér pustí volant, rozmliaždi rosu na tráve. Kto by povedal, že z rozmaru!

Tak vie budúcnosť skríknuť, z rúk nepozlátených, odistených. Z pomýlenia, z rozhlodania duší.

A čo, či oltár po potope sveta možno postaviť na nejaké piliere? Aby niesli temno?

Nebežte potom za dúhou, nemá farieb, len začmudí belobu oblohy.

Príšera smrti nesmie z nás vyjsť!

Sme vyvierajúcim prameňom zeme, sme kropením jej námestí. Fontána šibe dovysoka. Rosa sa rosou neunaví.

Šíre sú pŕšky, vodomety sú čaše. A pijeme ich, vodné Sirény, lákajúce do kvapky spevu.

To je ich vesmír. Je včera, dnes, vždy.

Vracia sa, ide ďalej, dočahuje našu bolestnú báseň, že sme sa chceli milovať.

Zajtra sa stane ďalekých svätýň ochrancom. Nebude zavretých dverí.

Ako keď oči narazia na svätostánok. Zamknete a vyjdú von.

Lustre a lustre. Nekonečnosť ožiarenia. Nebo, z koreňa svetla pre nás.

Naveky svitanie, už nie pre plačúcich, Bože, veď sme všetko vyslzili. Teraz začneme rozprávať.

Je to minútka? Je to hodina? Bolo to už? Nebolo?

Zaiste to už mohlo byť v každom, raz v hĺbke detstva. Kto sa narodil, nevedel rozprávať.

Lepšie preto. Slabo by hovoril, s penami mliečka na ústach.

Chcel hľadieť, nemohol. Zore pred holúbätkom ľudským boli obrovským zázrakom. Pred uzdami jeho krídel.

A začalo decko púšťať loďky dolu potokom pre svoje diaľky. Azda preto plakalo.

My ideme za neprestávajúce moria. Von z kalnej mláky pod nohami!

Ešte sa rozhorúčime chotármi, že za nimi máme byť.

Dávid, Homér, Shakespeare, Edison, Lindberg, Einstein, ste tam.

Keď vás, géniovia, stretneme, povieme, že sme zduchovneli.