Zlatý fond > Diela > Veľkonočná nedeľa


E-mail (povinné):

Jozef Podhradský:
Veľkonočná nedeľa

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov


 

Veľkonočná nedeľa

Nocľah vyhodených študentov v cintoríne

Cintorín (obsadený lipami, študenti ležia po hroboch. Oproti pomníku Ľudovíta Štúra na hrobčeku sedí Svetozár Šelma, v ruke drží mŕtvu hlavu, v lone a kolo neho mŕtve kosti a lebky. Prez celý výjav podzemných duchov počuť symfonie pianissimo. Po cintoríne sem-tam zjavujú sa anjeli).

SVETOZÁR ŠELMA:

Tu vymrú hodiny, vymrú ideále. Strašný duše cit v červivé keď svedomie v tichej, tmavej hrobnici zazorí večna svit.

Moji zo škôl vylúčení druhovia ako sladko pospali! Vo sne kolíše nás večnosť; preto je taký sladký. Všetci vylúčení tu sme si dali dostaveníčko. Ja tu, pred pomníkom Ľudovíta Štúra, prebdiem túto noc. Oni nech zabudnú vo sne neslávnu slávu sveta.

Blahej pamäti prof. Schröer povedal nám: Kto v živote svojom nestrávil v prírode jednu bezsennú noc, nevidel celej slávy krásneho Božieho sveta. Dnes je svätá veľkonočná nedeľa. Ja do zory budem pozorovať na vylúčených Tatry deťoch času nášho nediela.

ŠTUDENT (zo sna): Neplač, mamička. Boh opatrí.

ŠELMA:

Tento spáchal vlastizradu. Strašné má prečiny. Pansláv tento posledný svoj kozácky groš na Národnie dal Noviny.

DRUHÝ ŠTUDENT (zo sna): S Bohom, Hanička! s Bohom!

(Nová gruppa vylúčených študentov prehadzuje sa cez plot do cintorína.)

ŠTUDENT:

Tu kúria Božia! Tu my bezpeční. Sem zúfalcov nedočiahnu šípy, tu nás slovanské prikrývajú lipy. Tu sme bezpeční, jak holuby v Rusku.

(Ľahne si na hrob.)

DRUHÝ ŠTUDENT (veselo):

Hrobčeky veselé! Mohyly zelené! Dobrý večer! Prijmite nás do zore, vo večnosti pitvore — na nocľah. Tu vo viere nieto žartu, každý hrobček chráni si ju, jak penenka partu. Každý hrob večna hrad, a človeku preds’ milejší zápas sveta, muky s potvorami, nejde sem rád.

(Ľahne si na hrob.)

ŠELMA: To z Lučenca vylúčené Tatry deti. To sú už trinástej próby. Toto už druhý raz dostali fokošové consilium abeundi pre slovenskú abecedu. Ba či i týchto zosnulých v živote tak prenasledovali! Zemička je naša nebeská menažeria zakliatych v hrude duchov. Hryzieme sa, ruveme sa, ako psi. Kebys’ úžerníka za vlasy dvihol z hrobu, hneď by skočil pod zem, zazrúc obete svoje. Vytiahni za uši odrodilca z hrobu, utiekol by z cintora od hanby k cigáňom. Mnohý rukama-nohama bránil by sa, ak by ho nútili nanovo žiť v liberálnej äre našej. Chudáčik Hodža, Kollár, Ferienčik, Jozefy a stá iných — vzkriesení k životu zemskému znovu by pomreli, ak by ich kto nútil, aby žili v našej slobode da Capo… A šľachetný duch Moysesa, keby mu daroval Pán Boh ešte jeden zemský život, pokoril by sa vôli Božej, ale vyprosil by si od Pána Boha, aby mu vylúpil oči, že by nevidel poníženia karpatských detí.

ŠTUDENTI (spievajú):

„Nad nami sa krútia sokoli; nie im je už ten svet po vôli. Horvati! Junáci! Spomínať vás budú Slováci. Keby sme neboli sputnaní, leteli by sme tiež za vami. Horvati! Krajania! Spomínať vás budú Tatrania.“ Spočívaj sen blaženého!

(Žehnajú hrob.)

OZVENA: Ešte k hrobu pevca Zlatiborského. Na dobrú noc — tú jeho.

ŠTUDENTI (spievajú):

Von do poľa, junač mladá! národ tvoju pomoc žiada. Veď i hroby vaše budú sláva slovenskému ľudu. Viečnaja pamiať!…

(Žehnajú hrob. Odídu.)

OZVENA (k Šelmovi):

Tebe jako páči sa tu? Vo skvostných pomníkoch strážnikov mohýl, ztratení z času na novo ožili.

ŠELMA:

Teskno mi tu; clivo v meste mŕtvom národa za živa zahrabaného. Po slávnych mužoch zostáva popol. Strašný aj cintor živý, generál-konventy, strašné parlamenty, bez rapportu s ľudom; strašní diabli bez kopyta; strašná nedeľa bez muziky, strašná večnosť bez minúty, strašný národ bez národa, strašné roky bez večnosti, strašná dedina bez zbojníka, strašná mohyla bez krížika, strašné hromady kamenia veľmiest, nádherné paláce bez ambry ducha; škaredá mi Pešť bez Kollára; smutný nebosklon bez slniečka, škaredé Česko vyšpikované Nemcom; smutné Madunice bez Hollého, pustá Biela Hora bez Hurbana, smutná veža bez kríža a zvonov, hrozná Kostnica, kde Ján Hus horel, hrozný mi Tešín, kde Hodža zhorel; mŕtvy Prešporok bez Ľudovíta, smutná Radvaň bez Sládkoviča, smutná Skalica bez Licharda, smutné háje Tatier bez Janka Krála, smutný háj bez hniezda slávika; smutné Kúty bez Radlinského. Po skvelých hlavičkách len blato v hrobe. Žalostná krčma bez cigáňa. Cintor? záhrada je mŕtva, nieto tu krajčíra, ktorý nové hábočky krojí. A hrob sa s hrobčekom ani nepovadia, ani dievčatko v hrobe nezaspieva: Sobota, nedeľa, bodaj priletela!… O veľa veselšia dedinka moja! V sveta vyhni vše veselo! Tu je život! Tu je svet! U súsedov manželia každý deň urania, a hneď počne svada. Žena šmarí hrnec mužovi do hlavy; ak ho trafí, raduje sa ona; ak netrafí, raduje sa on. Tak majú každý deň každý svoju radosť. Milejšia takáto živá vojna, nežli večný mier v chladnej zemi. — Ideš popri krčme? Svada! Kriky! Lietajú strely, stretneš sedliaka, pravotí sa, čia je tá hruška na tom sklade? Vodí jalovičku advokátovi. — Na obecnom dome stojí reštaurácia, shodili z úradu hlásnika, ukradol okliepku, borba tuhá! Je viac kandidátov. — A tu v hroboch mŕtvy sen, čuješ červíčka, jak dosku vŕta. (Sadne oproti hrobu Ľudovítovmu.) Ach, vy hrobčeky slovenské! Keď nám naše rodné osvety sady zničili, zrušili všady, všady, všady, zmeňte sa nám na školy rodné. Vystúp z mohyly, tu pod hlinou skrytá, hovor nám hlavička Štúra Ľudovíta, nastav prednášky pretrhnuté! Keď si nesmel s katedry, a ty z hrobu! K tvojej mohyle vzdychy Tatry vejú, drahé v nej myšlienky tlejú. Keby mu len neboli katedru vzali, kým nám neobjasnil: čo je Boh? čo je duch? čo je myšlienka? čo je človek? a načo je tu? a načo jesú na svete hroby? Ostatné záhyby života vysvetlil bych sám. Ach!… odpusť, Bože! Prednášku!… v cintori! To ani nebo splniť nemôže.

(Zahrmí.)

HLASY Z HROBOV: Môže!

OZVENA:

Môže!! Odmáraj sa, a spi budný! Čo uslyšíš, nezabudni. Spi sen somnambula.

(Šelma zaspí.)

OZVENA: Viera! Láska! Nádeja! (Zjavia sa, každá so svojím symbolom.)

Viera! Božia dcéra! Ty buď medium Štúra Ľudovíta, kroz teba hovoriť bude on. V universite večnosti držte prednášku národu za živa zahrabanému.

VIERA (zatrúbi trúbou života).

NÁROD MŔTVY (vstane z hrobov v halienkach a v kasaničkách s mŕtvymi hlavami; posadajú na hroby a poslúchajú).

VIERA (zastane u hrobu Ľudovíta, jednu ruku položí na pomník, aby vstúpila do rapportu): „Metodove deti! Potomkovia Rastislava! Vychovanci Kollára, Hollého! Vykúpenci Krista! Keby všetky knihy Zákona, zachránené Božím promyslom, boly zahynuly, a zachoval sa len 1. a 4. verš z evanjelia Jána a apoštola Pavla len tieto slová: „Je telo telesné, je telo duchovné“, už by sme si mohli objasniť, čo je Boh, čo je duch, čo život, čo je smrť. Na počiatku bol Život, a ten Život bol ti Boha, a ten Život bol Boh. A Boh bol láska — osoba sebapovedomá.

Život tento rozpadol sa od večnosti na dva movimenty: na ducha a na materiu. Toto sa zase vzájomne spojí, uniští, zachová a povýši vo vyššom živote, vo svetoch.

Duch je moment negatívny, mužský, živý, povedomý.

Materia je moment positívny, ženský, mŕtvy, nepovedomý.

Boh oplodil mŕtvu pramateriu od večnosti myšlienkou. Myšlienka je semä, slovo; kde padne do materie, tam rodí sa hmla, zo hmly vykľuje sa žlté mladé slnce, rozvije sa svet. Slnce, hviezdy, lev, slon, žaba, slávik, človek, ryba — sú myšlienky Božie, Božie deti.

Svet je zaklnutý zámok života. Duch vyklína sa zo zaklnutia k vyššiemu životu, to je historia.

Duchživot večne tvoriaci je Otec; On vystúpil od večnosti sám zo seba, v prvorodzenom Synu; absolútny duchživot je svätý Duch.

To je akkord večnosti, večná harmonia = Trojica svätá. Vo troch hlasoch jeden hlas. Mysli v hlave: Boh; napíš na oltár: Boh; a vyslov hlasno: Boh; máš tri rozdielne zjavy, a predsa bytnosť len jednu. Slovom: Trojica svätá je „celý život Boha“, nielen kúštik.

Duch spárený s materiou rodil čas = momenty to rozvoju života v oplodenej materii.

Absolútny Duch svätý oplodil astralne telo Panny v čase, peritheospritom = bohosemenom v duchovnom tele; takto aby priskočil človečenstvu na pomoc, vtelil sa do času bohočlovek Syn, večná spona človeka s Bohom, večnosti s časom, ducha s prírodou.

Myšlienky sú duchkandidáti, nový zárod nového zjavu života. Vyletujú z Boha, jak lúče zo slnka, a z hlavičky človeka, jak jabĺčka z jablone, a pýtajú sa do tela. Idea jabĺčka stvorí si na jabloni telo, kožušek svoj. Duch, idea, myšlienka bez tela strašidlo je.

HLASY NEVIDNÉHO CHÓRU:

Biedna duša, zakliata v massu, čo nečuje v sebe večnosti hlasu. Mizerná idea zarytá v chlebe, čo necíti Boha v sebe.

Život je tvoriaca, povedomá sila. Myšlienka, najvážnejšia činiteľka v duchovnom i v časnom svete. Myšlienka Boha je všemohúca, stvorila vesmír; myšlienka človeka je veľkomožná, stvorila historiu. Ťažký má pôrod. Mozgy sú bohotelo, duchovný telegraf. Keď myslíš, telegrafuješ; mysle lietajú v hlave, varia sa, vrú, vyskakujú jak bublinky v hrnci, až utvorí sa myšlienka. Ťažká je grammatika ducha. Najpeknejšie mihy života sú, keď sa ti rodí do kolísky nemluvňa. Blažený, jako Boh v sobotu po stvorení, kukneš do perinky na malého, živého znachorka, kam už orli nevládzu, keď sa ti rodila myšlienka, ale nie nejaká bláznivá huba. Rozoznáš ju. Nielen sa pokojne raduješ, ale cítiš i silu. Nepotrebuješ vatriť sa v krčme, ani pochybnosti zalievať páleným. Keď o nej píšeš, nemočíš pera do vody; keď hovoríš o nej, nevaríš z pol funtíka mäsa sto okovov polievky alebo neslanej omáčky, jako mnohý rozštimovaný klavír boží.

Kňaz 30 rokov rozsieva myšlienky večné tisíce poslucháčom, všetkých oplodí novým životom, a jemu neubýva, ba ešte on sám stal sa bohatším na myšlienky Božie.

I Boh, čím viacej rozdáva, tým viacej má. Taká je povaha ducha.

(Zjaví sa: Cherubin Golgoty, kňaz v bielom ornáte s krížom, 7 anjelov s pohrabným krížom a funebrálom večnosti.)

KŇAZ: Vo mene Boha Otca †, i Syna †, i svätého Ducha †. (Intonuje.) V deň vzkriesenia Boho-človeka slávme pamiatku zosnulých. Kyrie eleyson!

ANJELI: Slávme triumf života nad smrťou: Hallelu Jah!

KŇAZ: Život človeka je jako tráva.

ANJELI: A jako kvet poľný, tak hynie.

KŇAZ: Sladko umierajú spravedliví!

ANJELI:

Radujte sa a veseľte sa! Odplata vaša hojná na nebesiach!

KŇAZ: Čujme hlasy z funebrála večnosti!

ANJEL (číta z knihy):

Posvätné večnosti vlny, no veselé času struny, tu dušička z moll rebríčka vykreše si z kremeň času pieseň veselého hlasu.

KŇAZ: Cherubíne! Čítaj ďalej.

CHERUBÍN (číta z knihy veľkej):

Tri rozdielne sme osoby, a tie tri jedno sme. Pred vtelením na svet boli sme; narodení na svet — druhí sme; a zas len my sme; — narodené v smrti, tretí sme, a zas len my sme — večne istí. Jeden trojhlas, duchakkord v harmonii vesmíra. V Bohu tón osnovný, v svete moll tercia; v smrti septimy vlny prelamujú času struny, vejú, kde obloha, do oktavy Boha… Tri osoby v Božstve, a jeden Boh! A tie tri jedno sú. Tri osoby v nás; a tie tri jedno sme: hriešne obrazy svätého Trojstva, to historia celého ľudstva… Napred v lone Božom, potom — v plienočkách; naposledy v hrobe duch telo si vzliekol a v nedeľu smrti kment večna obliekol. To historia človeka. Krst svätý, svätá Trojica nie sú kňazské pletky… Historie človečenstva dobre poňatej úloha je: dozreť k tôni Trojice svätej.“

ANJELI (spievajú):

„Všetci sme duchovia odpadlí, zaklnutí v zámku tela. Zemička naša elementárna, ku vykliatiu ducha — škola. V každom žalude boraví celý dub, v idei človeka tají sa celý Boh. Tu nám boriť sa s hriech-šarkanom! Výbornú kto tu bojuje borbu, nadletí vierou luzu i sberbu, maturant z nauky jasna i mračna do university postúpi večna.“

JEDEN ANJEL (solo):

Viera nie je hlúpych sklon, to z večnosti hlasný zvon; inštinkt, čo vlastu v neznámy svet vodí. Ona národom večným svetlom horí, divokých krotí, pyšných korí.

DRUHÝ ANJEL (solo):

Tam, dušičky kde rodia sa, z Boha rodia a sa hrajú; v jasných diamant-kolískach, zlaté zory im spievajú. Tam Dom ten, v ktorý viery krýdla nesú, vo ktorom večné príbytky mnohé sú.

VIERA (položí ruku na pomník Ľudovíta):

Čo je svet? Na krýdlach ducha zaleťme k slniečku umviery, ono sa nad dva vyvyšuje svety. Lúčom svojím svieti obom; i nášmu vidnému, i tomu za hrobom.

Jak povstal svet a národy? To môže človek vyčítať sám zo seba. Človek je živá knižočka, do ktorej Boh vložil všetky tajné zákony ducha i materie. Len tie večné paragrafy treba znať prešlabikovať.

Materia je ženský positívny pól; duch je negatívny, mužský. Hajdúk je negácia svetskej svevole. Golgota, negácia sveta, keď pokropila našu zem krvou, rodilo sa kresťanstvo. Kde Boh porosí materiu myšlienkou, rodia sa svety. Pustí myšlienku do dediny, hneď tam kysne nový život, nový svet — revolúcia duchov. Svety sú materia už živá, lebo s myšlienkou Božou spojená. Materia sosobášená s myšlienkou, prirodená k myšlienke, pekne zove sa príroda. Myšlienka je kvások, materia hneď kysne životom, potom žije a i sama tvorí.

Tak povstaly slnečné systémy, sú to nebeské rodiny, gruppy, jako na zemi národy, plemená, rassy. I tie systémy sú živé, žijú i umierajú k vyššiemu životu.

NEVIDNÝ CHÓR:

I my veční sme! Elementy naše, večného duch-ohňa večne mladé zniky; my nebeskí páni, keď sa prežijeme, revoltujeme, zas mladé tvoríme si republiky.

VIERA: Každá nebeská sústava podobná je organismu človeka. Slnce je srdce, čo na všetky údy planéty rozlieva svetlosť a tým budí vatru života, teplotu. Lebo svety pozostávajú z materie a myšlienky. Obrok myšlienky je svetlo, materie teplota, vozduch a vlaha.

CHÓR ANJELOV (spieva):

V slniečku niet noci, vo svete niet mrenia, len kríže a borba Veľkých piatkov stony, — a za tým Veľká noc vyššieho rodenia. Každý deň umre deň, skloní sa v hrobu noc, z noci ho vždy kriesi ku ránu Božia moc. Tu mu večer svetlo zhasí, tam zory už zažíha si.

VIERA (položí na pomník Ľudovítov ruku a pokračuje): Keď duchom Božím oplodnená materia pracovala k pôrodu sveta, keď v prírode všetko kyslo, vrelo, vylievalo, prelievalo, mútilo, čistilo, hľadalo si formy, zem bola nesličná, — Hospodár sveta hľadel, jako hľadí človek, keď mu žena pracuje k pôrodu, — jak zákony jeho pracujú, robotujú, zápasia. Pekne to označuje Písmo: „A Duch Boží vznášal sa nad vodami.“

Slniečko naše rodilo potom našu zem. I zem naša živá je planéta. Na magnet-krýdlach (dvoch Póloch) obletuje slnce, mať svoju, ktorá ju napája nektarom svetla. I zem je zakliaty zámok; zakliate sú tu princezny Večnosti, myšlienky Tvorca, dušičky naše, ktoré sa tu vyklínajú k životu. Ľudia to zovú historia.

Materia zeme, jako ženský pól, je od Boha oplodnená semenom rôznych myšlienok, ktoré sa k životu kľujú. Myšlienky tieto sú: hory, duby, lipy, tráva, ruže, červíci, vtáci, ryby, zveri. Život je tu jeden, ale charaktery rozmanité. Život uďeľuje Boh, o potrebný organismus pečuje zem.

Jako sedliak-hospodár jednu nivu zaseje jačmeňom, druhú ovsom, ražou, pšenicou (i tu život jeden, ale osoby rozdielne, každá o sebe, jako v sv. Trojici) — tak hospodár sveta založil na zemi rôzne rodiny, rôzne národy, rôzne systémy ľudských plemien, na spôsob a jako by komplement tých nebeských rodín, slnečných systémov. Tu zasial hrsť myšlienky za čierne, tam za žlté, tu za biele plemena ľudské. Z vlka, hyény, havranov…, t. j. z nízkych strastí hrudy národ nevyklnutý ešte, neprebil sa do harmonie s Bohom, nenie ešte svoj (svobodný). Ešte je len svobodný, svevoľný. Svobodný si, keď sa osvobodíš od v tebe cudzieho, tak že to plané v sebe zaštepíš, zvelebíš. Najťažšie vyklnie sa národ z vlka a z páva, z hrabivosti a pýchy. Vlk nevraždí len z hladu, ale i z passie, jako Europa. Vyzliekať sa zo zverských strastí značí: znovu sa rodiť, byť svojím pánom a byť svobodným.

Aby sa národy z nízkych strastí mohly vyklnúť k vyšším, i o to postaral sa Tvorca. Každý systém národa má svoje zvláštne slniečko, a to je jeho jazyk. Reč je kľúč do jeho duše, do jeho večnosti, do jeho tajného kabinetu ducha. Reč je srdce národov, puls ducha. Cudzia reč môže nasypať do hlavy svetla, ale vatry života do srdca nikdy. Zapáľ si v izbe sto voskových sviec, ak je pec studená, dostaneš nátchu. Odpadlík, keď predá svoje rodné srdce, a cudzí jazyk nasype mu do hlavy miesto rozumu putňu paragrafov a potom len o paragrafoch myslí, — je najbiednejší tvor na zemi. Keď otváraš kabinet svojho ducha fidrichom, cudzím kľúčom, cudzím jazykom, vtedy si svoj vlastný, duchovný zbojník, zo svojej rodenej slivky musíš si ukrasť slivku. Len udicou materinského jazyka, pustenou do srdca, ulovíš myšlienku.

Jazyk a reč sú inštrumenty národnej muziky ducha. Boh dal jednému národu husle, druhému cymbal, bassu, píšťaľku, gajdy, harfu, — to je reč národa v čase, to je echo individuálneho ducha jednej rodiny. Preto, ak si harfa, negajduj. Človek počne sa učiť jazyk hneď v kolíske, keď plače. Pozdejšie plače melodične, spieva bez pesničky. Reč jeho z počiatku bol spev. Naše Oravky i dnes, keď hovoria, spievajú. Živé melodie. Len darebák nectí jazyk svoj.

Významné je, že sa človek môže modliť len v jazyku materinskom, čo vyznal sám generálny inšpektor, blaženej pamiatky Prónay, za času Kollára. Vtedy sa ešte i páni modlievali. A jak vážne je to! Veď modlitba je tajná audiencia u Boha. Národy, ktoré prestaly sa modliť a žijú len v paragrafoch, koľké ctnosti vyrúbaly z národov! a nezasadili ani jednej! Na svobodu pustený vlk v dedine skoro je taký nebezpečný, jako university bez Boha a ľudové školy bez cirkevného a národného spevu.

Má to teda i pädagogický moment. Lipa, oholená z listia, nedoženie do kvetu.

Nezaštep v srdce rodinnej hránočky, večne ti potom rodí len plánočky.

Zemička naša v prvej mladosti svojej uspela utvoriť surové len ešte organismy, pre nižšie zveri. Jedovatí hadi, vlci, tigri, hyény… to sú zemičky našej strasti z mladej epochy. Postupný to rozvoj večnej myšlienky života v materii, šuminy vo vrení života.

Až keď zem dospela do zrelej panny, teprv utvorila organismus a shodné astrálne telo pre človeka. Človek je už svedomie zeme našej.

KŇAZ: Slyšme slovo života z funebrála Večnosti!

NÁDEJA (číta z knihy):

Zemička naša živá je, jako my; vo zveroch cíti, v človeku už myslí. Ľudstvo na zemi teraz má 6 rokov. Ďaleké ešte od zrelosti veka. Černosi si aj dnes ľudí pečú v peci, národožrúti sú Europejci. Pánbožko má malú radosť… Biela rassa dŕma Bohu fundamenty, najlepšie vynašla mordinstrumenty. Nadvýšila v tom Vulkána boha; tento len pod zemou, my na universitách. Germán vykŕmil sa slovanskými deťmi… Nízky je ešte historie ruch! No — Zo zory už vyskočila na firmamente, v kresťanskom ornáte v ducha kmente na arénu historie idea Slovanstva. Ona lúčom svojím svetom svieti obom: i nášmu vidnému i tomu za hrobom. Pustili na ňu hadov, tigrov, ľvov, vlkov ozbrojili, oflintili psov. Vojnu kommanduje generál z neba, pokorená — ona vzkriesi seba; ak zvíťazí, vzkriesi žltých. Mŕtvi, živí, utlačení započnú zúfalé boje. Či podľahne ona, či podľahnú žltí, chútky, plány, fabrík stroje národožrútom pomúti. Možno odťať hránočky, ale duba nie! Historiu píše si životom jej ľud; ona národy v Kristovom ornáte dovedie pred Boží súd. Kde vyššej ambry dýšu kvety, nežli ich splodily časné svety. Tam predĺžia rozvoj v duchov kmente, v klenutom večna firmamente.

ANJEL (solo):

By vietor lodičku ku večnu vám hnal, vybrať vám je len národný kanál, s kompasom Krista. Bo národná harfa vyháňa len z massy národa potvoru ven, — ťahá k večnu.

CHÓR ANJELOV:

Pamätaj, človeče! Preč’ ťa Pán Boh stvoril; nad všetko stvorenie na zemi povýšil; preto, abys’ Jemu slúžil.

VIERA: Čo je človek?

Človek je synom dvojeho sveta, i tohoto vidného, i toho za hrobom, a tak i mešťanom a dedičom oboch. Myšlienkou Božou oplodnená materia dozrela postupne k tomu, že utvorila už dokonalý systém mozgu. Vo zvieraťoch to všelijak len probuje ešte jako učený, pri človeku je už majster.

Keď už lev panoval na pustinách, tigri, leopardi, hadi hospodárili v prahorách, orly pod oblakmi krútily kolesá, chyboval na zemi hospodár prírody, pán veľkomožný človek. Toho ale zemička naša už nemohla rodiť sama. Na pomoc musel priskočiť duchovný svet. Veď i v Písmach čítame, keď Boh učinil človeka, vdýchol do neho svojho ducha, čoho neučinil, keď materia, myšlienkou jeho oplodnená, tvorila žaby, červíkov, hadov, psov, vlkov, ryby…

I vo zveroch je zaklnutá Božia myšlienka života, i oni lkajú, vyklnutia svojho čakajú.

Človek je dualismus ducha i materie. Preto, ktorý človek i duchovne žije, dlhšie žije. Nie samým chlebom. Dva vždycky svety majú robotu, kým stvoria jedného človeka. Teda i ten duchovný svet má tu prácu.

Boh stvoril nielen slnečné sústavy, ale i nebeskú dŕžavu, svet duchovný. Duchovia sú myšlienky Božie bez materiálneho tela, ale majú telo duchovné (epištola Pavla). Nie je to fabula, keď Písmo hovorí o anjeloch, cherubínoch, serafínoch. Sú to duchovia vyššieho stupňa rozvoju; sú to duchovia časne zomretých, ktorí sa vrátili k ďalšiemu rozvoju; sú to anjeli, vyletené myšlienky z Boha, Otca. Oni sú kandidáti pre časný život vo vesmíre, odení telom duchovným.

Pre ducha nieto ďalekosti v priestore, nieto hmotnej prekážky, kam si umieni, tam je v okamihu. I náš duch jedným mihom zamyslí sa, t. j. myšlienkou zaletí do Číny, do mesiaca, do Liptova, do slnka, do mliečnej cesty; že nevidí, jako je tam, to len preto, že, viazaný k telu, nemôže vziať s sebou inštrument telesného oka. Odvojený od tela, videl by.

Duch prelazí cez steny, ako na otvorené vráta, alebo otvorený oblok. Keď sa odopne, uvoľní od zemského tela, číta v hlave tvoje myšlienky, ako v otvorenej knižke, číta zďaleka, ako zblízka. Dualismus človeka objasňuje i ten prípad, keď sa niekto utopí, telo umre v krútňave, život prestane, ale ten vnútorný človek potrebuje hodinu, kým sa poodopína od materie tela, s ktorou bol stotožnený. To rozprávajú utopení sami, ktorých po hodine vytiahli a k životu priviedli.

DVAJA ANJELI (rozmarínové perútky v ruke. Zjavia sa neďaleko pomníka).

1. ANJEL:

Títo, čo tu tlejú v živých vesníc stredu, vyučili sa už sveta abecedu, postúpili v triedu k vyšším svetom.

2. ANJEL:

Príjemný je postup večnosti deťom, tak rada by som už sem zaletela. Pánbožko mi onehdy sľúbil, že mi kúpi šlabikár a pošle i mňa sem do školy tela.

1. ANJEL:

Dobrého máme Pána Boha, a bohatý je. Veľa má tých svetov. Onehdy som mihom zaletela, blúdila sem-tam po Mliečnej ceste; bola som i v Alcyone, v Siriusi, — tam sú už nebeské duch-university, vysoké školy.

2. ANJEL:

Prečo nás Pánbožko nepustí dial, do trinásteho neba krásy? Ja dočula som ztadiaľ tak slaďučké hlasy. Nuž zvedavá som, vieš, zaletujem niekdy i do zabráneného.

1. ANJEL:

Nekoril ťa ešte Pánbožko za to?

2. ANJEL:

Poznamenal: „môj holúbku!“ riekol, ty mi vznikneš, i kde ťa nezasejú.

1. ANJEL:

A ty čo?

2. ANJEL:

Otčíčku, Bože môj. Máličko všetečná som. Nuž ale, keď si ma takú stvoril, blahoslovil ma a láskave pohrozil.

1. ANJEL:

Keby my kukli, a čo len pol očkom, v trinástu slávu večnosti pokoja, neby sme vraj chcely do času boja.

2. ANJEL:

Vieš, sestrička, premyslíme si dva razy, či máme z pokoja do boja.

1. ANJEL:

Nuž ale, takto nie sme ani jahody ani maliny, až prebrodíme života šuminy, potom sa ukáže, keď budeme človek. A človek, vraj, nevydrží pokoja, ak nieto galiby, klebietkami zmúti si deň. Vieš, sestrička, bez dusíka zhorel by vesmír v oxygene. Vo večitých ružiach vädne radosť, slniečko smeje sa po búrkach.

2. ANJEL:

Tak rada by som bola smrťou. Smrť má kľúče od života, týchto, čo sedia tu na svojich hrobčekoch, dvihla na čas, zas do času, viera, že by slúchali z večnosti slová.

1. ANJEL:

Nás obliekol Pán Boh teraz do tela času, do vlákna zorničky, a dobre nám pristanú tie kasaničky… Tak páčim sa sama sebe… (Prizerá sa.) Keby len ten kohútik nezaspieval skoro.

2. ANJEL:

Povedz mi, sestrička, Pánbožko shliada sa v zrkadle vesmíra, a teraz i my. Ale kdeže potom, ak budeme azda dievčatká kopaníc? Tu je háčik.

1. ANJEL:

Potom? — — vo studience, jak slniečko, mesiačik a i kopaníc dievčence.

2. ANJEL:

Na koľko ozaj rokov na zemi navije nám Pán Boh hodinky života?

1. ANJEL:

Ako komu. To jeho je tajnosť, kľúčik od hodín života odovzdal smrti. Keď hodiny času stanú, smrť navije nanovo do momentov večnosti.

2. ANJEL:

A vieš ty, sestrička, že my zabudneme všetko, čo sme boly? Kde sme boly? Kedy boly? Keď nás Pánbožko pošle sem do školy.

1. ANJEL:

Čula i ja, že dušičku nám opoja äterom zabudnutia. Pamätuješ, dušičku Nádeju? Rodila sa do kopaníc. Navštívila som ju, keď spala v kolíske. Už má tri týždne. Ešte v nej večnosť neochladla, hneď poznali sme sa. Vo sne radovala sa, sladko usmievala, keď odchodila som, jaksi do motovidielka nakrívila ústka, bolo jej ľúto. Mamička len hľadela blažená a hovorila: „s anjelmi sa hrá.“

2. ANJEL:

Jaj, ver’ tak. V tele zabudneme všetko, cítiť len tmavo budeme večnosť tykadlom viery. Krásne melodie duchov už zosnúvame len, keď budeme husky pásť, a zanôtime si potom: „Kačička divoká, zavolala na oráčov: orajte zvysoka.“

1. ANJEL:

#To ja radšej ostanem doma, a nerada vtelila by som sa vo veľkom národe bez národa. Ružička v spoločnosti žíhľav udusí sa, — a žíhľavy nezveľadí.

2. ANJEL:

Daj si pokoj. Každý sa duch rád zaklnie do tela. Duch je smelý.

1. ANJEL:

Načúvala som raz u dverí, Kristus Pán navštívil Otca, i rečie mu: Otče, zora viery je krásna, no nie dosť jasná. Neby bolo shodné otvoriť prôzor slniečka? By z večnosti miesto zory, slalo lúče v smrtných dvory? Pri zorách zostáva i silnejšej viery oku pochybnosti kúštik.

2. ANJEL:

A Boh Otec na to čo?

1. ANJEL:

Ostaňme len pri zorách, rečie Boh. Slnečný lúč viery do systému života vniesol by mi zmätky. Tak by v smrti utratily deti moje prekvapenia moment sladký. Kulinoček pochyby sladí sveta galiby.

2. ANJEL:

Ja od jedného čula serafína, časného sveta sladké že sú putá. Z večnosti krásnej hodinku vraj každú sladká v horkosť času kvapne minúta. Hneď, jak oblečieš v telo sa tesné, mamička ti sladká sladké spieva piesne. V kolíske ťa kolíše ztichúčka, tichúčko, jak jabloň, keď zrejú jabĺčka. A potom najhlavnejšie tu je: že sa tu jedna dušička do druhej hneď zamiluje. Poznajú sa tu, že sú krajanky, v osnovu si žitia radosť potom tkajú a vo hmlách času svetlé dni snívajú.

1. ANJEL:

Juh! Či to sláva! Keď už maširujú k sobášu, jak svoji, pod vencom vedú dušičku v závoji. Čelo sa mračí závistným hrobárom, výhľady jasnia veselým krčmárom, Cherubín Golgoty v belunkej kamži čaká pred oltárom. Muzikanti hrajú: Pred farárom mostok… Juh… či to krásny svet!

(Počuť ďaleký hlas basy.)

2. ANJEL:

Čuješ tam z dediny zvučnej basy struny? Jak to pekne hovorí, jak to pekne brní.

1. ANJEL:

Rychtár vydáva dcéru, rozpomínaš sa na dušičku tú, zásebný predživot keď žila s nami, zvali sme ju Ponosná, vtelila sa do rychtárovej ženy, v prvej mladosti pásavala húsky; teraz sa vydáva. Svadba stojí veselá. Po tanci bude spev. Počúvajme! (Počuť spev z dediny. Basa kontruje.) Včera mi má milá povedala, že by mi polovic srdca dala. Pýtal som ho, nemala nôž, chcel som jej požičať, nechcela už. Pred farárom mostok zohybá sa, pod ním ďatelinka zelená sa, ďatelinka drobná, nekosená, už je moja milá odvedená…

2. ANJEL:

Poďme bližej k dedine, že by sme lepšie počuli. Ešte kosy nezapadly, — máme čas.

1. ANJEL:

Nevyskočia psi na nás, keď sme kúštik v zemskom tele?

2. ANJEL:

Na opilého a na blázna nejde pes.

1. ANJEL:

Nuž ale, holúbku môj! veď my nie sme ani blázni, ani opilí.

2. ANJEL: I psi majú rešpekt pred personou ducha. Skrze transparent tohoto nášho tela, v ktorom nás Pánbožko sem pustil, kým kohútik nezaspieva, víri naša duchpersona. Pes ostrý má zrak, rozozná, a utiahne sa.

Tak je i pri opilom a pri bláznovi. Harmonická, symetrická spona medzi duchom a telom rozviklá sa, tak že duchovná osoba je vypuklá, čo ostrozraký pes vidí a rešpektuje. Pre istú príčinu blázon bojí sa opilého.

(Počuť z dediny basu a spev: Široký jarček, bystrá vodička.)

OBA ANJELI: Poďme! Poďme! Čujme spevy. (Odídu s cintora.)

VIERA (položí ruku na pomník Ľudovítov): Viďme, čo je idea človeka?

Telo človeka sličné je telegrafickému stroju. Duša je elektrický prúd. Mozgy, bohotelo, sú smotané klbko jednej dlhej niti, po ktorej myšlienky lietajú, duch telegrafuje, myslí. Už Aristoteles učil, že by sa daly mozgy ako klbečko odmotať.

Od ducha k zemskému telu je veliký skok; a že zákon prírody netrpí skoku, duch s telom zemským bezprostredne spojiť sa nemôže. Preto každý, i ľudský duch má svoje duchovné telo, ktoré apoštol spomína. Toto duchovné telo spojené je so zemským telom naším, istým modrastým, bledo-fialkovým vláknom, duchovným to magnétom, ktorý drží spolu organismus tela s dušou, vnútorného človeka so zovnútorným.

Duša, zajedno so svojím duchovným telom, pri istých okolnostiach môže sa za života človeka odvojiť od zemského tela, a môže odísť do istej vzdialenosti, ale tak, že zostáva v jakomsi slabšom magnetickom spojení so zemským telom. V smrteľnej nemoci, kde spona medzi telom a duchom slabne, takýto východ duše z tela v hlbokom sne je najčastejší. Ostrozraký pes vidí zjav a s rešpektom zavýja. A kuvik je vtáčik vidovitý.

Len v páde smrti odmotá sa duch od tela navždy. Toto dvojstvo, tento dualismus človeka najlepšie sa pozoruje, makavo vidí sa v našich snoch a v somnambulisme.

Skôr, než prejdeme ku snom, k objasneniu dualismu človeka, hodno je spomenúť, čo píše cirkevná historia. Prví kresťania za panovania Nerona a Diokleciana — mnohí z nich radostne a veselo vraj umierali, keď ich divoké zveri trhaly živých na kusy.

Tento zjav objasniť je ľahko. Len duša cíti, telo nie. Lekári, keď chcú človeku odrezať nohu, aby nebolelo, keď budú rezať, uspia ho. Pomocou chloroforu odlúčia od mozgového systému okolité nervy v tele. Telo potom môžeš páliť, rezať, odlúčené nervy nemôžu to sdeliť duši telegrafom mozgu, dušička vymknutá z tela necíti, nič nevie, čo sa deje s telom. Preto ju ani nebolí. U prvých kresťanov bolo to isté, lenže naopak. Tu sa duša tak zaniesla ku Kristu a spojila sa s ním, ako peň so svojím koreňom, že sa od tela odopnula. Mohli potom páliť, rezať, mučiť, duša blažená v Kristu necítila. Dvojnohé zviera menuje to fanatismom, tak ako dnes národovca menuje svet bláznom (i apoštoli boli svetu blázni pre Pána), keď stotožnia sa s národom a sami odopnú sa od lacného a pohodlného pôžitku sveta.

ANJELSKÝ CHÓR odspieva: Pamätaj, človeče! atď.

Spávanie a sny

VIERA (položí ruku na pomník): V spávaní kolotok krvi je slabší a tým oslabne i spona ducha s telom. Duša nespí nikdy, ona žije a pracuje večne bdelá. Vtedy snívame. Sen je čisto duševná práca; keď telo mŕtvym snom odpočíva, duša pracuje nezávisle. A vtedy je duša naša vidovitá. Ona vidí i minulosť i budúcnosť. V duchovnom kráľovstve nieto času, ani jazyka. Duch myslí v obrazoch a hovorí myšlienkami. Preto i sny človeka sú symbolické. Tejto duchovnej reči by človek rád rozumel, preto od jakživa usiloval sa stvoriť si tejto duchovnej, obrázkovej, chinejskej reči grammatiku — Snár.

Srodný so snom je somnambulismus, mesačníctvo, ktoré má rôzne stupne. Tu sa to fialkové, magnetické vlákno, ktoré drží spolu ducha i telo, rozviklá, azda pôsobením mesiaca; a duša, keď to pocíti, že je trocha odputnaná od tela, ako vtáčik z klietky, keď spozoruje otvorené dvierka, vyletí do slobodného. Najsilnejší na svete je duch. Mesačník pojme sebou, ako slimáčik svoj domček, a popne sa ľahúčko na vežu, na kostol, na krov.

Staršie pokolenie na Myjave pamätalo ešte, ako raz o polnoci, pri mesiačku, hlásnik spozoroval chlapa v bielych šatách, keď sa driapal hore na kostol, prešiel sa sem-tam po vysokom krove, hľadel okolinu, ako sadla muška na konárik, obzerala svet, — potom sišiel a hlásnik naplašený pozďaleky za ním. Bol to jeho kmotor. Ráno o 4-tej, keď prišiel k nemu, mesačník už rozkladal svojej žene, jak strašne sa mu snívalo. „Hej, kmotor,“ povie hlásnik „nebol to sen, to si bol ty sám.“

Ak ale putá času nie sú natoľko oslabené, že by mohol takéto krkolomné špacírky vystrájať, predsa môže duch jeho, nazávislý od tela, vstúpiť do bližšieho styku so svetom duchovným, a vidí prešlosť i budúcnosť. Toto sú budní, vidovití ľudia, ktorí z dlane človeka, že by dotknutím prišli do rapportu s duchom, alebo i bez toho, okom preniknú do duše, rozvinú mu budúcnosť jeho, vidia i jeho minulého života deje.

Poet je bdelý somnambul; duch, ktorý sa ľahko odopne od materie a vstúpi do rapportu so svetom duchovným. Vyšší žiaľ oslabí, uvoľní sponu tela s duchom; žiaľ rodí poetu, pokoj srdca prósu. Od otca dedí myšlienku, od matky melodiu. I poet hovorí rád v obrazoch, dialektom duchov. K výšinám sa pnie, ako somnambul. Keď stretne v devuške svoj kontra pól a zaľúbi sa, svet má s ním mnoho roboty. Hrom kde pukne, tam sa celý pochová. Pohýbe okolinu, zarachotí ešte i v oblasti duchov. Odopnutý od materie, od Boha sa neodopne.

V cintori neplače. Čosi mu tam srdce ševelí, čo v cintori obveselí. Chladný rozum pošle obyčajne na prechádzku, že by mu jeho akkordy a klávesy nemýlil. S Bohom blízka je rodina, Otec vstúpil sám do Syna.

Est Deus in nobis, agitante calescimus illo, Impetus hic sacrae semina mentis habet.

Neplače okom. Slzy ducha vyleje na papier. Boh duch, kde oplodnil materiu, povstala mahla, z nej vykľulo sa slnce. Poet, keď si vykreše z duše myšlienku, v hlave rodí sa mu melodia, z nej vyrába pieseň, drámu, k tejto poslednej potrebuje i žiaľ i pokoj.

Nešťastný je, zem ho pevno drží, nedá si ho, večnosť ho ťahá hor. No on a povesť národná nezná nemožnosti nijakej. Všetky princezny odklnúť si trúfa zo zakliatych zámkov.

Nerád baví sa, kde na chlieb orú. Chudobný je, a predsa bohatý. Nie je vždycky doma. Mnoho blúdi po illuminovanom nebosvode, ako po svojom. Smelý je, ako nádej. V ekonomii nevyniká. Nie je držgroš. Spí spokojne i lačný, ako muzikanti, čo večerali len pesničky, zapražené melódiou. Ako Janko Král.

KŇAZ: Čujme slovo života z funebrála večnosti!

ANJEL (číta z knihy):

Dotek s večnosťou vždy blaženosť plodí: duch v mlunnom stroji tela je viazaný, večna mlunom v láske elektrisovaný: láska je napon dotknutia s duchpólom. Večnosť ťa uriekla, príde ti z očú, Keď duchprúd z veľducha z neba ťa ovane, bolo v myšlienke, bolo v krásnej panne. Večnosť svätý mlun, rapport, slasť iskru dá, ktorá tak milunko duše preletuje, či v básni, či v láske a či v nadšenosti, večnosť s časnosťou v Bohu keď spojuje, minúty sú tie, kúštik slasti Tvorca.

2. ANJEL:

Rodného slávička plamenné krýdlo, srdce básnikovo často tam letí, keď tvorí svoje duchovné deti, — keď v básni modlí sa.

CHÓR ANJELOV:

Myšlienky sú lúčdušičky — bez tela, pýtajú sa u básnika do pera. By krásnučké dal im telo, prosia ho, Večna chóry vatrou svätou rosia ho.

ANJEL (solo):

A keď zdiamantí myšlienočky do kníh, a ten plameň večna večne dýše von z nich.

CELÝ CHÓR:

Čí duch ľúbi do večna zálety, vyššie sa rady k nemu klonia svety.

OZVENA:

V minútach lásky duch vo večne brodí, Tak sa z večnosti človek v časno rodí. Z duchvesmíra bohoiskra, z hmoty tela stán, prírody i neba irečitý dedič Pán.

CELÝ CHÓR: Tak slávny rod náš!!

JEDEN HLAS OD HROBU: A my tak neslávni!

VIERA (položí ruku na pomník):

Jak sa človek rodí?

Človek tak sa rodí, ako sa rodil svet — z Boha. Ním živí sme, hýbeme sa i trváme, t. j. množíme, plodíme sa.

Pravečný život rozpadol sa na ducha a na materiu, na mužský a ženský moviment. Boh oplodnil materiu myšlienkou, i povstaly svety. Do raja postavil mládenca a jednu pannu, dva protivné póly, ktoré sa hneď pritiahly a našly v láske.

Čo je láska? Láska je Božský náhon rozpadnutého života, po harmonii v Bohu, túžba za životom v materii. Nápor je to života, negatívneho a positívneho pólu po stotožnení dvoch polovíc k celku, ducha a materie k životu. Je to bdelý sen z večnosti, živá, hmlistá rozpomienka z predzemského života duše, kde boly spojené v Bohu. Teraz sa tu poznali, a oddelené zatúžia po harmonii celku, zatúžia po večnosti. Dvoma krýdelkami ľahšie sa tam letí. Manželstvo je akkord = celý človek. Tercia je muž; milá túžna kvinta je žena. V akkorde ztratia a najdú sa v osnovnom tóne. Láska je teda vznešený nápor ducha ku tvoreniu. Človek nechce sa odkotúľať ďaleko od Tvorca.

Najsilnejšia je láska, keď sa na zemi stretnú duše, ktoré sa už tam v predživote poznaly, — alebo ak sa stretnú dve dušičky, u ktorých sa spona s telom, ako u poetov, ľahko uvoľní, a duša s dušou hneď srastie, ako peň s koreňom.

Dušička keď v dušu vletne, večnosť s večnosťou sa stretne.

ANJEL LÁSKY a ANJEL ŽIVOTA (zjavia sa).

ANJEL LÁSKY (s lukom a šípom):

Jesú na zemi nebeské minúty, z večnosti sladkej, večné okamihy, keď rajské deti dušičky k nám sem citujú v láske, z večnosti na zem. Citujú duchov, lákajú ich dol, ztratený večnosti keď pocítite bôľ, — keď zasnívajú predzemskú minulosť.

ANJEL ŽIVOTA:

Zaostalú duchrodinku vábime k nám dolu, jak boli sme v duchvečnosti, chceme tu byť spolu. Duch po srodných duchoch túži, čo kukajú na zem z večnosti brán; v láske ich volá, v láske im tvorí národný na zemi tela stán.

ANJEL LÁSKY:

Žena Božieho nádoba je ducha, ona oblieka lúč milosti Božej do prírody rúcha. Na dvoch svedkov vtelí sa dušička, vletí v náruč lásky duchtelegrafom, zvábená dol z večna, z večnosti v kolísku; lúč z jasnosti ducha do plienočky rúcha, — oddaná rodičom na milosť.

ANJEL ŽIVOTA:

Za večnom keď smutné zatúžia myšlienky, Duchmlunná sila v nápore totožné póly spojí v jedinký, kde v smrteľných tragičnosti pól mužský sa unišťuje, a tým embryu večnosti život zemský on daruje, — moment je, kde lásky horuje slasť.

ANJEL LÁSKY:

A že ľudia tie dušičky večne, večne volajú, Z večna ony, ako daždik, zhusta dolu padajú. S večnosti keď stromu dušičky ráňame, do tela ich zaklíname. V hriechu počneme sa.

CHÓR ANJELOV:

Zvábia, jak so stromu slávička, ich dol, keď horám spieva slávu zelených hôr; ukážu v láske jablka slasť. A za tú cenu dušička nevinná, ako Evička hadom zavedená, opustí večnú vlasť. Láskou opojená letí z večnej lásky slobody do tela poroby, v zakliate svety — — Už je v klietke úbohá! Keď vytrezvie, keď uhliadne v tele matky vtelená, hriešny časnosti náš kraj, — zalká, jak anjel odpadlý, keď opustil večna ráj. Zalká pozde, ako panna k oltáru vedená… V hriechu rodíme sa!

ANJEL LÁSKY:

V láske nevidný magnét obra silou ťahá nás do večna, ruky nám prúži. A ten rozumu plamienčok maličký ztratí sa v láske, jak para v hrnci, ztratí z múdrej sa hlavičky zbledne, jak kahanček v slnci. Večnosti vnadný dych i Herkula svalí, dynamit ten láme i žulové skaly. Nebezpečné sú tu hate! Horí v ducha vyhni, rozhodí okovy, roztrieska prekážky, jak žabica kameň v ohni. Žiarli strašne, tým strašnejšie, čím viery v ňom iskry menšie. Večnosť vidí! Duchkolísky okamihy, vytrhnutý z časnosti sna. Nenie človek fysický len tvor! Večný duchmagnét večne ho ťahá hor. Darmo mu cestu puto hrudy hatí. No nesmie, nesmie z tela ešte von, aspoň anjela zvábi na zem on, okradne večnosť a obohatí.

ANJEL (solo):

Komu preletela mladosť bez pesničky, devuške u tichej, večitej ihličky, koho neovial nikdy lásky bôľ, — vo večnosti svej nikdy on nebol. Načo jej anjeli krásne očká dali, keď v živote nikdy sladko neplakaly!

VIERA:

V čarovnej sväzi symfonia svetov! Tajomstvá tajné sveta sú to deťom; um nedostihne ich výšky svým letom. Len tu i tu prorok, a viery poeta nakukli trošíčka do tajného sveta, ktorého meštianstvo vytrpel Kristus nám.

(Položí ruku na Ľudovítov pomník.)

Povedali sme, že v duchovnom svete sú i anjeli, duchkandidáti pre časný živoť.

Keď niekoľko osôb položí na stôl ruky, rozvije sa duch, magnetický prúd z onoho modrastého vlákna, ktoré spojuje v človeku ducha zo sveta duchovného, s ktorým vstupujeme do vzájomného styku.

U zvierat, ktoré sú tiež rodinka naša, tento prúd pritiahne astrálneho ducha, zalknutého v materii, ktorý je tiež princip a zárod života, tiež večným, umným a povedomým ku tvoreniu, ale ešte bez sebapovedomia a pre nedokonalosť mozgového systému ešte neprístupný. Pavúk tak tká svoju sieť dnes, ako i za času Mojžišovho. Nedozrelej zeme tvor.

Keď sa v manželstve negatívny a positívny pól spári, vyskočí nielen sperma, ale vyvinul sa spolu i magnetický prúd, ktorý pritiahne z duchovného sveta anjel-kandidáta, tento hneď zaklnie sa do zárod-čoveka, a hneď tvorí si organismus.

To je už háčik k vyšším sfäram života. Že sa miesto duch-anjela kandidáta pre zemský život do Márie Panny vtelil Duch svätý, absolútny Boh sám, v tom nieto nič divného, zákonom tvorenia protivného. Boh priskočil svetu na pomoc, zaklnul sa tiež do astrálneho tela človeka. Bystroumný a zúfalý genius Nietzsche nemusel sa preto zblázniť. Tento vtelený Boh víril potom z očú Spasiteľa najvypuklejšie vtedy, keď v hneve svätom korbáčom vyháňal z chrámu jeruzalemského kramárov, klamárov a predavačov — jak to významne pripomenul váš Milkin.

Sperma je teda idea organismu tela. V ňom je utajený celý telesný stroj budúceho človeka do podrobnosti, a je dedičný, ako v jadierku jabĺčko. Princip života leží v jadierku negatívnom, mužskom. Ono, jak oplodí, zahynie. Hrom, keď pukne, zomre. — Tu povaha tragičnosti; smrťou svojou druhému dá život, v tom druhom uniští seba, ale sa i zachová a preslávi.

V útrobe matky zaklnutý duch, i vedome i umele i majstrovsky, po večných zákonoch života, utvorí si stromček so štyrmi hranočkami. Najskôr koreň = mozgy, hlavičku; z ratolestí po dve nôžky a dve ručičky, na konci list = dlane. Človek je prevrátený strom. Každý strom má svoj štít, každý národ svoj charakter, svoj lik hlavy, zvláštny ústroj krvi. Charakter Maďara je krátko-tlstý, slovanskej rassy dlhší-tenší, u Poliaka najdlhší.

NEVIDNÝ CHÓR ANJELOV:

Vstúp do duší zemských detí, povedomie ľudskej slávy, dôstojnosti krásna! Rozohrej i starca, k samopôrodu zrelého. Hroby, pohradky sú, v nich šestonedieľky k večnosti stonaly; betlehemské sú jasličky, v cintori naše hrobčeky, v nich z Ducha svätého rodíme sa k večnu. Čo tam!… zemské krivdy… Večna dedičovi, v tej by sviesti slzy nikdy nepadaly, nikdy! — A keď i padajú z mutného oka, nevidné ručičky, slnečné ručníčky dolu nám spúšťajú, slzy utierajú zvysoka.

ANJEL (solo):

No nač unovať sa v nebe! Večnosť vpísanú máš v sebe.

VIERA (položí ruku na hrob Ľudovítov):

Najväčšie po Bohu je slovo čeloviek, semä z večna, v času zaorané, najslávnejšia nádoba ducha on.

CHÓR ANJELOV:

Preňho v bok Krista kopiou bodli, v liturgii svätej v statisíc chrámoch zaňho sa cherubín oltára modlí. Pre jeho spásu, pri svätej omši, v nevinnosti kmente, v belunkej kamži, nekrvnou obeťou, modlitbou viery, človeka s večným večne, večne mieri.

VIERA:

Tu, v útrobách matky, zrel mesiacov devät, tomu pomerne na zemi, už v materii svojho tela, k pôrodu večnosti zreje tu rokov sto. Zrelého pohrabné, žalostné kriky odprevadia v cintor po smrti pôrodu. Tu ho zahrobné prejme kráľovstvo, trinásťtisíc kde zrieť bude našich liet, dľa samého Tvorca matematiky. Bo deväť mesiacov: ku tisíc aj dvesto, = jak život zemský: k budúcemu x? — V druhom stupni million liet sedemstotisíc, moment rozvoja trvať bude jeden; keď v zóne tretej ducha Orionov, stupeň duchživota rozvíjať bude sa dvestotridsaťsedem až millionov. Vyratujme život aj neba štvrtého: deväť sa má ku sto rokom = jako moment tretí; k sledujúcemu x? Tu rozvíjať bude sa už čeloviek, tridsaťjedentisíc millionový vek… A k dokonalosti Božskej, len k jej tôni, v siedmom nebi — ročišťa potrebuje dušička, nie tisíce, nie million, mnohé billiony! I to: 74.915, 408.041, 086.596 zemských liet… tu už hodín a mesiacov nezná ani času svet… Nezľakni sa tých čísel riadočka, — v mori večnosti kvapočka. Odmysli minúty prírody rozvoja, jakby na Sahare; — pustá ti večnosť! Preto i človek vyhútal si kalendáre. V čase bez večnosti duchovia pelešia, vtelená večnosť? Bez hodín času ešte smutnejšia. Bo k večnu zárod, krýdlo v rozvoj ráje, minúta je.

CHÓR ANJELOV:

Mizerná dušu zarytá v chlebe, čo necíti večnosť v sebe.

VIERA:

Ston umierajúcich je ston rodičky, ston Bohočloveka. V smrti rodíme sa v Kristu, On je večný život náš… On — ten v povestiach tušený Syn, ten potupený, najmladší, najmilší, čo poprosil otca, by pustil i jeho vyhľadať zhynulých v cudzine bratov. Čo potom zakliatych odklína v boji ťažkom so šarkanom, na Golgote umiera. Mŕtvy ľahne v hrobu chlad, v ňom roztrieska kliatby hrad; oslávený vstane hor a víťazný skončí boj. Nadvláda hriech šarkana, oslobodí mesto; v zakliatych zámkoch oslobodí sestry, a skamenelých obživuje bratov, mu zlých, — Kristus. — Duch náš sa k večnému tam počal životu, keď Božieho Syna viedli na Golgotu. Ťažký bol zárod nás! Tak ťažko počal nás!

CHÓR ANJELOV:

Ťažko rodí telo telo: no rodenie ducha z ducha preniká bôľom svet i nebesá!

(Viera zpoza pomníka dvihne veliký kríž, na ňom rozpätý Kristus, doranený, dokrvácaný s prebodnutým bokom; drží ho do vysoka.)

VIERA:

Hľaď len na Božieho Syna! Jak prišla Jeho hodina, a duch už pracoval, keď na kríži v krvi rodil človečenstvo, a opona hmoty treskom v chráme pukla, v pôrodu mukách bolestne zastonal: (Všetky hroby, chóry duchov hromovitým hlasom:) Bože môj!! Bože môj!! preč’ si ma opustil!!

(Pausa. V pozadí spustí sa veliká opona, na nej vyobrazené Slovensko. Kriváň, okolo moc domkov. — Počuť ďaleké hlasy.)

Bože môj! Bože môj! preč’ si ma opustil!

VIERA:

Tak ťažký bol pôrod nás, Boh bolesť pôrodu ni tu neodpustil, mnohá jak rodička, i On — smrťou platil, nový život náš: — ťažký bol pôrod nás!… My večné sme dietky kríža: (Dvihne kríž vysoko.) Tu sme sa v bôľoch rodili pre večnosť.

(Zvon v cintori zazvoní.)

CHÓR ANJELOV:

Jelici vo Christa krestite sia, vo Christa ablekoste sia. Hallelu Jah! (Tri razy.)

(Pod spevom mŕtvi políhajú nanovo do hrobov. — Chór s kňazom opustí cintor. Ostanú len Viera, Láska, Nádeja.)

VIERA (položí ruku na pomník):

Načo rodí sa človek na zemi?

Najväčšiu moc svojej všemohúcnosti dokázal Boh nie v tom, že založil telesné i duchovné kráľovstvo vesmíra, že stvoril slnká hviezdy, človeka národy; — najvyššiu moc svoju dokázal v tom, že v týchto svojich slávnych svetoch stvoril a ustanovil i smrť. Smrť je kľúč večného progressu, teda kľúč života večného. Bez smrti všetka sláva sveta prezradzovala by slabého, impotentného majstra. Ako je múčné zrnko hodno sto millionov, tak sa smrť môže páčiť na million milliard. Na viac! Smrť je prechodný moment k vyššiemu stupňu života. Večitý postup, večitý progress, večitý rozvoj, večitá historia života, je historia všehomíra.

Každý žobráčik, keď pozre na hvezdnatú oblohu, má právo očakávať, že on túto slávu Božej práce videť bude zblízka. Ináče celá sláva a stroj oblohy bola by nemravná hlúposť, bez Boha, bez múdrosti lásky.

NÁDEJA:

A keď už počnete ku smrti pracovať, duchčlovek začne sa z tela vylamovať. Rodenie je v smrti duchhudby sedmička, cez ktorú bolestne, zmúteno, žalostne do veselšej smutná láme sa pesnička.

LÁSKA:

Človek, keď sa v smrti mučí, Duchom svätým zastínený, v sviatosti krstu bez muža splodený, — k večnosti pôrodu pracuje on. Bôle sa oznámia, ohláša hodinu pôrodu. Maternica tela, organismus času, už dozrela; buď nezrelá — rozletela, duchosoba von je z nej. Viera, posol večna, už naň čaká na večnosti brodu. Rozplačú bôle zľaknutú rodinu, — namestia periny, svet už točí sa mu, podušky shľadajú, honom natriasajú slamu, — ustelú lože — ľahne — vzdychá: Bože! Bože! Príde nápor — prídu bôle — ešte jeden… Krátky pokoj, zas čerstvý bôľ, slabší nápor — studený znoj. Plač, krik, slzy kol postele… Vzdychy, hyky v každom kúte, opona sa chrámu puká, embryo večnosti sa už vylamuje, zemská sirota ruky zalamuje… Hrozné minúty, keď večnosť rodí! Tu i viera, čo vždy dúfa, hneď sa úfa, a hneď zúfa; rozum obledne, zastanú myšlienky, jak Elene Soltýsovej pri smrti Boženky.[1] Oddych… Sily sbiera nepohnutý… Posledný nápor, bezcitný nával, boj, ešte jeden — príjemný bôľ — mŕtvy znoj. Už trhá sa materia tela, jako tma pred zorou slnca, ani v svete, ani v nebi Buncá. Tichučký ston, večna zory, sladký moment, — už zas porodil — z tela vylomil… Ružu rodia tŕňa prúty, z hrudy si už vyklnutý, veselý vyskočíš z milých minút, zo hmly času, jak malá tercia, keď popne sa o polhlasu, jako do vianočnej adventná pesnička.

NEVIDNÝ CHÓR ANJELOV:

V bôľoch smrti keď sa borí, dušička to v ohni horí. Tvár ručičky v slzách spiera, plameňom si ich utiera, krásna chce byť, chce byť čistá, ku Veľkej sa noci chystá.

VIERA:

A keď už pohne sa äterbrod večnosti a nastúpiť večnú cestu rozklátia sa ätera prúdy, vlny sa časnosti vôkol rozdýmajú, jako keď paraloď od prístavu pohne, trám, armary, stoly, práskajú, pukajú… A tie zvony potrhajú, večný marš ti vyhrávajú: plač pohrabný, moll sú tóny, zvon hneď mäkko, tvrdo zvoní. Niekdy hlasy zamĺkajú, vetry mu ich uchytajú; a zas forte, zas v piano, vkrádajú sa tiež do večna, tam im hlasy vymierajú. No hneď vrátia sa veselí, večnosť trocha že videly. Dedinke svej ohlasujú, že si už oslobodený.

VIERA (položí ruku na pomník):

Zem naša je zakliaty zámok. Dušičky naše sú zaklnuté, v materii nebeské princezny, írečité dedičky večnosti. V národnej povesti zakliata do potvory sestra prosí brata, aby jej odťal hlavu, a ona hneď potom zmení sa na krásnu princeznu, oslobodenú od kliatby.

Len dve nohy nedávajú ešte nároku na dôstojnosť človeka. On sa musí znovu zrodiť, svojou kultúrou, ktorú rozvíja sám zo seba, a postupne zreje. Príroda netrpí skoku. Kvapná cudzia kultúra je vianočný stromček bez svojho koreňa. Ako na pr. kultúra Japoncov, bez boha, bez morála. Darmo upletieš z čistého hodvábu pavúkovi mrežu. On chce len pavučinku svoju. I plánočka, nech len zrela a dozrela na svojom pni, dosť je chutná.

Človek má v časnom živote mnohým potvorám poodtínať hlavy. Lebo človek je súhrn všetkých zvierat. Indická povesť povstanie človeka vysvetľuje takto: „Boh zo všetkých zvierat po jednom vložil do kotla: tigra, líšku, šťuku, vlka, slávika, holuba, zajačka, ľva, hada, orla… vložil do jedného kotla, a z toho uvaril sa človek.“ Výzeamné!

Vskutku, všetky strasti, i nízke i vznešené, majú vo zveroch svojich repräsentantov. Šťuka je nesýta, vlk vraždí, líška je ľstivá, had podvodný, tiger ukrutný. Slávik je hlasovír, fonograf; on svoje melodie nevymyslel v háji, on tak, ako poet, vznešené svoje mysle a city pamätuje z večnosti.

Kultúra národa má tieto strasti v človeku nie vykoreniť, ale skrotiť, zachovať a povýšiť. To je úloha i národov. Angličan a Germán na pr. repräsentujú v národoch šťuku, Maďari páva, Slovania holuba, Židia kavku a pijavicu atď. Skrotiť možno už i krokodila. V divých národoch líšky, hadi, tigri sú ešte dobre zdraví. Slávika nezastrelíme v háji, strastný spev jeho povýšime v symfonie, v opery, piesne.

Hriešna je poľovačka na neškodné zveri, z passie. I ony sú tak dobre Božie deti, ako my. Sám v sebe máš každý čo loviť; nezastrelil si ešte svojho vlka, svojho medveďa, a ideš strieľať divé kačky. Peter Veľký nikdy nepoľoval. „Kým mám na svete jedného nepriateľa, nepôjdem strieľať jeleňov a zajacov.“

Škaredá strasť nedá sa pokryť peknou. Angličan nepokryje sebectvo svoje bibliami. On v nedeľu ide do chrámu modliť sa. Indiánov pošle na krov kostola, aby polievali chladnou vodou, že by on mal chládok. A tí neboráci pražia sa na slnku, ako kúštik slaniny. Až na neuverenie, jak zverská je ešte tá civilisácia! Len pri pluhoch nájdeš ešte pokrsteného, ktorý za zlato nepredá dušu.

V zápase s týmito mocnými potvorami v nás človek, kandidát večnosti, zrodiť sa má nanovo. Bez takejto borby život na svete nebol by životom, len akási neosolená omáčka. Život bez strastí bol by more bez vetra, barina mŕtva, po ktorej by paroloď historie nemohla krájať vlny. Strasti sú víchor, čo morom hýbe, rodia vlnobitie. Strasti sú búrka, čo povetrie čistí. V búrkach rodené národy a ľudia sú pekní.

Mnohé zemské deti, ktoré tu zašpinily dušičku svoju a neoprali, utopili si ju v šuminách zlata a pýchy, — nezrelí do vyšších sfär, repetovať budú časnosti školu v reinkarnácii.

Takto sa duch človeka čistí vo večitom zápase nízkych a vysokých strastí, a vyklína k vyšším poletom, k vyšším svetom, kam človeka ženie vyšší náhon.

Život ducha je večitý postup, večitý progress, večitá borba, túžba po slávnom návrate z cudziny, domov z boja a dissonancií života do harmonie s Bohom.

LÁSKA:

Jak Boh duch samého seba, nie z druhého — sám zo seba, od večnosti večne rodí, — bez muža, bez ženy, nikdy nepočatý; sám svoj Otec, sám svoj Syn, sám svoj Duch svatý: tak do večna, sám, sám seba, sám zo seba rodí človek, rodí v smrti, z tela času v oblasť nekonečna. Najprv z Boha počne v útrobách sa ženy, zo ženy zrodí sa duch telom odený. Vo večne princom bol, na zemi je ničím. No v čase už, sám, sám seba, sám zo seba, v bôľoch smrti rodí ďalej k stupňom vyšším, sám svoj Otec, sám svoj Syn, už z Ducha svätého bez muža počatý, — trojjediné líce, tôňa toho, čo tu bol na kríži rozpätý, obraz Trojice. Smrť, babica mu večnosti… Vo skale Arimatskébo maternice nechá kosti.

ANJEL (medzi hroby. Solo):

V oslávenom tele, v ktorom Boh Syn vstal, v tele, v čistej Panne, bez muža počatom, ktoré nepodľahlo Pilátovým katom, — Ho už ani jeho apoštol nepoznal.

VIERA (pristúpi ku spiacemu Valibukovi):

Človeka hľadáte, poznajte mu vieru. Prijmite v spomen anthropomeru.

(Podá kríž spiacemu Valibukovi.)

VALIBUK (vo sne objíme kríž):

Zachovaj nás… hynieme!

JEDEN SKELET (vstal z hrobu, v bielej plachte):

(K Viere.) Čo hľadáš v mŕtvych krajine? Kto si?

VIERA: Viera. (Ukáže mu v ruke slniečko, prikryté florom.)

SKELET: Tmavá si, jak môj hrob.

VIERA:

Oko viery i vo tmách vidí. Neveriacemu i v slnci tma.

SKELET:

Moje ideále vypila mi krčma, moje vyššie snahy ubily karty, rozum som dal do arendy, srdce založil v bordeloch. Zlaté minúty života prefajčil som. Ach! keďby len to echo nešlo s nami za hrob! V školách lumpoval som liberálnu äru; za cenu patriotismu vzali mi tam Boha, Krista i vieru. Do hrobu mi ostala tma. Za jednu iskričku dal bych svet!

VIERA:

Maj ju hneď! — Nádeja!

NÁDEJA (príde a so slnka viery ukloní čierny závoj. — Jasné svetlo).

SKELET:

Svetlo vidím! Jasné je! (Žalostne.) No mňa neveriaceho nehreje.

VIERA (zavolá):

Láska!

LÁSKA (príde, srdce šípom prebodnuté).

SKELET:

Ó jak milé svetlo, ohňa lásky vlietlo v ducha môjho! Jak sladko hreje, život nový leje v údy nové!

VIERA:

Čos’ bol v zemskom živote?

SKELET:

Najprv študent; potom kúštik muzikantom.

VIERA:

Jak ti bolo, svetlo keď ti žitia haslo?

SKELET:

Teraz mi jasno. Trpel som, jak mať, keď rodí. No lásky a smrti sladké sú bôle. Len harmoniu mi dissonancia hriechu i tu kalí. V živote len zmúteno zvonila; ach! — tu bolí!… Keďby len to echo nešlo s nami za hrob!

VIERA:

Blažen, kto v svete úzku cestu volí. No milosť Božia pre Krista veliká.

SKELET:

Ó, povedz ešte raz, milosť Božia, pre Krista! Jak sladké to slovo, Bože môj! Aj! prestal mi hriechu bôľ, jako keď z vredu čierneho von vyskočil biely znoj. Ó, život! život cítim nový! Ach! je Boh! Všetko mi to svedčí; márna nauka všech účilíšť; svedčia mi srdca môjho reči, je Boh! i ja už nie som ništ. (Žalostne.) Ach, že hriechov mojich čierna záclona hatí mi cestu do Božieho lona! Ach! jak zase — hryzie, ach! — — jak bolí!

VIERA, LÁSKA, NÁDEJA (odspievajú):

Gospodi, pomiluj! Gospodi, pomiluj! Gospodi, pomiluj! (Tri razy.)

(So skeleta padne pohrabné rúcho, stojí v oslávenom tele.)

ANJEL CHÓRU:

Trojice sviataja i nerozdielnaja! Upovanie moje Otec, pribiežište moje Syn, pokrov moj Duch svaty; Trojice sviataja, slava Tebie!

(Celé videnie zmizne. Ostanú len hroby s vylúčenými.)

SVETOZÁR ŠELMA (prebudí sa a pretiera oči):

Aj spím, aj nie. Slávny sen! V cintori prednáška. Zory sa už zobúdzajú, tône noci utekajú, zo tmy vyplieta sa deň. V cintori krásne je, čoho tu niet, — čo si, jak svojinu, vzal vyšší svet.

MIL. DOBROTA (zo sna):

Viera! daj viery!

ŠELMA:

Smutné v hrobitove, že tu hnijú hlavy, Božej svojmu rodu nezažaly slávy. Odrodilstva žertvy, živí boli mŕtvi. Smrť? — Večnosti je babica. Telo? Duchčloveka maternica. Keď bôle k večnému pôrodu nastanú a telo sa rozborí, maternicu hrobár v rakvi do už vykopanej jamy schystanými motykami flegmatickým rýľom, potúžený vínom zakope v cintori. „Sreťan pút!“ dá duchu kňaz. — A pohrabní muzikanti na veži pri pálenom veselo, jak na krštení, vyzváňajú marš lúčenia so zemičkou touto. —

Nikdy som nevedel, čo znamená v akkorde malá plačúca tercia. Len pol tóna dohora — nemá kedy ani slzy utreť, už usmeje sa veselo, jak z noci do dňa.

To pôrod náš v smrti. —

Žiaľny pohľad na slovenský cintor, či takýto hrobový, či ten živý. Koľko sľubných tu síl tleje! Koľko rozvitých v živote, vo večitej tôni!

Mnohá drahá perla, čistučkej jasnosti leží na dne morskom, nik ju nevymámi; mnohý Tatry kvietok kvitne v samotnosti, dych jeho vonný len horám je známy. A ten drahý kameň na dne v morskom blate akú mal by cenu v politúre, v zlate! a ten kvietok vonný, v tej pustej doline, k jakej by sláve bol slovenskej rodine! Vekové preč plynú, míňajú sa, minú, tie talenty naše hynú, hynú, hynú. Naši dňové vše sú bledší A junáci vše sú redší.

(Z dediny počuť: sviňský pastier trúbi, kraviar plieska bičom.)

SPIACI ŠTUDENTI:

Soberme sa, svitlo už. (Povstávajú.) (Shromaždia sa okolo kríža v cintore, bozkávajú.) Pomôžme Mu trpeť, nech je nie vždy sám; veď i On pomáha, pomôže trpeť nám!

MIL. BDELÝ:

Bratia! mal som slávny sen. Prednášky v cintore. Budem vám rozprávať.

VŠETCI:

Veď i ja sníval, a to veľmi živo, to isté.

DOBROTA:

Ja lúčim sa s vami… S Bohom! Do videnia!

DRSNATÝ:

A kdeže?

DOBROTA:

Do neba. Pomodliť sa za rod.

ŠELMA:

I ja odštiknem sa od vás.

DRSNATÝ:

Nuž a ty že kde?

ŠELMA:

Do pekla, malú vizitu.

DOBROTA:

Ale, Svetozárko, kdeže to? kde?

ŠELMA:

Do pekla. Doznať chcem: Koľko času potrebuje motyka, aby si hriech vykopal svoj hrob.

DRSNATÝ: Sedem striel tomu do materi! Keď sa nám takto trápil a nič pre nič. Bouprisám, bych všetku pyšnú holotu zahnal na Sibír, nech by sa to tam civilisovalo.

(Odídu z cintora.)

VALIBUK: Stojte! azda sa nám šťastie usmeje. Hľadáme po svete človeka. Vidím zďaleka kohos’?

DRSNATÝ (hľadí do ďaleka): Čo je to?

VALIBUK: A čo sa ti zdá, že je?

DRSNATÝ: Ľudia.

VALIBUK: Uvidíme. Forma je tu.

(Príde hromada opilých kortešov.)

BUBENÍK (zabubnuje): Kto dá hlas za ablegáta Kulifaya, každý dostane po 20 korún i liter pálenky. (Zacifruje na bubne.)

DRSNATÝ: To nie za nás. Vopred! (Odchodia.)

VŠETCI (spievajú):

Kroky na Golgotu, bôľne k sláve chody, bez kríža v kríži zúfalstvo sa rodí. Mužne trpme, biedni chudí, čo nám súdi zúfalec veku, súd jeruzalemský.



[1] „Živena“, Almanach 1886.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.