ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodila sa na slovenských horách, z ktorých duje ľadový vietor. Narodila sa v zime, na tvrdých skalách a okolo nej stálo vtedy už veľa starších. S nesmiernou úctou sa dívala na ich prevysoké hlavy, ktoré splývali s čímsi velikánskym belasým, čo bolo nad nimi. Ba sa to dozvedela iba neskôr, že to belasé bolo nad nimi. Sprvoti si myslela, že klenba je položená na vysokých hlavách starších, že ju ony držia a podopierajú.

Pomaly však vyrástla a už bola vyššia ako skala za jej chrbtom. Ba bola už vyššia ako žltý kvet na boku. Ako ten žltý kvet, ktorý tak rýchlo vyrástol a teraz tak smutno kloní hlavu. Vädne, povedali jej starší, ale ona tomu nerozumela. Bála sa spýtať, čo je to vädnúť, lebo bola rada, že sa starší k nej prihovorili, a nechcela zneužiť ich láskavosť. Až neskoršie si to vysvetlila, vtedy, keď žltý kvet jedného rána zmizol. Darmo ho hľadala okolo seba, nebolo ho nikde. Len keď sa obzrela, videla, že sčernetý, leží v nízkej tráve.

Ale vtedy už nebolo času starať sa o žltý kvet. Do slabých vetvičiek malej jedle zaboril prsty jesenný vietor a ona sa s údivom dívala na čierne nebo, po ktorom sa v divom letku predbehovali velikánske oblaky. Prvé oblaky, znamenajúce zimu, hovorili starí. Ale to už neboli len prvé oblaky, to už prichádzala za nimi sama zima a jedlička sa raz ráno zobudila na to, že na jej sviežich ramienkach noc poukladala čosi biele a ľahké a teplé. Padol sneh, počula, ako sa rozprávali tí, čo mali hlavu vysoko nad ňou.

Prvý sneh v jej živote. Prvý sneh. A potom sa už často opakovali tieto zjavy. Zvykla si na slnečnú jar, na teplé leto s mnohými kvetmi, na jeseň a zimu. Ba zvykla si na to, že už nie je malá a že pomaly dosahuje hlavou starých nad sebou. Stala sa tiež jednou z nich, jednou zo starých.

Potom jednej noci prebudila sa hora na zvuky, aké ešte nepočuli tu ani najstarší. Čosi klepalo, búchalo, pískalo. Strieľajú, šepkali si poplašené jedle slovo, ktoré vypustil starý smrek. Strieľajú, hovorila jedľa svojej susede, ale nevedela presne, čo to má znamenať. Ani ostatné nevedeli. Len sa dívali na pomarančové plamienky a počúvali zvláštne zvuky.

Potom k nej prišli dvaja ľudia. Čímsi ťažkým ju udreli do boka. Bolelo, krvácalo. Jedľa cítila, ako sa nakláňa na bok. Chcela sa vystrieť, narovnať, ale vtom už aj padala k zemi. Kŕčovito sa chytala konármi o konáre susedných jedlí, ale pád bol strmý a ona sa naraz našla na zemi.

Odvliekli ju ďaleko od miesta, kde vyrástla. Tu zbadala, že nie je sama. Ležali pri nej sestry z vysokej hory, boli poukladané do radu a chlapi pracovali okolo nich.

Pomaly sa dozvedali, že z nich stavajú záseky. Že ich zoťali slovenskí vojaci, ktorí bojujú proti Nemcom. A že ony teraz tu budú chrániť slovenské dediny a doliny.

Tichá noc bola nad nimi a jedľa rozmýšľala vo svojej samote. Bolo jej clivo za domovom. A divné myšlienky jej prichádzali na myseľ. Divné myšlienky, nevé myšlienky. Divné veci, nevídané veci.

Potom prišlo ráno. Ráno, ktoré našlo už inú jedľu pod slovenským nebom. Jedľu, ktorá viac nesmútila za svojím ďalekým domovom, ale ktorá stvrdla a bola hotová klásť odpor aj tej najtvrdšej nepriateľskej oceli, aby jej zabránila vstup do dolín a hôr, na ktorých vyrástla a kde žili jej sestry.