Zlatý fond > Diela > Starobylé zvyky slovenských roľníkov pri poľnej práci


E-mail (povinné):

Stiahnite si Zvyky, piesne, porekadlá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Socháň:
Starobylé zvyky slovenských roľníkov pri poľnej práci

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Michal Belička, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Marián André, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov

I. Prípravné práce na poli

1. Povážanie (hnojenie)

Roľu treba povážať

Aby roľa niesla žiadúcnu úrodu, musí sa obrobiť: na jar a v jaseni poviezť hnojom (trusom) a zaorať. Slovenské porekadlá o tom hovoria: „Ak rolu nepovezieš, s role neodvezieš“, lebo „Kde sa pováža, tam sa rodí“, len „Kto polia hnojí, dobre stojí“ a „Čo sa do dobrej zeme zaseje, všetko býva dobré“. „Zlá to gazdiná, čo slamu páli“, teda „Hnoj hore komínom vyháňa“. Ktorý gazda svoju roľu nepohnojí, nemá ani z nej osohu. O takej roli sa vraví, že „Tú len vtáčence povážajú“. O chudákovi, čo nemá si čím pohnojiť svoju roľu, hovorí porekadlo: „Pán Boh snehom hnojí pole chudobných ľudí“, ačkoľvek „Sneh dubnový (aprílový) ako mrva pohnojí“, už i „Únor (február) bíly, pole síli“. Preto vždy zostane pravdivé porekadlo: „Hnoja kus, — krajec chleba.“

Pranostika a obyčaje

Pranostika ľudová varuje, že: V piatok nevozia hnoj na roľu, lebo potom búrka bije úrodu v poli.

Na Myjave gazda chystajúc sa na jar po prvý raz zapriahnuť statok do poľnej práce, gazdiná ide do maštale a tam strhne s hlavy volom alebo koňom retiazky, uviaže na ne svoj ručník s hlavy a za tým ručníkom vyvedie ich z maštale a drží ich, kým sú do voza nezapriahnuté.

V Terchovej (v Trenčianskej), keď na jar vezú prvý raz hnoj zo dvora na roľu, zapichnú doň zelený jedlový vrchovec, aby sa siatie zelenalo. — I na Myjave gazda tým cieľom zapichuje do hnoja zelenú vetvičku jedlovú, z nej si podperí aj klobúk a koňom zastrčí za ohlávku (kantár) i na postroj (šíre), alebo volom na jarmo. — V Orave zapichujú do hnoja, ktorý po prvý raz vezú na roľu žíhľavu, aby úroda bola taká plodná ako tá žíhľava. — Aby zbožie bolo dobré, nevoz hnoj na roľu v piatok ani v sobotu! — S každým vedrom (okovom) hnojnice vyteká pol zlatky do blata ulice (Bošáca).

Ešte porekadlá

Hospodárovi a lekárovi nesmie sa nič hnusiť.

Nehodno je hnoj z jednej dediny do druhej prevážať.

Vápno činí otcov bohatými, ale synov chudobnými. (Snáď že toto hnojivo zem razom ku vydaniu veľkej sily napruží.)

Čo naši predkovia nerobili, ani my to robiť nebudeme. (Hovoria zaostalci proti novotám.)

Keď muž ženu ubije, to akoby gazda zem poviezol.

Si ty chlap — hnoj voziť!

2. Orba (oračka)

Vyrábanie rolí z lesa u Slovanov

Starí Slovania boli roľníckym národom už v pradobe. Hospodárili na stepách ruských, ale množiac sa usádzali sa v Polesí na lesnej púšti v strednom Rusku. Tam svoje role vyrábali si z lesa — ohňom. Jestli so pňa stromu olúpa sa kôra, strom vyschne. Vyschlé stromy na jar vypálili a na tom mieste potom zem orali. Rimania neznali tohoto spôsobu vyrábania zeme, ustúpili pred lesy Korsiky. Ani u Germánov toho nebolo, naučili sa tomu od polabských Slovanov a prenikal ďalej na západ Európy. V stredoveku potom už všade pálili lesy. Tak hospodárili Francúzi ešte v XII. storočí.

Orať zem, z lesa vyrobenú, bolo, rozumie sa, o veľa ťažšie, než sypkú na stepu. Tu by sa pluh polámal, preto bola tu potrebná socha. Slovania znali súčasne pluh i sochu.

Raž (žito) sa nekosilo ani nežalo, lebo toho ešte nebolo treba. Klasy len strhávali. Nakoľko potrebovali slamu na strechy a na úle, natrhali si hrsťou a pozostalú na koreni slamu pálili, ako to ukazuje i názov úhor = uhorená, ohorená zem. Dnes úhor, úhorom ležiaca zem znamená odpočívajúcu zoranú zem, roľu. Česi zovú takú zem úlehla i príloh, Slováci ju volajú úlohom (nom. úloh) v (jednom úlohu), ale i prielohom (nom. prieloh). Rozdiel je, že pod „úhorom“ rozumie sa roľa, odpočívajúca jeden rok, kdežto pod „prielohom“ pustú nezasiatu viac rokov odpočívajúcu i zanedbanú roľu. Úhoriť znamená teda úhorom alebo prielohom ležiacu zem orať. Prieloh rozoráva sa do skladu a keď sa druhý raz orie, to sa odvracia. Prielohom ležiaca zem zovie sa i ladom (nem. die Lehde), od toho potom sa povie o prieložnej zemi, že leží ladom.

Pluh

Pluh složený je zo dvoch hlavných čiastok: z pluha a koliesok. Na pluhu je hriadeľ (Turiec, hrídel — Bratisl., hradzel — Zemplín), na ktorom s patkou (Bratisl.) pripojený je oplaz (Bratisl., Turiec, plaz — Bošáca) so železnou doskou, orným železom, pripiatym šróbkou na spustenie dosky, zvanej stlpice (Bratisl.). Na orné železo pripevnený je lemeš (Turice, Liptov, Nitra, Zemplín, radlica — Bratisl.) oproti lemešu je čriezlo (Turiec, čeriezlo — Trstená, čerislo — Zemplín). K hriadlu nadstavené sú i dve nohy (Turiec, rúčky — Zemplín, klače — Orava, Bratisl., kleče — Nitra) s krivicou, krojidlo a kluče (kluč — Zemplin, formánek — Bratisl.)

Pluh vezie sa na pole a prenáša sa pri oraní s miesta na miesto pomocou vlačušiek (Liptov, svlačuhy — Turiec, svlačušky — Bratisl., vlaky — Zemplín). Teraz má však na to dve plužné kolieska (Turiec, kolečka — Bratisl., koliata — Trenčín, kolčetá — Zemplín) s ojíčkom (rúdkom — Bratisl., ojcom — Turiec) ktoré je na hriadlí prikapčané háčkom (Zemplín, hákom — Bratisl.) a závlačkou (Bratisl.) Medzi oskou a hlavičkou plužných koliesok v prostriedku je zavesená železná obruč (nahanačka — Bratislava), do ktorej hriadeľ sa stokne a zachytí svorníčkom (v Turci húžva) do dier, na ňom tým cieľom navrtaných, aby sa docielilo voľné pohybovanie sa pluha. — Kolieska točia sa na oske. — Ku pluhu patrí ešte styk (Orava, Turiec, otka — Bratisl.), ktorým oškrabuje oráč zemou zalepený lemeš. — Doposial ešte zachovaly sa pluhy čisto drevené. — Miesto koliesok užívaly sa krpele i krpadlá zvané.

Brána a válok

Role sa rovnajú, bránia (vláčia) železnými bránami. Brána má 6 — 8 lát (odbránky — Bošáca, hradky — Hor. Orava), ktoré sú dvoma doštičkami, lopatkami (láncok — Orava) v dlabách vopchatými spojené. V podbránkach zapravené je 30 dlhých železných klincov (zuby — Bošáca, bránky — Orava). — Prv bývalý brány len čisto drevené. Na rovnanie (bránenie) pola a lúk užíva sa i smyk. Driev bolo dva metre dlhé porisko, na ktorom boly poprivazované haluzy, tŕňa, spletené pri porisku ako prútie na plote.

Po zbránení pole sa valkuje (guľa) válcom, aby potom pri podkášaní zbožia neboly hrudy. Na válku je rám, oje a ramená.

Porekadlá

Kde bol úhor, tam sa dobre rodí.

Dieťa z úhora.

Nemá ani zuba do brán.

Veď mne tiež kozy neorú a capy nebránia.

Ide to s ním ako s bránou do hory.

Nemá ani zuba do brán (zlý hospodár).

Kedy treba orať

Na jar je oranie a osev hlavnou prácou poľnou.

Na oračku teší sa každý sedliacky mládenec, preto takému šuhajovi v Súľove je žiaľ, keď musí pred jarou odísť na vojnu:

Ide jar, ide jar, — idú chlapci orať; ale ja nepôjdem, musím maširovať.

Záhony (hony, pole, role) sa najprv poúhoria a potom pod siatie zorajú.

S menom Mateja (24. februára) súvisí počiatok poľných prác našich roľníkov, lebo jarná orba v južných krajoch začína sa v priaznivom roku v ostatných dňoch februára, v stredných krajoch v prvých dňoch marca, v severných krajoch však začína sa jar a teda i orba až v polovici marca, takže na Dolniakoch orba sa už končí, pokým na Horniakoch ešte sa len počína. Ovšem pri nepriaznivej povetrnosti orba sa všade opozdí.

Na samého deň Mateja nezačínajú orať, lebo je to „nešťastný deň“, ačkoľvek „Matej je vesny (jara) nádej“. Ak na Mateja ozve sa vítaný hlas škovránka, vyťahujú gazdovia pluhy, lemeše a čriesla. Je to tiež dobrým znakom, keď na Mateja škovránok pije z koľaje. A roľnícke deti vítajú škovránka s vyvolávaním:

Ori, ori, sedliačik, ak nebudeš orati, budeš na rok žobrati!

Za zlý znak pokladajú hospodári pre nastávajúcu orbu, ak by na Mateja mrzlo a na Hromničnú Maru (Očisťovanie P. M., 2. februára) voda na koľajoch bola stála.

Čas príchodu jara prorokujú i podľa doby padania listov so stromov. Ak v jaseni skoro padá so stromov list, prijde skoro zima, ale i driev pominie a bude včasná oračka; ale ak naopak skoro list so stromov opadá, potom sa všetko opozdí.

Porekadlo však hovorí, že: „Na Gregora (12. marca) každý sedliak leňoch, ktorý neorie“. A staré porekadlo české určuje: „Od jedenástej nedele po Kristovom narodení (teda asi od 6 — 12. marca) oraj!“ Preto „V marci už pluh aj zem ryje a zima ešte žije“. Napriek tomu orba prevedie sa v marci, o čom i porekadlo hovorí, „O Gábore (24. marca.) i ostatný sedliak ore“ a iné svedčí, že „Keď v breznu (v marci) sa pluha lapajú, v dubnu (apríli) ho stáť nechávajú“. A „Keď brezen orie, duben odpočíva“, t. j., keď v marci roľník skončí orbu, v apríli už odpočíva, menovite už i preto, že keď v marci bolo pekné počasie, nasleduje v apríli zlá chvíľa. Ak na Gregora medzi oraním v brázdach voda tečie, možno úfať sa dobrému ovsu.

Pranostika a povery s ňou spojené

V Terchovej medzi pašiami Veľkonočného týždňa nechodia po prvý raz orať, lebo to sú vraj nešťastné dni.

Na Myjave tvrdia, že na Veľký piatok nie je dobre zem hýbať (orať), žeby nastala neúroda na poli. To preto, že vtedy pán Kristus odpočíva v zemi.

Na Jozefa (19. marca) ide (už len vraj) vdovicin pluh zo dvora (najposlednejší). Preto porekadlo i hovorí: „Na Jozefa i vdovicin pluh ide orať.“

Pred Ďurom (24. apríla) v Terchovej netlčie sa hrudie na roli, aby búrky nebily úrodu.

Strnisko v auguste kto si preoráva, ten na rok budúci darmo neustáva. Lebo „Jasenné oranie (je ako) polovičné hnojenie“.

V pondelok nedobre začínať prvú oračku, nebude dobrá úroda; preto napospol začínajú orať len v utorok.

Ako treba orať

Dobre a správne orať nie je tak ľahko. O tom nám i porekadlá rozprávajú, že „Nie každý je oráč, čo pluh v ruke drží“. Ku tomu treba zkúsenosti i rozumu, lebo „Ratajov (oráčov) rozum i za pluhom chodí“; i to je pravda, že mnohý „Rataj (len) za pluhom rozum sbiera“. Lebo podľa písaného návodu orať nemožno, veď i porekadlo vraví: „Nedarí sa z písma oráč, ani z knihy kopáč“. Tak je i to isté, že „Komu kniha, tomu kniha; komu pluh, tomu pluh“. Konečne „Každý orie, ako môže“. Nuž „Pane Bože, pomôž tomu, čo nemôže!“ Taký neonakvý oráč vyhovára sa v Liptove na volky ešte i v pesničke:

Orali by moje volky, orali, keby mali pohoniča z Oravy, ale majú pohoniča z Mokrenca, nedoorú moje volky do konca.

Takej obce menom „Mokrenca“ ani nieto; z toho teda vidno, že je to len výhovorka.

Orať sa má hlboko, jestli zem má dávať náležitý úžitok a na to majú Slováci svoje pravidlá v porekadlách: „Oraj brázdu úzku a hlbokú, ak chceš mať vážne snopy na toku (na polohumnici)“ a „Keď je brázda hlboká (to je potom na nej) i slama vysoká“. Z toho nasleduje: „Hlboká brázda — vysoký chlieb“. Preto, keď „Hlboko oráš, hlboko si chleba krájaš“, a „Čím hlbšie orieš, tým hrubší krajec chleba si odkrojíš.“ Nuž a keď je „Ľahká oračka (je potom ľahká sberačka (skľudzeň)“. „A keď ti zem chleba nedá, musíš kupovať hotovú múku v kráme“. Preto o plytkom oraní sa hovorí, že „Orie pod biely chlieb“. Taký nevedomý oráč má teda zo svojej zeme len škodu, no a „Škoda prosí bieleho chleba“. A veru žiadon „Dobrý gazda nežiada si bieleho chleba“ (t. j., aby musel draho v kráme múku alebo chlieb kupovať).

„Čím viacej (častejšie) zem sa prevracia, tým viacej úrody za prácu dáva“. Lebo len jeden raz preorať zem je nedostatočné a sa pomstí. O tom nás porekadlo poučuje: ak len „Jeden raz orieš, (len) jeden raz si ukroj!“ (chleba). „Jedna oračka, jeden chlieb, (ale) dve oračky, dva chleby“. Preto radšej „Tri razy or, tri razy si chlieb odkroj!“ Takže „Koľko oračky, toľko chleba vždycky“. Z dobre zaoranej zeme je hojná úroda, lebo „Vrštek — otec, jamka — mamka“. A z tohoto roľníckeho bohatstva dostáva sa aj iným ľuďom. Preto vravia v Novohrade: „Keby nebolo oráča, nebolo by ani boháča, a ani koláča“. Nespracovaná zem a tobôž nezasiata nenesie temer nijakého úžitku, preto dľa porekadla „Po (takýchto) prielohoch psota chodí do dediny“. A konečne „Keď gazda chce oklamať roľu, desať razí ho ona oklame“.

Ale i od akosti pluha závisí úroda, lebo „Kto akým pluhom orie, tak sa mu i rodí“.

Pilný gazda

Zásadou pilného gazdu je, že „Pracovať musí najmä oráč“ a „Kto orie, v nádeji orať má“. O takomto usilovnom gazdovi, ktorému — prirodzene — úroda, keď mu ju pán Boh zavaroval od škody, sa vydarila, hovorí sa v porekadle: „Na pipiške oral, na vrabcovi bránil“. A v hornom Malacskom okrese majú na to i pesničku:

Na vrabcoch oral, na trpílkach (pipiškách) mlácil. Trpílka skapala, už sem dosedlačil.

Ktorý gazda orie trojkou, totiž párom volov a napredku koňom, hovorí sa, že „Orie na nebožiec“. Tiež hovorí sa, že „Mráz je najlepší oráč“. Nuž ale „Komu sa nelení, tomu sa zelení“. A chudobný človek „Oral by, ale nemá načom“. A to je už posledný gazda, čo orie na kravách, lebo „Kto na kravách orie, ten nech vodu dojí!“ — Pravda takému ťažko gazdovať a pracovať čo „Nemá ani na piaď vlastnej zeme“.

Lenivý gazda

O lenivom gazdovi, ktorému sa nechce orať, hovoria, že „Sberá sa ako kňaz orať“. Taký obyčajne vyhovára sa na nepohodu, čo i porekadlo zvečnilo: „Leňoch neorie pre zimu“. A keď i orie, to „Ore, akoby sa mu nechcelo“. A keď konečne dá sa i do oračky, to nepritláča pluh, zorie len tak ledabilo a chce do toho hneď i siať; preto porekadlo na takého babráka volá: „Zorte úhor a nesejte do tŕnia!“ Takému oráčovi sa potom porekadlo posmieva, že tam „Orie sa s volom i s oslom“. — „Akým pluhom ore, za takým sa mu rodí“. Preto „Gozdovstvo mu ide dolu vodou“, ten skutočne „Gazduje čertovi na budzogáň“.

Poludienok

Na jar v Orave (v Lokci) keď oráč na poli ťažkú prácu koná, nosia mu z domu do poľa na obed „poludienok“. Vynesie mu ho pekne vyobliekaná jeho žena, alebo dcéra, alebo dievka (služka) v kotarici (košíku) na chrbte v bielom obrúsku. V ňom uložené je: hrnček mlieka, švábka (zemiaky), omastené halušky, kapusta, v nej sviňské rebrá, ktoré zaváňajú široko-ďaleko. Po obede si gazda, keď je pekný čas, ľahne na kožuch a si pospí; ale keď je čas zlý, studený, to nasbiera si suchého dreva (borovice) a nakladie si na medzi ohníka, pri ktorom sa zohrieva i deti, ktoré mu poháňajú voľky.

Zvyky a povery na jar s prvou oračkou

V Lopašove keď na jar prvý raz vyvádza sa lichva do oračky, natrú ju surovým vajcom, toto položia potom pod prah stajne, aby ho lichva prekročila a pokropia lichvu svätenou vodou. To vajce darujú žobrákovi. To všetko preto, aby lichva bola vždycky okrúhla, ako to vajce, i aby sa jej nič zlého neprihodilo. Každé ráno gazda alebo paholok prv, než by sa pohol s lichvou do roboty, spraví kríž pred lichvou.

Na Brezovej kto na jar ide prvý raz orať, načrie do drevenej nádoby vody na brode potoka, namočí do nej na noc nevarené vajce a potom ráno hladí týmto vajcom po chrbtoch kone alebo voly do pluhu zapriahnuté, nehovoriac pritom ani slova. Potom vodu vyleje pred statok, kade má kráčať a prejsť pluhom, vajce však dá žobrákovi alebo cigáňovi pre šťastie.

V Turci keď ide gazda na jar prvý raz orať, ostane so záprahom pred kuchyňou stáť a zaplieska bičom. Gazdiná už má pre neho na stole pripravenú škvareninu (praženicu), chlieb a soľ. Rataj (oráč) ide si zajesť. Ak by mu nechutnalo, — bude obilie „nezdarené“. Medzitým gazdiná popohládza voly slepačím vajcom, aby volky boli hľadké. Nato rataj tiahne orať.

V Terchovej keď idú prvý raz orať, dávajú koňom za úzdu a oráčovi za klobúk zelenú čečinu, aby siatie sa zelenalo a bolo zdravé. — Prijdúc gazda na roľu, prvou lemešom vyoranou zemou trie volom šije, aby sa im jarma nerozpadaly; inde preto, aby volom od jarma šije neochrastavely.

V Čechách sedliak, keď ide po prvý raz s vozom na roľu, položí na ňu vajce a krajec chleba, aby roľa doniesla hojnú úrodu.

Kto s jara vidí prvý raz pluh orať, potrasie na sebe šatami, aby vraj všetky blchy z nich presťahovaly sa do oráča.

Keď priadky na jar uvidia prvého oráča v poli, vtedy už výndu z izieb s kúdelou i na dvor a tu pradú, dovtedy ale nikdy; a to preto, aby sa im urodil dlhý ľan.

Keď na jar po prvom oraní gazda prijde domov, poleje ho niektorá žena z domu do tvári vodou z hrnčeka, aby bola roľa požehnaná. — Inde ženy a dievky oblievajú ho vodou, aby dážď nechybel v lete a teda, aby „suchota nezavadila“.

V Čechách, keď sluhovia na jaro po prvý raz idú na pole s vozom, strežú na nich na zpiatočnej ceste dievky a polejú ich vodou, aby v lete na poli nespali. To samé však dostane sa i dievkam od sluhov, keď dievky idú po prvý raz na trávu.

Zvyky a povery na Štedrý večer

V Gemeri na Štedrý večer na zmrkaní v gazdovských domoch posnášajú si do izby: črieslo, lemeš, motyku, rýl a druhé nástroje do orby a obrábania zeme a pokladú ich pod zastretý stôl, aby tam nepohnute odpočívaly do tretieho rána; ba niekde odnášajú ich odtiaľ len v deň Nového roku.

V Solčanoch (v Nitrianskej) gazda s paholkom donesú črieslo a lemeš z pluha a provaz (povraz), ktorým priťahujú pavúzy (žrď na sennom voze). Črieslo s lemešom uloží pod stôl a provazom obviaže všetky štyri nohy stola. Všelijaké hospodárske veci a nástroje kladú na Štedrý večer preto, aby všetko živé a mŕtve bolo účastné Vianoc, a aby sa gazdovstvo vždy pohromade držalo.

Piesne o oračke

V Záriečí šuhaj už popredku pozýva svoju milú, aby ho pri prvej oračke prišla navštíviť do poľa:

Kej pojdzem orac do širého pola pridz sa na mňa podzívac frajjerečka moja!

V liptovskej Revúcej o mladom oráčovi pieseň vraví:

Orie šuhaj orie to revúcke pole jeho žlté vlásky vetrík preduchuje.

Ale v Bratislavskej i dievky orajú:

Pod javorem pod zeleným ore dzífča s volkom jedným, ore, ore preoráva, maci na nu povoláva.

V Bratislavskej šuhaj nedá sa zvábiť svojej milej, ktorá ho volá ku sebe, lebo má pred sebou povinnosť: kone napásť a úhor si zorať:

Nemóžem, milá, nemóžem iciť, mosím do rána kone napasciť; kone napasciť aj úhor zorať neni to, milá možno vykonať.

Ale v Liptove šuhaj, keď sa konečne vybral orať, hneď po prvej brázde nechal robotu stáť a zavolal si na milú:

Štyri kone na dvore žiaden na nich neore; išiel orať Janíček pod zelený hajiček. Prvú brázdu vyorau, na milú si zavolau.

Iný šuhaj hneď si vezme sebou svoju milú:

Keď ja pôjdem orati na dolinu veznem si ja poháňať moju milú, jak tam milenky nebude, kto mne poháňati bude? Zavrtím si koníčky, pôjdem domov.

V Bratislavskej šuhaj už ani neorie, len sa s dievčaťom schodí:

Neorem, nesejem samo sa mi rodí, našel sem si dífča, samé za mnú chodzí.

Ale v Bratislavskej dievča zelinou počarilo mládencovi, aby sa on do nej zamiloval a za ňou chodil:

Na bielej hore, sedliaček ore, vyoráva zelinečku, daj mi hu, Bože! Zelinka malá, kebych ca znala, veru bych švárnym chlapcom čarovac dala. Nie tak každému jako jednému veru by som čarovala ze sta jednému.

Inému šuhajovi v Bratislavskej rodičia i dohovárajú, aby neschádzal sa s frajerkou, keď má v poli robotu:

A ty máš robotu oračku, kopačku, nemóžeš milovať do dňa frajerečku.

No v Šáriši šuhaj nechal volky samé orať a on pošiel za dievčaťom:

Orali volečky, polamali jarmo; nachodzil še suhaj ku divčatku darmo.

V Tisovci zdedil syn po rodičoch zanedbanú zem:

Zostala mi rola nezoraná po mojích rodičoch zanedbaná začal som ju orať, ale málo, bo sa mi koliesko dolámalo, keď sa mi zlámalo, dám si spraviť žeby som sa mohol ženy zbaviť.

O lenivom gazdovi v Zarieči vyspevujú:

Čia je to rolička nezoraná? Mojeho tacička zanedzbaná. Kej si hu zanedzbal, nech si ore, nech si len kolečka nedoláme. Kej si hich poláme, dá si spravic. „Kebych sa ca, syn môj mohel zbavic!“

A o inom spievajú:

Ach, sedlače, sedlače, kone máce, neoráce.

Ale v Záriečí majú i usilovných mládencov — oráčov, ktorý skončiac robotu vyzvedajú sa svojich mileniek:

Čis’ mňa ty vidzela, čo som v poli oral? „Vidzela, počula, čos’ na volky volal.“

V Súľove dievčence chodia i vypomáhať svojim milým pri oračke:

Na panskej roli. Hej, a tam orú páni mládenci, pohánajú hím dievky pod venci. Zlomelo sa hím pluhové kolo. Spravže ho, milý, frajer uprimný, pre Boha prosím.

V Záriečí podobne spievajú:

Na panskej roli orú mládenci, poháňajú him dzievky pod venci. Zlomela sa him pluhova deska, pribíjala hu panenka herská. Utrhla sa him dubová húžev, dávno som, dzievča za tebú túžel.

Ale v Nitrianskej nie je šuhaj spokojný so svojou pomocníčkou:

Hej, poslali ma orať, nedali mi biča, poslali mi dievča miesto pohoniča. Hej, strela ti v materi, ako to poháňaš? hej, keď mi moje volky von z brázdy vyháňaš!

V Bošáci dievča teší sa na svojho milého, až prijde z oračky domov:

Svätý Juríčko, otvor políčko, dze môj milý pôjdze orať zajtra ráničko. Prišél z oráňa, sadel podla mňa: „Pôjdeš ty, moja milá, pôjdeš-li za mňa?“

Pesničky o poli

Pole moje, pole, jaj, nič sa nezelenieš, moje bledô líčko, jaj, nič sa nečervenieš.

V Nitrianskej však šuhaj postretol v poli pekné červené dievča:

Keď som išiel do tej Nitry cez to pole zelenô, stretol som tam švarné dievča peknô, bielo, červenô.

I v dolnom Liptove stretol šuhaj švárne dievča v poli:

Keď som išiou šírym polom cez hájiček zelený, stretnú som tam švárne diouča pod venčekom zeleným.

Každý si chváli svoje úrodné pole:

To Linčanské pole jak by guľu gúlil. To Trnavské pole, jako peniaz rovné. Pole moje pole všetko jedna roveň (Liptov). To záriečske pole okrúhle kolečko.

Ešte porekadlá

Nosom orať. (Padnúť tvárou na zem.)

Môžeš s ním orať. — Môžeš na ňom orať. (Je mäkký, dobrý človek.)

Chodí po starej brázde.

Zájdime na druhú brázdu! (Obráťme reč na inšie.)

Oreš nepravosť, budeš ju i žať.

S tebou tiež na úvrate nedôjde.

Vtáka po perí a gazdu po pluhu poznávame. (Spiš).

Čo som ja pluh ťahav, keď mi nadávaš? (Spiš).

Bodaj tia vykrútivo na pvužných (plužných) kolieskach (Vážec).

Nedaj bože z rataja išpána!

Má tá hodný lemeš!

Neskáč mi tým lemešom do reči!

Čo toľkýto lemeš vyplazíš!

Ten si nedá odorať.

Sviňa je prvý oráč.

Čím je tažšia oračka, tým bude i klas ťažší.

Breh orať. (Daromná práca.)

Chodí po starej brázde. (Nechce sa napraviť.)

Gazda bez válca, je sekera bez poriska.

Hádanky

Mám takého kohútika, čo pod zemou kikirika — hrkúta. Čo je to? (Pluh.)

S akým pluhom orali najprv? (S novým).

Keď ide do poľa, má rohy do dvora, a keď ide s poľa, má rohy do poľa. Čo je to? — (Pluh.)

Staré statuta o oračke

Zaujímavé je poznať, aké ustanovenia (statuta) urbárske vydala stolica Turčianska r. 1795.

W poriadku straniwa oračky ustanowene jestiť:

Aby sedliak cez jeden deň, pod pol piata korca, a nebožto tri merice zeme orácej, jednu oračku s druhou počítajúc zorať powinný bol. Jestliby ale takú i za dwa dni, pre schránenie svojho statku konať chcel, to sa na jeho wôli zanecháwa.

O tom, ako sa majú založené zeme a lúky wymieňať

Ustanowenie roku 1609 opäť sa obnowuje (t. j. r. 1795), aby w prípade, že w záložnom liste wymienený termín a čas zretedlne nebol wyložený, orácie zeme, prichodiace pod jarnú oračku wymieňaly sa nie pozdejšie ako w čas Fassiangow; pod ozíminu však padajúce, okolo Turíc, prw než sa pokladú a powozia prielohy. Awšak ponechávajú sa w platnosti skrze zemänov učinené, alebo učiniť sa majúce kontrakty a uzáwierky. — Z tejto príležitosti i to sa uzawiera, že zasiatie pohánky má sa do počtu jednoročného povezenia zeme počítať.

Hypotekárne zaťažené. Má zeme zaťažené — hypotekárne zaťažené (Viglašská Huta).

3. Sejba

Kedy je sejba

Keď bola roľa pohnojená, pooraná a náležite pripravená, prikročuje sa k sejbe (siatba, siatie, osenie, osev), ktorá je dvojaká: v jaseni po svezení zbožia (po skľudzni) na oziminu: žita (raže) a pšenice; na jar na jariny: jarca (jačmeňa), ovsa, prosa (pšena) a pohánky.

Povetrnostné pomery Slovenska sú veľmi rozdielne. V hornatých, vrchovatých krajoch severného Slovenska je ďaleko chladnejšie ako na rovinách južných krajov. Dľa toho i poľné práce a dozrievanie úrody začína sa na juhu o mesiac i viac včaššie, ako na severe. Už medzi Liptovom a Turcom je značný rozdiel.

Jariny. Dľa štátnej štatistiky z roku 1927, v ktorom bola povetrnosť normálna a teda i jej dáta možno brať priemerne, započala sa v najjužnejších krajoch našej republiky sejba jariny od 10. marca a trvala do 31. marca, poťažne do 20. apríla. V stredných krajoch započala sa 20. marca a trvala do 15. apríla, poťažne do 1. mája. V severných započala sa 1. apríla a trvala do 30. apríla, poťažne do 15. mája. Dľa toho na Slovensku keď sejba jarín započala sa 10. marca, končil osev až v polovici mája.

Pranostika ľudová o sejbe jarín

Čujme, čo o tom hovorí:

V marci jestli je priaznivá povetrnosť, seje sa ovos, vikva, hrach, jarec žito a pšenica.

Na Gregora (12. III.) má sa už siať.

Na Zvestovanie Panny Márie (25. III.) má sa všetko zasiať.

Na Matky Boží má sa siať zboží.

Na deň Zvestovania P. M. dážď, rodí sa raž.

V apríli seje sa repa, jačmeň a sedia sa zemiaky; vysievajú sa ďateliniská.

Nedočkavý Záriečan si spieva:

Jary, Bože, jary, aby ludzia siali, aby povedali: „Sasa, býčko plavý,“

Sejba v pesničke

Nasiau som žitka, nebudem ho žať, milovau som dievča, nebudem ho brať. „Len si ty, šuhaj, žitko sožni, len si ty, šuhaj, dievča vezmi. Len si ty, šuhaj, žitko vymláť, lenže mne, šuhaj, siata navráť.“

Iná pieseň priamo varuje šuhaja, aby si dievča nebral

Zasial som žitko, nebudem ho žať, miloval som dievča, nebudem ho mať. Kto si dievča vezme, nech si žitko sožne, nech si ho aj mláti, nech sa mu len siaťa domov vráti.

Poučenie ako sa má siať:

Zasial som žitko, zišiel mi ovos, Dobre si, gazda, zemičku povoz, Dva razy povoz, tretí raz uhor, potom si zasej pšeničku v uhor.

I Záriečania poučujú:

Ej, oráč, oráč, nedobre seješ, zasial si žítko, zišiel ti oves. Zasial si oves, zíšla pšenička. (Čože je lepšie, ako ženička?)

Keď je v jaseni mnoho šípok (plodin divých ruží) bude mnoho pšenice v lete; preto ponáhlajú sa so siatim ozimnej a jarnej pšenice (žita); jakmile zočia šipové kry obťažené červenými šípkami (Bošáca).

Jačmeň je najlepšie siať, keď je list na lipe ako groš. Nie je dobre privčas siať, ale ani prineskoro, lebo „Skorá sejba často zmýli a pozdná vždycky.“

Povery

Na jar najlepšie siať, keď je mesiac pod zemou.

Keď „kršliačina“ (záružlie) s vrchu kvitne, vtedy je dobrá včasná sejba; keď v drieku, vtedy prostredná a keď pri spodku, vtedy „pozadná“ (pozdná, výmetná, pozadky = výmetky obilné).

Keď pšenicu, žito seješ, vrhni zpak ruky pár zŕn, tak ti vrabci potom nebudú robiť škodu v zralom obilí.

Oziminy

Dľa štátnej štatistiky na rok 1928 sejba jasenná (ozimín) započala sa v južných krajoch 1. júla a trvala do 15. júla; v stredných krajov trvala od 10 — 25. júla; v severných krajoch previedla sa od 25. júla do 1. augusta.

Pranostika ľudová o sejbe ozimín

Ohľadom siatia oziminy sú starodávne rady:

Na Bartolomea (Brtomila, 24. augusta) sedliak žito seje.

Malá Mara alebo „Siatna Mara“ (8. septembra) je stredná doba siatby oziminy.

Najlepšie je siať na Mojžiša (10. septembra), tvrdia v Bošáckej doline.

Na deň Tobiáša (12. septembra) dažde radi máme pri osení.

V Matúšovom týždni (od 14 — 21. septembra) seje sa pšenica. — V Matúšovom týždni siať pšenicu je dobre: nebude snetivá.

Na sv. Mórica (22. septembra) neseje sa pšenica, bo narastie ohnica.

Ostrá zima na Michala (29. septembra) škodí úrodám.

Sv. Havel (16. septembra) prácu na poli zastavuje (v teplých krajoch).

Jestli je v októbri vrana na blízku, je najvyšší čas siať (v studených krajoch).

Podzim praví: pekným osením pole odívam a jaro odpovie: I ja sa na to podívam.

Ako sa má siať podľa prísloví a porekadiel

Siať musí sa v náležitý čas. Kto odkladá so siatim, ten sa i chleba neskoro dočká: „Jarný deň — jasenný týždeň“ (t. j. kto neskoršie seje obilie, týždeň neskoršie mu zrie). „Len z pilnej ruky nádeja kvitne.“ „Kto vetry šetrí, nebude siať, a kto oblaky, nebude žať“, lebo „Kto chce žať, musí siať“ a „Kto seje, ten bude i žať“, ale „Kde sa nič nezaseje, tam sa ani ničoho nenaveje“, a „Kto neseje, ten neveje“.

Je dôležité vedieť, ako sa má siať: „Kto riedko seje, riedko žne“ a „Kto (zase) prihusto seje, kabát dere“ (škodí sebe). Preto: „Kto ako sial, tak bude i žať“, preto „Neľutuj semena, keď rozsievaš!“ „Hrach treba tak (riedko) siať, aby sa pomedzi neň (keď zíde) mohol baran ľahnúť“. — „Semenec konopný, keby sa nehanbil, i za bránou by zišiel.“ Na starostlivého a pracovitého gazdu vzťahuje sa porekadlo: „Kto so slzami rozsieva, s radosťou bude žať.“

Ale úroda závisí i od jakosti zeme, lebo „Čo sa do dobrej zeme zaseje, všetko býva dobré.“ Menovite, keď je zem taká „dobrá ako mach“, alebo „keď je taká dobrá, že len tak dýcha“. V takej zemi „Čo si zasial, to ti zišlo“. Konečne: „Všetko ide zo svätej zeme“ a „V čiernej zemi sa chlieb rodí“.

Kedy siať

Tiež treba vedieť, v akom počasí treba siať. Porekadlá radia: „Na jar sej do blata, v jaseni do prachu“. „Na jar zamaž (zrno blatom), v jaseni ho zapráš“. A tu odporúča sa, aby „Ovos sial sa do blata, jačmeň do prachu a žito do hrudy“, lebo „Pod hrudou (totiž) žito dobre ozimuje“. Vo Zvolenskej i vravia: „Hrudka — ozimine búdka“. No a „Sneh je ako perina na siatiny“.

Jakosť siatneho zrna

Lenže úroda závisí tiež od jakosti zrna. Dobré zrno dáva i značne lepšiu úrodu ako slabé, preto „Najdrahšie semeno je najlacnejšia kúpa“, a „Aké semä, taký vzrast“. Niektorí roľníci však, keď majú lepšie zrno, nechcú ho druhým zafrmačiť do sevu zo svojho siatia, lebo by si tým vraj semeno oddali. Tak to robia roľníci v Trenčianskej, ale i v Talabore varujú, že z osevného zrna, pokým si sám nezasial, druhému nedaj, lebo úroda sa nevydarí — sa odrodí.

Zvyky a povery pri sejbe

V Gemeri vynesené zrno na siatie do poľa složia na zem a priložia vrece skalou alebo hrudou zeme, aby klasy boly ťažké a plné. I v Terchovej položia hrudu na vrece, aby na roli skoro zišlo.

Berúc zrno pri sejbe do priehrštia hovoria: „Toto vtáčkom, toto bobáčkom (chrobáčkom), toto žobráčkom a toto mne!“ — a vrabce, vrany nepôjdu na siatie, bobáky ho nevysekajú, ani nijak nevyhynie, len toľko z neho, koľko bolo obecané vtáčkom, bobáčkom, žobráčkom.

Aby vtáci nerobili v osení škodu, rozsievač v Talabore rozhodí prvú hrsť zrna so zaviazanými očami hovoriac: „Ako ja nevidím osenie, tak aby ho ani vtáci nevideli.“

Aby zasiate zrno vtáci nepozobali, radia v Hanušovciach, že ho treba siať rukami zajačím sadlom namastenými.

Siatina od myší tak sa dá zachrániť, keď muž svoju ženu nahú a so zaviazanými očami, držiac sa ručníka, tri razy ju prevedie po roli, ale tak, aby sa zpiatky neobzrel, lebo ináč jeho takéto obchádzanie medze nebude mať výsledku (Talabor).

V Trenčianskej milá radí svojmu milému, ako má žitko siať:

De je môj milý, de je? V doline žitko seje. Husto ho, milý, husto, aby ho bolo dvesto, aby ho bolo dvesto krížov po Nové Mesto.

Deti, keď vidia škovránka po prvý raz spievať, vyvolávajú, akoby obsah jeho spevu:

Hotuj bič, pohonič! Sej, sedliačik, sej!

Úroda sejby závisí od povetrnosti

Všetka sejba je však daromná, ak povetrnosť behom roku pre siatiny nepriaznive vystúpi. A tak teda celá úroda je vždy „v Božích rukách“. Preto, keď hospodár začína siať, vzdychne si: „Sejem zbožie vo meno Božie!“ A keď roľníci zasiali všetko zrno, povedia: „Už sme ho dali do rúk Božích!“ „Už sme dali nivu do rúk Božích.“ A Šarišan riekne: „Šej, kelo sceš a Buh požehná, kelo un sce!“

Ohľadom povetrnosti je charakteristické porekadlo: „V košeli sej oziminu a v kožuchu jarinu“, a pritom iné porekadlo upozorňuje: „Ovos sej do blata, jačmeň do prachu a žito do hrudy.“

Aká povetrnosť panuje na jar, od toho závisí i celá úroda siatín, preto hospodári aj hovoria, že „Jar je gazda!“

Zvyky a povery s obilím

Aby vtáci, menovite vrabce, na roli zasiate zrno a na dozrievajúcom zboží zrno z klasov nezobali, zastrkujú hospodári do siatin strašidlo, strašiaka (hastroša, dedka), ktoré sú obyčajne tak zhotovené, že na týčku s krížnou priečnou pre rukávy navešajú staré roztrhané šaty, ešte i deravý klobúk alebo čiapku postavia mu na slamenú hlavu.

V Detve na Štedrý večer nasypú na stôl za priehršť obilia, ktoré po celé sviatky zostane ležať na stole, aby po celý rok bolo požehnanie. Na jar rozsievač premiecha svoje zrno s týmto so stola Štedrého večera, pridávajúc k nemu prsti, vzatej s hrobov, to preto, aby bujne vyrastajúce nebolo zhubené žravými vtákmi, menovite vrabcami.

I v Turci mávajú na Štedrý večer na stole pod obrusom hromádku rozličného obilia uložené, ktoré potom gazdinky po štipkách dávajú sliepkam a husiam, aby dobre niesly a podložené (podsypané) dobre sedely.

Inde na Štedrý večer sypú rozličné obilie podobne pod obrus a do každého kúta izby stavajú nevymlátené snopy z každého obilia a nechajú ich tam cez celé sviatky. Takto posvätené obilie pilne uschovávajú a miešajú ho s tým, ktoré jarného času majú vysiať, aby ho zúrodnilo.

Na Myjave gazda i gazdiná pri svetle sviečky donesie do izby na stôl pod plachtu zo všetkého obilia.

V Stankovciach na Štedrý večer gazdiná v komore dá z každého druhu zbožia niečo na sito. Zažne k tomu dve sviečky a donesie to do izby k večeri, vinšujúc domácim. Na Božie narodenie dá ho požiť sliepkam tak, že gazdiná položí svoj pás na zem do kolečka a nasype do neho toho zbožia. Keď ho sliepky odtiaľ sožerú, budú sa celý rok pridŕžať dvora a nebudú odletovať.

Na Štedrý večer tiež obväzujú ovocné stromy ovsenými klasmi, aby z nich ovocie tak viselo, ako tie klasy dolu visia.

Na Morave na sv. Štefana, mučeníka (26. XII.) svätí sa podnes v kostole po službách Božích jarné obilie na siatie. To každý hospodár pošle si po troške do kostola a potom primieša ho ku zrnu na siatie.

Zvyky a povery so siatinami

Na Kvetnú nedeľu po omši chodia roľníci na veľa miestach do poľa a zahrabávajú niekoľko bahniatkových konárikov (z rakyty) do ozimín, aby ich tým požehnali. Stáva sa však, že zlomyseľní ľudia zo závisti alebo z pomsty, chcejúc narobiť druhým ľuďom škody, tajne idú vykopať tieto vetvičky a do svojho poľa presadiť, aby si tým úrodu zväčšili.

Lieskové vetvice bývajú tiež posväcované a do poľa zastrkované, lebo chránia pole pred kamencom.

V Lopašove na Veľkú noc nosia v košoch bravčové mäso — zväčša lopatky — do kostola svätiť. Keď to mäso zjedli, zanesú kosti na rolu do zasiateho žita: nebude snetové.

V Čechách kočičky (bahniatka) z lieskovými prúty, posvätené na Kvetnú nedeľu zastrkajú do ozimín, aby tieto také dlhé narástly, aké dlhé sú prúty, menovite keď pole bolo na všetkých uhľoch postriekané trojkráľovou vodou.

V Buřenicích u Ledča v Čechách na Kvet. nedeľu dávajú si svätiť ratolesti jilmu, řasy (liesky), dubca a jalovca (borievča). Všetko pevne sviažu a ovinú stužkami a potom dávajú sa jílmové ratolesti do žita, aby bolo vysoké, dubca do pšenice, jalovca do ovsa a liesky do hrachu, aby mal hodne strukov.

Vo Zbírove v Čechách z prútkov liesky, dubca (suchého), stremchy, tisy, klokoča, svätených na Kvetnú nedeľu, robia krížiky, ktoré na Veľký piatok pred východom slnca zapichávajú do siatin na poli a pokropia ich svätenou vodou.

V Bavoríne u Žebráka v Čechách na Kvet. nedeľu z posvätnej „kočičky“ na sväzku prútov vŕbových, najradšej lesných,, ku ktorým sa pridá i lieska, brslen, tisa alebo srstka (angreš) hospodár robí krížiky (čím dlhšie prúty, tým lepšie, pre okrasu obväzuje ich stuhami) a vsádza ich po troch do rohov poľa (pšeničného alebo žitného), aby obilie nebolo snetivé, a aby čarodejnice neuškodily úrode. Aby prútky lieskové, brslenové a angreštové skorej vyrástly a maly väčšie lístky, dávajú sa asi o mesiac napred do vlažnej vody, ktorá sa denne dolieva.

Na Krumlovsku v Čechách na Kvetnú nedeľu musí pastier deň predtým sám narezať lieskových prútov. Gazda „kočičky“ obyčajne sám pripraví. Okrem toho pastier nareže prútky z routy a toľko prútov zo stremchy, koľko honov poľa zasiateho je pšenicou, toľko chvoje, koľko je všetkých pozemkov a konečne kvetúci prútok lykovca, ktorý sa dá do hrachu. K tomu natrhá si dubového lístia. Z toho zo všetkého urobí hospodár „berana“ (chvošte).

Vo Vrbčanoch v Čechách robia na sv. Filipa Jakuba (1. V.) z ratolestí s „kočičkami“ jasen, klokuču z dubu, posvätených na Kvet. nedeľu, krížiky, ktoré zastrčia do rohov polí, aby chránené boly pred bleskom a zlou mocou.

V Bošáci dievčatá, idúce domov z pálenia sv. Jurského ohňa (23. apríla), keď ich vedie cesta okolo oziminy, raži alebo žita, váľajú sa po nich, aby na nich také vysoké stebla narástly, ako sú ony vysoké. To gazdovia nielen nezazlievajú dievčaťom, ale ráno ešte i pochvaľujú: „Ej, ako mi dievky tú rež pogúľaly.“ Alebo: „Ej, ale mi pogúľaly rež!“

V Nitrianskej v podvečer sv. Jána Krstiteľa (23. júna) nakladú ohňa na kraj poľa a s horiacimi hlavňami obchádzajú siatiny. Niekde horiace hlavne vstrkujú do zbožia, aby sa doňho sneť nehodila. — Srbi v Báčk na tento večer s horiacimi hlavňami obchádzajú zbožie, aby sa im vydarilo. Tiež rozsýpajú uhlie do obilia proti kamencu a za bohatú úrodu.

V Talabore siatiny chránia si od myší tak, že hospodár svoju ženu nahú, so zaviazanými očami ručníkom, tri razy prevedie po roli, ale tak, aby sa zpiatky neobzrel, lebo ináč táto jeho práca nebude mať výsledku.

Keď chlapi kladú klobúky alebo čiapky na stôl budú po roliach krtiny. V Dol. Dubovanoch varujú: „Ranglicu (rajnicu) neklaď na stôl, lebo ti budú krtice ryť roľu i lúku.“

Pesničky o sejbe

Roľník ako robí, tak sa mu i vodí, a ako seje, tak i veje; o takom Liptákovi je pesnička:

Zelenô som zasial, zelenô mi zišlo, (akô dievča pýtam, takô za mnou prišlo).

V Turci o takom rozsievačovi majú tiež pesničku:

Janko mäsiar, Janko mäsiar, deže si to žitko zasiau? Zasiau som ho vedľa cesty, nebudeš ho, milá, jesti.

Liptáci složili na zlých gazdov pesničky:

Ej, oráč, oráč, nedobre seješ, zasial si žitko, zišiel ti oves; zasial si oves, zišla ti pšenička. Čože je lepšie, ako ženička? Jano, Jano, zle gazduješ, rád krčmičky navštevuješ. Jano, Jano, zle gazduješ, nikdy doma nenocuješ, Jano, Jano, zlý si gazda, prázdna ti je každá brázda. Jano, Jano, čo na zimu, keď neseješ oziminu? Jano, Jano, chleba nemáš, čímže tie deti vychováš? Jano, Jano, kujú kosy, a ty sedíš v krčme bosý. Jano, Jano, poďže domov, pod na lúky s tvojou ženou. Jano, Jano, nedbáš o mňa, aká som ja žena biedna.

Ešte porekadlá

Ľahko ti rozsýpať, počkaj ale sberať!

Sejete vietor, sejete, víchor budete žať. — Vietor rozsievajú, víchor budú žať. (Zlé činy budú mať veľmi zlé následky.)

Žne i tam, kde nezasial. (Kto výsledky práce iného užíva.)

Ani orať, ani siať, iba Krista voždy kliať.

Ženba ako sejba: včasná často sklame a pozdná vždy.

Ani sa ti neorie, ani sa ti neseje.

Kto za mlady seje, v starobe bude žať.




Pavol Socháň

— etnograf, fotograf, publicista a spisovateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2014 Petit Press, a.s.